Tristan sa neisto uklonil, nevedel, čo má čakať. Kráľ prišiel bez stráží, najbližšie boli na chodbe a ak by sa ho väzeň rozhodol napadnúť, nestihli by prísť. Zrejme dostatočne dôveroval svojej zbrani a schopnosti. Zastal pri stene cely so založenými rukami a tvrdo hľadel na alchymistu.

„Čo si myslíš, že by som mal s tebou urobiť?"

„Úprimne, asi by ste ma mali dať popraviť," odvetil Tristan stručne. Nemalo zmysel presviedčať ho, nech mu zmierni trest čo najviac, aj tak nakoniec urobí to, s čím sem určite už prišiel.

„To by bolo najjednoduchšie," zavrčal kráľ. „Mal by som svätý pokoj. Toto je už tretíkrát, čo riešim nejaký tvoj prešľap."

Tristan radšej neodpovedal.

„Nepotrebujem alchymistu, ktorý neriadene robí, čo sa mu zachce, a sám si určite uvedomuješ, čo si o tebe kráľovská rada myslí. Toto už nie je len o mojom rozhodnutí."

„Vaše veličenstvo, prisahám, že by som nikdy nezaútočil na Tairemon. Nemám na to dôvod."

„Ja viem," pokrčil plecami Christopher. „Ale to nič neznamená. Je to iba tvoje slovo a tomu sa ťažko verí."

„Len som chcel, aby nikto nezomrel."

Tristan by rád dodal, že sa mu to, mimochodom, aj podarilo, takže možno by bolo namieste prestať uvažovať len o poprave. Bol trochu roztrpčený z toho, že sa mu nikto ani náznakom nepoďakoval za to, že sám porazil takú mocnú armádu. Samozrejme, že pri porušení kráľových príkazov a ukázaní svojej moci odmenu čakať nemohol, ale aspoň by ho nemuseli všetci chcieť zabiť.

Veď si nechal dobrovoľne vykonať Salvexiu, dopekla.

Kráľ si povzdychol.

„Ja viem." Prehrabol si vlasy prstami. „Ale to rade stačiť nebude."

Odmlčal sa. Sám si ešte nebol istý, či naozaj chce urobiť to, čo nakoniec vymyslel. Bol to krok do neistoty, ktorý bude musieť uviesť tak sebavedomo, akoby mal za všetkým tajný majstrovský plán. To sa robí ťažko, keď v ňom hlodajú pochybnosti.

Alchymista mlčal. Christopher očakával viac slov, aspoň nejaký odpor či vysvetľovanie, no muž iba mlčky stál oproti nemu a čakal na svoj osud.

„Victor sem za tebou chodí, ako vidím," poznamenal, keď bolo ticho pridlhé.

„Aký otec, taký syn...?" nadhodil Tristan.

Hneď mu na tvári pristála facka.

„Nebuď drzý."

„Prepáčte, pane, ale pripomenul mi vás kedysi."

Christopher si tiež spomenul, že pred šiestimi rokmi Tristana navštevoval vo väzení, lebo nechcel, aby bol sám. Lenže Victor sem nosil prísady, to bolo niečo iné.

„Zvláštne, že si ťa obľúbil."

„Skôr si na mňa zvykol a je zvedavý," odvetil Tristan, mysliac na to, že mladý strážca sa od neho chce naučiť čarovať, nie tráviť s ním čas.

Zase nastalo ticho, kráľ premýšľal. Vedel, že s vyslovením rozhodnutia váha pridlho, vlastne úmyselne naťahoval čas, akoby sa v ňom potreboval uistiť.

„Ako si si mohol byť taký istý, že porazíš armádu víl?"

„Nebol som si istý, ale... tušil som, že pri tom množstve moci by sa to mohlo podariť."

„Čo keby ťa zabili? Získali by kvet, Tairemon by nemal šancu."

Tristan pokrčil plecami. S takou možnosťou nerátal, pretože si ju nechcel ani pripustiť. Ak mala byť vojna bez kryštálu krvavá, nevedel si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa dostal na nesprávnu stranu.

„Veril som, že sa to nestane."

„A čo tá Salvexia? Ak by sa ti ju nepodarilo prelomiť?"

