Keď sa Telly na druhý deň zobudil, slnko už jasne osvetľovalo celú izbu. Niekoľkokrát zažmurkal, kým mu došlo, že lúče dopadajú na zem pod úplne iným uhlom, než by očakával. Prudko sa posadil.

„Dobré ráno," pozdravil ho z druhej strany izby Christopher, ktorý bol už oblečený a práve si pripínal opasok s mečom.

„Koľko je hodín?" spýtal sa rytier šokovane. „Prečo si ma nezobudil?"

„Nemusíme vyrážať tak skoro, až tak sa neponáhľame." Podišiel bližšie a strčil mu do ruky tanier s čerstvými mäsovými koláčmi z trhu. „Jedz."

Telly nechápavo pozeral na raňajky a na Christophera.

„Prečo?"

Kráľ si povzdychol.

„Vyzeral si v noci ako mŕtvola, musel som ťa nechať vyspať. Navyše, ak vedia, že odídeme, budú podľa mňa očakávať, že vyrazíme hneď za svitania, takže je to teoreticky bezpečnejšie. A jesť som ti doniesol, lebo som aj tak nemal čo robiť."

Tellyho zase zasiahol pocit viny.

„Prezradil som nás," zamrmlal.

„Možno," pripustil Christopher. „Ale teraz nad tým budeš zbytočne rozmýšľať, už to je, ako to je. Vybavili sme si to včera."

Nechal rytiera najesť sa a rozbalil mapu. Ukázal mu trasu, ktorou plánoval ísť.

„Keď sa pohneme, za štyri dni sme na hraniciach. Ale použijeme tajný východ z mesta, to nás natoľko nezdrží a budeme dúfať, že víly si nič nevšimnú, ak sú tu."

„Bol to geniálny nápad, s tým dymom."

„Ale používal som schopnosť." Christopher znepokojene pozeral na mapu. Keby zvolili dlhšiu trasu, víly by ich mali menšiu šancu vystopovať, ale na druhú stranu by sa cesta príliš natiahla a v Carborne bude určite bezpečnejšie než za hranicami.

Nakoniec papier rozhodne zvinul a odložil.

„Nemá zmysel špekulovať, musíme ísť domov."

Vyrazili hneď, ako sa Telly obliekol a zbalil. Bol celkom rád, že z toho domu odchádza, v stajniach ho pri myšlienke na predchádzajúci večer striaslo. Luk a tulec so šípmi si na chrbát pripevňoval naozaj veľmi pomaly a opatrne.

Vyšli do mesta. Sledoval pred sebou Christophera na koni, vychádzajúceho do slnkom zaplavených ulíc, a uvedomil si, že niečo sa zmenilo. Tá nevraživosť, ktorá medzi nimi bola, keď sa prvýkrát spoznali, bola preč, a ani si nevšimol, kedy sa to stalo.

Prešli tajným východom. Každú chvíľu sa obzeral, či neuvidí víly, ktoré by ich sledovali, alebo čokoľvek podozrivé, ale cesta ubiehala pokojne. Christopher toho veľa nenahovoril, tváril sa zamyslene a nezúčastnene.

„Deje sa niečo?" spýtal sa ho, keď sa ticho zdalo podozrivé.

„Neviem dostať z hlavy niektoré veci," odpovedal.

„Delegáciu v Targhene."

„A April," priznal kráľ neochotne, akoby to nechcel pripustiť ani sám pred sebou.

Rytier naňho skúmavo pozrel, ale nevyzeral ochotný rozoberať to, tak to nechal tak. Sám sa občas zamyslel nad tým, čo sa s April stalo. Či vôbec ešte žije, a čo sa stalo s jej ambíciami.

Na hranice Landvirionu došli dva dni od stretnutia s Williamom. Vstúpili do Južnej Zeme, trochu väčšieho bezpečia. No Telly aj tak nechcel, aby sa vzdali maskovania. Nešli cez žiadne veľké mesto, takže nebolo veľmi pravdepodobné, že by ho niekto spoznal, zvlášť nie v takom oblečení, a Christopher bol zarastený, neučesaný a tiež oblečený ako z vidieka. Toho možno nespoznajú ani vo vlastnom paláci, ale bolo to dobre. Prechod kráľa krajinou len s jedným mužom ako strážou by bol rizikový, aj keby nemali za sebou rozzúrené víly.

„Chceš ísť cez Castle?" spýtal sa Christopher, keď sedeli na večeri v zastrčenom malom hostinci.

