Oči si mu len pomaly zvykali, že už nie sú v úplnej tme, no pred sebou rozoznal tvár vílieho muža. Toho, ktorý pôvodne kričal zo stanu. V ruke držal veľkú a ostrú dýku a mieril mu ňou priamo na srdce.

Myšlienka na Willa ho donútila podniknúť ešte jeden zúfalý pokus o útek. Trhol sa, skúsil si oslobodiť ruky, ale držali ho pevne a akurát ho poriadne tresli o voz a pritlačili k drevenej stene celou silou, takže sa nemohol ani pohnúť.

„Takže, čo vravel, že je zač?" spýtal sa muž znudene a prezeral si Tellyho. Dýku mu zdvihol ku krku.

„Strážca z Južnej Zeme," odpovedal mu jeden zo spoločníkov.

„Prehľadali ste ho?"

„Mal len zbrane. Nič zaujímavé."

„Toho potrebovať nebudeme," skonštatoval muž a pevnejšie zovrel dýku.

„Nie, počkajte!" zvolal Telly zúfalo hľadiac na čepeľ. Bol pripravený obetovať čokoľvek. Nie pre seba, ale pre syna. „Mám informácie, čo by vás mohli..."

Nemal však príležitosť dopovedať. Muž totiž o krok ustúpil, a keď to urobil, spopod jeho nohy sa ozval slabý výbuch a všade do okolia sa rozptýlil sivý hustý dym. Muži sa rozkašľali, zmätene sa obzerali, čo spôsobilo ten rozruch, no po ďalších krokoch stúpili na iné nástrahy, ktoré uvoľňovali iba čoraz viac dymu. Telly bol prekvapený, lebo bol si istý, že nič také na zemi predtým nebolo, no rozhodol sa využiť príležitosť. Vytrhol sa zo zajatia a chcel sa rozbehnúť, no ani on nič nevidel a štípali ho oči, tak sa len neurčito potkýnal smerom, ktorý sa mu zdal správny. Spravil sotva dva kroky, keď ho nejaká neviditeľná sila zdvihla iba pár centimetrov nad zem a niesla preč od vílích mužov.

Letel vzduchom a cez tmu nič poriadne nevidel, hoci dym ostal za ním. Nakoniec dopadol na zem ku kopytám koňa. Pozviechal sa zo zeme a až vtedy mohol pozrieť na svojho záchrancu.

A v tom okamihu dostal takú facku, že uvidel pred očami hviezdičky. Zaťal zuby a pošúchal si líce. Opatrne pozrel hore, pričom tušil, čo uvidí.

No nikdy nevidel Christophera takého nahnevaného. Z očí mu šľahali blesky a mal pocit, že ho pohľadom spáli na popol.

„Zober si zbrane. Ideme."

Hovoril potichu, ale ten tón bol horší, ako keby vrieskal. Telly sa svojho kráľa prvýkrát v živote bál. So stiahnutým hrdlom vysadol na koňa a nasledoval ho cez večerné ulice mesta. Ľudí už vonku veľa nebolo, ale Christopher aj tak ani raz neprehovoril a Telly sa neodvažoval. Sotva si uvedomoval, čo sa deje, hlavu mal úplne prázdnu, ani nevedel, ako prešli mestom a objavili sa pri svojom dočasnom bydlisku.

Keď zosadal z koňa, stačilo, aby uvidel Christopherov rozzúrený profil, a zase sa mu od strachu rozbúšilo srdce. Už začínal chápať, ako dokázal prevziať kráľovstvo taký mladý a vybudovať si rešpekt. V tejto chvíli vyzeral tak, že sa rytier bál k nemu čo len priblížiť.

V stajniach odsedlali kone. Kráľ odtiaľ odchádzal prvý a cestou mu len zavrčal:

„Pohni sa. Nech na teba vnútri nemusím čakať."

