Nervózne stála pri okne komnaty a pozorovala svoj odraz v tmavom skle. Keď prišla na bojisko, bola si istá svojím rozhodnutím, no teraz sa jej do mysle vkrádali pochybnosti. Hlavne keď videla, že alchymista išiel nielen proti vôli kráľa, ale aj proti ich dohode o tom, že budú bojovať proti vílam spolu.

Možno ju Tristan chcel len ochrániť, tak, ako aj ostatných. Preto vytvoril neprekonateľnú bariéru a držal ju až do konca. Chcel celú silu útoku stiahnuť na seba a nepremárniť jediný život, snáď okrem svojho.

Možno ju dokonca považoval za krehkú a preto jej nedovolil bojovať. Pri pohľade na svoju bledú tvár v okne sa mu nemohla diviť. Ľudia nemali ani potuchy o tom, aké sú víly bojovné a silné, a tak ich často považovali za nežné ruže, ktorým by mohli každú chvíľu opadať lupene, a tak ich bolo treba obchádzať na špičkách. Keď bola mladšia, často sa s kamarátkami zabávala tým, že v tmavých uličkách zahraničných miest sa nechávali napadnúť nenásytnými ľudskými mužmi, ktorí si mysleli, že sú len slabé ľudské dievčatá. Potom ich so smiechom zmasakrovali.

Z toho výčitky nemala. Vedela, o čo tým mužom šlo, a pokojne by to robila aj ďalej, lenže potom už slúžila Synthii a nemala čas.

Čo bude robiť v tomto paláci? Smutne sa uškrnula na svoju postavu, ktorú zámerne obliekla do ľahkých, elegantných fialových šiat. Bude podávať ruky a tancovať na báloch, chodiť na hostiny a reprezentovať kráľovský rod Tairemonu po Christopherovom boku. Občas cestovať po krajine a získavať si obdiv poddaných.

Otrava.

Chcela žiť v Tairemone, a iba s ním, no ani najmenej ju nelákala táto predstava. Teraz po vojne sa však začala ukazovať v celej ohavnosti a vyzerala neprekonateľná.

Christopher svoju milenku vlastne vôbec nepozná. Doniesol si z Targhenu peknú ženu, vílu, možno preňho len trofej, ale ktovie, či sa vôbec niekedy bude obťažovať ju skutočne spoznať. Možno aj kráľ si myslí, že je krehká ako porcelánová bábika, a rovnako neschopná. Pozná ju natoľko, aby ju nechcel pomyselne zavrieť do vitríny a len na ňu pozerať?

Ani nevedela, prečo na to teraz myslí. Odvrátila sa od okna a sadla si do kresla pred kozubom. Možno preto, že sa vnútorne pripravovala na odmietnutie, ktoré by si zaslúžila za spojenie s Tristanom. Snažila sa nahovoriť si, že jej nebude chýbať. Že všetka tá neha a starostlivosť nezavážia v predstave nudného života na dvore. Nefungovalo to, pri každej predstave odlúčenia ju aj tak zabolelo srdce.

Na stolíku veľa nej ležala hnedá knižočka. Vzala ju a znova pozrela dnu. Bola obyvateľkou Tairemonu, bol právoplatne jej kráľom, no nič ho nezaväzovalo k tomu, aby ju ľúbil. Vlastne mala pocit, že mu na to nedala jediný poriadny dôvod.

Dokázala by žiť bez neho, keď sa iba vďaka nemu rozhodla žiť?

Jej úvahy prerušilo zaklopanie na dvere. Hlasný zvuk ju trochu vystrašil, doteraz sedela v absolútnom tichu, bola úplne sama, no zhlboka sa nadýchla a išla otvoriť dvere.

Stál za nimi a vyzeral skôr unavene než nahnevane.

„Ak chceš, môžeš ísť ku mne," povedal jej bez akéhokoľvek podtónu v hlase.

V hrdle jej navrela hrča.

„Určite?" spýtala sa opatrne.

„Poď."

Nečakal na ňu, iba vykročil k svojej komnate. Ešte niekoľko sekúnd váhala, no nakoniec ho nasledovala. Potrebovala odpovede a čím skôr ich dostane, tým lepšie.