„Príliš riskantné," pokrútil hlavou Telly. „Ak tam aj je nejaký problém, tak ho nevyriešim, nemám na to od Sophie poverenie."

„Prečo nepoužívaš svoj titul z Južnej Zeme?" spýtal sa kráľ so záujmom.

„Používam, keď som v Južnej Zemi, inak mám radšej rytiera... asi dobrý pocit z toho, že ten bol za zásluhy."

„Zbaliť princeznú je tiež výkon."

„Ja som ju nezbalil, ono sa to tak nejak stalo," uškrnul sa Telly.

Christopher dojedol a obzeral sa po hostinci. Za ťažkými drevenými stolmi sedelo niekoľko ľudí, väčšinou chudobnejší mešťania. Vidieť život v kráľovstve z takéhoto uhla pohľadu bolo preňho niečím celkom novým. Luxus paláca si vždy užíval, ale stal sa preňho samozrejmosťou, zmenu privítal.

Pri jednom zo stolov sedelo niekoľko mužov, rozprávali sa pri veľkých pohároch piva. Pozoroval ich, vyzerali šťastne a vyrovnane a možno by si s nimi celkom rád vymenil miesto. Oni sa nemuseli trápiť tým, že nechali svojich ľudí v zajatí. Ani tým, že stále niečo cítil k víle, ktorá sa s ním len zahrávala. Títo muži sa môžu stretnúť každý večer a nehovoriť o ničom inom, len o svojom poli, svojej rodine a najnovších klebetách. A samozrejme, riešiť politiku a nadávať na vladárov.

Zamyslel sa. Nevedel nič o Tairemone, Telly tiež nemal potuchy, v akom stave je Južná Zem po niekoľkých týždňoch neprítomnosti. Lenže mešťania by mohli vedieť, ak počuli chýry, a rozširovať ich ďalej.

„Ako rád sa zoznamuješ s novými ľuďmi?" spýtal sa zrazu Tellyho.

Rytier naňho ostal prekvapene zízať.

O pár minút neskôr už sedeli pri stole spolu s mešťanmi. Predstavili sa ako dvaja vojaci na ceste z tajnej úlohy pre Tairemon.

„Zahraniční hostia!" nadšene ich privítal najstarší. „Som Marco. A moji kamaráti sú Fred a Gen."

Zakýval hostinskému, že berú ďalšie kolo.

„Odkiaľ idete? Je pravda, čo sa deje v Tairemone?" dychtivo sa Marco spytoval, keď na stole pristálo pitie.

Christopher a Telly si vymenili začudované pohľady.

„Čo sa deje v Tairemone?" spýtal sa Christopher.

„Vy neviete? Ako dlho ste boli preč?"

„Veľmi dlho."

Traja muži sa na seba spiklenecky pozreli a už sa očividne veľmi tešili, ako neznámych pocestných uvedú do obrazu. Marco sa naklonil bližšie k Christopherovi.

„Viete, že kráľ odišiel do Targhenu? Pred vyše mesiacom. Možno takmer dvoma, už si to nepamätám."

„Áno."

„Hovoria sa zvláštne veci. Kráľ sa totiž objavil pred... koľko to bolo?" otočil sa na spoločníkov.

„Niečo cez týždeň," podporil ho Fred. „Vtedy sa objavil v prístave."

Christopher len ťažko potláčal šok. V tom čase bol ešte v Targhene, nemohol sa objaviť v prístave svojho kráľovstva. Najradšej by hneď vyhŕkol, že je to nezmysel, ale včas sa ovládol. Ozval sa Telly.

„A čo tam robil?"

„Vydal príkazy. Obsadil hrad v Carborne úplne inými ľuďmi, než mali správu na starosti... a zase zmizol."

„Zmizol?"

„Vraj ho napadli!" Dodal Gen. „A niektorí tvrdia, že už nežije."

„Niektorí zase," slova sa zase ujal Fred. „Že v skutočnosti to nebol on, kto vydal tie rozkazy. Že niekto chce ovládnuť Tairemon."

Christopher cítil, ako mu obavy zvierajú hruď. V čích rukách je jeho hrad, mesto, krajina? Kto bol neznámy, kto sa vydával za neho, a ako to, že ho nikto nespoznal? Otočil sa k Tellymu a z jeho jediného pohľadu plného bolesti pochopil. William. To on bol v Tairemone, on jediný bol schopný napodobniť ho tak, aby oklamal jeho vlastných ľudí.

