April dostala šaty v neuveriteľne krátkom čase. Priniesli jej ich dvorné dámy a bolo medzi nimi naozaj všetko čo potrebovala. Očividne Christopher informoval krajčíra o tom, že víly sú zvyknuté viac na uniformy než na šaty, lebo medzi nimi našla aj niekoľko nohavíc.

Elione jej však netrpezlivo vybrala z kopy jedny tmavomodré šaty na vešiaku.

„Večer ste pozvaná na oficiálnu večeru s kráľom a dovolila som si krajčírovi navrhnúť, aby vytvoril niečo špeciálne."

Prezrela si šaty. Vyzerali ako polnočná obloha posiata hviezdami, celé sa ligotali do strieborna od lesklých drobných našitých kamienkov.

„Skúste si ich, madam," trvala dvorná dáma na svojom.

Pomohla jej hneď si ich obliecť. April na seba nesmelo pozrela do zrkadla.

Musela uznať, že v nich vyzerala úžasne. Bola zvyknutá vidieť sa v inom štýle, no akoby aj šaty značili nový začiatok v jej živote. Obzerala si širokú sukňu a látku, ktorá jej obopínala hruď pri krku.

„Sú úžasné," uznala s úsmevom a otočila sa, aby sa videla zo všetkých uhlov. „Na večeru sa budú hodiť. Ale teraz by som si radšej dala niečo pohodlnejšie."

Prezliekla sa do nohavíc a jednoduchej striebornej tuniky. V tom síce nevyzerala ako princezná, ale cítila sa omnoho viac sama sebou.

Bolo jej lepšie než po minulé dni a ležať v posteli ju už viac vyčerpávalo než posilňovalo. Keďže podľa Elione mohla ísť kamkoľvek, kam ju stráže pustia, vyšla z komnaty obzrieť si hrad. Oproti palácu v Targhene bol omnoho väčší a napojený na kasárne a nemocnicu, takže jeho celková rozloha bola obrovská. Nikdy nevidela hrad takto veľký.

Už nehovoriac o záhradách. Vyšla zadnou bránou a naskytol sa jej pohľad na záplavu zelených rastlín i rozkvitnutých kvetov, hoci na jar by ich tu určite našla ešte omnoho viac. Z rôznych kútov sa ozývalo zurčanie fontán s obdivuhodne tesanými sochami. Kráčala a strácala sa v zelenom labyrinte. Upokojoval ju. Nejaký čas ostala v záhradách iba sa bezcieľne potulovať a užívala si, že na chvíľu je skrytá pred svetom a nemusí na nič myslieť.

Potom našla otvorené dvere, za ktorými stúpalo točité schodisko. Najprv naň hľadela s nedôverou, ale nikde neboli stráže, tak vošla. Dostala sa späť do hradu, ale tentoraz do časti, ktorú ešte nepoznala. Chvíľu sa motala po chodbách a snažila sa zistiť, kde je. Okolo nej prechádzali vojaci. Pochopila, že sa nejakou skratkou dostala do vojenskej časti, hoci predpokladala, že by tam nemala byť. Tvárila sa však, že presne vie, kam ide. Dostala sa k balkónu, z ktorého mala v pláne vyzrieť a zistiť, kde je, aby sa náhodou nedostala na nejakú tajnú poradu alebo aby nevidela niečo, čo by nemala.

Keď pozrela z balkóna, zbadala iba jedno poschodie pod sebou širokú trávnatú plochu, ktorá slúžila vojsku v hrade ako cvičisko. Stála priamo nad bránou, ktorá naň viedla. Množstvo vojakov trénovalo a vládol tam každodenný ruch. Prechádzala pohľadom popri múre a hľadala, či nenájde východ, ale oči jej zastali na niečom, čo jej pozornosť upútalo oveľa viac.

