Boli to traja muži a zbadali ich na druhej strane rieky. Krídla mali vysunuté, takže nebolo ani najmenších pochýb, o koho sa jedná. Christopher si ich všimol prvý a okamžite strhol Tellyho za roh najbližšej budovy. Ten sa najprv tváril nechápavo, no potom ich zbadal tiež.

„Našli nás? Ako?" nechápal. Päť dní sa im podarilo unikať bez problémov. Prečo akurát teraz?

„Možno len strážia trasy na sever. Keby skutočne vedeli, kde sme, prišli by ženy, neposielali by mužov, ktorých by sme mohli teoreticky aj poraziť."

Sledovali z úkrytu, ako muži kráčajú po nábreží. Zamierili k mostu a zdalo sa, že idú presne ich smerom. Telly sa rýchlo poobzeral a nakoniec našiel, čo potreboval.

„Poď," povedal a zamieril k budove v bočnej uličke hneď vedľa.

Vedľa jedného z domov stálo schodisko a viedlo na plošinu, ktorá bola prechodom medzi niekoľkými budovami. Odtiaľ bol dobrý výhľad na ulicu, časť mosta a aj námestie za ňou.

„Iba zistíme, kam idú," vysvetlil. „Nájdeme, kde sa zdržiavajú. Možno nás tu neočakávajú a podarí sa nám vyhnúť sa im."

Videli neznámych, ako prešli po moste a cez ulicu. Rozprávali sa a ani im nenapadlo pozrieť hore. Vôbec nevyzerali, že by niekoho hľadali, akoby bola len náhoda, že sa nachádzajú v tom istom meste ako Christopher. Na námestí vošli do jedného z hostincov.

Telly sklamane zanadával.

„Asi ich úkryt nenájdeme."

„Prečo, ponáhľaš sa?" nadvihol obočie Christopher.

„Chceš ich sledovať?"

„Tak či tak odchádzame až ráno. Je viac než dôležité, aby sme ich nestretli." Ukázal na hostinec. „Budem sledovať odtiaľto, ak by bolo treba, zakročím. Ty choď a pozri, či iba obedujú, alebo robia niečo iné."

Telly sa krátko hlavou uklonil a odišiel. O pár minút stál pred dverami hostinca.

Najprv sa pokúsil nazrieť cez okno, no bolo špinavé a priamo pri ňom sedeli iní ľudia, takže by mohol vzbudiť ich pozornosť. Chvíľu rýchlo rozmýšľal, no potom sa rozhodol a vošiel dnu. Jeho tvár nebola taká známa ako Christopherova, takže mohol zariskovať. Objednal si u hostinského nápoj a sadol si do rohu, aby ho nebolo vidieť. Za celý ten čas sa neodvážil poobzerať po miestnosti, no keď bol spoľahlivo skrytý za stolom, konečne zdvihol zrak.

Boli tam, sedeli pri veľkom stole spoločne s ďalšími dvoma mužmi. Žiadnu ženu nevidel, bolo to podozrivé, niekto im predsa musel dávať rozkazy. Navyše sa zdalo, že riešia úplne iný problém, než bol Christopherov útek z Targhenu. Na stole pred nimi bola rozprestretá mapa, a hoci Telly z takej diaľky nevedel rozoznať, ktoré krajiny zobrazuje, nepochybne videl pobrežie. Muž, ktorý hovoril, na mapu ukazoval a nervózne niečo vysvetľoval, usudzujúc podľa gestikulácie. Niektorý z jeho spolupracovníkov mu na to podobným spôsobom odpovedal a vyzeralo, že sa hádajú o ceste, ktorou by sa mali vybrať.

Lenže ak sa hádali o tom, potom tu určite neboli na to, aby stopovali Christophera. Bolo úplne jednoznačné, z ktorej strany by sa sem dostal utečenec z Targhenu a iba blázon by v Landvirione šiel na pobrežie, ak sa chce dostať do Carbornu. Samozrejme, cesta loďou prichádzala do úvahy, ale to by sa museli identifikovať a každý by už vedel, kto cestuje. A ak by aj použili falošné mená, víly nepochybne dali všetky podstatné prístavy sledovať.

