Mellowský kvet bol bezpečne magicky upevnený k Tristanovi. Victor sa najprv pýtal, ako to funguje a či by sa tiež nemohol podobné kúzlo naučiť, ale po dvadsaťminútovom výklade o vzájomnom pôsobení prísad a mágie konkrétnej osoby sa stratil a nechal to tak. Musel sa zmieriť s tým, že toto ešte nezvládne. Zatiaľ mu stačilo, že mellowský kvet ostane pri Tristanovi minimálne dovtedy, kým neprekročí hranice Carbornu alebo ho niekomu dobrovoľne nedá, a nemohol mu ho nikto ukradnúť a ani sa nedal stratiť. Michel trochu protestoval, že takto bude Tristan môcť ujsť aj s kvetom, ale nemali príliš na výber, takže nakoniec musel súhlasiť.

Vyrazili teda na sever. Sedem dní by im na cestu po hranice mali v každom prípade stačiť, takže sa nemuseli príliš ponáhľať. Alchymista už nepotreboval ani šetriť prísady a tak veselo využíval mágiu, ak mohol. Po piatich dňoch už boli v Južnej Zemi, dosť blízko hraníc a nikto ich neprenasledoval, takže medzi nimi vládla nadpriemerne dobrá nálada.

„Vieš, mám pocit, že sa iba predvádzaš," skonštatoval Victor, keď pred ním pristál magicky nabrúsený meč.

Tristan, sediaci pri stole v malej izbe zastrčeného hostinca, sa len uškrnul.

„Samozrejme, že áno. Užívam si posledné dni, kedy môžem robiť akékoľvek kúzla chcem."

Victor podišiel k alchymistovi a prezeral si prísady rozložené po stole vo vrecúškach a sklenených nádobách. Niektoré vyzerali podozrivo a nechutne. Načiahol sa po jednej z nádob, ale Tristan mu pohotovo odstrčil ruku.

„Daj tomu pokoj."

„Ja sa chcem niečo naučiť."

„Keď prídeme domov, otravuj s tým Solasa, on sa na to možno podujme."

Začal zbierať prísady a ukladať ich späť do vaku. Strážca ho celý čas pozoroval a všimol si náznak ľútosti. Čoskoro bude späť v svojom starom živote so slabými zaklínadlami a potrebou mať na všetko povolenie. Občas s bolesťou, keď sa zabudne.

„Nikdy si nemal chuť ujsť? Mal by si teraz príležitosť," poznamenal Victor.

„Celý čas, odkedy som prišiel na to, ako prekryť Salvexiu." Tristan nepotreboval nič skrývať. Teraz sa už tak či tak vráti do Tairemonu a obával sa, že už mu nič nemôže priťažiť v tom, čo už aj tak urobil. „Ale sú veci, čo mi v tom bránia."

„Napríklad?"

„Bojím sa, aby si ma nezatkol," uškrnul sa alchymista a zaviazal vak na cestu.

Vyrazili zase ráno. Tristan začínal byť nepokojný, v ruke už občas zacítil, že prekrytie Salvexie vyprcháva. Neboli však ďaleko od cieľa a skôr sa obával toho, čo mu povie Solas, až dorazia domov. Bude naštvaný? Pochopí ho? Alebo sa bude sústrediť len na to, aby zachránili kráľa, a možno prečin ostane nepovšimnutý?

Južná Zem bola na juhu bohato zalesnená, no tu na severe prechádzali už skôr cez lúky a popri poliach. Tieňa bolo málo a po niekoľkých hodinách cesty boli obaja unavení od tepla. Konečne prišli k jazierku pri lese a mohli si na chvíľu oddýchnuť. Victor skontroloval mapu, podľa všetkého les bude malý a čaká ich ešte niekoľko hodín jazdy po prašnej ceste bez tieňa, ale potom sa dostanú za hranice a odtiaľ je to do Carbornu už len kúsok.

Tristan sedel pri jazierku a obzeral si ruku. Značka sa našťastie predčasne neukazovala.

