Victor sa snažil príliš nerozmýšľať. Tvárou v tvár takému veľkému súperovi nebolo jednoduché nepodľahnúť panike, no cúvnuť sa nedalo, tak sa musel spoľahnúť na svoje inštinkty.

Je rýchlejší, mladší, pohyblivejší. Mohol by ho unaviť. Aréna bola oválna a malá, ale nie tak, aby sa v nej nemohol hýbať. Zdvihol meč proti súperovi a počúval, ako okolostojaci vzrušene odpočítavajú začiatok zápasu. Keď zaznel gong, protivník okamžite vyrazil dopredu. Victor ustúpil len o krok, potom útok zablokoval a odrazil, dokonca donútil súpera brániť sa. Zdalo sa, že ho tým prekvapil. Členovia rádu neočakávali, že mladík bude naozaj zručný, zrejme si mysleli, že ho súper zloží niekoľkými rýchlymi, prekvapivými seknutiami. Možno inokedy to tak bolo. Možno sa spoliehali, že Victor je len mladý a namyslený.

Lenže bol carbornský strážca. V paláci. Tam sa nenosí meč na parádu a keby bolo treba, musel by bojovať, boli nasadení na ochranu sídla kráľa, nie na obyčajný dozor v uliciach. Ich nadriadení im to na tréningoch dávali dosť pocítiť.

Urobil niekoľko krokov nabok, odhadujúc súperove slabiny. Ten zase zaútočil, znovu silou, akoby veril, že sa cez Victora prerúbe. Tým odhalil svoj štýl boja. Priamy a násilný. Mladý strážca zatiaľ ostával v obrane, uhýbal sa a odrážal súperov meč. Bude musieť na agresívny štýl využiť nejaký úskok, silou sa cez neho určite nedostane.

Ďalšie seknutie ho minulo len o vlások a v dave to zašumelo. Pokúsil sa urobiť výpad, ale čoskoro sa musel kryť, ustúpiť, zablokovať veľký meč. Uskočil do boku, skúšal sa dostať za súperov chrbát, no jeho protivník bol veľmi schopný a nedovolil mu dobre manévrovať.

Rozmýšľal, ako by si poradil Christopher. Určite by mu to išlo lepšie, nielen, že bol skúsenejší, ale aj o niečo väčší od Victora.

Dav začínal byť z jeho neustálych únikov netrpezlivý a predstavený rádu sa rozhodol dať zmenšiť arénu. Posunuli teda zábrany pripomínajúce drevenú ohradu bližšie k sebe a utvorili tesnejší ovál. Tým ubrali Victorovi miesto na pohyb a musel viac blokovať útoky mečom. Darilo sa mu obstojne, ale toto neudrží večne, a do útoku sa dostal málokedy. Potreboval niečo viac, nejaký úskok...

Kútikom oka zachytil, že slnko sa pomaly blíži k západu. Tristanov čas sa krátil.

Utrel si pot z čela. Súper zase zaútočil.

Rozmýšľaj, hovoril si Victor v duchu, keď sa prešmykol popri súperovi na druhú stranu čoraz menšej arény. Ide o čas a o život.

Pred očami sa mu zase zaleskol meč. Uhol sa a zrak mu padol na pásik svetla dopadajúci cez okno na hranicu arény. Mysľou mu preblesklo, že odkedy sa stal strážcom, už nikdy nechcel kradnúť a podvádzať, no zdá sa, že na tejto výprave robí jedine to. Ale nemal na výber. Dochádzali mu sily a aréna sa zmenšovala.

Zase sa tesne vyhol seknutiu meča, po podlahe prekĺzol k hranici arény a za prekvapených výkrikov ustupujúcich divákov natiahol meč nad seba, priamo na pásu svetla. Lesklá oceľ odrazila lúč priamo súperovi do očí.

Veľký muž už vtedy stál priamo pred Victorom, pripravený ukončiť súboj jedným mocným seknutím. No svetlo ho oslepilo a zaváhal presne na nevyhnutný moment. Victor stiahol zbraň a zo všetkých síl ju bodol súperovi do hrude.

Bol to veľmi riskantný krok, ale trafil presne. Silno trhol a meč vytiahol von. Kvapkala z neho krv na podlahu a Victor s búšiacim srdcom sledoval, ako sa protivník zviezol mŕtvy na zem.

Medzi divákmi sa strhla vrava. Nikdy predtým nezažili, aby ich najmocnejšieho šermiara niekto porazil bez mágie, a mnohí protestovali, že mladý muž podvádzal. Victor sa otočil k predstavenému, ktorý neveriacky pozeral na scénu pred sebou.

„Vyhral som."

„Nedá sa to považovať za čisté víťazstvo!" zvolal niekto z davu.

„To je fuk, vyhral som!" vykríkol Victor hlasnejšie a pohľadom prebodával predstaveného. „Podľa vášho práva. Bez mágie. Dohoda bola jasná, pustíte mňa aj môjho spoločníka hneď teraz."