Telly sa trochu posunul, aby na mužov lepšie videl. Nič zaujímavé na nich nebolo, teraz, keď mali krídla zase preč, boli ako obyčajní ľudskí muži, nie príliš pekní, akurát s alabastrovo bielou pokožkou. Všimol si však niekoľko mešcov na opasku jedného z nich. Ak majú nachystané kúzla, je to podozrivé. Ich nadriadená im teda dovolila čarovať. Ale prečo, ak nechytajú Christophera?

Čakal a pomaly popíjal. Vedel, že Christopher vonku váha, či sa nič zlé nestalo, ale dúfal, že sa udrží na mieste. Zasadnutie vílích mužov raz skončiť musí a potom by ich mohol sledovať až k miestu, kde dočasne bývajú.

Sedeli v hostinci a diskutovali dlho, ale napokon sa zdvihli na odchod. Takmer okamžite ich nasledoval. Keď vyšiel z budovy, nechával si na rušnom námestí od skupiny odstup a kráčal za ňou. Čoskoro sa k nemu niekto priblížil a on od ľaku takmer vyskočil, ale bol to len Christoper.

„Nemohol si hore vydržať?" nadhodil Telly.

„Si menej nápadný, keď nejdeš sám," odvetil kráľ prakticky. „Čo si zistil?"

„Je to divné, ale podľa mňa tu vôbec nie sú kvôli nám."

„Čo?" prekvapene nadvihol obočie. „To mi chceš povedať, že sme sa tu s nimi stretli len náhodou?"

„Vyzerá to tak," obranne pokrčil plecami Telly a potichu mu opísal, čo videl v hostinci.

„Zvláštne," zamračil sa Christopher. „Každopádne sa pozrieme, kde sa zdržiavajú, a za každú cenu sa im pokúsime vyhnúť. Nechceme ich stretnúť, aj keby nás nepoznali."

Sledovali ich cez niekoľko ulíc, aj menej frekventovaných, a museli si dávať väčší pozor na to, aby vyzerali nenápadne a nie ako prenasledovatelia. Našťastie sa muži pred nimi stále na niečom intenzívne dohadovali, občas zachytili niečo o prístave a o tom, či majú ísť na juh, alebo ešte raz skúsiť cestu na západ. Telly nerozumel, prečo by víly išli na západ, kde je iba Axlord a Warlor, ale bol každopádne rád, že jeho podozrenia boli správne a vílí muži tu riešia iné záležitosti.

Odbočili do úplne miniatúrnej uličky, kam ich už nemohli nasledovať. Chvíľu preto počkali, kým sa stratili z dohľadu, až potom prešli pomedzi vysoké domy. No zistili, že táto ulička vedie iba na otvorené priestranstvo, ktoré vyzeralo ako opustený pozemok po zničenom dome. Pozostatky múrov ešte trčali zo zeme.

Na tráve pred zrúcaninou stáli dva vozy. Veľké zhruba ako ten, v ktorom s delegáciou brali zásoby do Targhenu. Okolo nich sa ponevierali ďalší vílí muži a niekoľko veľkých stanov postavených na tráve bolo určite ich dočasným bydliskom.

Christopher chytil Tellyho za rukáv a odtiahol ho z dohľadu.

„Už vieme, kde sú, vypadnime."

Čo najrýchlejšie na vzdialili, neustále sa obzerajúc, či si ich náhodou predsa len nevšimli a nesledujú, no nič také sa nedialo. Až na námestí si však trúfli otvorene hovoriť. Prvý prehovoril Telly.

„Pôjdem tam večer a skúsim zistiť viac. Musíme vedieť, o čo ide, víly sú nebezpečné a môžu mať v pláne ešte niečo, čo..."

„Nie." Christopher ho prerušil takým definitívnym tónom, že sa rytier na chvíľu prekvapene odmlčal. „Musíme sa dostať do Tairemonu a ja nedovolím, aby si zbytočne riskoval život."