Videl aj to, čo zo stajní odniesol, a len ťažko potlačil protestné zaskučanie. Vlastne kdesi v podvedomí vedel, čo ho čaká, bolo mu jasné, že to musí prísť. Neposlúchol priamy zákaz a tým donútil kráľa, aby riskoval svoj život, použil schopnosť a zvýšil tak riziko odhalenia. Musel skonštatovať, že horšie to preňho vyzerať asi nemohlo, a najradšej by ostal v stajniach pokojne aj na noc, lenže neodvažoval sa nechať Christophera v tejto nálade čakať. Už aj tak to bude dosť zlé.

Vošiel opatrne do domu. Kráľ stál pri okne, nikam konkrétne nepozeral, ale stále mal v tvári ten istý tvrdý výraz. Otočil sa k rytierovi.

„Na kolená."

Telly bol okamžite na zemi. Ten hlas by ho nenechal váhať ani sekundu. Christopher pristúpil bližšie.

„Ani neviem, ako mám pomenovať toto tvoje vystúpenie," začal a s každým slovom zvyšoval hlasitosť. „Asi ťa nikto nenaučil, že rytier rešpektuje kráľove zákazy!"

„Chris..." začal Telly neisto.

Na tvári mu pristála ďalšia facka, a tiež taká, že sa sotva udržal na kolenách.

„Skús ešte raz."

„Vaše veličenstvo," opravil sa, ale radšej nepokračoval. Srdce mu bilo až v hrdle.

„Že si drzý, som si zvykol a prežijem to. Že si robíš vždy po svojom, fajn. Ale keď ti niečo zakážem..." Christopher posledné slová kričal. „Tak ma jednoducho poslúchneš! Vieš, čo si dnes riskoval okrem seba?! Ako si vôbec predstavuješ nerešpektovať PRIAMY ZÁKAZ?!"

Rytier mlčal, nemyslel si, že by kráľ chcel počuť odpoveď. Radšej pozeral do zeme a čakal.

„Ak ťa nenaučili správať sa, ak si sa nenaučil za tie roky hodín etikety a vojenského výcviku, čo sa od rytiera mojej armády očakáva, tak ťa to naučím teraz." Zvinutý bič, ktorý držal v ruke, nechal rozvinúť a pevne zovrel rukoväť. Ukázal k najbližšej stene. „Košeľu dole. Postav sa tam a opri sa rukami o stenu."

Telly pozrel prosebne na Christophera v malej nádeji, že možno by ho mohol presvedčiť, nech mu to tentoraz odpustí, ale stačil jediný pohľad a vedel, že nemá šancu. Postavil sa a urobil, čo kráľ prikázal.

Keď položil ruky na drsný povrch steny, mal pocit, že mu srdce vyskočí z hrude. Čakal a pripravoval sa na bolesť.

Prvý úder dopadol s nečakanou intenzitou. Telly vykríkol cez zaťaté zuby. Nikdy v živote nedostal výprask, už vôbec nie bičom, nevedel, čo má čakať. Mal pocit, že mu rozsekol chrbát napoly.

Nemal čas sa spamätať a prišla ďalšia rana, rovnako zlá ako tá predtým. Po nej ďalšia a ďalšia. Bolesť mu zahmlievala zrak. Nevedel si predstaviť, ako udrží ruky na stene. Neodvažoval sa uhýbať, vedel, že by mal vydržať, ale podvedome mu telom zakaždým trhlo. Po každej rane zakričal a všetky svaly sa mu napli.

Mal pocit, že mu musel chrbát dotrhať na franforce. Šialene to pálilo. A nedostal len pár symbolických rán, Christopher pokračoval bez ohľadu na rytierovu bolesť alebo krik.

Zdalo sa mu, že to trvá večne. Rany padali na holý chrbát a bolesť mu brala dych. Keď jedna z nich švihla nadmieru bolestivo, nevydržal to.

„Christopher, prosím!" zvreskol.

Na jeho veľké prekvapenie bičovanie prestalo. Zosunul sa čelom na stenu a zrýchlene dýchal. Celý chrbát mu horel a bol presvedčený, že je celý krvavý.

