„April!" počula za sebou Christopherovo volanie. „Nespájaj sa s ním, ten muž je nebezpečný!"

Na chvíľu zneistela a spýtavo pozrela na Tristana. Ten nevyzeral, že by ho kráľove slová vyviedli z miery.

„Samozrejme, že som nebezpečný, inak by som nedokázal zabrániť vojne," povedal so samozrejmosťou v hlase a vystrel ruku s kryštálom k nej.

Od Synthie priletelo kúzlo. Nie neočakávané, hoci sama musela tušiť, že alchymista vie, čo robí a že kvet ochránil. Rozbilo sa na neviditeľnej guli okolo Tristana a April.

Alchymista nevzrušene pozrel na kráľovnú víl ešte predtým, než by April položila ruku na kvet.

„Kde je princ?"

„Si ochotný vyjednávať? Dáš mi zaňho ten kvet?" Synthia sršala netrpezlivosťou, bolo na nej vidno, že sa už dlhšie nedokáže udržať v pokoji. Nervózne mávala krídlami.

„Až ho nabijem, budem mať niečo, čo budete chcieť viac," povedal tajomne.

Kráľovná víl sa zamračila, neverila mu.

„Mňa," dodal.

„To určite," vyprskla. „Nikto nebude s kvetom silnejší ako ja."

„Uvidíme. Barónka..." otočil hlavu k April a mierne sa uklonil, akoby ju pozýval do tanca.

Stále nebola presvedčená, ale prikryla kvet svojou dlaňou. Pocítila, ako sa jej nerovnosti kryštálu dotkli pokožky.

Medzitým kúsok odtiaľ stál Telly a pozoroval scénu, ktorá sa odohrávala pred armádou proti vôli kráľa. Mal pripravený warlorský luk. Dokázal by prestreliť Tristanovu bariéru, ale pochyboval, že by alchymista na niečo také zabudol, určite je chránený aj proti warlorským šípom. Navyše, príkaz na streľbu od kráľa neprišiel a ešte stále za bariérou stál tairemonský alchymista. Do vlastných ľudí predsa nemôže strieľať.

Náhle sa strhol, keď sa mu v hlave ozval hlas. Akoby mu niekto hovoril priamo do uší.

„Počuješ ma? Nemusíš mi odpovedať nahlas, iba si to pomysli."

Rytier potriasol hlavou, bol hrozne nepríjemný pocit počuť alchymistov hlas vo svojom vnútri.

„Čo to stváraš?" pomyslel si nakoniec, ale nevedel, či to robí správne.

„Šikovný. Budem ťa potrebovať."

„Čo..." nestihol dopovedať, lebo Tristan pokračoval v nabíjaní kvetu, akoby sa nič nedialo.

A to, čo sa pri tom stalo, každému vzalo dych.

Najprv kryštál začal len svietiť. Potom doň pomaly prenikali svetelné lúče, plaziace sa od zásob čierneho kameňa zo strany víl. No boli čoraz silnejšie a žiarivejšie, až nakoniec...

Vyzeralo to, akoby Tristan vybuchol. Ešte aj víly prekvapene cúvli, keď ho zaliala obrovská žiara svetla, celý zmizol v oslepujúcom žltom ohni, ktorý pramene vychádzajúce od čierneho kameňa stále len posilňovali.

„April!" zvreskol Christopher a pohnal koňa, ale došiel len k bariére, ďalej sa dostať nemohol. Oči ho pálili od svetla a musel ich zavrieť.

Zo svetelnej gule zrazu vystrelilo niečo veľké a preletelo až za bariéru. April. Sotva sa zvládla zorientovať vo vzduchu a rozprestrieť krídla, aby nedopadla na zem ako kus kameňa. Pristála len tak tak.

„Nie!" vykríkla naštvane a vystrela sa.

„April, čo sa stalo?"

„Odhodil ma!" zvreskla rozzúrene a prudko vyletela proti bariére, ale už ju nemohla prekonať. Bola nahnevaná ako nikdy predtým, prisahal jej, že to urobia spolu. No iba ju využil a keď ju už nepotreboval, hodil ju za seba ako nepotrebný odpad. Prekliaty alchymista.

Svetlo zhaslo. Tristan tam stál ako predtým, v ruke stále držal kryštál a neobzeral sa za seba, nepočúval výkriky hnevu ani príkazy.

Mellowský kvet bol stále priesvitný, ale získal jemne žltú farbu. Zmena, hoci sprevádzaná obrovským efektom, bola celkom nenápadná. Lesk kvetu akoby sa však odzrkadlil v Synthiiných očiach, pozerala naň ešte hladnejšie a nedočkavejšie.

