„April," oslovil ju potichu.

Nemohol si nevšimnúť, ako vyzerá jej chrbát. Bol pokrytý modrinami všetkých možných tvarov, pomaly bledli, no stále pri pohľade na ne akoby sám cítil bolesť, ktorá za nimi kedysi bola.

Víla najprv zmeravela od prekvapenia, no keď pocítila jemný dotyk ruky na svojich vlasoch, pomaly sa otočila a zložila krídla z tváre. Stál tam, v tvári nemal ani náznak hnevu. Sadol si na kraj postele.

„Posaď sa," prikázal jej, ale stále jemne.

Ten hlboký, upokojujúci hlas poznala už z obdobia predtým. Spomienka ju zabolela, mala pocit, akoby to bolo v inom svete, keď ju ešte miloval. Zodvihla sa, aby bola na jeho úrovni. Nevedela, čo urobí, zľakla sa, keď k nej zdvihol ruku, ale iba jej nežne prešiel po tvári. Potom mu pohľad skĺzol nižšie.

„Prečo nemáš normálne oblečenie?"

„Lebo..." začala nesmelo a pozrela na kus látky, ktorý mala omotaný okolo hrude. „Jediné moje oblečenie bolo to, v čom som prišla, a vaše šaty mi nedovoľovali roztiahnuť krídla, tak..."

„Nevzala si si nič ďalšie?"

„Nečakala som, že prežijem vôbec takto dlho," priznala potichu s pohľadom sklopeným.

Christopher jej zdvihol bradu a pozrel sa jej do očí.

„Vyzeráš hrozne. Prečo neješ?"

Pokrútila zúfalo hlavou.

„To nie je o tom. Aj tak neprežijem. Je to kvôli tomu, kým som... čo som stratila... nič ma neuzdraví."

Chytil jej tvár do oboch dlaní.

„Poď ku mne," povedal a pritiahol si ju do náručia. Oprela sa mu o plece a do očí sa jej drali slzy. „Pomôžem ti uzdraviť sa, dobre? Už na to nebudeš sama."

Už to nemohla dlhšie udržať. Rozvzlykala sa mu v náručí, úplne zúfalo a nezadržateľne, z očí jej tiekli potoky sĺz.

„Mrzí ma to, Chris, odpusť mi, prosím..." Sotva sa dokázala nadýchnuť, tak veľmi jej telom otriasali vlny plaču. „Prosím, odpusť mi..."

„Psst, pokojne," tíšil ju a hladkal po vlasoch. Pritisla sa mu na hruď a krídlami sa zároveň stále snažila ochraňovať telo, takže ich zakrývala oboch. Neprestávala plakať a ospravedlňovať sa. „April, dýchaj. Som s tebou. Upokoj sa."

Chvíľu jej trvalo, kým donútila svoj dych ustáliť sa. Kráľ sa trochu odtiahol, aby na ňu zase pozrel. Bola krásna, ešte aj teraz, keď plakala a telo jej opúšťali sily. Stále bola nádherná.

„Odpustím ti. Pod jednou podmienkou."

S nádejou naňho pozrela.

„Že prežiješ," dokončil.

Zase začala plakať, hoci už pokojnejšie. Nevedela však slzy zastaviť.

„Neviem, čo mám robiť," priznala nakoniec nešťastne.

„Začneme tým, že sa naješ," pousmial sa.

„Nechcem."

„April." Hlas mu trochu sprísnel. „Buď sa naješ, alebo ťa nakŕmim. Myslím to vážne."

Zase sa k nemu pritisla. Bol jediným prístavom, o ktorý sa teraz dokázala oprieť.

„Dobre, skúsim," zašepkala.

„A dám ti sem zavolať krajčíra, nech ťa pomeria a ušije ti šaty. Raz budeš znovu normálne žiť a nemôžeš chodiť obviazaná kusom handry."

Znepokojene jej prešiel rukami po pleciach dole až na dlane. Pozerala mu do tváre, vyzeral ustarostene a prešla ňou vlna príjemných pocitov, keď si uvedomila, že je to kvôli nej. Že k nej prišiel. A verí, že sa vráti k normálnemu životu. Možno dokonca šťastnému.

Nie je to len sen?

Pripadalo jej nemožné, že by prišiel a odpustil. Ale bol skutočný, stisol jej nežne ruky v svojich a zase jej pozrel do očí.

„Ako sa cítiš?"