„Sadni si kamkoľvek," povedal stručne, keď za sebou zavrela dvere.

Zatiaľ si zložil plášť a opasok s mečom. Potom sa vyčerpane posadil do kresla oproti nej.

„Čo všetko vieš o Tristanovi Valarovi?" spýtal sa otvorene a pozrel na ňu.

Neisto pokrčila plecami. Nekričal a ani nevyzeral naštvane, ale trochu sa bála. Možno práve preto, že nevedela, čo čakať. Pred Synthiou by za rovnakých okolností stála v pozore a očakávala úder.

„Iba za mnou prišiel a povedal mi, že to on vílam ukradol mellowský kvet a že dokáže zabrániť vojne," odvetila. „Bála som sa, že by si vo vojne mohol umrieť, a tak som to musela urobiť."

„Bol černokňažník, nepovedal ti to?"

„Nie, prvýkrát som to počula až na bojisku."

Smutne sa usmial.

„Pred šiestimi rokmi uzamkol mágiu do kryštálu a do môjho otca, potom postupoval s armádou zo Sato Madri na juh – pochopiteľne, sme prví za divočinou, takže útočil na nás. Porazili sme ho len za cenu života môjho otca a preto ďalšie roky strávil v mojich službách spútaný Salvexiou."

Oči sa jej prekvapene rozšírili a začala v nej rásť hrôza.

„Nič z toho mi nepovedal!" vykríkla, panikáriac. „On... myslela som, že je tvoj alchymista!"

„Veď aj je. Bol ovládaný démonom, keď to všetko robil, preto odo mňa dostal druhú šancu. No a tesne potom, čo som odišiel do Targhenu, prekryl Salvexiu, aby získal mellowský kvet a doniesol mi ho. V najlepších úmysloch, hoci... skrátka, vtedy som mu Salvexiu zrušil. A pár dní na to..."

Zničene si zložila hlavu do dlaní. Nemohla sa rozčuľovať, že jej Tristan klamal, lebo tak to nebolo. Jednoducho jej nepovedal, kým bol, a ona mu automaticky uverila, lebo bol Tairemončan na hrade. V skutočnosti sa zdalo, že je nenapraviteľný rebel.

„Ach, Chris, mrzí ma to," povedala a myslela to úprimne. „Keby som vedela, čo je zač, neurobila by som to. Prosím, ver mi. Sľúbil mi, že zabránime vojne a že k tomu mu stačí, aby nabil kvet. Aj proti tvojim príkazom. Znelo to strašne lákavo... Že nikto z vás nezomrie... Viem, aká je Synthia nebezpečná a bála som sa, že by ste nevyhrali. Naozaj som nevedela..."

„Ja to chápem," prerušil ju pokojne. „Preto je on vo väzení a ty tu."

„Nie si nahnevaný?" spýtala sa prekvapene.

„Trochu," pripustil. „Ale čo mám s tebou urobiť?"

April sklopila zrak.

„Synthia by vedela, čo."

Zamračil sa a prudko sa vystrel.

„Ja nie som Synthia," povedal prísne. „Už som ti to povedal predtým. Neublížim ti."

„Vieš, urobila by som to znova," priznala potichu. „Ak by ťa bolo treba chrániť, alebo tvoju krajinu. A neviem, či niekedy v budúcnosti dokážem byť... podľa tvojich predstáv."

„To znamená čo?"

„Pozri, nie som zvyknutá na ničnerobenie!" zúfalo naňho pozrela. „Na pasivitu v boji, sedieť doma. Vždy som bola zvyknutá na to, že ja som tá, čo bojuje. Tu sú to zrazu väčšinou muži a ja viem, že u ľudí sú silnejší, ale..."

„April," prerušil ju. „Vymyslela si si nejakú predstavu, ktorú o tebe podľa teba mám, a teraz si vyčítaš, že ju nevieš naplniť. Lebo pri Synthii si mala presne vymedzené povinnosti, ktoré musíš splniť, aby si sa stala hodnou služby pre ňu. Lenže ja žiadne také očakávania nemám."

