Christopher na chvíľu zabudol na príkazy aj na hnev. S ohromením sledoval boj pred sebou. Mal by byť nerovný, víly by mali vyhrávať, veď ich bolo toľko... a predsa to bolo celé inak.

Tristanov protiútok od neho vyšiel ako prívalová vlna. Obrovská žiara zaklínadla sa prehnala cez víly a niektoré spadli na zem, kde ostali nehybne ležať. Iné stihli uniknúť a dorážali znovu. Presne tak, ako hovorila April, ich stratégiou bolo útočiť rýchlo a zo všetkých strán, no nepočítali s tým, že budú bojovať s jediným mužom.

Všetky čarujúce víly vysielali jedno zaklínadlo za druhým. Synthia bola najrýchlejšia a najmocnejšia, no aj tak musela kľučkovať pomedzi výboje Tristanovej moci. Z očí jej sršala zúrivosť a už si určite uvedomila, že by mohla vojnu prehrať, no ani za nič by sa nevzdala.

Obletela Tristana a vyslala mu do chrbta ľadový lúč. Narazil mu do ochrany obrovskou silou a prelomil ju, no stihol ustúpiť. Vyslal ďalšiu žiarivú vlnu moci a Synthia musela uletieť z dosahu, spolu s ostatnými vílami.

Bol obdivuhodný. Kráľ ho pozoroval, neveriac vlastným očiam. Okrem svojej sestry nikoho nevidel čarovať tak rýchlo, elegantne a s takou mocou. Silu mu dodával mellowský kvet, ale zvyšok tvoril on sám. Až teraz si kráľ uvedomil, ako veľmi ho za tie roky podceňoval. Mal priamo na hrade nebezpečnú nálož mágie s pochybnou minulosťou. Striasalo ho, keď si pomyslel, že táto moc by sa otočila proti nemu.

Vlastne stále nevedel, či sa to nestane. Netušil, čo má černokňažník za lubom ďalšie. Zachránil Williama, ale ktovie, či sa po porážke víl neotočí proti druhej strane, zvlášť ak bude vedieť, že by ho v Carborne čakal trest.

Víl postupne ubúdalo. Bojovali zo všetkých síl, ale pre nečarujúce bolo vyčerpávajúce neustále sa vyhýbať zábleskom kúziel, niektoré boli zasiahnuté na zemi. Čarujúcim vílam dochádzali prísady aj čierny kameň, čiastočne aj preto, že Tristan čerpal nielen z vlastných, ale aj zo zásob protivníčok. Jediná, s kým mal stále problémy, bola Synthia.

Nebolo to preňho úplne ľahké, tiež bojoval na hranici svojich možností. Čím dlhšie trval boj, tým bolo náročnejšie udržať pozornosť na prísady, ale aj na polohu víl, a ešte k tomu usmerňovať mágiu. S kopijami bežných vojačok si poradil bez problémov, tie by udržal aj týždeň, ale magické útoky Synthie boli silné, navyše zvyšné čarodejníčky sa pridávali a dorážali z iných strán, takže sa musel sústrediť na mnohé fronty naraz.

Ale darilo sa mu. Zatiaľ. Opakoval si dookola, že on predsa nemal v tejto vojne umrieť, a odmietal sa vzdať. Bude bojovať, kým neumrie alebo nezlomia jeho bariéru a nezaútočia na Tairemon. Lenže to sa vílam ani pri najlepšej vôli nedarilo, bariéru držal zo všetkého najpevnejšie. Ak zlomia jeho, v ďalšej línii sú alchymisti a vojsko, a tí by pravdepodobne víly v tomto stave už porazili... ale chcel vojnu bez strát na životoch, a ak má jeho obrana padnúť, on padne s ňou.

Podarilo sa mu získať trochu priestoru a vyslal do všetkých strán blesky. Zovšadiaľ sa ozvali výkriky víl, ktoré sa im nedokázali vyhýbať tak ľahko ako vlnám. Veľa ich zasiahol, niektoré smrteľne, iné len omráčil, ale ich počty sa radikálne znížili.

Už videli, že vojnu nevyhrajú, a aj napriek Synthiiným rozkazom začali ustupovať. Najprv len opatrne, akoby sa jej hnevu stále báli, alebo možno zbierali posledné kúsky vernosti, o kúsok sa vzdialili, ale potom už otvorene utekali z boja, nechávajúc kráľovnú napospas svojmu osudu.

Nakoniec ostala ona a Tristan, už extrémne vyčerpaný.