„Nebudem riskovať život, urobím to nenápadne."

„Telly. Ja sa potrebujem dostať do Carbornu čím skôr."

„Veď teba nikto nevolá, ak sa to aj nepodarí, o nič neprídeš, môžeš ísť ďalej bezo mňa. Až tak ma už nepotrebuješ..."

Christopher výhražne namieril prstom na rytierovu hruď.

„Zakazujem. Ti. To. Nebudeš sa zbytočne vystavovať nebezpečenstvu. A čo sa mňa týka, nikdy nemôžeme vedieť, kedy sa mi zíde pomoc od niekoho druhého."

„Veď sa nič nestane!" rozčuľoval sa Telly. „Aký s tým máš problém? Chcem len zistiť, čo majú za lubom s Tairemonom!"

„Ja ťa nepôjdem zachraňovať!" zvreskol Christopher a niekoľko pohľadov z námestia sa k nim otočilo.

Kráľ usúdil, že by bolo lepšie zobrať si to do súkromia, a nahnevane vykročil. Telly ho nasledoval, stále sa tváril tvrdohlavo a najradšej by sa okamžite hádal, ale nesmeli na seba priťahovať pozornosť. Vrátili sa na miesto, kde boli dočasne ubytovaní. Bolo zastrčené na okraji mesta a bol to malý domček, ktorý pozostával z jedinej veľkej izby, no bolo tam čisto a útulne a hlavne hneď vedľa mali stajne, kde mohli dať svoje kone. Majiteľ už v stajni mal len pozostatky vybavenia po koňoch, sám už zvieratá nevlastnil a ani služobníctvo, pre ktoré bol pôvodne domček určený.

Tu po sebe mohli vrieskať do sýtosti, najbližší dom bol dosť ďaleko na to, aby slovám nikto nerozumel.

„Nejdeš nikam," vyhlásil rezolútne Christopher skôr, než by sa jeho spoločník stihol čo len nadýchnuť.

Telly na chvíľu uvažoval, no nakoniec sa rozhodol, že nemá zmysel začínať ďalšiu hádku. Mal by desiatky argumentov, prečo by mal ísť, pričom najdôležitejším bolo, aby sa dozvedeli viac o pláne víl, pretože určite tento boj neskončí, keď sa vrátia do Tairemonu. Zatiaľ boli len figúrkami, ktoré Synthia posúvala po šachovnici a náhodou sa im z nej podarilo ujsť, no stále nemali náhľad na hru, ani o čo tu vlastne ide. Christopherovo srdce víly nakoniec nezískali, ale stále mohli získať Tairemon, zvlášť, ak už majú v zajatí Williama.

Stislo mu hrdlo pri myšlienke na syna. Predpokladal, že trčí niekde v targhenskej cele, strážený ozbrojenými vílami.

To bol ďalší dôvod, prečo potreboval ísť. Aby zistil, čo sa stalo s Williamom.

Bolo mu jasné, že ak napriek zákazu pôjde, kráľ ho nebude zachraňovať, nechá ho napospas vlastnému hlúpemu rozhodnutiu. Záchrana by bola nebezpečná, hazardná a zbytočná. Lenže Telly sa neplánoval nechať zajať.

A rozhodne plánoval ísť.

Využil chvíľu, keď sa obaja venovali svojím veciam. Pod zámienkou, že sa ide postarať o kone vyšiel von. Najprv skutočne urobil to, čo hovoril, no potom opatrne a potichu vyviedol jedného z koní zo stajne. Kráľovi nechal krátky odkaz na útržku papiera.

Musím zistiť, čo plánujú, takúto príležitosť nemôžem premrhať. Ak sa nevrátim, nemusíš ma hľadať.

Bolo mu jasné, že bude zúriť, ale ak sa niečo dozvedia, stojí to za to.

