V priestrannej hlavnej sále bol zvyčajne neustály pohyb. Kráľ tu prijímal návštevy, vydával rozkazy, počúval hlásenia a viedol každý oficiálny rozhovor. Keď aj v sále nebol, stále tu ostávali jeho stráže, sluhovia, prípadne poverení šľachtici, ktorí miestnosť potrebovali použiť na oficiálne povinnosti.

Teraz však ťažké dubové dvere do miestnosti zavreli a ostalo vnútri ticho, ktoré však nič príjemné neveštilo. Christopher sedel na tróne a zamyslene pozeral pred seba, s rukami spojenými pred bradou. Vypočul si žiadosť kráľovnej Južnej Zeme, ale nedokázal odpovedať. Prehnala sa ním vlna emócií, preto sa radšej rozhodol ostať ticho a skúsiť rozmýšľať skôr, než začne ziapať.

Po boku mu stál tajomník. Vychádzala z neho jemná žiara, ktorá prezrádzala jeho vlastné znepokojenie. Pozeral na kráľa a čakal.

Sophelia a Telly, s niekoľkými strážcami za sebou, neočakávali nadšené prijatie správy o Willovom zmiznutí. Moc, ktorá sa u dieťaťa prejavila, bol obrovská, a každý vedel, alebo aspoň tušil, aké jednoduché je túto moc zneužiť a aká nebezpečná môže byť, ak niekde nekontrolovane vybuchne.

Christopher sa konečne postavil.

„Myslel som, že je to pod kontrolou," povedal síce potichu, ale nebezpečne tvrdým tónom, pozerajúc na Tellyho. „Povedal si mi to."

„Bol strážený a pod kontrolou bola jeho moc, nie to, či ho niekto neunesie," odvetil Telly, pričom sa zo všetkých síl snažil ovládať. Pripomínal si, že sú tu, lebo potrebujú pomoc, a čím menej ho naštve, tým má lepšiu šancu.

Kráľa argument nepresvedčil, ale po pohľade na Sopheliinu zničenú tvár prehltol obviňujúcu poznámku o tom, že si majú dávať pozor na deti.

„Obviňovanie nepomôže, poďme to vyriešiť," poznamenal Michel.

Christopher sa zamračil, ale prinútil sa nasmerovať svoje myšlienky preč od výčitiek.

„Chcete odo mňa jednorožca, dobre. Ale ako viete, kam ísť?"

„Kamkoľvek," povedala Sophelia potichu.

„Sophie, ja viem, že si teraz vystrašená, nahnevaná a chceš svoje dieťa naspäť..."

„Tak sa nepýtaj hlúpe otázky!" vybuchla s tvárou skrivenou od zlosti a zúfalstva.

„...ale musíme uvažovať."

Chcela dodať niečo ďalšie, ale vstúpil do toho Michel.

„V prvom rade si musíte uvedomiť, že kráľ odchádza do Targhenu."

„Kráľ si v Targhene poradí," mávol rukou Christopher. Naozaj posledné, čo ho v tejto chvíli trápilo, bola zdvorilostná návšteva u víl.

„Buď idem s kráľom do Targhenu, alebo kráľ ostáva doma," rozhodne vyhlásil jednorožec s kamennou tvárou.

Christopher si prehrabol vlasy prstami a odvrátil sa od ostatných, aby mohol premýšľať. Prechádzal sa poza trón, ukradomky sledujúc svojho tajomníka. Samozrejme, že Michel sa bál, dával to najavo už odkedy víly napísali prvýkrát, lenže zatiaľ vždy všetko prebiehalo dobre a jedna diplomatická návšteva, hoci v napätých vzťahoch z posledných rokov prvá, predsa nemohla byť až takým ohrozením. Ostávalo už ho len o tom presvedčiť.