Starší muž vyzeral, že bojuje sám so sebou. Nikdy neplánoval takýto koniec a určite nemal v úmysle dvoch pocestných prepustiť. Lenže nemohol podkopať vlastné pravidlá.

„Dobre teda," zavrčal po chvíľkovom váhaní. „Ste voľní. Ale verím, že sa nevidíme naposledy."

Victor nemohol uveriť vlastnému šťastiu. Skutočne sa odtiaľ dostali. Hoci neochotne a za nenávistných poznámok, ale vrátili im aj kone a veci, ktoré niesli so sebou, a veľavýznamne za nimi zabuchli bránu. Za hradbami kaštieľa ostali sami dvaja. Victor pozrel smerom na západ. Slnko sa nezadržateľne blížilo k obzoru.

„Pôjdeme čo najrýchlejšie."

„Nestihneme to," pokrútil hlavou Tristan. „Ale môžem urobiť aspoň jedno. Pripútam k tebe kvet..."

„Pripútaj ho k sebe," odvetil Victor tvrdo a vyskočil na koňa. „Dostanem ťa domov. Keď som mohol poraziť dvojmetrovú horu svalov, môžem aj dovliecť jedného alchymistu za hranice."

Tristan ostal zmätene stáť a pozerať na Victora. Ten prevrátil očami.

„Ale pohni kostrou."

Alchymista rýchlo vykonal kúzlo a tiež vysadol na koňa. Počas čarovania cítil, že ruka začína bolieť, no zatiaľ znesiteľne.

„Victor, aj keby sme išli najrýchlejším cvalom a najkratšou cestou..."

„Skúsime to napriek všetkému."

Mladý strážca pohnal koňa do cvalu a Tristan ho nasledoval. Odviedli ich kus cesty na juh, stratili kvôli tomu niekoľko hodín, ktoré už nedoženú. Alchymista si to uvedomoval a bál sa, rád by uveril Victorovým slovám, ale vedel, že reálne to nie je možné stihnúť. Minimálne dvanásť hodín im chýbalo a keď bude mať bolesti, budú postupovať pomalšie. Ak sa nejako doplazí k hraniciam... bude to trvať deň. Možno deň a pol.

Nevedel si predstaviť zniesť čo len hodinu.

Za západu Slnka už bolesť v ruke cítil jasnejšie. Navyše museli zastaviť, kone boli unavené a oni tiež. Nezaťažovali sa hľadaním ubytovania, utáborili sa pri brehu potoka.

Tristan sa napil a zhlboka dýchal. Snažil sa ruku ignorovať. Začalo to ako pálenie, a ten oheň sa čoraz viac a viac rozrastal.

„Dobre šermuješ," oslovil svojho spoločníka. „Kráľ by bol hrdý."

„Nebol. Chris by ma zabil, keby vedel, že som takto riskoval. Neopováž sa mu to povedať."

„Bolo to veľmi hlúpe, to uznávam," uškrnul sa Tristan. „Ale dostal si nás odtiaľ, takže... ďakujem."

Victor zamyslene štuchal topánkou do hrudy hliny na zemi. Vyzeral, že ani nevníma, čo robí.

„Bol to prvý človek, čo som zabil."

Tristan sa smutne pousmial. Kiežby on mohol povedať, že prvú obeť si pripísal na účet až v dvadsiatich rokoch.

„Ak ti to pomôže, urobil si to, čo bolo správne."

Strážca nevyzeral, že by to malo pomôcť, ale iba pokrútil hlavou, že o tom nebude hovoriť. Radšej zmenil tému.

„Čo Salvexia?"

„Vracia sa. Čoraz rýchlejšie."

Snažil sa nedať bolesť najavo, kým sa dalo, ale nebolo to celkom možné. Tvár držal neutrálnu, ale na čele sa mu jasne leskol pot a to nielen od tepla.

„Môžeme ísť hneď teraz ďalej," navrhol Victor, ale bola to hlúposť a sám si to uvedomoval. Zvieratá toľko nevydržia. Alchymista pokrútil hlavou.

„Vyspi sa."

Podarilo sa mu tváriť, že je všetko v poriadku, kým strážca nezaspal. Potom sa vzdialil pár metrov, stočil sa na zemi do klbka a zaskučal.

Už bolesť nemohol skrývať, a to ešte nebolo všetko. Pomaly sa rozširovala, už nebola len v ruke, vystreľovala do tela. Otočil sa na chrbát, zatínal zuby a sledoval hviezdy spomedzi korún stromov, počúval zurčanie vody v potoku, snažil sa sústrediť na čokoľvek, čo by odviedlo pozornosť od bolesti. No tá sa iba zhoršovala.

Keď sa Victor ráno zobudil, našiel ho so skrivenou tvárou a slzami bolesti tečúcimi z očí. Musel hrýzť kus látky, aby nekričal. Mladého strážcu pohľad na inokedy sebaistého, odolného alchymistu vydesil. Teraz bol zlomený, bledý, triasol sa, navyše vôbec v noci nespal a bolo to vidieť na opuchnutých očiach.