Slnko už pomaly zapadalo, keď vysadol na koňa a cvalom sa vydal na miesto, kde mužov našli. Tentoraz nešiel bez námestie, ale z druhej strany, síce dlhšou trasou, ale nikto si ho aspoň nevšimne. Keď bol už neďaleko tábora víl, zosadol a priviazal koňa o strom. Ďalej pokračoval na nohách s pripraveným lukom. Hoci si cestou kúpil kvalitný luk, stále bolo neprirodzené nedržať warlorskú zbraň, ľahkú, elegantnú a stopercentne spoľahlivú. Bral si pre istotu aj meč, ale dúfal, že k blízkemu boju nedôjde.

Prišiel k zrúcanine a ukryl sa v tieni. V šere už aj on prestával vidieť, ale žiadne stráže na okolí neboli. Potichu odložil luk na chrbát. Priplazil sa až k stanu, zvnútra vychádzalo biele svetlo, takže pravdepodobne používali svetelný kryštál. Ležal skrčený v tráve a počúval. Po chvíli rozoznal hlasy.

„Synthia nás roztrhá na kusy. Nemôžeme sa vrátiť s prázdnymi rukami, to neprichádza do úvahy. Vymyslite niečo lepšie."

„Nech ona vymyslí niečo lepšie! Máme to chlapčisko a boli sme v Tairemone..."

„Asi hodinu, než nás takmer zabil jednorožec..."

„To je jedno, boli sme tam, a nech vymyslí ona, ako sa k tomu dostať. Kto má bojovať s jednorožcom a alchymistom naraz? Ja hovorím, vráťme sa na juh a dostaneme ďalšie pokyny."

„A s nimi tristo rán bičom."

„Netvár sa, že si čakal, že to skončí inak!"

Telly rýchlo premýšľal. Nesplnili úlohu, to znamená nemajú kryštál, ktorý Synthia potrebuje. Stále však majú Williama...

Majú Williama.

Až vtedy mu to došlo. Toto sú tie víly, čo uniesli jeho syna. Predstavoval si ženy, no nie. Poslali mužov. A tí sú teraz v Landvirione a nevedia, kam ďalej. Hľadajú kryštál, no zrejme sa im stratil z dohľadu a podľa pokynov už majú byť doma. No niektorí by sa radi aj tak vrátili a nechali Synthiu, nech rozhodne o ďalšom pláne sama.

Kde bol potom kryštál? A kde Will?

Túžba vidieť syna mu na chvíľu zatemnila úsudok a trúfol si na odvážnejšie kroky. Postavil sa, hoci tým riskoval, že uvidia jeho tieň, a priblížil sa k odstaveným vozom. Pomaly a obozretne ich obchádzal a počúval. Nikde nepočul žiadny hlas, žiadne zvuky.

Pokúsil sa na jednom z vozov otvoriť dvere, no ani sa nepohli. Netrúfol si trhnúť silnejšie, obával sa, že by to bol príliš hlasný zvuk. Chvíľu stál a rozmýšľal.

No len dovtedy, kým zozadu nedostal tupý úder do hlavy. Na okamih nevidel vôbec nič, iba tmu. Nejaké ruky ho otočili a tresli chrbtom o voz. Ďalší úder smeroval na brucho a vyrazil mu dych.

„Kto si?!"

Zaostril. Stáli oproti nemu traja vílí muži, dvaja ho držali za ruky pritisnutého k vozu, tretí naňho mieril dýkou.

„Strážca..." dostal zo seba ťažko, snažiac sa dýchať napriek bolesti. „Z Južnej Zeme... zdalo sa mi, že tu vidím niečo podozrivé, len som to šiel preveriť..."

Každý nádych bolel, no pomaly sa dostával do normálu. Rebrá mu nezasiahli. Musel bojovať, no momentálne nemal šancu, držali ho príliš pevne.

„Meno?"

„Nick Frann," povedal prvé, čo mu napadlo. Meno, ktoré použil jeho najlepší priateľ, keď sa kedysi dávno maskoval za trubadúra v Carborne.

Očividne mu uverili, že je len nepodstatný pešiak, no vôbec ničomu to nepomohlo.