„Ale..."

„Nemám. Samozrejme, ani ty nemôžeš ísť proti mojim príkazom ani poza môj chrbát, takže áno, to, čo si urobila, ma nahnevalo. Ale ak si myslíš, že ťa odmietnem preto, lebo si bojovníčka, ktorá nedokázala ostať doma, tak sa mýliš. Tvoja bojovnosť mi nikdy nevadila."

Hodiny na veži začali odbíjať polnoc a Christopher unavene zaskučal. Zajtra to bude dlhý deň a s vílou ešte neskončil. Vstal a podišiel ku kreslu, v ktorom sedela. Videl na nej, že je zničená. Od príchodu z Targhenu sa ešte stále nedala celkom dokopy, nemohol ju považovať za zdravú a jediný záblesk jej skutočnej podstaty videl, keď priletela k Tristanovi na bojisku.

Odvážna. Odhodlaná. Silná. A pritom taká jemná a zraniteľná, keď bola s ním. Pritom ani netušila, ako veľmi ju miloval, keď sa o nič nesnažila.

Nežne ju pobozkal na pery.

„April. Pre mňa buď jednoducho sama sebou a budeš dokonalá."

Pozrela naňho smutnými očami.

„Má to vôbec význam?" spýtala sa nešťastne. „My dvaja. Keď to začalo takto... Najprv som bola zradkyňa a potom som sa spojila s človekom, ktorý takmer zničil tvoju krajinu."

„Vieš, čo si zo začiatku pamätám ja?" Pousmial sa. „Skrývanie sa pod schodmi. Tvoju pieseň na veži. Hviezdy." Prešiel juj rukou po tvári. „Ako som ťa držal už tu v Tairemone na rukách a ty si nás prikrývala krídlami."

Z oka sa jej skotúľala slza. Cítila, ako jej bije srdce a napĺňa ju celú neznámym pocitom. Znovu ju pobozkal.

„Potrebuješ ísť spať. Jedla si niečo?"

„Áno, ešte po príchode."

„To si na tom lepšie ako ja," uškrnul sa a prešiel do druhej časti komnaty, kde odniekiaľ vyhrabal jablko. Umieral od hladu, nestihol sa venovať ničomu okrem kráľovstva.

„Aspoň si vyriešil všetko, čo si potreboval?" spýtala sa ho súcitne.

„Ani náhodou," odvetil.

Presunuli sa do spálne, April zhodila šaty a vkĺzla pod perinu. Sledovala ho, ako chodí po komnate, prezlieka sa a pomedzi to sa snaží najesť.

„Čo ťa čaká zajtra?"

„Minimálne Targhen. Zatiaľ neprišli správy o tom, že by niekto chcel rokovať o mieri, takže sme stále vo vojne. Ak to nepôjde inak, budem musieť poslať na juh armádu."

„Prídu, nebudú riskovať Targhen, budú sa snažiť zachrániť, čo sa dá. Synthia je mŕtva a jej najbližší nemajú jej ego. Budú vyjednávať."

„Dúfam," prikývol a konečne si k nej ľahol. „A potom ešte Tristan..." Prehrabol si vyčerpane vlasy. V momentálnej situácii sa černokňažník zdal oveľa problematickejší ako znepriatelené kráľovstvo.

„Dáš ho popraviť?"

„Neviem. Uvidím. Musím sa poradiť so svojím tajomníkom." Otočil sa k nej a usmial sa. „Teraz o tom nechcem hovoriť."

Pritisla sa bližšie k nemu. Cítila, ako jej položil dlaň na chrbát a oprel si ju o seba.

Chýbalo by jej to, keby sa rozhodla neostať na jeho dvore. Rozhodne áno.

V tejto chvíli si bola istá, že áno.

...

Christophera ráno myšlienky na alchymistu dobehli tak či tak. Zavolal si do pracovne Michela, dúfajúc, že ako služobník mágie starý tisíc rokov mu bude vedieť poradiť nejaké rozumné riešenie.