Kráľovná víl útočila zo vzduchu, on zo zeme, no súčasne musel stále držať bariéru. Nedovolil by nikomu, aby mu prišiel pomôcť, nechcel, aby boli v ohrození života. Synthia bola agresívna a chcela zabíjať, navyše jej moc bola obrovská. Nikto by sa jej nedokázal postaviť sám a zvládnuť to bez ujmy, len on.

Nechápal, ako je možné, že ju stále drží tá istá sila. Aspoň sa tak zdalo, keď dorážala čoraz prudšie.

Bol unavený. Stále mal moc kvetu, ale chýbala mu energia na to, aby ju používal. Príliš dlho bojoval na toľkých frontoch.

Prichádzajúcu slabosť na ňom videli aj z druhej strany. Christopher sa šiel poradiť s alchymistami, čo ďalej.

„Nevieš zrušiť tú bariéru?" pýtal sa Solasa.

„Nebudem naňho útočiť z druhej strany, iba ho viac unavím!" namietal vrchný alchymista. „Ak nebude vládať, zruší ju sám. Ale musíme byť pripravení, že to môže byť každú chvíľu..."

Kráľ vydal príkaz, aby sa prichystali na boj. V prvej línii sa zoradili alchymisti, v boji so Synthiou najdôležitejší.

Kráľovská rodina z Južnej Zeme stále sedela na zemi neďaleko bariéry. Pokúšali sa upokojiť vystrašeného chlapca, aby ho mohli poslať do bezpečia. Michel stál pri nich, pripravený chrániť ich, ak by žltá clona padla. Pôvodne uvažoval, že ich dostane hneď domov, ale teraz sa už boj vyvinul tak, že to nebolo potrebné. So Synthiou samou by si určite poradil, minimálne by ich pred ňou ubránil, nebol dôvod premiestňovať ich.

Sledoval, ako sa Tristan pomaly zosunul na kolená. Bariéra stála, ale on už nie. Prestal sa brániť, viac už nevládal. Synthiin úškrn bolo vidieť do diaľky. Zdvihla ruky, aby nazbierala každú možnú moc, aby černokňažníka roztrhala na márne kúsky a potom čo najrýchlejšie zmizla. Michel sa zhlboka nadýchol, pripravený na Tristanovu smrť a pád ochrany.

Lenže skôr, než by kráľovná víl vyslala zaklínadlo, niekto okolo neho prebehol rýchlo a splašene, akoby sa niekam ponáhľal. Victor.

„Len si to požičiam!" zakričal pri behu okolo kráľovskej rodiny a schmatol Tellymu z chrbta luk a jeden šíp, pobehol ešte kúsok dopredu a namieril.

„Počkaj," protestoval Telly. „S tým nevieš..."

Nestihol dopovedať. Victor očividne nevedel, že warlorský luk vyžaduje tréning, sebadôveru, istotu a zručnosť, takže nič z toho neriešil. Vďaka tomu si bol istý, že trafí.

A presne to sa stalo.

Keď pustil napnutú tetivu, šíp zažiaril a vyletel k bariére. Prešiel ňou bez zaváhania a rovnako prekonal Synthiine, po dlhom boji už slabé ochrany. Zasiahol ju v poslednej chvíli predtým, než by vyslala smrtiace zaklínadlo.

Prebodol jej hruď. Oči sa jej rozšírili v poslednom šoku a zistení krutej pravdy.

Potom sa jej telo zrútilo na zem a ostalo tam bez pohybu. Kráľovná víl bola mŕtva.

April to spolu s ostatnými sledovala spoza clony s narastajúcou hrčou v hrdle. Chcela ju vidieť porazenú, ale jej smrť ňou aj tak otriasla. Dlhé roky pre ňu Synthia predstavovala neochvejnú, neporaziteľnú istotu. Zároveň však reťaz, ktorá ju spútavala. Teraz bola mŕtva a April bola konečne úplne slobodná. Úľava jej zaplavila myseľ. Alchymista splnil svoj sľub. Porazil ich. Vytrpel pre to veľa bolesti a takmer umrel, ale dodržal slovo.

Bariéra zmizla. Tristan sa pomaly postavil, znovu zbierajúc sily. Napätie bolo priam citeľné, nikto nevedel, čo v ďalšej chvíli urobí. Christopher zosadol z koňa a urobil pár krokov dopredu, nasledovaný niekoľkými strážami a Michelom. Približovali sa opatrne, akoby mohol alchymista každú chvíľu vybuchnúť.