„Tam iná možnosť neexistovala!" ohradil sa Tristan trochu prudšie. „Vedel som, že ju dokážem prelomiť, toho som sa neobával. Ak som chcel zachrániť princa, musel som získať čas a nejakú páku na vyjednávanie, toto mi poskytovalo jedno aj druhé. Keby to bolo na mne, neurobil by som to, radšej by som princa nechal na neskôr, ale... povedali ste, že princ je priorita."

Kráľ prikývol.

„Potom by sa už možno nedal zachrániť."

„Rozhodne sa ho nechceli vzdať," súhlasil Tristan. „Chlapec bol veľkou zbraňou nielen na vyjednávanie, ale aj na prípadné použitie kryštálu. Vedel som, že výmena nebude ľahká. Komunikoval som s rytierom Withersenom..."

„Áno, viem," mávol rukou Christopher. Ten príbeh počul z druhej strany, a rovnako aj od Michela. „Oceňujem, že si princa zachraňoval hneď na začiatok. Ale tá Salvexia... ako si si to mohol nechať urobiť po tom, čo si zažil za hranicami?"

Kráľ si nevedel predstaviť, že by si niekto nechal spôsobiť takú bolesť len preto, že to bol skrátka najlepší možný bojový plán.

„Úprimne, celú noc predtým som sa triasol strachom a chcel som to nechať tak," priznal Tristan. „Vlastne niekoľkokrát som sa predtým rozhodol, že kvet nabíjať nebudem, nech je hrdina niekto iný... nútil ma k tomu len ten sen."

„Sen?" Christopher neveriacky nadvihol obočie.

Tristan sa zatváril rozpačito, ale nakoniec sa rozhodol, že mu o tom povie.

„Kým som bol v bezvedomí, mal som takú vidinu. Niekto za mnou prišiel a hovoril mi, že v tejto vojne nezomriem, ale môj život sa zmení, a vraj dokážem zachrániť veľa životov. Potreboval som to, zúfalo som chcel urobiť čokoľvek, čo by aspoň trochu očistilo moje svedomie od toho, čo som kedysi robil."

„Kto to bol?" spýtal sa kráľ znepokojene. Tušil odpoveď.

„Kráľ Cornelis," odpovedal Tristan po chvíľkovom zaváhaní.

Christopher prudko vydýchol a chytil si hlavu do dlaní.

„Prečo si mi o tom nepovedal?!"

„Bol to len sen."

„Nie, nebol." Kráľ sa nervózne prechádzal po cele. Tak preto Michel na bojisku nechcel zasiahnuť. Musel z černokňažníkových emócií cítiť, že niečo iné vnútri ho poháňa k tým šialeným činom, nie snaha o vlastný prospech. Zrazu všetko dávalo väčší zmysel. Tristan konal na popud bývalého kráľa, ktorý musel vedieť, čo je správne. „Môj otec sa po smrti stal pustovníkom," vysvetlil nakoniec.

„Prepáčte, pane," Tristan sa zatváril pobavene. „Ale pustovník je len legenda."

„Nie je. Aj jednorožec by mal byť len legenda, alebo nie?"

„No... áno..." zneistel.

„Ak si stretol môjho otca..." kráľ nedopovedal. Ale zrazu sa pochybnosti o svojom rozhodnutí vyparili. Tristan si zaslúžil žiť, už len za záchranu všetkých na tom bojisku. Ak dal na radu pustovníka, naozaj konal v najlepších úmysloch. „To je jedno. Počúvaj ma. Nechcem ťa dať popraviť. Lenže ak budem mať nekontrolovateľného čarodejníka v hrade len tak, môžu byť problémy. Ja potrebujem, aby si prestal s takýmito akciami na vlastnú päsť a hlásil mi všetko, čo robíš a plánuješ robiť. Musím ťa mať pod kontrolou a všetci to musia vidieť."

Alchymistovi chvíľu trvalo, kým si poriadne uvedomil jeho slová. Najprv to znelo ako dobré správy, bude žiť, a to dokonca na hrade. Lenže tie reči o kontrole sa mu nakoniec v mysli pospájali do hrozivého celku. Vydesene pozrel na kráľa a padol na kolená.

„Pane, prosím, nie," zaskučal. „Salvexiu už nie... Radšej smrť. Už to nevydržím... Prosím..."

„Čo?" Christopher sa zatváril zmätene. „Nie, o Salvexii som nehovoril. Neurobil by som ti to znovu, videl som ťa na bojisku, takú bolesť ti nespôsobím."