„Otoč sa." Kráľov hlas už znel miernejšie.

Telly sa vyčerpanie odlepil od chladnej steny, aby znovu čelil Christopherovi. Odvážil sa mu pozrieť do očí. Prísny výraz ostal, ale hnev sa zmiernil. Kráľ odložil bič.

„Choď sa okúpať," prikázal. „A potom spať, je neskoro."

„Áno, pane."

V kúpeľni sa postavil pred veľké zrkadlo a chvíľu sa musel odhodlávať, ale nakoniec sa pozrel na svoj chrbát. S prekvapením zistil, že rany síce boleli ako čert, ale Christopher si dal pozor, aby ho nezranil. Mal ho pokrytý červenými, miestami až fialovými navretými pásmi, ale žiaden nekrvácal.

Otočil sa a skontroloval si tvár. Okrem začervenania nič, ale tam poškodenie ani nečakal. Keby mu Christopher chcel ublížiť, dával by mu päsťou, nie facky.

Rozmýšľal, ako sa mohol kráľ kontrolovať, ešte aj keď bol taký strašne nahnevaný.

Vliezol do vane plnej vody. Samozrejme, už bola studená, ale na zbitý chrbát to privítal. Pálenie sa výrazne zmiernilo. Ostal sedieť vo vode niekoľko minút, opláchol si tvár a vydýchal sa.

Konečne si mohol uvedomiť, čo sa stalo.

Zase mu stiahlo hrdlo. Čo to, dopekla, urobil?

Bol tak blízko smrti. Tak strašne blízko smrti, a to Williamovi takmer pred očami. Bol zázrak, že Christopher bol nielen ochotný prísť, ale aj to stihol a vymyslel spôsob, akým sa neukázal vílím mužom a zároveň rytiera zachránil. Použil dymové nálože, ktoré svojou schopnosťou umiestnil tak, aby si únoscovia mysleli, že tam už predtým boli a nedopatrením na ne stúpili. Ak všetko vyjde tak, ako kráľ zamýšľal, budú si len myslieť, že zajatec im v celkom tom dymovom chaose ušiel a s ním to nespoja.

Telly musel obdivovať Christopherov rozum. A vôbec sa nedivil jeho hnevu.

Predstavil si Williama, ktorému oznámia, ako mu zomrel otec. Striaslo ho. Ak by mal pre niečo chrániť svoj život, tak pre chlapca. A pre Sophie. Jej by to zlomilo srdce tak, že by jej ho už nikto naspäť neposkladal, a sám by tým bol vinný.

Čo som si myslel? pýtal sa sám seba zúfalo a hľadel na nepokojnú hladinu vody.

Zaplavila ho na tento čas nezvyčajná vďačnosť ku kráľovi. Dostal ho odtiaľ, umožnil, aby William a Sophelia nemuseli platiť za Tellyho hlúpu chybu. Modriny na chrbte sa zahoja, ale to, čo takmer spôsobil svojej rodine, by sa nezahojilo nikdy.

Vlastne bol celkom rád, že ho kráľ potrestal. Inak by z toho pocitu viny asi zošalel.

Nabral do rúk vodu a znovu do nej ponoril tvár. Pretrel si oči. Chcelo sa mu plakať, ale ovládol sa.

William.

Bol si istý, že Michel je vílím mužom na stope. Pochopil to z toho, že raz už bojovali s jednorožcom. Podarilo sa im ujsť, ale určite ich nájdu znovu. Sophelia a Michel to budú mať ľahšie, ak William uveril, že ho stále majú radi a že sa k nim má snažiť za každú cenu dostať. Únoscovia ho presvedčili, že je sám, aby ho urobili poddajným. No ak už vie, že je milovaný, hľadaný... nájdu ho. Telly si bol istý, že áno.