Takže hrad mali v rukách víly.

„A kto?" opýtal sa priškrteným hlasom.

„To neviem."

„Ale už hrad nemajú!" skočil do toho Fred netrpezlivo.

„Áno, áno," rýchlo si vzal Marco slovo späť. „Vôbec ho nedostali pod kontrolu. Vzbúrila sa skupina rebelov a obsadili hrad."

„Čo...?" Christophera začala zrádzať opatrnosť, no Telly mu rýchlo položil ruku na plece, aby ho zastavil.

Zhlboka sa nadýchol. Rytier mal pravdu, musel byť teraz ešte opatrnejší, aby sa neprezradil. Radšej sklapol a nechal svojho spoločníka, nech zisťuje, čo sa dá.

„Rebelov?" uškrnul sa Telly, akoby pobavene. „Ale no tak."

„Vedie ich nejaký mladý vojak. Neopustia hrad, kým nepríde kráľ a sám im nedá rozkaz vzdať sa."

Gen si poriadne upil z pohára a uškŕňal sa.

„Potom sa vraj aj nechajú popraviť," dodal. „Ale až keď príde Christopher a dokáže im, že to bol on, kto vydal tie príkazy."

Telly ohromene zapískal a oprel sa do sedadla. Hral nezúčastneného pocestného oveľa lepšie ako Christopher.

„Musia si byť istí, nie?" nadhodil. „Tým, že to v skutočnosti nebol kráľ, kto príkazy vydal."

„No, asi sú, keď riskujú život," pokrčil plecami Marco. „Ktovie, ako to je naozaj. Teraz je v hlavnom meste chaos, rebeli sa snažia krajinu riadiť, ako vedia, ale..."

„A ako si myslíte vy, že to je?" spýtal sa potichu Christopher.

Marco sa naňho skúmavo zahľadel, no potom sa rozhovoril.

„Ja vám poviem, ako to je. Ak by bol Christopher nažive, už by bol naspäť, nie?" poobzeral sa po ostatných, prikyvovali. „Ja si myslím, že ho zabili a snažia sa ho nenápadne nahradiť. Aby stihli nazbierať armádu na boj proti jeho sestre. Lebo ten boj príde, keď sa ona dozvie, čo sa stalo, to mi verte."

Kráľ zvieral pohár tak silno, že keby nebol z hrubého skla, určite by sa rozmliaždil na kúsky. Telly však ostával presvedčivo uvoľnený a kráľ mu za to bol veľmi vďačný.

„Možno sa vráti a rebeli mali pravdu celý čas," poznamenal rytier. „Možno príde a vezme si hrad späť."

„Ak áno, nechcel by som byť v koži tých, čo mu ho skúsili zobrať," odvetil Marco. „Ale poviem vám, toho je škoda. Taký kráľ sa nenájde len tak. Taký tisíc rokov nebol, a ďalších tisíc nebude."

Christopher sa odrazu cítil rozpačito. Keď pozrel na Tellyho, tomu trhalo kútikmi, zrejme sa dobre bavil.

„Ale no. Cornelis bol lepší," mienil, ale skôr len preto, aby si uťahoval zo svojho spoločníka.

Marco pokrútil hlavou.

„Cornelis bol rozumný a mal pevnú ruku. Občas až príliš pevnú. Ale jeho syn... kto to čakal? Každý pozná niekoho, kto by pred ním od vďaky celý deň kľačal na kolenách, lebo mu pomohol."

Fred a Gen horlivo prikyvovali. Christopher sa zasmial.

„Preháňate."

„Vy nikoho takého nepoznáte?"

„Nie."

„Ja áno," zapojil sa Telly pobavene a užíval si, že Christopher mu nemôže na to nič povedať.

„Taký kráľ dlho nebol a nebude," zopakoval Marco a dopil do dna. „Ešte jeden, páni?"

„Nebudeme, vďaka," povedal Telly. „Ešte ma zaujíma, čo vy? Južná Zem tiež dočasne nemá vladárku, ak som správne informovaný."

Marco len znudene mávol rukou.

„Tu sa nič nedeje, ako vždy. Lord najvyšší správca by jej veličenstvo Sopheliu nikdy nepodrazil, ten ju miluje tak, že by som si na mieste toho... ako sa volá?"

„Telly?" pomohol mu Christopher, teraz sa pre zmenu bavil on.

„Toho, toho. By som si dával pozor, či do nej nie je zamilovaný."