Tristan si vydýchol, cítil, ako sa už len pri myšlienke na ďalšie otroctvo roztriasol. Nedokázal vstať zo zeme, zrazu sa cítil unavený a chcel, aby bolo po všetkom. Hlavu nechal sklonenú a neodpovedal.

Kráľ ho chytil za plece a zdvihol. Donútil ho posadiť sa na väzenskú posteľ a pozrieť naňho.

„Počúvaj ma," hovoril dôrazne. „Nič sa ti nestane, ale musíš spolupracovať. Je to dôležité viac, než čokoľvek doteraz. Urobím ťa členom svojej rady. Nebudeš alchymista, dostaneš špeciálnu novú pozíciu ako kráľovský černokňažník, s vlastným erbom, habitom a všetkým. Predstavím ťa ako nenahraditeľnú vojenskú silu Tairemonu, oddaného mága, ktorý pracuje na moje povely. Ale je neopísateľne dôležité, aby si naozaj pracoval na moje povely už od toho najmenšieho."

Tristan ostal nechápavo zízať.

„Rada by neprijala, keby ste ma nechali žiť, ale vezme toto?"

„Oni hlavne potrebujú, aby som niečo urobil, najlepšie niečo rázne a rozhodné. Nezmieria sa s tým, ak si budeš žiť ďalej nenápadne v podzemí medzi alchymistami akoby nič. Ale ak budeš odteraz môj černokňažník, člen rady na celkom novej pozícii, aká v inom kráľovstve nie je... bude to treba trochu predať, ale o to sa postarám. Lenže nič z toho sa mi nepodarí, ak nebudú vidieť, že si naozaj na reťazi a skáčeš, ako poviem, to znamená vo všetkom. Nesmieš odvrávať, vlastne bez dovolenia sa ani pohnúť v prítomnosti rady. Jasné?"

„Ale... ja nie som šľachtic."

„Budeš Maester ako Solas."

„Nechcem byť šľachtic," zaskučal Tristan zúfalo. „Neviem, čo robiť na rade..."

„Tvoj výber je toto alebo Salvexia. Más na rade jedinú úlohu. Poslúchať." Christopher ho drsne chytil za bradu a dôrazne mu pozeral do očí. „Na každé slovo. Jediný náznak neposlušnosti znamená Salvexiu. To nechceš, a ja tiež nie, ale keď budem musieť, urobím to."

„Áno, pane. Ďakujem."

Christopher podišiel k dverám cely a otvoril ich. Ešte si však na niečo spomenul.

„Mellowský kvet zobral Michel a ukryl ho na miesto, ktoré pozná len on, a pod vlastné ochranné kúzla. Nesnaž sa ho nájsť."

„Nepotrebujem ho, pane."

Kráľ vyšiel z cely a dvere nechal otvorené. Kývol Tristanovi, nech ho nasleduje. Černokňažník pomaly vyšiel von, akoby stále neveril tomu, že bude slobodný.

„Tvoja komnata ťa čaká. Máš v nej pripravenú oficiálnu rovnošatu a menovacie listiny."

Tristan sa otočil ku kráľovi, ale nevedel nájsť slová. Chcel sa mu poďakovať, ospravedlniť, vysvetľovať, alebo možno všetko naraz. Nezmohol sa však na to, aby prehovoril.

„Choď," prikázal kráľ. „Dám ťa zavolať na zasadnutie rady."

„Áno, pane," povedal černokňažník a odchádzal z väzenia podzemnou chodbou ku krídlu alchymistov.

Christopherovi do mysle zase vstúpili pochybnosti, ale rýchlo ich potlačil. Už sa rozhodol. Dúfal len, že ak sa Tristanovi zjavil otec, potom musel mať nejaký dôvod a určite to nebol ten, aby zničil Tairemon.

Správne riešenie nakoniec aj tak neexistovalo, presne, ako hovorila Amanda.

Vyšiel z podzemia a pri pracovni našiel netrpezlivo čakajúceho Victora. Skôr, než by stihol strážca prehovoriť, mu vynadal za nezodpovednosť, a zdalo sa, že mladého muža to príliš neprekvapovalo a vlastne ani nezaujímalo.

„Čo si s ním urobil?" spýtal sa dychtivo, keď našiel chvíľku, v ktorej sa Christopher odmlčal.

„Prepustil som ho z väzenia," zazerajúc odvetil kráľ. „Odteraz sa za ním môžeš chodiť učiť k alchymistom."