Dostať chlapca späť do Južnej Zeme skôr, než ho niekto použije na svoje ciele, alebo urobí ešte niečo horšie, bolo najdôležitejšie zo všetkého. Nielen kvôli bezpečnosti, ale aj kvôli Sophelii, mal ju rád ako sestru a keby vedel ako, išiel by jej pomôcť aj sám. Lenže nemá žiadne schopnosti, ktoré by mu umožnili chlapca rýchlejšie nájsť a ak je jednorožec riešením, chcel, aby šiel s ňou.

„Michel," ozval sa nakoniec k tajomníkovi. „Zoberiem do Targhenu niekoho iného, aby ma chránil. Mám vynikajúcich vojakov, rytierov, strážcov, idem s celou delegáciou a ak chceš, ešte ju posilním. Zvládnu to, veď nejdem na nepriateľské územie."

„Je to nepriateľské územie," zavrčal Michel, stále nespokojný. Šesť rokov sa snažili zlepšiť s vílami vzťahy, ale stále im nedôveroval. Sám vedel, že proti nim neexistoval najmenší dôkaz, že by mali zlé úmysly, ale to jeho pocitom vôbec nepomohlo. Chvíľu mlčal a rozmýšľal nad kráľovými slovami. Napokon sa rozhodol. „Dobre. Ak si to želáš... pôjdem s kráľovnou Sopheliou, za jednej podmienky. Okrem svojich bežných stráží zoberieš svojho najschopnejšieho rytiera."

Christopher prekvapene nadvihol obočie.

„Samozrejme," pokrčil plecami. Nechápal, prečo by to mal byť preňho problém. „Takú podmienku si ani nemusel dávať."

„Ale musel." Tajomník zostúpil z miesta pri tróne po niekoľkých schodíkoch a podišiel k Sophelii. „Vyrazíme hneď, ako zariadite spravovanie kráľovstva, Sophelia."

Christopherovi viditeľne odľahlo. Sophelia mu venovala jeden vďačný pohľad a potom sa venovala jednorožcovi.

„O moje kráľovstvo sa zatiaľ postará Telly, to nie je..."

„Nie," pokrútil Michel rozhodne hlavou. „Práve to nie je možné."

Tairemonský kráľ aj Telly na chvíľu šokovane zamrzli na mieste, keď im začalo dochádzať, čo tajomník myslí.

„Telly odchádza do Targhenu," dokončil Michel.

Rytier by protestoval, ale vedel, že sa nemusí unúvať, pretože určite do toho vstúpi Christopher. Nemýlil sa.

„Počkať!" zvolal a zdvihol ruku. „Hovoril si..."

„Najschopnejší rytier." Michelovi sa nebezpečne zúžili zreničky. „Chris, ja ťa nemôžem nechať ísť do krajiny plnej temnej, neznámej mágie s kýmkoľvek. Idem ja, alebo on," kývol na Tellyho. „Warlorský luk sa síce nevyrovná mojim schopnostiam, ale aj tak ťa ochráni lepšie, ako obyčajný človek."

„Môžem dať luk aj niekomu inému."

„Nemôžeš," odkašľal si Telly. Kráľ naňho zazrel, tak dodal: „No dobre, teraz by si ma asi mohol donútiť, aby som sa ho vzdal."

„Hlavne," zamiešal sa do toho jednorožec. „Nie je to len zbraň, čo od neho potrebuješ, Chris. Ver mi, že nikto iný ti tam nepomôže tak ako on."

Viac nevysvetľoval, ale skalopevne odolával kráľovmu prepaľujúcemu pohľadu. Christopher si uvedomoval, že jednorožcovi záleží na kráľovstve a cíti k nemu samému hlboké priateľstvo, aké počas svojho života v divočine nezažil už nespočetne veľa rokov, lenže cesta s Tellym nepredstavovala práve lákavú víziu ani pre jedného zo zúčastnených.

Šesť rokov sa síce poriadne nerozprávali, ale nedávna spolupráca ukázala, že staré spory nezmizli. Navyše medzi nimi ostalo veľa nevydiskutovaných vecí, ktoré žiaden z nich nechcel otvárať. Cesta do Targhenu a späť je dlhá.