Nebola jeho práca, aby naháňal víly. Jeho úlohou bolo slúžiť kráľovi a chrániť ho. A dnes večer zlyhal. Dopustil, aby kráľ nielen ostal bez ochrany, ale riskoval svoju vlastnú bezpečnosť pre hlúpy nápad rytiera.

Zhlboka sa nadýchol. Najradšej by sedel vo vani celú noc a utápal sa v žiali a výčitkách, ale nemohol. Umyl sa, veľmi opatrne osušil a obliekol. Chvíľu sa odhodlával, ale nakoniec sa vrátil do izby.

Christopher sedel za stolom a niečo si značil do zápisníka. Rytier nesmelo prišiel k nemu a kľakol si. Kráľ k nemu otočil pohľad.

„Počúvam."

„Mrzí ma to, bolo to odo mňa nezodpovedné. A... ďakujem. Nemuseli ste ma zachrániť, sám som si za to mohol, ale urobili ste to aj tak."

„Prijímam," prikývol Christopher. „Choď spať."

Otočil sa späť k stolu. Telly si išiel ľahnúť, ale nepochyboval, že sa mu túto noc nebude spať ľahko.

Mal pravdu. Christopher o chvíľu zhasol sviečku pod svetelným kryštálom a ten prikryl, kým nevychladne. Miestnosť sa ponorila do tmy. Onedlho počul, že kráľ zaspal.

Pomaly sa pretočil na chrbát a pozoroval pás mesačného svetla prenikajúci cez okno na náprotivnú stenu.

William.

Bolo iné vedieť, že ho uniesli a naozaj ho počuť plakať v magicky uzamknutej debne iba pár metrov od seba. Zlomili ho, možno mu ubližovali, a on tam nebol. Koľkokrát ho syn volal? Alebo Sopheliu? Ako dlho trvalo, kým uveril, že ho už nemilujú?

Dal by za toho chlapca život.

Počul jeho hlas po dlhých týždňoch absolútneho ticha a nevedomosti, čo s ním je. Možno by mal byť šťastný, že jeho syn je stále nažive. Lenže chlapec je vo väzení u nebezpečných vílích mužov a čoskoro ho možno dostane tá beštia Synthia.

Dal by čokoľvek, aby ho mal pri sebe, aby ho mohol zachrániť a objať. Povedať mu, že všetko je v poriadku. Ochrániť ho.

Z očí mu v tom momente začali nekontrolovateľne tiecť slzy. Ovládal sa až doteraz, ale dlhšie to nedokázal. Žiaľ ho premohol a ovládol mu telo aj napriek tomu, ako sa snažil zabrániť mu. Pľúca mu išlo roztrhnúť od zrýchleného dychu pomedzi tlmené vzlyky.

William. Počul svojho syna. Bol tak blízko. A nemohol mu pomôcť.

Chcel sa ovládnuť, ale nedokázal slzy zastaviť. Ako-tak sa mu podarilo dostať pod kontrolu dýchanie.

Lenže na to sa už zobudil Christopher. Kráľ chvíľu nevedel identifikovať, čo sa deje, no keď sa dostatočne prebral zo spánku, pochopil a okamžite vstal. Zapálil sviečku pod kryštálom a prešiel k Tellyho posteli pri okne. Zasvietil na ležiaceho rytiera.

Neveriacky hľadel na obraz pred sebou. Telly si tvár zakrýval rukami, ale stopy sĺz stekajúce od očí až na vankúš jasne prezrádzali pravdu. Cúvol a položil svietnik na okenný parapet.

„O čo ide?" spýtal sa. Potichu, mierne. Po hneve nebolo ani stopy. Niežeby si už nemyslel, že rytier spravil absurdne veľkú sprostosť, za ktorú si zaslúžil každú jednu ranu, čo dostal, ale teraz si situácia vyžadovala pokoj.

Telly pomaly zložil ruky z očí.

„Stretol som tam svojho syna."

Christopher sa zamračil.

„Kde?"