„Vážne?" Victor bol prekvapený, ale po tvári sa mu rozlial úsmev.

Kráľ prikývol.

„Ďakujem!" nadšene povedal Victor. „A mrzí ma, že som mu tam nosil prísady, ale on bol sám a aj tak boli slabé na to, aby s nimi čaroval. Pýtal som sa vždy Roya, či môžem, aby som nikoho neohrozil."

„Aj tak nemám čas byť naštvaný ešte aj na teba," uškrnul sa Christopher. „Ale ešte sme sa nerozprávali o tom, ako si strieľal na Synthiu."

„Bezpečne!" Ohradil sa rýchlo Victor. „Spoza bariéry!"

„Cudzím lukom... Ukradnutým vojvodovi Južnej Zeme..."

„Aha, to."

„Ospravedlníš sa mu, keď tu bude."

„Áno." Victor len dúfal, že za tým nebude nejaké „a".

„Odchod."

Strážca sa veselo uškrnul a radšej sa vyparil skôr, než by Christophera dobrosrdečná nálada prešla a predsa len by sa rozhodol rozdávať tresty.

Kráľ mal však iné povinnosti. Zvolal radu a najprv sa musel pol hodinu psychicky pripravovať na to, že možno ho šľachtici aj tak roznesú na kopytách. Keď vstúpil do siene nasledovaný Tristanom v čiernom habite s červeným erbom, ktorý v sebe kombinoval znamenie černokňažníkov a Tairemonu, najprv nastalo šokované ticho.

Presne, ako mu Amanda radila, sebavedomo oznámil svoje rozhodnutie a predostrel ho takými vyberanými slovami, až to nakoniec vyzeralo, že práve Tairemonu urobil najväčšiu službu svojej vlády. Tristan si pamätal kráľove slová z väzenia a bez príkazu sa ani nepohol, neprehovoril, na každý povel zareagoval okamžite. Bál sa, aby nič nepokazil, na spoluprácu so šľachtou nebol zvyknutý, ale aj tak cítil povznášajúcu slobodu. Síce si bude musieť zvyknúť na aktívny život na dvore, navyše dokonalú oddanosť, ale už žiadna bolesť. Bude môcť požiadať o voľno a odísť za hranice, ak bude chcieť. Môže čarovať, koľko chce, experimentovať v podzemí spolu s Royom a Solasom bez strachu. Úplná poslušnosť a pravidelná prítomnosť na radách bola len malou cenou za slobodu, ktorú si možno ani nezaslúžil.

Nakoniec rada dopadla dobre, šľachtici verili Christopherovmu úsudku, hoci niektorí viditeľne s nevôľou. Našťastie si stihol vybudovať dostatočný rešpekt na to, aby mu nikto do očí nepovedal, že sa musel zblázniť.

Ďalšie povinnosti už boli pre Christophera príjemnejšie. Zvolal zhromaždenie veľkej rady v aule, kam mali prísť všetci šľachtici Carbornu a niektorí pozvaní hostia, aby oficiálne predniesol správy o vojne, o stave kráľovstva v tomto období a o plánoch do najbližšej budúcnosti. A aby rozdal vyznamenania.

Účastníci zhromaždenia sedeli v stupňovitých polkruhoch okolo celej sály. Na čestných miestach Telly a Sophelia, ku ktorej si prisadol Michel.

„Kedy uznáš, že si prehrala?" spýtal sa jej potichu s úškrnom.

Pousmiala sa.

„Ešte nie."

„Máš lepšiu náladu," poznamenal.

„Mám obe deti doma, relatívne zdravé. Neviem, čo viac by som mohla chcieť."

Museli sa odmlčať, keď kráľ začal hovoriť. Zhromaždenie bolo počas jeho reči o posledných udalostiach dosť nudné, ožilo až pri vyznamenaniach.

„Martin Asher," ohlásil Christopher a mladý vojak nesmelo vykročil dopredu ku kráľovi.

Potom prečítal zásluhy, pochvalnú reč a vymenoval udelené ocenenia. Povýšenie až na kapitána a vyznamenanie. Martin len ťažko potláčal nadšenie, toto znamenalo nielen česť, ale aj finančné prilepšenie preňho a jeho rodinu.

„Victor Grey," nasledovalo ďalšie meno.