„Hrozne," odpovedala otvorene a z očí jej vypadli ďalšie slzy. Utrel jej ich chrbtom ruky a zase jej prešiel upokojujúco po vlasoch. Zavrela oči. Najradšej by zastavila čas v tomto momente a nechala sa unášať jeho dotykmi. „Už nemám domov," dodala slabým hlasom. „Nikam nepatrím. Predtým som mala nejakú istotu, hoci len Synthiu... ale mala som kráľovnú a patrila som do Targhenu a teraz..."

Nemohla naňho pozrieť, tak len sledovala ich spojené ruky. Rada by mu povedala, ako veľmi by chcela žiť v Tairemone, aj keby ju nemiloval, no tie slová sa nechceli vydrať von z hrdla.

No on to pochopil. Naklonil sa k nej a pobozkal ju na čelo.

„Teraz patríš sem," odvetil nežne. „Ku mne."

Uložil ju späť do postele. Krídla sa ešte stále bála stiahnuť, poskytovali jej pocit ochrany, no už sa do nich celá nezabalila ako predtým. Ostal pri nej ešte chvíľu, dozrel na to, aby zjedla aspoň misku ovsenej kaše s ovocím, a než odišiel, uistil ju, že sa na druhý deň vráti.

Pozerala za ním, až kým sa nestratil z dohľadu. Opäť sa jej chcelo plakať a sama nevedela, či od dojatia, úľavy alebo smútku. Cítila sa tak zvláštne. Stále jej chýbal domov, všetko tu bolo cudzie, no on bol známy. Jeho dotyky prvýkrát cítila v Targhene. Aj jeho bozk. Keď bol pri nej, všetko bolo lepšie, no akonáhle odišiel, začala ju nahlodávať stará bolesť.

Navyše sa k nej vkradol strach. Naozaj sa vráti?

Každý večer, keď nedokázala zaspať, snívala o detstve na juhu. O časoch, ktoré boli ešte bezstarostné a nič nebolelo. Občas ju mátali myšlienky na to, čo mohla radšej urobiť inak. Alebo ako by sa mohla k Synthii vrátiť. Nechcela ju už nikdy vidieť, no v jej tvrdom režime bola istota, ktorá jej v Tairemone chýbala. Doteraz bolo vždy jasné, čo má robiť, aby si zaslúžila lásku a uznanie.

V Tairemone prišiel Christopher a dal jej lásku, ktorú si vôbec nezaslúžila. Bolo to príjemné, ale nepoznané a miatlo ju to.

Tento večer zaspávala s myšlienkami naňho. Na jeho ruky, tvár, plecia, o ktoré sa opierala. Chcel, aby žila. Možno jej to nedalo energiu do života, ktorú telo zúfalo potrebovalo, ale dal jej nádej, a tá ju držala aspoň pri tom biednom živote, ktorý práve prežívala.

Podarilo sa jej po dlhej dobe konečne zaspať a keď sa zobudila, cítila sa lepšie. Doniesli jej raňajky, najprv ich chcela odmietnuť ako každý deň, ale potom si spomenula na jeho slová. Ak ho vedela potešiť aspoň tým, že niečo zje, tak to urobí. Prinútila samú seba najesť sa a išlo to ľahšie, než očakávala. Jej telo bolo z dlhého spánku silnejšie a nevzdávalo sa. Od vyhratého boja a vízie skutočného života to malo ďaleko, ale bol to začiatok.

Celý deň nespúšťala oči z dverí. Ležala zakrytá krídlami ako doteraz, ale otočila sa čelom ku vchodu a nechala si malý priestor, aby mohla sledovať, kto ide. Pri každom zvuku krokov jej srdce poskočilo, no vždy sa ukázalo, že to bol len niekto z liečiteľov alebo ošetrovateľov.

Zmena nastala až okolo poludnia. Prišiel krajčír s neznámou ženou a zamierili priamo k nej. Upierala na nich nedôverčivý pohľad, no žena sa na ňu prívetivo usmievala a vyzerala dôveryhodne a milo.

„Prosím, postavte sa, barónka. Ničoho sa nebojte, nič sa nedeje, iba potrebujeme miery na šaty."

Krajčír bol tiež veselý muž, nízky a guľatý, rozprával rýchlo a veľa, no nemohla sa ho báť, vyzeral tak neškodne. Opatrne sa za pomoci ženy postavila na neisté nohy. Najprv sa trochu triasla, no potom našla rovnováhu.

„Obliekal som aj princeznú Amandu," pochválil sa krajčír, kým jej meral pás. „Ste podobne vysoké, len u vás pri plnom zdraví predpokladám trochu oblejšie boky. A priznám sa, s krídlami som nikdy nepracoval!" zasmial sa.