„Dokážeš jazdiť?" spýtal sa Victor opatrne.

„Skúsim..." precedil alchymista pomedzi stisnuté zuby. „Ale toto nie je ešte ani najhorší stupeň..."

Len veľmi ťažko sa vyšplhal na koňa, kolená sa mu triasli a mal pocit, že o pár hodín musí umrieť. Vyrazili, no pomalšie, aby sa vôbec dokázal udržať v sedle. Mladý spoločník sa ho snažil povzbudzovať, ale vôbec to nepomáhalo.

Bolesť sa neskôr rozvinula v plnej sile. Veľmi dobre ju poznal, zažíval ju zakaždým, keď porušil Salvexiu, no teraz ju nemal ako ukončiť, neprestane, kým sa nedostane za hranice. Už kričal od bolesti, chvíľu chcel poháňať koňa, aby sa dostali čím skôr do Tairemonu, no potom zase padal do sedla. Už bolelo celé telo, ale ruku by si najradšej odsekol. Lenže by to vôbec nepomohlo.

Okolo poludnia sa zosypal z koňa, dopadol na tvrdú zem, no náraz ani necítil. Vrieskal, ponorený do toho, čo muselo byť peklom.

Victor okamžite zastal a zosadol. Najprv chytil alchymistovho koňa, aby naňho nedupol, odviedol ho nabok a sklonil sa k Tristanovi na zemi. Ten pohľad bol strašný a strážca cítil, ako sa mu roztriasli kolená. Nevedel, čo má robiť.

„Nepomôže elixír...?"

„Nie!" zvreskol Tristan pomedzi výkriky bolesti. „Iba dostať sa... za hranice..."

Podoprel ho a skúsil donútiť postaviť sa, ale alchymista to vzdával.

„Nechaj ma a choď," zavrčal. Z očí sa mu hrnuli slzy bolesti. „Mellowký kvet. Solasovi."

Victor s hrôzou sledoval, ako sotva lapá po dychu. Predstavoval si všeličo, ale nie toto, keď sľuboval, že ho dostane domov. Nečakal, že bude v agónii ležať na zemi neschopný pokračovať v ceste.

Musel premýšľať, no výkriky bolesti akoby mu vymazali všetky myšlienky. Možno keby ho uviedol do bezvedomia... Možno by pomohlo omráčiť ho. Ale takáto bolesť by ho pravdepodobne okamžite zobudila.

Ďalší zúfalý vresk. Bolo to čoraz horšie aj pre Victora, ktorého sa zmocňovala panika. Musel bojovať s túžbou utiecť, aby svojho spoločníka nemusel počuť. No zaťal zuby. Spomínal si na svoj sľub, ak bol hrdinom vtedy, musí byť aj teraz.

Priviedol koňa bližšie.

„Tristan, musíš vstať," povedal najrozhodnejším hlasom, aký zo seba dostal, a hoci sa triasol, načiahol sa k ležiacemu alchymistovi a zo všetkých síl ho vytiahol na nohy.

Nebolo ľahké dostať na koňa sotva spolupracujúceho väčšieho muža. Trvalo to dlho a Victora potom boleli všetky svaly, ale nakoniec ho vyhodil do sedla. Musel to urobiť, kým bol Tristan aspoň trochu pri vedomí, bezvládne telo by nezdvihol ani náhodou.

Vybral z vaku povraz.

„Je jedno, ako to bolí, nesmieš znovu spadnúť. Čím dlhšie sme tu, tým to bude horšie," hovoril, kým alchymistu, vyčerpane nakloneného nad konskú šiju priväzoval čo najpevnejšie k sedlu.

Pripadal si ako v nočnej more. Sám možno necítil bolesť, ale pohľad na spoločníka bol desivý. Lenže bude ho vidieť a počuť dovtedy, kým sa nedostanú z Južnej Zeme. Alebo kým alchymista od vyčerpania z bolesti neumrie. Lenže to nemohlo prichádzať do úvahy, odmietal tú možnosť pripustiť.

Pripevnil zúfalého, vzlykajúceho, trasúceho sa spoločníka do sedla najlepšie, ako vedel, a prehodil uzdu tak, aby mohol koňa viesť. Tristan bol už len troskou v agónii a už nebude vedieť jazdiť. Strážca ostával na túto cestu sám a musel sa premáhať, aby ho neochromoval strach. Mellowský kvet musel prísť k Solasovi. Tristan musel prežiť. A do toho celého ho nesmeli dohnať víly, pretože sa voči nim nemá ako brániť. Ostal za hranicami na úteku a bez pomoci.

Popchol koňa a vyrazili, no ísť mohol sotva pomalým klusom. Bude to ešte dlhý deň a možno aj noc.

„Vydrž to," opakoval Tristanovi počas cesty. „Sme stále bližšie."

O niekoľko hodín však Tristan stíchol a ostal bezvládne visieť v sedle.