Bol tam. Kráľ stál v jednej časti cvičiska s vytaseným mečom v ruke a s uvoľneným úsmevom sa rozprával s mladým strážcom s dlhšími blond vlasmi. Pozorovala ich, ako sa postavili oproti sebe a Christopher si pred začiatkom súboja utiahol remeň na chrániči. Stál len kúsok od nej, hoci o tom nevedel.

Nemohla z neho spustiť pohľad a srdce jej začalo silnejšie biť. Sledovala jeho plecia, ruky, v ktorých ju včera držal. Keď začal bojovať, bol dokonalý. Hýbal sa prvotriedne a na šermovanie mal talent, ktorý ešte nevidela. Nikdy by si nebola pomyslela, že bude niečo takéto cítiť k mužovi, ešte k tomu k ľudskému. Získal si ju celú. Pre neho by urobila čokoľvek na svete.

Doma ju učili, že muži sú od žien o stupeň nižšie tvory, niektoré víly ich dokonca vnímali iba ako nástroje na rozmnožovanie a prípadne podradnejších sluhov. Preto nikdy neboli v paláci a nezastávali žiadne úlohy so zodpovednosťou. April sa nikdy príliš nezaujímala o to, akí sú naozaj, mala dosť starostí sama so sebou a okrem príležitostnej zábavy s kamarátkami sa s mužmi nestretla. Až teraz zisťovala, že všeličo môže byť inak. Vílí muži sú skoro ako ľudskí, a ak bol tento človek taký výnimočný...

Kedysi k Synthii pociťovala rešpekt za to, ako si vedela na svojom dvore udržať disciplínu a mužov na uzde. Ten rešpekt sa však po Christopherovom príchode do Targhenu zmenil len na uznanie, a už ani z toho veľa neostávalo. Nesúviselo to len s tým, že stále niesla na tele stopy po treste.

Musela si to raz pripustiť, vedela to. Pokojne aj teraz, keď stojí na balkóne a sleduje milovaného muža trénovať šerm.

Synthia bola opovrhnutiahodná víla. Tá disciplína bola len následok sily a agresivity. Nebolo v nej nič, čo by si zaslúžilo uznanie.

Christopher mal dvor plný spokojných ľudí bez neustáleho napätia a strachu, a predsa ho rešpektovali. Ktokoľvek by radšej žil tu než v Targhene. Pre April bolo toto poznanie prvým preseknutím pút, ktoré ju stále ťahali domov. To, čo kedysi bolo jej domovom, nebolo také, ako si vždy myslela.

Zamyslene pozerala na tréning, takže si ani neuvedomila, že niekto k nej zozadu pristúpil.

„Zo všetkých miest, kde by som vás mohol nájsť," oslovil ju neznámy hlas. „Práve tu?"

Prudko sa otočila a inštinktívne roztiahla krídla. Neznámy tmavovlasý muž v habite alchymistu trochu cúvol.

„Nebojte sa, neútočím na vás, madam," pousmial sa a natiahol k nej ruku. „Tristan Valar."

„April d'Artege," odpovedala podozrievavo a potriasla mu rukou. Drouhou sa opierala o zábradlie balkóna, pripravená kedykoľvek zoskočiť dole a odletieť.

Alchymista sa však netváril nepriateľsky. Tiež vyšiel na balkón a zistil, na čo pozerala.

„Šermuje dokonale," poznamenal.

Otočila sa a pomaly stiahla krídla. Prikývla.

„Ale proti vílam to stačiť nebude," dodal.

„Preto má vás," poznamenala. „A armádu. Alebo nie?"

Tristan sa na ňu uprene zahľadel.

„Aká mocná je Synthia?"

„Veľmi," priznala neochotne. „Nemusí sa dotýkať prísad. A ovláda veľmi veľa zaklínadiel, hlavne bojových."

Prikývol, trochu znepokojene.

„Máme mellowský kvet, viete o tom?"

„Áno."

„Mohli by sme ho nabiť."

April vyskočilo obočie od prekvapenia.