Keď jej meral chrbát, musela ich zasunúť a zase vysunúť. Obaja Tairemončania na to hľadeli s úžasom a chápala, prečo. Keď boli zatiahnuté, nebolo vidieť vôbec nič, iba akési obrysy zložených krídiel na chrbte, akoby ich niekto nakreslil ceruzkou. No nevystupovali a tak mohla nosiť ľudské šaty bez toho, aby ktokoľvek spoznal rozdiel. Ale keby potrebovala vytiahnuť krídla, ľudské šaty by jej bránili a musela by ich roztrhnúť. Preto víly mávali na časti, odkiaľ krídla vysúvali, vždy medzery prekryté druhou vrstvou látky.

„Vyzerajú na chrbte také malé," nadchýnala sa žena. „A pritom to rozpätie, keď sú von... Prepáčte moju trúfalosť, ale môžem sa ich dotknúť?"

April sa usmiala. Po dlhej dobe. Takmer zabudla, že to dokáže.

„Áno, nech sa páči."

Žena jej fascinovane rukou prešla po jemných bielych perách, pod ktorými sa dali cítiť kosti krídel.

„Nezlomia sa?" spýtala sa.

„Sú veľmi pevné, nestáva sa to. A ak aj áno, veľmi rýchlo sa samé zahoja. Pierka občas vypadnú, ale tie dorastajú, ako vlasy," vysvetlila víla s úsmevom.

Doma bolo všetko také samozrejmé. Všetky ženy mali biele krídla s perami, muži zase malé, potiahnuté len kožou. Nikto sa na ne nepozeral s takým ohromením. Vlastne ju celkom tešilo, že sa má s kým rozprávať o niečom inom ako jej vine, bolesti alebo strate.

Krajčír domeral a sľúbil jej sadu toho najlepšieho, čo dokáže vyrobiť. Poďakovala mu a odišiel, žena ešte ostala, na vílino veľké prekvapenie.

„Madam, dovoľte, aby som sa predstavila. Volám sa Elione, som vaša prvá dvorná dáma."

„Moja čo?" zarazila sa April.

„Jeho veličenstvo kráľ Christopher vám pridelil komnatu a dvorné dámy. Nemôžete byť predsa stále sama! Ak dovolíte, odprevadím vás do vašej komnaty, bude vám tam lepšie ako v nemocnici."

Na chvíľu ostala stáť s otvorenými ústami, kým jej došlo, čo vlastne počula. Pridelil jej komnatu a služobníctvo, akoby patrila na jeho dvor a nie do jeho väznice. Hrdlo jej opäť zovrelo a musela potlačiť slzy. Nechcela pred Elione plakať.

„Ale... ja..." nevedela, čo povedať.

„Budete tam mať všetko, čo aj tu, len viac pohodlia a súkromie. A ak budete chcieť, moju spoločnosť."

„A čo kráľ?" trúfla si na otázku, no nevedela, či ju pochopí.

Pochopila. Jemne sa usmiala.

„Určite k vám príde."

Nechala sa teda odviesť. Obzerala si cestou chodby hradu. Keď ju odvádzali do nemocnice, bola zúfalá a pozerala len do zeme. Až teraz sa mohla rozhliadnuť. Avšak výhľad, ktorý by stál za to, sa jej naskytol, až keď po prejdení schodiska vyšli na balkónovú chodbu s oblúkovitými stĺpmi. Pozerala z balkóna na vstupnú sieň, malý trón pod oblúkom plným popínavých rastlín a biele sochy popri stenách. A ľudí kráčajúcich hore-dole za svojimi povinnosťami. Elione ju na chvíľu zastavila a ukázala dole na jedny nenápadné dvere.

„Kráľova pracovňa," oznámila. „A tadiaľ sa ide do hlavnej sály, ale odtiaľto vstup nevidno."

„Tú si pamätám," prikývla April.

„Keď hľadáte kráľa, takmer určite je buď tam, alebo v pracovni, alebo na cvičisku. Alebo teda v svojich komnatách, ale tam sa nikdy príliš nezdržiaval," povedala veselo. „Poďte."

Viedla ju ďalej, zišli z balkóna a cez ďalšiu chodbu. Potom zahli za roh a ukázala na niekoľko dverí pozdĺž dlhej, bohato zdobenej steny.

„Tam na konci sú kráľove komnaty, ale býva len v tej celkom na kraji, tam ho nájdete, ak by ste niečo potrebovali. V tej strednej má len strašný, naozaj strašný neporiadok," uškrnula sa. „Nepovedzte mu, prosím, že to o ňom rozprávam. Má tam hlavne zbrane a tieto veci. A v tej na druhom konci sa zdržiaval, keď bol ešte mladý, mal tam prostredie na štúdium, ale už sa tomu veľmi nevenuje, on radšej cvičisko. Tuto pri nás, tieto troje dverí, to boli komnaty princeznej Amandy, ona ich mala vyriešené trochu inak, a hlavne ona milovala knihy, takže tie sú všade... veď uvidíte. Nasledujte ma, prosím."