„Špehov tu nepotrebujeme," skonštatoval ten s dýkou a Telly sa trhol v zúfalom pokuse ujsť, lebo bolo isté, že dýka skončí zabodnutá do jeho hrude.

Našťastie ich vyrušil ďalší hlas.

„Hej, čo tam máte?" ozval sa iný muž zo stanu. „Niečo sa objavilo, silný záblesk mágie v Južnej Zemi, mohlo by to byť ono. Rýchlo sem!"

„Máme tu špeha!"

„No a? Hoďte ho zatiaľ do vozu, potom ho vypočujem a popravím."

„Nič nevie!"

„Tak len popravím, ale, dopekla, POĎTE SEM!"

Telly si na chvíľu vydýchol, ich vodca bol očividne príliš zaujatý na to, aby riešil zajatca. Ešte sa skúsil brániť, ale muži boli silnejší, vzali mu zbrane a násilím ho strčili do tmavého vozu. Počul, ako dvere zabezpečili kúzlom.

Výborne, pomyslel si. Teraz sa odtiaľto nedostanem, a keď sa tie dvere najbližšie otvoria, budem mŕtvy.

Začínal cítiť zúfalstvo. Mal byť opatrnejší. Vo voze bola tma ako v rohu, takže vôbec nič nevidel. Potichu zanadával a postavil sa, aby aspoň hmatom preskúmal terén okolo seba. Prekvapilo ho, keď po pár krokoch do vnútrajška vozu vrazil do niečoho tvrdého a dreveného, akoby veľkej debny.

Lepšie povedané, nebola nezvyčajná debna, ale to, čo sa po náraze ozvalo. Zvuky, akoby sa niečo živé vnútri pohlo a vydesene ustúpilo do úzadia.

Tiež šokovane urobil krok vzad. Nahmatal bočnú stenu vozu, aby mal aspoň nejakú predstavu o priestore.

„Will?" zašepkal opatrne.

„Kto... kto si?" ozval sa detský hlas, plačlivý a vydesený.

Telly mal pocit, akoby sa mu v tej chvíli srdce zlomilo na dva kusy, akoby ho prebodli. Jeho syn je tu. Chlapec ho nespoznal po hlase, lebo šepkal, a hoci by najradšej hneď povedal, kto je, niečo ho zastavilo.

Je vo väzení zajatý spolu so svojím synom, oddeľuje ich drevená stena, no nemôže mu pomôcť. A čo je horšie, do pár minút, nanajvýš hodín, bude s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtvy.

Zaťal ruky do pästí. Nesmie dopustiť, aby sa chlapec dozvedel, že je to on. Nesmie počuť, ako mu zabijú otca. Už aj tak toho je naňho priveľa, ktovie, či to sám prežije a ktovie, čo mu robili. Nie, neurobí mu to, aby ho vystavil takému zážitku.

Rytier si veľmi dobre uvedomoval, že sám môže za to, do akej situácie sa dostal a tým Willa o otca pripravil. Tá myšlienka ho mučila. Ľutoval, že neposlúchol Christophera. No bolo mu jasné, že kráľ bude taký naštvaný, že mu ani nenapadne ísť ho hľadať. A aj keby, nestihne prísť.

Onedlho bude mŕtvy, William nesmie vedieť, že to je on.

Ale niečo musel urobiť. Pomaly sa zosunul na podlahu.

„Som tvoj magický strážca," hovoril, stále pošepky. „Viem presne, kto si aj prečo si tu."

„Vieš, ako sa volám?"

„William. Si princ."

„Pomôžeš mi von? Prosím!" zafňukalo dieťa.

„Nevieš sa dostať von cez otvory?" spýtal sa.

„Sú magicky zablokované, skúšal som to, premenil som sa na myš, ale nevedel som vyjsť cez diery, aj keď sú dosť veľké."

„Nedokážem to prelomiť," odvetil Telly a musel si dávať pozor, aby udržal svoje dýchanie pod kontrolou. Bolelo ho to. Ale presne ako povedal, nedokázal zrušiť magickú bariéru, ani s Christopherovou pomocou by to nevedel.