„Nemôžem ho dať popraviť, lebo nám vyhral vojnu," vysvetľoval, sediac za stolom opretý čelom do dlane so zúfalým pohľadom upretým od stola. Tajomník sedel oproti nemu a tváril sa, akoby sa rozprávali o počasí. „Nemôžem ho pustiť, lebo je nebezpečný. Nemôžem ho ani nechať vo väzení, lebo ešte aj tam predstavuje riziko."

„Bez kvetu?" nadvihol obočie Michel. „Čo podľa teba urobí vo väzení, keď nemá kryštál?"

„Nemusí sa dotýkať prísad."

„Ktoré sú okolo neho do dvoch metrov," namietal jednorožec. „To, čo si videl na bojisku, ničenie víl jediným pohybom, kúzla smrtiace pre niekoľko protivníkov naraz, používanie prísad z veľkej diaľky, to všetko bol len kryštál. Vo väzení bez prísad je bezbranný ako každý iný človek. To, čo tam vie použiť, by mu nestačilo ani na nejaký slabučký útok."

„Nepoužíva sa železo v kúzlach?" Kráľ myslel na železné mreže, ktoré by Tristan mohol kúzlom prepáliť.

„Áno, ale nie samotné. On tam nedokáže čarovať, nemá s čím, vážne."

„Takže ho mám nechať vo väzení?"

„Doživotne? Za to, že ti vyhral vojnu?" Tajomník pokrútil hlavou. „To ti neprejde u rady. Navyše, asi ani oni nebudú mať dobrý pocit z niekoho takého pod obyčajným zámkom."

„Nič mi neprejde u rady," zavrčal kráľ. „Teraz sa dohadujeme o tom, čo je rozumné."

„A čo ich rozčúli najmenej. Pozri, všetci vieme, aké je to zložité, ale asi budeš musieť zase pristúpiť na nejaký kompromis. Daj ho zbičovať a pošli ho do vyhnanstva."

„Nechcem ho dať zbičovať," protestoval Christopher namrzene.

Jednorožec sa neveriacky zasmial.

„A čo vlastne odo mňa chceš? Nedáš ho zabiť. Nedáš ho zbičovať. Nedáš ho pod Salvexiu, to sa ťa nemusím ani pýtať. Takže buď ho pošleš do vyhnanstva, čím o ňom stratíš prehľad, alebo ho omilostíš, čím si tu budeš držať stále nebezpečenstvo."

„Čo by si urobil ty?"

„Vieš, čo by som urobil ja." Michel začínal strácať trpezlivosť. „Ale to neurobíš."

Christopher si veľmi dobre uvedomoval, čo bola najrozumnejšia a najbezpečnejšia možnosť. Salvexia. Magické väzenie, ktoré ho udrží pod kontrolou aj navždy, ak ju tentoraz urobia silnejšiu. Lenže to zároveň znamenalo zničiť mu život.

Neodpovedal. Neprítomne pozeral do stola a dúfal, že mu riešenie, z ktorého by nemal výčitky, padne z neba priamo do pracovne.

„Pozri," ozval sa Michel. „Chlap bol od detstva posadnutý démonom. Kto vie, aký naozaj je. Možno je to ten najlepší človek pod slnkom, čo my vieme? Odkedy je tu, neurobil proti tebe nič, hoci mohol."

„Zrazu mi navrhuješ, že ho tu mám nechať?"

„Jediné, čo vieme s istotou je, že je na človeka neuveriteľne schopný mág. Ktokoľvek by ho chcel mať na dvore... rozumieš. Ak ho nebudeš mať na dvore ty, mohol by ho mať niekto, kto by ho použil proti tebe."

Kráľ sa nahnevane vystrel.

„Vôbec ti nerozumiem a absolútne nepomáhaš. Neviem, načo ťa tu ešte držím."

„Lebo som úžasná spoločnosť?"

Christopher už nepočúval, vyšiel z pracovne a tresol dverami. Nebol o nič múdrejší ako predtým, a rozhodol sa, že záležitosť s Tristanom musí jednoducho ešte počkať. Zatiaľ sa venoval iným veciam a čoskoro za ním prišiel sluha so správou, že víly chcú hovoriť o podmienkach mieru.