Pristúpila k jedným dverám a odomkla ich. April najprv nerozumela, prečo vchádzajú do princezniných komnát, do Elione ju energicky zavolala dnu.

„Už ich takmer nepoužíva," vysvetlila, keď April vošla a rozhliadla sa. „A táto je naozaj veľmi pekná, síce menšia ako zvyšné, ale..."

April miestnosť vzala dych. Bola rozdelená oblúkovitými prechodmi na niekoľko menších a výzdobou pripomínala les. Možno skombinovaný s knižnicou. Všade bolo drevo a prírodné, do zelena a zlata ladené tóny, knižnice boli plné množstva kníh každého druhu. Posteľ v jednej z menších častí bola obrovská a s drevenými nebesami s jemne zeleným závesom. Všetko bolo také útulné.

„To je pre mňa?" opýtala sa nakoniec neveriacky.

„Áno, kráľove rozkazy."

„A čo princezná, nebude jej to vadiť?"

„To síce neviem, ale Amande? Prosím vás. Je veľmi dobrá duša, len trošku uzavretá, taký knihomoľ. A nechodieva sem často, býva vo Viscerii, tie zvyšné dve komnaty jej určite budú stačiť."

„Ale prečo sem?" nerozumela stále April.

„Chcel vás mať pri sebe."

„Povedal to?" Vedela, že znie ako nenásytná tínedžerka, ale nevedela tú otázku zadržať.

Elione pochopila a zase sa láskavo usmiala.

„Áno." Pristúpila bližšie k víle a jemne ju chytila za ruku. „Mali by ste oddychovať, madam."

April sa nechala uložiť do úžasne pohodlnej postele. Stále si netrúfala celkom stiahnuť krídla, ale už sa cítila bezpečnejšie. S Elione jej bolo dobre, konečne mala po boku zase ženu, ktorá navyše vedela, čo robiť a ako všetko funguje.

Jej prvá dvorná dáma sa ešte uistila, či nič nepotrebuje, a sľúbila jej, že sa onedlho vráti.

„Skúste si možno pospať," navrhla víle, zrejme v obavách o jej zdravie. Nemohla vedieť, že spánok nebol tým, čo by jej pomohlo.

April počúvala, ako sa za ňou zavreli dvere. Nedokázala spať. Bola taká zmätená a nadšená z nových vecí, že vytlačili dokonca aj myšlienky na stratu a bolesť.

O dve hodiny sa ozvalo tiché zaklopanie na dvere komnaty, no hneď nato sa aj otvorili a vstúpila Elione. Tentoraz však nebola sama.

„Prišiel vás navštíviť kráľ," oznámila jej s úsmevom a odišla, aby im dala súkromie.

Vošiel Christopher, stále rovnako pekný a so starostlivým úsmevom.

„Ako sa cítiš?" spýtal sa, keď si prisadol k nej na posteľ.

„Trošku lepšie. Len neviem, či som si toto zaslúžila."

Pobozkal ju na čelo. Zase ňou prešlo príjemné zabrnenie.

„Keby si potrebovala byť so mnou, som hneď vedľa. Teda, večer a v noci. Cez deň mám prácu, ale mala by s tebou byť dvorná dáma. Budeš ich mať viac, ale napadlo mi, že možno by bolo fajn začínať s novými ľuďmi postupne."

„Určite áno, ďakujem." Odovzdaným pohľadom sa mu vpíjala do očí. Keď bol pri nej, akoby sa celý svet rozsvietil a bolesť ustúpila celkom do úzadia.

„Niečo pre teba mám," povedal a vybral z vrecka vesty nejakú knižočku a podal jej ju.

Zmätene si ju vzala a spýtavo naňho pozrela, no nič nehovoril. Knižočka bola malá a tenká, zmestila sa jej na dlaň, s hnedým koženým obalom. Otvorila ju.

Ruky sa jej roztriasli. V hrdle jej navrela hrča a videnie sa jej rozmazalo, keď pochopila, čo to je. Čítala v riadkoch úhľadne napísané jej meno a titul, opis, a zakončovala to tairemonská pečať.

Dal jej domov.

„Odteraz si právoplatnou obyvateľkou môjho kráľovstva," povedal nežne. „Ak, samozrejme, chceš."

Rozplakala sa a objala ho. Pritisol si ju k sebe a kolísal ju v náručí.

Jej kráľ.