„Zožeň Michela a Sopheliu a pripravte sa," prikázal Tristan Tellymu na diaľku. „Pôjdete po Williama. Nedajú ho ľahko, skúsim vám uvoľniť cestu najlepšie, ako sa bude dať."

„Povieš mi už, o čo ide?" rozčúlene si pomyslel Telly, ale odpoveď nedostal. Zaťal nahnevane zuby, ale vyskočil na koňa a vyrazil k jednorožcovi.

Synthia medzitým pokračovala vo vyjednávaní.

„Musím uznať, že to množstvo moci, ktoré nesieš, je impozantné," priznala neochotne. „Ale stále si len kráľov alchymista, ktorý plní jeho príkazy. Chcem ten kvet."

„Nič v zlom," uškrnul sa Tristan pobavene. „Ale vyzerá kráľ, že plním jeho príkazy?"

„Správna pripomienka," skonštatovala pri letmom pohľade na zmäteného a rozzúreného Christophera. „Ale dosť rečí. Aký je tvoj návrh?"

„S nabitým kvetom sa pridám na vašu stranu. Vy dáte Williama živého a bez ujmy rodičom."

Prevrátila očami.

„Cez také klamstvo by videl aj slepý, ty idiot," zasyčala. „Prečo by si sa pridával na našu stranu?"

Tristan sa zhlboka nadýchol a cítil, že sa mu začínajú podlamovať kolená, ale bol na ceste, z ktorej sa späť otočiť už nedalo.

„Máte všetko potrebné na to, aby ste vykonali Salvexiu," povedal vážne, po ironickom tóne už nebolo ani stopy. Bál sa, určite to z neho cítila. „Zruším svoje obrany, okrem pripútania kvetu k sebe. Dovolím vám spútať ma Salvexiou. Budem váš aj s kvetom."

Synthia prekvapene nadvihla obočie a uvedomila si, čo by to pre ňu znamenalo. Nečarovala by ona, ale extrémne mocná bábka, od ktorej by držala v rukách povrazy. Iba ona sama by mohla otroctvo zrušiť, alebo by ju museli zabiť. Naozaj znela táto vízia ešte lepšie ako dostať nabitý kvet. Skúmala, kde by mohol byť háčik, ale na druhej strane bariéry videla rastúci nepokoj.

Christopher zvreskol Tellymu príkaz, nech strieľa.

„Ešte nie," ozval sa hlas v rytierovej hlave. „Získate najprv Williama a potom strieľaj do sýtosti."

Telly zamrzol na mieste. Nebol si istý, čo urobiť. Stál tesne pri bariére s Michelom a Sopheliou po boku, s nervami napätými na prasknutie. Neisto pozrel na jednorožca.

„Ešte počkaj," prikývol Michel.

Synthiu kráľovo správanie presvedčilo, že zrušiť alchymistovu Salvexiu nebudú vedieť. Nešlo o kráľov plán. Chceli len chlapca a ktovie, čo mal tento muž ešte za lubom, ale nezaujímalo ju to. Mohla získať kryštál aj Tairemon. Chamtivosť ju celkom ovládla.

„Dobre," vyhlásila. „Dohodnuté."

„Najprv chlapca," trval na svojom Tristan.

Na moment zaváhala.

„Už ho aj tak nepotrebujem," hodila plecom nakoniec.

Mávla rukou, z ničoho nič sa vo vzduchu zviditeľnila vznášajúca sa klietka zo svetelných vlákien. Vnútri sa krčil šesťročný chlapec a víla, ktorá ho držala v náručí.

Synthia sa uškrnula.

„Myslím si však, že nebude chcieť odísť. Alebo áno?" otočila sa s nepríjemne sladkým úsmevom k princovi. „Chceš ísť od Lissy preč, William?"

Chlapec vystrašene pokrútil hlavou a pevnejšie chytil vílu okolo krku.

Tristan sa zase ozval k Tellymu.

„Tú vílu má rád, plánovali ju použiť na nabitie kvetu po zabití Sophelie. Skúsim ju odtiaľ dostať preč. Ale neviem ti zaručiť, že chlapec bude chcieť ísť k vám, nebudeš mať veľa času presvedčiť ho."

„Bude chcieť," odvetil Telly pevne. Bol si istý, že ak si William pamätá, čo mu pred pár dňami povedal, bude bežať k mame hneď, ako ho zavolá. Stačilo mu to pripomenúť a ukázať Sopheliu a jednorožca.