Obaja by si celkom radi ešte chvíľu posedeli a uťahovali jeden z druhého tým, že sa na seba budú pýtať troch mešťanov, ale museli ísť. Nové zistenia boli nadmieru znepokojujúce a potrebovali prebrať ďalší postup.

Rozlúčili sa teda s novými známymi, s každým si podali ruku a prijali želania pekného zvyšku cesty. Pred hostincom vysadli na kone a uháňali do súkromia hotela. Cestou sa pre istotu nerozprávali, nemohli vedieť, či nikto nepočúva. Až v stajniach pri hoteli to Christopher nevydržal.

„Kde sa stále tie fámy berú?!" spýtal sa neveriacky.

„Musíš byť konkrétnejší," odvetil Telly, ktorý práve odopínal remene na sedle svojho hnedáka.

„Že som stelesnené dobro."

Rytier sa zasmial, zložil sedlo a uzdu a potľapkal koňa po šiji. Rozmýšľal, ako odpovedať, ale nakoniec sa rozhodol, že si nebude tentoraz robiť z kráľa srandu. Trochu v tom zohral úlohu aj fakt, že chrbát mal ešte stále modrofialový a na dotyk bolel.

„Napríklad... Victor."

„To je len jeden prípad, ktorý nič..."

„Ten černokňažník, čo si mu dal druhú šancu," vymenovával Telly ďalej. „Vojak po ceste do Targhenu..."

„O tom nikto nevie!"

„A je pravda to s tým tulákom, čo som počul? Ten, čo nedovolene prespával v hradných záhradách pri múre zo strany, kde bolo ohnisko, aby sa zohrial?" Telly vyšiel z boxu a pozrel na kráľa, ktorý sa stále venoval koňovi. „Vieš, lebo to je napríklad dosť silný príbeh."

„Po prvé, to som nebol len ja," začal Christopher. „Po druhé..."

Tellymu sa po tvári rozlial pobavený úsmev.

„Tušil som to! A ty sa ešte divíš?"

Kráľ tiež vyšiel do uličky a nechal koňa spokojne prežúvať seno.

„Po prvé, skáčeš kráľovi do reči. Po druhé, práve ty by si im, hlavne po istom zážitku nedávno, mal prvý odporovať, že kráľ je v skutočnosti nepríjemný a tvrdý."

Rytier zvážnel.

„Zachránil si mi život. Ťažko môžem byť na teba naštvaný."

„Fajn, poviem ti viac," prišiel bližšie a oprel sa o stĺp medzi stajňovými boxami. „Môj správca pokladnice bol prichytený pri krádeži. Veľkej krádeži. Nenápadne si popri obchodoch ulieval do vlastného vrecka dosť značné množstvo peňazí. Vieš, ako skončil? Zbičovaný na námestí do krvi. A naozaj tvrdo, to, čo si zažil ty, bolo oproti tomu nič. A prepustil som ho zo služby, samozrejme." Videl, že Telly sa nadychuje, aby niečo povedal, tak rýchlo pokračoval. „Tesne po tom, čo som prevzal vládu, si viacerí dosť dovoľovali a musel som im ukázať, kde je ich miesto. Najvyšší generál si na mňa raz príliš drzo otvoril ústa. Myslíš, že som mu priateľsky dohovoril? Nie. Keďže je rytier, nechal som ho kľačať pred sebou na podlahe a opakovať dookola prísahu. Hodinu. Sotva po tej hodine dokázal odísť a podľa mňa mal kolená modré aspoň dva týždne. Ešte stále si myslíš, že som taký milý?"

Telly vyzývavo dvihol bradu.

„Áno."

Kráľ len pokrútil hlavou a chystal sa na odchod. Telly sa ešte predtým ozval.

„Ak to mám zhrnúť, dal si potrestať zlodeja, ktorý kradol z peňazí všetkých ostatných obyvateľov, generála si sám potrestal na drzosť, ale bez toho, aby si mu vzal hodnosť, prácu a česť, ak nerátame tú jednu hodinu poníženia, a mňa... asi ani nemusím hovoriť, prečo to bolo stopercentne spravodlivé."

Christopher naňho pozeral so zmesou pocitov v tvári, no odpoveď na to nenašiel.

„Musíme ísť hore a vyriešiť väčšie problémy," povedal nakoniec namrzene a vykročil.

V izbe znovu sedeli nad mapou a snažili sa vymotať zo situácie.

„Kto môže viesť tých rebelov?" nechápal kráľ.