Prijal ich v hlavnej sále s Michelom a April po boku. Prišli iba dve, neozbrojené a bez útočných úmyslov. Žiadali zachovanie Targhenu ako samostatného kráľovstva, bez väzieb na Tairemon, ale to im umožniť nemohol. Bola to trúfalá požiadavka a aj ony si to iste uvedomovali.

„Targhen ostane ako územie podrobené Tairemonu," povedal pevne. „Najlepšie, čo môžete chcieť, je autonómia, ale bez armády a s našimi vojakmi trvalo nasadenými na hliadkovanie pre prípad problémov."

„Kto bude spravovať krajinu?" spýtala sa staršia z víl. Predstava podrobenosti sa jej očividne nepáčila, ale kráľ bol už aj tak benevolentný, keď umožňoval samostatnú správu.

„Ak bude súhlasiť, tak verím, že barónka d'Artege je vhodná na túto úlohu."

April neverila vlastným ušiam a šokovane pozrela na Christophera. O tomto jej nič nehovoril, ani jediným slovom nenaznačil, že by mal tieto úmysly. O čo mu ide?

„Ak nie ona, poverím niektorého z mojich generálov," dodal.

„Dohodnuté," odvetila víla namrzene, vediac, že inú možnosť nemá.

„Ešte jedna otázka," povedal Christopher pomaly, lebo musel trochu zbierať odvahu. „Prišiel som k vám s delegáciou. Žijú ešte moji muži?"

„Pokiaľ mi je známe, niektorí z nich ešte áno," odvetila víla vyhýbavo. „Ale nebola som priamo pri nich, neviem presne."

„Pošlem po nich a vydáte ich. Ďalej sa im už neublíži, inak zrovnám celý Targhen so zemou," zavrčal.

Rokovali potom ešte chvíľu a April po celý čas netrpezlivo čakala na koniec. Potrebovala vysvetlenie. Keď Targhenčanky konečne odišli, hneď sa otočila ku Christopherovi. Snažil sa ju zdvihnutou rukou zastaviť, aby jej všetko vysvetlil, ale nepustila ho k slovu.

„Čo to malo byť?!" spýtala sa rozčúlene. „Posielaš ma preč?"

„Nie, počkaj. Nechaj ma hovoriť." Zhlboka sa nadýchol. „V prvom rade, môžeš to odmietnuť. V druhom, neurobil som to, aby som ťa niekam poslal. Môžeš Targhen riadiť aj z diaľky a navštíviť ho len občas, budeš tam mať celý zástup kapitánov a radcov, ktorí sa budú starať o chod krajiny. Len som chcel, aby na čele bola víla, skôr prijmú teba ako človeka."

„Ja som zradila Targhen!" hádala sa April, ale jeho slová ju trochu upokojili. Nechcel ju poslať z Carbornu natrvalo na juh.

„Stále tam radšej uvidia vílu ako muža. Alebo hoci aj ženu, ale ľudskú." Pristúpil k nej bližšie a chytil jej ruky do svojich. „A okrem toho, vrátiš sa tam, možno stretneš svoju rodinu... ja viem, že niektoré tvoje najbližšie víly umreli vo vojne a niektoré ťa už nebudú chcieť vidieť, ale predsa len to bol tvoj domov. Zoberieš si svoju lutnu, svoje veci... Donesieš si sem kúsok svojho rodiska."

Až teraz si to uvedomila. Chcel, aby celkom nestratila svoju domovinu, a pritom jej nechať Tairemon. Zrazu z nej hnev vyprchal a naplnilo ju dojatie. Kráľ ju ustanoví za správkyňu Targhenu nie kvôli sebe, ale kvôli nej, a predstava toho, koľko dôvery do nej práve vložil, bola zo všetkého najkrajšia.

Usmiala sa a hodila sa mu okolo krku.

„Ďakujem, Chris," zašepkala.

Stisol ju v rukách.

„A okrem toho," dodal, keď sa pustili. „Určite by si nemohla celé dni posedávať na hrade a nič nerobiť. Takej bojovníčky a šľachtičnej ako si ty by bola škoda."