Alchymista zase prehovoril k Synthii.

„Je to veľmi ošemetná situácia, nemyslíte, kráľovná?" nadhodil. „Vy chlapca nedáte, kým ja nebudem pod Salvexiou, ja si nenechám dať Salvexiu, kým nedáte chlapca."

Synthia sa zatvárila otrávene.

„Ešte ho môžem mučiť, kým nedostanem, čo chcem."

„Zlý nápad." Zamával nabitým kvetom, aby dal jasne najavo, že môže bojovať, aj kým je William stále v zajatí. „Ale mám iný. V klietke ostane len princ, tú vílu chcem odtiaľ preč. A dáte ju bližšie k bariére."

Zamyslela sa, ale nakoniec prikývla. Prikázala víle, aby odišla z klietky. Tá Williama surovo odstrčila a vyletela von cez dieru, ktorá sa za ňou okamžite magicky zavrela. Chlapcovo srdce už nepotrebovali a nikto už nemusel predstierať lásku k nemu. Bolo vidieť, že chlapec tú zradu cíti, do očí sa mu tlačili slzy. Tristan bol spokojný. Víly boli inteligentné, agresívne a prešpekulované, ale zabudli na to, akú silu má láska. V skutočnosti si to pokazili, ak ukázali princovi, že im na ňom nezáleží. Telly to bude mať ľahšie.

Klietka sa zniesla bližšie k zemi a dopredu, až pred prvú líniu víl.

Bol čas na posledné pokyny pre rytiera.

„Kým ma spútajú, musíte vyraziť do útoku. Nedajú vám ho len tak, na to zabudnite. Kým bude Synthia vykonávať zaklínadlo, bežte po princa. Michel si s klietkou poradí a ochráni vás. Ja vám viac nepomôžem. Nemáte veľa času. Držte sa."

„Čo urobíš ty?"

Na to Tristan odpovedať neplánoval, ignoroval otázku a hovoril ďalej.

„Ešte jeden pokyn, rytier. Synthiu nezabijete. Ak ma máte zastaviť, musíte zabiť mňa. Tvoj luk prestrelí obrany. Keby to inak nešlo..."

„Choď so zabíjaním do riti. Takéto rozkazy už neberiem."

Napriek tomu vedel, že ak to bude potrebné, vystrelí. Bolo by to oveľa ľahšie ako pred šiestimi rokmi, na alchymistovi mu nezáležalo a dostal aj rozkaz na streľbu od kráľa, takže by mu za to nič nehrozilo.

Tristan s búšiacim srdcom pristúpil bližšie. Kryštál zvieral pevne v dlani a magickú bariéru nechal zatiaľ stáť, no ostatné ochranné kúzla zrušil. Zhlboka dýchal. Už to nikdy nechcel zažiť, nikdy... a teraz si to nechá urobiť dobrovoľne.

Trojica pri bariére medzitým nepozorovane prekročila za ňu. Bez problémov prešli.

Synthia vystrela ruku nad bývalého černokňažníka. Všetci na ňu upierali napäté pohľady.

„Salvexia," začala s formulkou, pričom sa jej na tvári usadil sadistický úškrn.

Tristan padol od bolesti na kolená a kričal.

To bolo jediné okienko príležitosti pre Tellyho so spoločníkmi. Kým sa Synthia sústredí na zaklínadlo, musia princa dostať k sebe. Rozbehli sa ku klietke.

„William!" zakričal Telly, keď boli dostatočne blízko. „Will, musíš im ujsť!"

Chlapec s očami rozšírenými od strachu a neistoty sa otočil k nim a premeral si ich. Odniekiaľ priletelo zaklínadlo, z magickej línie víl, no nebolo silné a Michel ho bez problémov odrazil. Čas sa však krátil.

„Will, pamätáš si, čo si počul v tom tmavom voze od neznámeho posla?" spýtal sa Telly dôrazne, nespúšťajúc zrak zo synovej tváre. „Je tu mama. Ľúbi ťa. Musíš ujsť."

„Will... Poď..." zaprosila Sophelia. Nemohla sa ani len pozrieť na víly, pred očami videla len chlapca a bola rozhodnutá s ním odtiaľto odísť, alebo tu umrieť.

Na Michela dopadali ďalšie útoky. Zo všetkých strán, víly sa už ani nepokúšali tváriť, že mali niekedy v úmysle nechať princa ísť. Dorážali do jednorožcovej ochrany a tá sa pomaly lámala. Nestíhal im.