„U víl. Majú ho... majú ho tam, uväzneného. Nevidel som ho, iba som ho počul."

„Chlapec vie, že si tam bol?"

„Nie, nespoznal ma, nechcel som, aby ma spoznal, ale... bol úplne zlomený... a..." rytier sa musel zhlboka nadýchnuť, aby zase neprepadol panike.

„Prečo si mi to nepovedal?" spýtal sa kráľ s povzdychom. „Nezbil by som ťa, keby som to vedel."

„Ja som tam nešiel za synom, nevedel som, že ho tam nájdem. Zaslúžil som si to tak či tak."

„Zaslúžil. Ale aj tak by som to neurobil, aspoň nie hneď. Počkal by som, kým ti nebude lepšie." Christopher si prehrabol vlasy prstami a prešiel k oknu. Chvíľu neprítomne hľadel do korún stromov osvetlených mesačným svitom. „Nechcem hovoriť, že chápem, ako sa cítiš. Predstavoval som si to po tom, čo som sa dozvedel, že Will zmizol. Vlastne si to doteraz niesol až podozrivo statočne."

„Ani nie."

„Raz som stratil Victora," priznal Christopher potichu. „Keď mal šestnásť, v návale mladíckej nerozvážnosti a po nejakých nezhodách so mnou sa raz rozhodol, že navždy odchádza a pôjde si po svojom. Najprv som bol, samozrejme, nahnevaný, hovoril som si, ako mu ukážem, keď si na tvrdej realite nabije nos a vráti sa. Ale potom prišiel strach. Chlapec bol preč mesiace, a ja som každý večer zaspával so strachom o neho. Nevedel som, či vôbec žije, či je v poriadku, či má strechu nad hlavou a čo jesť. Keď sa vrátil, všetci si mysleli, že mu na mieste jednu strelím, ale ja som cítil iba neskutočnú úľavu... A to odišiel sám, šestnásťročný. Keď si predstavím, čo musíš prežívať ty..."

Telly otočil pohľad ku kráľovi. Nepozeral naňho, stále hľadel z okna.

„Vaše veličenstvo, ja viem, že..."

„Chris," prerušil ho.

Rytierom prešlo zachvenie. Nebol si istý, či tento náznak odpustenia nie je len zo súcitu, ale bol zaň vďačný.

„Ďakujem. Ja viem, že Michel a Sophie ho hľadajú, viem, že robia všetko, čo môžu. Snažím sa myslieť na to, že ho nájdu a privedú. Inú možnosť som si vlastne ani nepripúšťal."

„Je stále nažive, to je dobrá správa. Ešte nie je čas strácať nádej."

„Viem. Len bolo hrozné počuť ho. Vlastne, bolo to úžasné a hrozné zároveň. Najhoršie asi to, že som mu nemohol pomôcť a myslel som si, že o chvíľu zomriem. Ale aspoň žije... a mohol som ho uistiť, že ho stále máme radi, bez ohľadu na to, čo mu nahovorili."

Slzy mu vyschli a dych sa vrátil do normálu. Bolo mu lepšie, keď to zo seba dostal. Kráľ sa k nemu zase otočil a prezrel si jeho tvár.

„Vyzeráš hrozne. Skús sa vyspať, zajtra ťa potrebujem čerstvého, odchádzame skoro." Zobral svietnik s kryštálom a odniesol ho späť na stôl pri svojej posteli. „A otoč sa na bok, prosím ťa! Ešte aj mňa to bolí, keď ťa vidím ležať na chrbte."

Telly sa napriek všetkému zasmial a pretočil sa. V skutočnosti bola posteľ mäkká a nebolelo to tak, ako keby ležal na zemi. Ale musel uznať, že teraz, keď ho už prestala natoľko týrať psychická bolesť, sa chrbát ozýval znovu a poloha na boku bola určite príjemnejšia.

„Ďakujem, Chris."

„Hlavne spi, nepotrebujem zajtra polomŕtveho rytiera."

Svetlo zase zhaslo.