Černokňažník nepochyboval, že teraz príde čas, kedy budú mať jeho činy proti kráľovým rozkazom následky. Vedel, že sa ho boja a sú nahnevaní, úplne to chápal. S mellowským kvetom v ruke bol nezadržateľným objemom moci, ktorý sa mohol kedykoľvek obrátiť proti tým, ktorých práve zachránil pred vílami. Navyše dnes neprejavil ani zrnko poslušnosti, kráľove rozkazy priamo ignoroval.

Otočil sa a prešiel pár krokov, až zastal pred kráľom, no pozeral do zeme. Stráže vytasili meče, ale aj tak by nič nezmohli. Christopher nepovedal ani slovo, čakal. Černokňažník si pred neho kľakol a kryštál mu položil k nohám, ďalej od seba, aby dal jasne najavo, že sa ho vzdáva.

Kráľ kvet zdvihol a podal ho Solasovi, ktorý ho s obdivom a trochu obavami vzal k sebe.

Potom sa zahľadel na černokňažníka a vrelo to v ňom. Postava na kolenách s pohľadom upretým do zeme nepôsobila ani najmenej nebezpečne a pochopil prejav pokory, ktorý mu Tristan preukázal. Černokňažník sa mu vzdal, odovzdal sa do jeho milosti. No kráľ bol aj tak nekonečne nahnevaný.

Nemal slov. Nevedel, čo by vôbec mal povedať. Po tom všetkom, čo Tristan kedy spravil a čo mu bolo odpustené, ďalšia rebélia.

Z celej sily mu vrazil päsťou do brady.

Tristan zaskučal a zaťal zuby, no znovu sa vystrel. Z rozbitej pery mu stiekla kvapka krvi.

„Odveďte mi ho z očí," zavrčal Christopher. Potreboval, aby černokňažník zmizol čím skôr, lebo mal pocit, že by mu teraz na mieste vykrútil krk.

Michel muža na zemi magicky spútal a potom ho stráže odviedli, už bezbranného, lebo putá mu znemožňovali čarovať.

Kráľ sa poobzeral po bojisku. Všetci vyzerali prekvapení, ohromení, ale akoby sa im aj uľavilo, že nebudú musieť bojovať proti vílam používajúcim mágiu. Kapitáni dávali rozkazy na návrat do Carbornu a zbalenie tábora, už nebolo čo robiť. Tristan vyhral. Zabránil vojne so stratami na ľudských životoch.

Zbadal Sopheliu, ako vedie svojho syna za ruku. Tiež mala oči červené od plaču dojatia a úľavy. Stráže Južnej Zeme ju o chvíľu obkolesili a stratil ju z dohľadu.

Povzdychol si. Po návrate domov ho čakajú ďalšie vážne rozhodnutia.

...

Vrátili sa zatiaľ do svojho dočasného domova v paláci Carbornu. Kaira ich čakala v starostlivosti opatrovateliek, ktoré boli veľmi prekvapené, že sa z vojny vracajú po takom krátkom čase.

Skontrolovali spolu s liečiteľmi Williamov zdravotný stav. Mal niekoľko modrín, ale žiadne vážne zranenia, skôr bol v obrovskom psychickom šoku. Po celú cestu niektorého z rodičov objímal okolo krku a odmietal pustiť, pri každom náznaku odlúčenia začal panikáriť a plakať. Tellyho bolelo vidieť svojho syna, kedysi šťastného chlapca, v takom zlom rozpoložení. Aj na svojej manželke videl neuveriteľnú únavu, ktorá sa teraz začala naplno prejavovať. Bol si istý, že obaja pocítia aj radosť, ale teraz prevládalo skôr vyčerpanie a obavy, ako bude princ niesť, čo sa stalo.

Aspoň malá Kaira brata privítala s nadšením. Keď ho uložili do veľkej postele v komnate a videla, že má slzy na krajíčku a je na smrť vystrašený, začala mu nosiť všetky svoje hračky, ktoré v Tairemone mala, a rozprávala mu, čo všetko budú robiť, keď sa vrátia domov. Pomohla možno viac než dospelí. William chvíľu myslel na iné veci, strach ustúpil a o chvíľu naňho začala doliehať únava.

„Dosť, Kaira," zasiahla Sophelia a nežne zdvihla dcéru na ruky. „Will si musí oddýchnuť."

„Ja si oddýchnem s ním."

„A nebudeš ho rušiť?"

So stopercentnou istotou tvrdila, že nie, tak ju nechali, nech sa zahrabe pod perinu k bratovi.

„Sophie, ty tiež," zastavil manželku Telly, keď chcela dať liečiteľovi a opatrovateľkám pokyny, aby mohla ísť riešiť kráľovstvo. „Musíš si oddýchnuť. Ostaň s nimi, Will ťa potrebuje pri sebe, nemyslím si, že bude mať pokojný spánok."