„To je návrh?" spýtala sa pobúrene. „Chcete moc pre seba? A použiť mňa? Ako vôbec viete, že ma miluje, keď si ani ja sama nie som istá?"

„Nie teraz," pokrútil hlavou. „Vo vojne."

„Predpokladám, že kráľ to prikáže."

„Ide o takú záležitosť, barónka," opatrne volil slová Tristan. „On to prikáže, ale na to, aby som kvet nabil skutočne doplna, potrebujem veľa prísad."

„Chcete použiť Synthiin čierny kameň, ktorý si sem určite donesie." April nebola hlúpa. Vedela, že alchymista taktizuje, len jej nebolo jasné, za ktorú stranu. „Alebo nechať Synthiu, nech ho nabije. Tak či tak potrebujete mňa."

„V skutočnosti nie." Prekvapil ju. Očakávala, že ju bude prehovárať, nech sa pridá na jej stranu. „Ale ak by som získal jeho srdce," ukázal na kráľa na cvičisku. „Synthiin čierny kameň a násobil by som moju moc... Výsledok by bol viac než pôsobivý."

„Nebezpečný," opravila ho tvrdo.

„Ak sa nesprávne použije, určite," pokrčil plecami Tristan a bez štipky okolkov jej pozeral do očí. „Netvrdím, že by som také množstvo moci nemohol použiť proti komukoľvek."

„Ale...?"

„Tam nie je ale. Ak ho použijem za našu stranu, vyhneme sa množstvu mŕtvych. Vojna možno ani nebude."

Zasmiala sa.

„To je absurdné, taký silný nie je nikto."

„Hovoríme o Christopherovom srdci a naozaj veľkom množstve prísad. A povedzme, že moja moc je pôsobivá."

„Tak či tak. Synthia..."

„Je to len víla. Ste silné, rýchle, viete lietať, ale v mágii nie ste o nič viac než my. Aj keby bola taká silná ako ja, s mellowským kvetom ju..."

„Čo chcete odo mňa?"

„Pridajte sa ku mne na bojisku, keď príde ten pravý čas."

„Proti kráľovým rozkazom?" spýtala sa tónom, ktorý jasne naznačoval, že to neprichádza do úvahy.

„Nie..." zháčil sa. „Povedzme, že nie proti priamym rozkazom."

„Už nikdy ho nezradím."

„Chápem," prikývol a zase pozrel na kráľa. „Dobrý muž. Tiež by som na vašom mieste mal tento postoj."

Chystal sa na odchod, ale ešte ho zastavila. Dlhšiu dobu mala na mysli otázku, ktorú nemala komu položiť.

„Počkajte... ste alchymista, určite viete, ako funguje miešanie krvi..."

Pochopil a uškrnul sa.

„Môžete mať deti. Budú mať asi nejaké vílie vlastnosti, hlavne dievčatá, plnohodnotné víly to nebudú. Ale to je trochu hudba budúcnosti, nemyslíte?"

„Asi áno," zamrmlala a cítila, že sa začína červenať. Radšej odvrátila hlavu.

„Ak, samozrejme, nejaká budúcnosť pre vás dvoch po vojne bude," dodal temne.

Vystrelila pohľadom späť k nemu, ale iba za ním zavial čierny plášť.

...

Christopher zvolal radu, na ktorej chcel mať každého, kto predtým prišiel do kontaktu s mellowským kvetom alebo vílami. To znamenalo, že na rade sa ocitol aj Victor, tváriaci sa veľmi zmätene a neisto. Prišiel aj Tristan a posadil sa za stôl vedľa neho, čo spôsobilo napäté ticho. Nevideli sa, odkedy v Južnej Zemi upadol do bezvedomia.

„Ďakujem," povedal alchymista, aby prelomil mlčanie.

„Hm," zareagoval Victor, lebo mu nič lepšie nenapadlo.

„A neboj sa, bolo to predposledný krát, čo som porušil zákon."