„Victor?" skúsil Telly.

„Napadlo mi to, ale on nie je vojak, je strážca. Hovorili o vojakovi. A ako si môžeme byť istí, že hrad držia pre nás?"

„Nemôžeme. Ale ak je to tak, ako hovorili, tak nech to je ktokoľvek, má sakramentsky dobrý odhad. Víly využili Williama na rozbitie tvojho kráľovstva. Našťastie máš v hrade skupinu na smrť verných ľudí. Ktovie, ako je to možné, keď si taký zlý, zlý kráľ," ironicky odvetil Telly.

Christopher zazrel.

„To ti tiež pripíšem na účet."

„Hej! Ten sme už vyrovnali!"

„Ani náhodou. To bolo len za ten jeden výstrelok."

Telly sa zasmial, no zase sa zameral na mapu.

„Pozri, nemá zmysel čakať a vymýšľať nové plány s vílami za chrbtom. Pôjdeme maskovaní až do Carbornu, pre istotu nebudeme nocovať v žiadnych mestách, to nechaj na mňa. V Carborne skúsime zistiť, čo sa deje."

„Asi máš pravdu," skonštatoval kráľ. „Ale nemám rád, keď nemôžem nič urobiť."

„Musíš sa tam hlavne čím skôr dostať a stabilizovať krajinu. Ak víly na Tairemon zaútočia, s takouto vnútornou situáciou nemáme šancu."

...

April sa prechádzala nočnými chodbami paláca. Bolo tu také ticho... Ticho, odkedy nepočula jeho hlas. Neprestávala naňho myslieť.

Bolesť z trestu stále cítila. Takmer celé telo mala pokryté stopami po tvrdom zaobchádzaní. Kráľovná ju týrala celú noc, asi najdlhšiu v Aprilinom živote. Mladá víla od kriku skoro prišla o hlas. Ale bola rada, že je aspoň nažive. Že Synthia nevie, že v skutočnosti nielen zlyhala, ale aj zradila.

Pozrela z okna na hviezdnu noc nad mestom. V posledných dňoch občas premýšľala nad tým, že by odišla. Navždy. Roztiahla by krídla a letela niekam ďaleko. Namiesto Synthiinej najbližšej bola späť na začiatku, na úrovni slúžky. Jej sen bol zase vzdialený na míle. A už ani nevedela, či ho chce dosiahnuť.

Keby to mala urobiť znovu, čo by urobila?

Obávala sa, že to isté.

Jeho tvár sa jej zjavovala v snoch. Nemiluje ju, zlomila mu srdce. Možno ju dokonca nenávidí, a má na to právo. Lenže nemohla ho vypustiť z hlavy a zo srdca. Chcela ísť za ním. Lenže nechať domov za sebou by znamenalo odísť od všetkého, čo kedy milovala, zabuchnúť dvere, ktoré sa už nebudú dať otvoriť. Ak odíde, ostane úplne sama.

Nemilovaná a zlomená. Christopherov odchod jej aj tak odčerpal dosť životnej energie. Strata všetkého okrem seba samej by ju určite stála život. A kde, v akej krajine by začínala odznovu? Ako? Čo by robila, ako by sa uživila?

Vedela, kam chce ísť. Ale tam nemala miesto. Rovnako vedela, prečo práve tam. Synthiine plány poznala, dozvedela sa od iných víl, ktoré boli k nej stále blízko.

Aby ho zachránila ešte raz. Lenže nebola si istá, či je ochotná obetovať pre to svoj život.

Až raz roztiahne krídla a odletí za ním, je koniec. Povie mu, čo vie, ale on ju určite odmietne a ona umrie. No jej kráľ bude o niečo viac v bezpečí, bude mať väčšie šance.

Jej kráľ. Privrela oči a prešlo ňou jemné zachvenie. Znelo to tak príjemne. Predstava, že patrí do Tairemonu a nemusí byť nikým iným, len sama sebou. Nemusela by si dávať pozor, čo povie, čo urobí, ako sa bude správať. Hoci by aj bola nikým a už nikdy sa ho nesmela dotýkať. Ak by bol jej kráľom, bola by slobodná. Oproti Synthii bol taký neuveriteľne nežný.

Ak odíde...

Z Tairemonu ju vyženú a stratu domova neprežije. Už teraz je slabá. Vyletieť cez toto okno znamená hodiť sa v ústrety smrti pre muža, ktorý ju viac nemiluje.