„Ale..."

„Sophie, prosím."

„Tak dobre... snáď sa k tým všetkým bábikám a medvedíkom ešte vojdem," pousmiala sa.

Pobozkal ju a sľúbil jej, že sa postará o všetko potrebné namiesto nej. Sophelia si ľahla k deťom. Syn sa k nej okamžite pritúlil a chytil ju za ruku. Telly sa usmial a potichu odišiel, dúfajúc, že spánok im aspoň trochu pomôže.

V hlavnej sále našiel Christophera. Hovoril s niekoľkými členmi rady a rozdával pokyny. Rytier počkal, kým mal kráľ naňho čas, a nemohol si nevšimnúť, že vyzerá, akoby mal všetkého plné zuby.

Konečne doriešil, čo potreboval. Vyčerpane si sadol na trón a zložil hlavu do dlaní. Telly pristúpil bližšie.

„Zajtra odchádzame so Sophie domov, ak nás už nepotrebuješ," oznámil.

„Bude zhromaždenie veľkej rady, kde by si mal byť," povedal Christopher a s námahou sa vystrel. „Ale dám vedieť, kedy. Zatiaľ môžeš ísť. Ako sa má William?"

„Nie veľmi dobre. Chvíľu potrvá, kým sa spamätá. Ale aj tak," pokrútil hlavou, aby zahnal negatívne myšlienky. „Sme radi, že je s nami. Až sa mi nechce veriť, že to dopadlo dobre. Človek dúfa, ale bolo to tak dlho... Ďakujem, Chris."

„Nič som neurobil."

Telly sa potichu zasmial.

„Celá séria tvojich rozhodnutí viedla k tomu, že Tristan a April ti vyhrali vojnu. A Victor, aby som nezabudol."

„Ešte som s ním ani nehovoril," povzdychol si kráľ. „Mrzí ma, že ti vzal ten luk..."

„No a? Nepoužíval som ho," mávol rukou Telly. „A Tristan potreboval pomôcť, neprežil by."

„Ako to, že ho vedel používať?"

„Mal šťastie a nepripúšťal, že netrafí."

Christopher vstal a zišiel po schodíkoch od trónu na Tellyho úroveň. Nechcel sa s ním rozprávať z pozície autority, len bol taký strašne unavený, že si potreboval na chvíľu sadnúť. Na oddychovanie však veľa času nebolo.

„Som rád, že sa to podarilo a tvoj syn je doma. Dúfam, že ho dáte dokopy čím skôr."

„Čo urobíš s Tristanom?"

„Ja neviem." Pozrel zúfalo z okna, ako keby sa za ním mali zjaviť odpovede. Obloha tmavla a čoskoro nastane noc. „Vyhral nám vojnu, zabránil stratám na životoch, ale... zase poza môj chrbát. Už mu to nemôžem zase odpustiť. Naozaj neviem."

„Pozri, ja nie som teraz objektívny," povedal Telly. „Ja by som ti v tejto chvíli nedokázal poradiť, aby si ho potrestal. Zachránil mi syna, spolu s Michelom."

Kráľ prikývol.

„Mrzí ma, že ja som nemohol urobiť viac. Mám pocit, akoby som celý čas len stál na pleciach svojich poddaných."

Bolo vidieť, ako ho to trápi, ale rytier nesúhlasil.

„Ako som už povedal, možno si mi Willa nezachránil priamo, ale pomohol si dosť. Mal by si si tiež oddýchnuť, nechaj správu kráľovstva Michelovi, ten nemusí spať, tak nech sa realizuje."

Kráľ sa pousmial.

„Ten mi pomáha viac než dosť. Ale ďakujem za záujem. Maj sa, ešte sa uvidíme."

Telly sa uklonil a odišiel. Po ňom už do sály nevošiel nikto ďalší, kto by sa potreboval naliehavo rozprávať s kráľom, a tak Christopher ostal na chvíľu sám.

Vedel, že Tristan, víťaz celej vojny, bez ktorého by ešte stále bol na bojisku, sedí v tmavej cele väzenia. Nevedel, čo robiť. Keď ho tam nechával, cítil sa ako pokrytec, ktorý sa zviezol na jeho moci. No pustiť ho pri tom nebezpečenstve, čo mohol predstavovať, si tiež nevedel predstaviť.

Asi sa na to naozaj musí vyspať. Ráno sa poradí s Michelom.

A, samozrejme, ešte tu ostávala April. Nevedel, kde je, ale tušil, že tento rozhovor si na neskôr nechávať nemôže.