Telly sa musel otočiť a začal strieľať, hoci ho bolelo, že od syna odtrhol pohľad.

Sophelia ostala s čiernovlasým chlapcom, hľadeli na seba cez prepletené vlákna klietky.

„Will..." zopakovala.

Vtedy William zmizol. Na jeho mieste sa objavila malá čiernobiela lastovička dorážajúca na klietku, snažiaca sa dostať von.

„Michel!" zvolala Sophelia.

Jednorožca to stálo nemalú námahu, ale pretrhol zaklínadlom klietku na malom kúsku. Viac nezvládol, musel sa opäť brániť, no stačilo to, lastovička sa prešmykla cez dieru v magickom poli a letela k Sophelii.

Tristan stále kričal, Salvexia ešte nebola dokončená.

Pred Michela dopadla silná vlna moci, vytvorená spojením niekoľkých čarujúcich víl naraz. Jednorožca odhodilo dozadu a všetky jeho kúzla zlyhali.

Víly začali útočiť na Sopheliu.

Vytvorila pred sebou múr z kmeňov stromov, no tie zadržali kúzla len na chvíľu. Cúvala k bariére, volala Williama k sebe, nech sa poponáhľa. Tesne ju minulo zaklínadlo a ďalšie smerovali k Tellymu. Boli ako neustávajúci ohnivý dážď. Lastovička sa dostala až k Sophelii, ale cez spŕšku zaklínadiel sa nemohli dostať späť.

Biely oblúk ich v poslednej chvíli zakryl od skazy. Michel všetkých uzavrel pod ochrannú kupolu.

„Nevydrží to dlho," povedal zadýchane, ležiac na zemi. „Ale potrebujem chvíľu..."

Lastovička vo vzduchu zastala a otočila malú hlavu k vílam. Akoby na sekundu zaváhala. Potom vystrelila hore, priamo cez biely závoj v ústrety nebezpečenstvu.

„Will, nie!" zvreskla Sophelia zúfalo, netušiac, prečo chlapec zrazu zmenil názor.

Malý čiernobiely vtáčik bol rýchly a obratný, vedel sa zábleskom mágie uhýbať tak, že ho žiaden netrafil. Prekľučkoval pomedzi zaklínadlá až k línii víl.

Tam sa premenil.

Namiesto bezbranného vtáčaťa teraz na víly zaútočil najozrutnejší drak, akého kedy videli.

Všetkým to vzalo dych. Sophelia zabudla na strach a ovládlo ju ohromenie. Civela do neba s otvorenými ústami.

William švihol ostnatým chvostom a zasiahol niekoľko zmätených, nepripravených víl. Potom prudko vyrazil dopredu a do ostatných sa pustil ostrými zubami.

Museli sa pridať aj nečarujúce víly, aby sa pokúsili draka poraziť, no tento nebol obyčajný, mal tvrdý pancier a kopije mu neublížili. Likvidoval jednu vílu po druhej, predieral sa líniou a uhýbal sa zaklínadlám. Lenže pomaly sa zmenšoval.

Medzitým na zemi sa jednorožec mohol zase pripraviť na útok. Vstal a zakričal na draka.

„Stačí, William, poď za bariéru!"

Drak bol už celkom malý, keď odletel k bariére, uhýbajúc zaklínadlám. Zniesol sa na zem ešte pred ňou a dopadol do trávy už v podobe malého chlapca.

„Vyčerpal sa," uvedomila si Sophelia, no museli sa zase brániť. Opäť ich zakryla stenou stromov, aspoň dočasne.

Telly odložil luk a rozbehol sa k chlapcovi. Bol len kúsok od bariéry, to museli zvládnuť. Radšej sa ani nepozeral za seba, iba slepo veril, že Michel obranu ešte udrží. Schmatol chlapca zo zeme do rúk a bežal, čo mu sily stačili.

Pri bariére ho len tesne minulo zaklínadlo. Odhodilo ho dopredu, no chránil syna vlastným telom a dopadol s ním v náručí. Bolestivo si narazil lakte a kolená, ale princ bol nezranený.

Otočil sa. Michel a Sophelia práve prebehli za hranicu zo žltého dymu a zaklínadlá rozzúrených víl ich už nezastihli. Prišli k nemu a kráľovná sa zosunula na zem k Williamovi, otrasenému, vyčerpanému a plačúcemu, ale živému.

Vtedy nastalo ticho. Ustal aj Tristanov krik. Salvexia bola dokonaná.

Telly nechal syna Sophelii a s hrôzou sa postavil, aby sa pozrel na spútaného alchymistu.