Z lesa sa ozval dupot kopýt, pravdepodobne im išlo oproti niekoľko jazdcov. Cesta bola frekventovaná, takže ich to nijako neznepokojovalo. Čoskoro začuli aj hlasy skupiny ľudí. Očakávali, že prejdú okolo, ani si ich poriadne nevšimnú, no spomedzi stromov sa vynorili dvaja muži v zvláštnych tmavomodrých habitoch s červenou dýkou na hrudi a zamierili priamo k nim.

Alchymista sa napäto postavil, Victor tiež spozornel. Všimol si výraz v tvári svojho spoločníka a pochopil, že niečo nie je v poriadku.

„Buď pozdravená mágia," vyslovil tajomne jeden z mužov. „Kto ste?"

Odpovedal Tristan, snažil sa znieť čo najneutrálnejšie.

„Cestujeme do Carbornu, máme poverenie od kráľovnej."

„My neuznávame inú autoritu okrem najvyššej," poznamenal druhý muž, vyšší a starší. „A vy ste sa poškvrnenými rukami dotkli mágie."

„Prosím?!" ozval sa neveriacky Victor.

Jeden z nich sa k nemu otočil a pristúpil bližšie, premeriavajúc si ho. Victor siahol po meči, no ešte ho nevytasil.

„Sme spoločenstvo ochrancov mágie, a dozeráme na to, aby nikto, kto nie je čistý, nepoužíval mágiu. A vieme, že vy ste ju použili."

„Máme poverenie kráľovnej."

„Ale nie nášho rádu. Náš rád chodí po cestách a hľadá pútnikov, ktorí neuvážene hazardujú s mágiou, zneucťujú ju predávaním artefaktov a vedomostí nehodným..."

Victor nechápavo hľadel na neznámeho, potom pozrel na Tristana, hľadajúc odpoveď.

„Sú fanatická sekta ľudí s pocitom, že majú výhradné právo používať mágiu," ozrejmil to stručne s nenávistným pohľadom k neznámym mužom. „Prepadávajú ľudí medzi mestami asi ako piráti na moriach."

Neznámy nahnevane zazrel.

„Urážaš mágiu?" vykríkol výhražne.

Alchymista chcel poznamenať, že uráža iba ich, s mágiou to nemá nič spoločné, no spomedzi stromov sa vynoril zvyšok skupiny. Bolo ich takmer dvadsať a začínal byť znepokojený. Victor čarovať nevie a sám si s nimi môže skúsiť poradiť, ale vedel, čo sú zač a že nie sú žiadni amatéri. Navyše sa obával, ako na také použitie moci bude reagovať pomaly sa vynárajúca Salvexia. Musí sa ich pokúsiť upokojiť alebo podplatiť.

„Som kráľovský alchymista Tairemonu, ideme do Carbornu odniesť nejaké prísady. Nič zlé nerobíme a ani mágiu nepoužívame."

Muž odfrkol.

„Klamstvá. Kráľovskí alchymisti si myslia, že môžu robiť čokoľvek. Rozhodneme, čo s vami urobíme, ale rozhodne hlavný senát nášho rádu. Pôjdete s nami!"

Tristanovi vyschlo v hrdle.

„Plníme naliehavú úlohu, neznesie to zdržanie."

„Keď raz niečo poviem," zavrčal neznámy. „Platí to. Či dobrovoľne alebo nie..."

Hodil posmešne pohľadom na vak ležiaci dva metre od Tristana. Predpokladal, že alchymista prísady na čarovanie potrebuje držať. Vyslal spútavacie zaklínadlo.

Ostal nesmierne prekvapený, keď ho alchymista odrazil bez väčších problémov. Zreničky sa mu rozšírili od úžasu.

„Takýchto veľa nie je," zamrmlal, no iba sa umocnila jeho túžba zajať ho.