Strážca zazrel na uškŕňajúceho sa alchymistu, ale nestihol odpovedať, lebo do miestnosti vstúpil kráľ s tajomníkom a všetci vstali.

„Posaďte sa. Začínam radu..." Christopher sa zasekol, keď zistil, že niekto chýba. Nestihol to však okomentovať a otvorili sa dvere.

„Chris, máme takú situáciu," hovoril Telly diplomaticky, no hneď za ním sa prirútila Sophelia s Kairou na rukách a tá sa nikdy s formálnosťou veľmi nezaťažovala.

„Ak niekto z vás oddelí toto dieťa z môjho krku bez toho, aby začalo hystericky revať, nechám ho vonku," povedala otvorene.

Kráľ sa nadýchol, že by to možno skúsil, ale keď uvidel zaťatý pohľad malej princeznej, ktorá sa už teraz podozrivo ponášala na Sopheliu, radšej to nechal tak a dovolil, aby ostala s nimi.

„Ale nebude rušiť, inak ide von, rev alebo nie," upozornil.

„Bude špehovať pre nepriateľa," uškrnula sa Sophelia. „Nie, vážne, odkedy prišla na to, že víly vedia lietať a William vlastne tiež, keď chce, trucuje, že prečo nemá krídla."

Posadila sa a dcéru si položila na kolená. Dievčatko sa jej začalo hneď hrať s vlasmi a spoločenská situácia ho ani najmenej nezaujímala.

„Dobre, otváram radu. Podľa Michelových informácií sú víly v pohybe na sever, idú po mori, ale z východu."

„To znamená, že budú prechádzať cez divočinu a močiare," poznamenal generál a zamračil sa. „To nie je práve najjednoduchšia cesta na útok."

„Nepoznám presne bojovú stratégiu víl, preto tu mám ľudí, ktorí sa do toho vyznajú viac. Tristan?"

Alchymista sa zamyslel.

„Víly vedia močiare preletieť, predpokladám, že v armáde sú len ženy a tie sú silné, takže aj zásoby by mohli cez kritické časti územia preniesť."

„Takže zo severu alebo východu," skonštatoval generál. „Z druhej strany nič?"

„Zatiaľ žiadne správy," odvetil Michel.

Ozval sa Solas.

„Otázkou ostáva, čo víly chcú. Predpokladám, že si idú po kryštál."

„Alebo opačne, dobyjú Tairemon a kryštál si vezmú," dodala Sophelia. „Ale vieme ich poraziť, keď máme len dve armády?"

„Čo draky?" spýtal sa generál, smerujúc otázku na kráľa.

Ten pokrútil hlavou.

„Budem ich volať, ale nebudú veľká pomoc, nie je ich veľa."

„Visceria?"

„Spojil som sa s Nickom. Budú strážiť naše pobrežie a časť armády bude hliadkovať na západných hraniciach. Ale potreboval by minimálne dva týždne, aby sem armádu dostal cez celú krajinu, a toľko času zrejme nemáme. Taká istá situácia je s Warlorom. Postrážia cestu po súši na juhu, ale prechod cez Axlord a Južnú Zem by trval pridlho."

„Tak dve armády," skonštatoval generál. „Máme predstavu, koľko je víl?"

Kráľ neisto pokrčil plecami. Sophelia naňho neveriacky pozrela.

„Chris, ty blbec, máš tu vílu. Dokonca šľachtičnú. Musí niečo vedieť."

Až teraz si spomenul. Skutočne by im April mohla pomôcť, ale nebol si istý, či je vhodné ju doviesť na radu. Koniec koncov, patrila ešte nedávno k nepriateľom.

Michel však bez vyzvania vstal.

„Privediem ju," oznámil a odišiel skôr, než by kráľ dokázal niečo povedať.

Vrátil sa o chvíľu, nasledovaný April, ktorá bola očividne veľmi nesvoja. Pri pohľade na Christophera zneistela ešte viac a zacítila triašku v žalúdku. Rozmýšľala, či sa to bude diať zakaždým, keď sa s ním uvidí.