Tristan bol od bolesti bledý a ťažko dýchal. Na líci mal veľkú, kruhovú čiernu značku, vyzerala ako vypálená.

Pomaly vstal na neisté nohy a zhlboka sa nadýchol. Musí sa dať dokopy. Obzrel sa a uvidel naľavo od seba pás spálenej, rozbitej zeme od kúziel, no princa bezpečne za žltým závojom. Vydýchol si. Zvládli to.

„Zdá sa, že naša dohoda sa podarila," skonštatoval potichu. „Hoci nie celkom hladko."

Synthia nazúrene pozrela na svoje vojačky, ktoré nezvládli udržať Williama v klietke.

„Získam ho späť," zasyčala. „Poď sem, budeš vedľa mňa a urobíš, čo ti poviem."

Vykročil a postavil sa vedľa kráľovnej víl, ktorá sa zatvárila víťazoslávne. Otočil sa smerom k armáde Tairemonu, Južnej Zeme a Dračích vrchov. Z druhej strany bariéry jasne presakovala nervozita, strach, hnev. Víly získali nielen kvet. Mali viac. Moc výbušnú a silnú ako slnko. Ako nikto iný. Jednorožec bol teraz oproti Tristanovi slabučký odvar.

Alchymista to cítil tiež. Sám nečakal, do akej hĺbky bude môcť čerpať. Kráľovo srdce bolo aj nad jeho vlastné očakávania, a materiálu mal, koľko potreboval. Kryštál bol nabitý na maximum, a držal ho v ruke najsilnejší černokňažník, aký kedy žil.

Áno, Synthia mala prevahu, s ktorou musela vyhrať. Široko sa usmiala.

„A teraz, konečne k veci," ozvala sa nadšene, aby ju počuli až za bariéru. „Zruš ochranu, černokňažník, ideme bojovať."

„Samozrejme, kráľovná," prikývol a zdvihol ruku s kvetom. Zavrel oči. „Do boja."

Zo všetkých síl sa sústredil.

A v ďalšej chvíli si pomyslel, že tentoraz musí umrieť. Nezvládne to. Neprežije to.

Tá bolesť bola neskutočná. Akoby mu hlavu rozbíjali na milión kúskov a potom celé telo. Triasol sa, potil, všetko v ňom túžilo skončiť, no neprestal. Kričal.

Počul Synthiino zmätené volanie k nemu. „Čo sa deje?!"

Zvieral kvet zo všetkých síl tak, že keby išlo o obyčajné sklo, už by bolo na kúsky. Z dlane mu začala kvapkať krv, keď mu hrana kvetu rozrezala kožu. Tú bolesť však necítil oproti tej, čo mu zachvátila telo.

Neprestal, plánoval nad ňou vyhrať. Raz to už dokázal, a to nemal mellowský kvet.

Bojoval, kým nezvíťazil.

Zrazu bolesť ustala, ako keď utne.

Alchymista iba na moment zažiaril červeným svetlom. Inak sa nestalo nič viditeľné.

Vydýchol. Otočil sa zase chrbtom k bariére a čelom k Synthii, teraz od nej stál len na pár krokov. Uvedomila si zmenu okamžite a zdesenie jej bolo jasne vidieť na očiach. Značka na Tristanovej tvári bola preč. Salvexia bola preč.

„Ako?" spýtala sa priškrtene. „To nie je možné, Salvexia sa nedá prelomiť, to žiaden alchymista nikdy nedokázal! Nejde to!"

Po Tristanovej tvári sa rozlial spokojný úsmev.

„Ale no tak, Synthia. Už sme si to vyjasnili. Žiaden alchymista. Černokňažník. Jediný v službe kráľovstva." S úškrnom pár krokov ustúpil, aby mal lepší výhľad na zoradené šíky víl. Cítil sa ako lovec predtým, než sa vrhne na svoju korisť. „A samozrejme..." Luskol prstami. Jedna z víl tesne za Synthiou vybuchla na prach. „Všetko." Ďalšie lusknutie, ďalšia mŕtva víla. „Sa. Dá. Prelomiť."

S každým slovom sa jedna z najbližších Synthiiných víl rozletela v oblaku prachu a ohňa.

No to bol len začiatok. Tristan sa iba pripravoval, ostávalo dosť prísad na tairemonskej strane a ešte aj trocha čierneho kameňa u víl. Chcela boj, bude mať boj. Ale bez mŕtvych ľudí.

Zovrel kvet v dlani a keď sa naňho víly vo veľkom vrhli, vyslal zaklínadlo.