Nikoho to neprekvapilo. Nielen, že Victor spolupracoval pri získaní mellowského kvetu a dostal polomŕtveho Tristana späť do krajiny, ale aj vo vojne zastrelil Synthiu. Dostal tiež vyznamenanie, stál pritom pred kráľom dosť rozpačito, keďže ten naňho ešte nedávno kričal a nadával mu, že je nezodpovedný. Zrazu stáť pred celým zhromaždením šľachticov a získať od Christophera oficiálne ocenenie ho napĺňalo nezvyčajnou hrdosťou.

„Rytier Telly Withersen," prehovoril kráľ zase, keď sa Victor vrátil na miesto. Zhlboka sa nadýchol, že bude pokračovať, ale nečakane ho prerušil Tellyho hlas.

„Možno skôr, než jeho veličenstvo niečo povie k mojim zásluhám," hovoril nahlas a pevne, kým kráčal ku Christopherovi. „Rád by som povedal pár dôležitých slov kráľovi osobne tu pred všetkými. Christopher," zastal pár krokov pred ním a bez štipky neistoty naňho hľadel. „Nielen z toho, čo si hovoril mne, ale aj z tvojho prejavu dnes som mal pocit, že nepripisuješ dostatočné zásluhy tomu, kto je najviac zodpovedný za stav krajiny v tejto chvíli."

Kráľ bol taký prekvapený, že sa zmohol len na nadvihnutie obočia a otázku:

„Áno?"

„Sebe," stručne dokončil Telly. „Nie, naozaj nestojíš len na pleciach svojich poddaných. Martin Asher ti zachránil kráľovstvo, lebo si mu zachránil život. April d'Artege ťa prišla varovať, lebo si ju miloval. Victor Grey za teba bojoval, lebo si mu dal domov. Tristan Valar za teba nasadil svoj život, lebo si mu dal druhú šancu. Mohol by som pokračovať a vymenovávať aj menej významné udalosti, ale myslím si, že všetci prítomní majú dostatočný obraz o tom, čo chcem povedať." Zhlboka sa nadýchol. Christopher sa ani nepohol, iba naňho pozeral s nepreniknuteľným výrazom v tvári, zaskočený nečakanými slovami. „A čo sa týka mňa, môžem povedať, že mi bolo obrovskou cťou sprevádzať kráľa, ktorého srdce porazilo armádu víl." Telly vytasil meč, oprel ho hrotom o zem a pokľakol. „Až na smrť, Christopher."

Pozrel pri tom na kráľa. V sále na chvíľu ostalo ohromené ticho a až keď sa rytier pomaly postavil, nasledoval ho nadšený potlesk zo všetkých strán.

Christopher na chvíľu zavrel oči. Nečakal to. Bola to príliš veľká pocta a pochyboval, či si až toto zaslúžil. Až na smrť od rytiera bolo vždy pre kráľa obrovskou formou uznania, navyše takto verejne... Telly ho práve pred celou šľachtou postavil na piedestál. Ktokoľvek o kráľovi pochyboval, práve videl najvyššie vyjadrenie vernosti od rytiera, ktorý ho neustále sprevádzal dva mesiace pred vojnou. Navyše nie obyčajného rytiera, ale vojvodu z Južnej Zeme.

Kráľ nedokázal odpovedať a keď bolo v sále znova ticho, iba mlčky vzal z pultu na boku vyznamenanie a podišiel k Tellymu. Pozrel naňho s pohľadom plným vďačnosti. Rytier nemohol ani tušiť, ako veľmi mu to v tejto chvíli pomohlo, nielen kvôli prítomnej rade, ale aj pre kráľov vlastný pocit, či robí veci správne.

Ruky sa mu triasli, keď pripínal medailu na rytierovu uniformu.

„Chris," zašepkal pobavene Telly, keď si to všimol.

„Ak ťa bodnem, je to tvoja chyba," odvetil Christopher rovnako potichu, no už tiež s nenápadným úsmevom.

Nič také sa našťastie nestalo. Na krok ustúpil a podal Tellymu ruku. Ten ju s úsmevom stisol.

„Toto nepôjde na účet?" nadhodil potichu s úškrnom.

Christopher sa zasmial, pritiahol si ho bližšie a pevne ho objal.

Medzitým Sophelia sledovala z popredných miest dianie v centre siene. Otrávene si podoprela bradu rukou, celkom nekráľovsky, a zazrela na Michela, ktorý sedel vedľa nej s nadšeným očakávaním v tvári.

„Vyhral si," zamrmlala nakoniec neochotne.