Chvíľu bojoval sám so sebou. Pozrel na zronenú kráľovnú Južnej Zeme. Možno... možno sa mu podarí nastoliť Tellymu pravidlá tak, aby sa zniesli. Kvôli Sophelii.

„Fajn," vzdal sa, keď si uvedomil, že tajomník neustúpi. „Pôjde so mnou on."

„Ale..." začal Telly, prekvapený, že sa kráľ nechal tak rýchlo presvedčiť.

„Ticho," zavrčal Christopher.

Rytier okamžite zmĺkol, no z nejakého dôvodu to kráľa podráždilo. Telly bol ako rytier disciplinovaný, no akonáhle si zobral do hlavy, že sa potrebuje hrať na hrdinu, bol k nevydržaniu neodbytný. Preto sa veľmi ťažko vysvetľovalo, čo mu vlastne na jednom z najlepších a najodvážnejších rytierov prekážalo.

Dohodu definitívne uzavreli a Sophelia sa spolu s manželom vrátila domov.

„Aj tak neviem, ktorým smerom sa vôbec chcete vydať," šomral Christopher, keď večer kráčal s Michelom po boku k svojim komnatám.

„Dokážem lokalizovať silnú mágiu, keď ju chlapec použije, a to sa určite párkrát stane."

„Ktokoľvek ho uniesol určite použije ochranné zaklínadlá proti tomu, aby sa ich dalo mágiou nájsť."

„Ale aj tie viem lokalizovať."

Kráľ zastal pred svojimi komnatami a pozrel na jednorožca. Biele svetlo, ktorým žiaril, stále neutíchalo a dávalo najavo obavy, ktoré cítil.

„Nepáči sa to ani mne," priznal. „Odchádza Sophie, Telly, ja aj ty. Dve kráľovstvá bez skutočného vladára. To nemusí dopadnúť dobre."

Michel pokrčil plecami, akoby to bol najmenší problém, ktorý môže nastať.

„Už boli bez vladárov aj predtým. Skôr sa obávam tých pirátov a čierneho kameňa. Potrebuješ sa od víl vrátiť najskôr, ako sa dá."

„A ty nájdi Williama," vzdychol si kráľ. Netrápilo ho príliš, že by Tairemon mohol byť pod magickým útokom, tomu by sa ubránil. Ale kvôli Sophelii, kvôli Južnej Zemi... princ potreboval byť doma.

Poprial jednorožcovi dobrú noc a vošiel do komnát. Michel sa vo farebnom víre premiestnil hliadkovať za brány Carbornu a k hraniciam ríše.

...

Predtým, ako vyrazili, sa ráno ešte všetci štyria stretli. Sophelia sedela na svojom čiernom koni oblečená nenápadne a vôbec nie kráľovsky, vlasy mala zapletené do jednoduchého vrkoča. V tvári sa jej zračilo odhodlanie a dravosť. Christopher ju sledoval trochu s obavami. Vedel, že sa len tak ľahko nezastaví, keď si niečo vezme do hlavy, ale práve preto mal obavy.

„Dávaj si pozor, Sophie," povedal a stisol jej dlaň, v ktorej zvierala uzdu.

Nepochyboval o jej schopnostiach, v jeho očiach nebolo nič iné, len starostlivosť, a ona to cítila. Vlastne mu bola vďačná. Išla do neznáma, a hoci sa nenechala ničím zastrašiť, bolo fajn počuť priateľské slová. Ktovie, ako dlho nič také nezačuje.

„Ďakujem, Chris," odvetila úprimne. Ďakovala mu nielen za to, že sa o ňu bál, ale aj za Michela. Za to, že sa zriekol časti svojho pohodlia a zobral na svoju výpravu Tellyho, aby jednorožec mohol ísť s ňou.

Ten k nim pristúpil a otočil sa ešte ku Christopherovi.

„Víly sú nebezpečné," pripomenul mu.

„Nezačínaj zase," prevrátil očami kráľ. „Prídem tam, pár dní s nimi ostanem, pochválim im kráľovstvo a pôjdem nazad. Zbytočne sa obávaš."