Opatrne sa posadila na miesto, ktoré jej tajomník ukázal a obzerala sa po ostatných. Tristana spoznávala, aj Tellyho, ale ostatní boli neznámi.

„April, potrebujeme od teba informácie o všetkom, čo vieš o ťažení víl proti nám," povedal kráľ pokojne.

Zhlboka sa nadýchla. Musela sa pozrieť inde, aby sa jej myšlienky zoradili.

„Odkiaľ idú?" spýtala sa.

„Po mori z východu. Vieš povedať, koľko ich je?"

„Nie je to veľká armáda," začala opatrne. „Ale nebezpečná áno. Nepodceňte ich počty. Víly nie sú ako ľudia, sú silné, rýchle a vedia lietať."

„Počítame s tým."

„Myslím to vážne," povedala naliehavo. „Synthia vypracovala stratégiu útoku do dokonalosti. Môže sa vám zdať, že ste v počte silnejší, ale ony sú ako..." premýšľala nad vhodným prirovnaním. „Osy. Každý muž z vašich je silnejší ako osa. Aj ako desať z nich. Ale predsa nikto nechce, aby naňho útočilo desať naraz, nie?"

„Skúste to trochu rozvinúť," ozvala sa Sophelia.

„Ich stratégia je lietať rýchlo a v rôznych smeroch, takže pripomínajú roj. Používajú kopije a vedia nimi rovnako dobre hádzať ako bodať."

„Myslel som, že používajú mágiu," namietal Solas.

„Niektoré. Ale nie sú v nej všetky dobré. Áno, majú magickú líniu, a Synthia je veľmi nebezpečná, zvlášť s tou zásobou čierneho kameňa. Predpokladám, že časť kameňa využije na boj a čo ostane, na nabitie kryštálu. Majú princa Južnej Zeme, takže majú silný nástroj na vyjednávanie."

Christopher sa znepokojene vystrel. Začínal mal pocit, že toho začína byť priveľa.

„Princ je priorita," povedal rozhodne. „Musíme ho za každú cenu dostať k nám."

„Za kryštál nie," protestoval Solas. „To by bola samovražda."

„Potrebujú ho najprv nabiť," namietal kráľ. „Čo tak kryštál zničiť?"

„Pri všetkej úcte, Chris, ale to už teraz také ľahké nebude," podotkol Telly.

„Dopekla," zamrmlal kráľ a prehrabol si vlasy prstami. „Ale dobrá správa je, že ani víly ho nenabijú."

„Ak nezabijú kráľovnú Južnej Zeme alebo... nezískajú mňa," potichu poznamenala April. „V žiadnom prípade nesmú dostať nabitý kryštál. Ak by som im mala padnúť do rúk, radšej..."

„Nie." Christopherov hlas znel prvýkrát tvrdo. „Ani to nedokonči."

Zmĺkla, ale vedela, že všetci si domysleli, čo chcela povedať. Radšej jej smrť, než pád Tairemonu. No kráľ si to očividne nechcel pripustiť. Hrialo ju to pri srdci, ale rovnako aj znepokojovalo.

„April," ozval sa Telly. „Ak poznáš ich stratégiu, potom vieš, čo proti nej použiť."

Prikývla.

„Určite lukostrelcov, veľa. Ten warlorský luk je tiež nezanedbateľná výhoda, pretože je ťažké trafiť ich. A štíty, alchymistov..."

„Rozumiem," prikývol generál. „Upravím výcvikový plán. Hovoríte, že dve armády majú proti vílam šancu, ak nenabijú kvet, barónka?"

„Myslím, že áno, ale..." povzdychla si. „Bude to krvavé."

Pozrela na Tristana sediaceho priamo oproti nej. Hľadel jej do očí s výrazom, z ktorého ľahko prečítala, na čo myslí.

Možno by to krvavé byť nemuselo, ak to vie zastaviť.