„Nemôžeš zavolať niekoho, kto to vie?"

„Hľadá ťa jednorožec," hovoril Telly. „Ten to určite vie. Aj s tvojou mamou."

„Videl som ho," prisvedčil chlapec. Hovoril už trochu pokojnejšie. „Ale moja mama ma nehľadá."

„Čože?"

„Nehľadá ma. Rodičia ma vydedili a vyhnali z kráľovstva, už nesmiem ani vstúpiť do Južnej Zeme."

Telly spozornel. Čo to...?

„Kto ti to povedal?"

„Oni."

„Víly?"

„No."

Zhlboka sa nadýchol.

„Never im. Nie sú dobrí, rozumieš?"

„Ale keď oni hovorili, že som sa previnil, keď som neovládal svoju schopnosť a preto ma už doma nemajú radi. Takže nemám na výber. Musím robiť, čo povedia. Keď som dobrý, tak aj oni, nebijú ma a tak. Tak radšej už poslúcham, aj tak nemám kam ísť."

Rytier musel potlačiť triašku. Prehováral sám seba, že dieťa nič nesmie vedieť.

„Počúvaj ma dobre, Will," hovoril naliehavo. Nevedel, koľko času ostáva. „Klamali ti. Nie sú dobrí a nikdy nebudú. Tvoja mama a otec ťa ľúbia a hľadajú ťa po celom kontinente."

„Naozaj?"

„Prisahám. Jednorožec je s tvojou mamou a pomáha jej pri tom. Môžeš mu veriť."

„A čo mám robiť?"

„Ak to bude čo i len trochu možné, uteč. Musíš, za každú cenu. Rozumieš?"

„No."

„A urobíš to? Sľúb mi, že ak budeš môcť, ujdeš."

„Tak dobre, ale kam pôjdem?"

„Nájdi niekoho dospelého, komu môžeš veriť. Niekomu z nášho... z dvora Južnej Zeme. Alebo jednorožcovi, alebo kráľovi Christopherovi. Musíš sa dostať k mame, rozumieš mi?"

Na chvíľu bolo ticho. Telly napäto počúval.

„A určite ma ešte ľúbi?"

„Z celého srdca, prisahám." Bolesť na hrudi bola stále väčšia. „Tvoj otec tiež."

„Tak dobre."

„Ešte raz, keď zbadáš niekoho z tých, čo som ti povedal – mama, jednorožec, Christopher – snaž sa k nim dostať za každú cenu."

„Dobre."

Ostalo na chvíľu ticho. Telly nevedel, čo hovoriť, v hrdle mu vyschlo a každý nádych ho bolel z toho, aký tlak na hrudi cítil. Tak veľmi ho chcel objať.

William sa zase trochu zamrvil.

„Ty odtiaľto odídeš?" spýtal sa.

„Áno, odídem, už o chvíľu."

„Škoda. Je lepšie, keď si tu."

Bol skalopevne rozhodnutý mlčať, keď ho vyvedú a prebodnú. Chlapec nesmel vraždu počuť. V žiadnom prípade.

„Len si pamätaj, čo som ti povedal."

„A môžeš niečo odkázať mame?"

„Skúsim."

„Že ju ľúbim a že mi chýba." Z Williamovho hlasu bolo počuť, že začal plakať.

Telly chcel odpovedať, uistiť ho, že aj im chýba, ale zvonku začul kroky. Je to tu. Vyvedú ho von a sotva sa raz nadýchne, bude mŕtvy. Roztriasol sa.

Oveľa ľahšie by to niesol, keby tu William nebol. Keby si neuvedomoval, že práve teraz jeho synovi zoberú otca navždy. Sám sa smrti nebál. Ale vedel, čo je to stratiť otca. A svojho chlapca už nikdy neuvidí.

Bolo ťažké ostať mlčať bez pohybu. No musel. Pre syna. Posledný skutok odvahy a obety.

Dvere sa prudko otvorili a dva páry rúk ho vytiahli von.