Michel sa nesúhlasne zamračil. Potom preniesol pohľad na Tellyho.

„Spolieham sa na teba," povedal mu dôrazne. „Ostaň pri ňom. Prisahal si... až na smrť."

„Pamätám si to," odvetil Telly s nepríjemným pocitom. Áno, Michel mal pravdu, prisahal, ale neplánoval Christopherovi opakovať tie slová.

Až na smrť.

Keď ich nejaký rytier povedal kráľovi, bolo to ako zopakovať prísahu. Možno ešte viac, tie slová sa používali len ako výraz najväčšej vernosti, a žiaden rytier ich nevyslovil len tak. Boli na jednej úrovni s priznaním, že celý život odovzdáva kráľovi a jeho príkazom, že urobí čokoľvek, čo kráľ požiada, a Telly počul tieto slová len ako formu najvyššej vďačnosti panovníkovi pri udeľovaní vysokých vyznamenaní, alebo sa hovorili pred vojnou, keď niektorý rytier prijal od kráľa ťažkú alebo takmer samovražednú misiu.

Pamätal si, ako prijal rozkaz na zabitie Christopherovho otca.

Vykonám.

Povedal to na kolenách, ale stále iba vykonám. Ak Cornelisovi nepovedal tie tri slová absolútnej dôvery a vernosti, tak Christopherovi ani náhodou. Michel si môže myslieť, čo chce, ale voči mladému kráľovi ho neviaže viac než povinnosť a oddanosť krajine. Áno, samozrejme, dodrží prísahu za každú cenu.

Ale nebude o tom hovoriť.

Jednorožec ho chvíľu prebodával pohľadom, akoby presne vedel, čo mu beží hlavou. Nakoniec však od rytiera odtrhol zrak, vrátil sa k Christopherovi, poprial mu veľa šťastia a stisol mu plece. Potom sa premenil na žiarivého bieleho koňa s rohom.

„Čoskoro sa uvidíme, Telly," povedala Sophelia s pohľadom upretým na manžela. Prvýkrát zapochybovala o svojej ceste. Nechávala doma dcéru s pestúnkou, Telly išiel ďaleko na juh... ale už sa nedalo vrátiť späť.

„Dávaj si pozor, Sophie. Milujem ťa."

„Aj ja teba."

Pohnala koňa za jednorožcom a už sa neobzerala späť. Telly sledoval, ako obaja odchádzajú, a cítil bodnutie smútku. Ostal bez nej a s človekom, ktorý by ho najradšej poslal do hlbín pekelných. Nechcel sa obrátiť ku kráľovi, ale vedel, že to bude musieť urobiť. Keď spolupracovali na zabití jaštera, bolo to iné. Mohol hovoriť, čo chcel, lebo bol so Sopheliou, boli len traja a všetci boli prakticky rovnocenní. Teraz bude súčasťou delegácie ako podriadený, a vôbec by ho neprekvapilo, keby sa s kráľom škaredo pohádali každý jeden deň.

Nebola tu Sophelia ani Amanda, aby ich brzdili. Boli len oni dvaja a ich nevypovedané a nevyriešené záležitosti.

Pomaly sa otočil a jemne sa uklonil na znamenie, že nechce robiť problémy a bude rád, ak cesta prebehne najhladšie, ako sa dá. Našťastie, Christopher mal rovnaké úmysly, súdiac z toho, že sa netváril nepriateľsky.

„Vyrážame do pol hodiny," zavelil stručne a vykročil k stajniam, pred ktoré práve vyvádzali sluhovia jeho osedlaného koňa.

Telly si povzdychol a šiel tiež. Snažil sa zbaviť ťažoby, ktorá mu zvierala myseľ. Syna má ktovie kde, a on ide do kráľovstva ďaleko odtiaľto robiť sprievod na zdvorilostnej návšteve. Bude ťažké zvládnuť svoje emócie a nevybuchnúť. Zvlášť pri Christopherovi.