Začali čarovať aj ostatní. Victora spútali okamžite, s mečom proti mágii nemal šancu, no Tristan sa nemohol svojim spoločníkom teraz zaoberať. Musel zvíťaziť, išlo mu o život, lebo aj keby ich tento fanatický rád posadnutý mágiou nezabil, ale iba s nimi predvádzal svoj bizarný súd, ako to robili s inými, znamenalo by to jedno. Nestihnú sa vrátiť za hranice.

A bolesť. Možno smrtiacu bolesť, trvajúcu hodiny.

Záblesky lietali zo všetkých strán, spolu s šokovanými výkrikmi členov rádu, keď videli rozsah alchymistovej moci. Za normálnych okolností s nimi nikto nebojoval, netrúfali si merať sily s niekoľkými silnými mágmi a radšej pred nimi utekali. Iba černokňažníci niekedy dokázali zvíťaziť, no aj to hlavne preto, že chodili v skupinkách a používali zaklínadlá, ktoré oni nepoznali.

Niekoľko ich padlo. Tristan nezabíjal, ale uviedol ich do hlbokého bezvedomia alebo ich zranil natoľko, aby ich vyradil z boja. Nevedel, koľko prísad ostáva, no ak mal použiť všetko, použije všetko. Nič nebolo dôležitejšie, než dostať sa za hranice.

Vtom ho zozadu zasiahlo omračujúce zaklínadlo a svet potemnel.

Keď sa prebral, vliekli ho spolu s Victorom do malého tmavého vozu, v ktorom nebolo nič, ani lavice na sedenie. Pokúsil sa čarovať, no zistil, že niečo mu odsáva moc. Až vtedy si uvedomil, že mu krk zviera obojok a hoci ho nevidel, bol si istý, že je v ňom zasadený jedovato zelený drahokam. Ten blokoval jeho moc a určite bol zabezpečený proti zloženiu z krku, pretože ani on, ani Victor nemali zviazané ruky, keď ich hodili do stiesnených priestorov voza.

„Idete s nami a čaká ťa súd, ktorý si nestrčíš za klobúk!" zvreskol za ním ešte vodca skupiny predtým, než zabuchol dvere.

Koč sa pohol. Tristan sa snažil spamätať, pomaly sa posadil na drsnú drevenú podlahu a žmúril do tmy.

„Tristan," oslovil ho jeho spoločník.

„Hmm..." Pošúchal si dlaňami oči. Musel rozmýšľať, a to rýchlo. Panika sa mu dobýjala do mysle, ale nesmel ju pripustiť. Jeho osud je jasný, môže iba dúfať, že ho bolesť zabije čím skôr. Koľko to trvá, kým človek umrie od vyčerpania z neustávajúcej bolesti? Dva dni? Týždeň? Ako dlho, kým sa odtiaľ dostanú?

Videl strážcu, ako sa márne pokúša lomcovať dverami. Meč mu nechali, nebáli sa kúska ocele, nikdy im nemohol ublížiť, kým mali svoje obranné kúzla.

„Victor," oslovil ho potichu. „Kašli na to, nedostaneš sa odtiaľto, kým neotvoria dvere, a obávam sa, že ani potom nie."

„Musíme ťa dostať do Tairemonu!"

„Nestihnem to tak či tak. Poď sem." Kývol mu, nech si sadne oproti a z vrecka vybral mellowský kvet. „Musíš ho dostať domov. Neviem ho k tebe pripútať, ani ti dať ochranné kúzla. Budeš musieť riskovať."

Victor vydesene pozeral na alchymistu podávajúceho mu kryštál.

„Ale..."

„Počúvaj. Títo ľudia sú absolútne zaslepení, posadnutí uctievaním mágie ako niečoho najvyššieho, čoho sa nikto nesmie dotknúť, iba členovia rádu, a aj to len niektorí. V Južnej Zemi sú, samozrejme, mimo zákon, ale vedia sa dobre skrývať a je ťažké ich zajať. Sopheliini alchymisti nič iné nerobia, len naháňajú týchto po celej zemi. Našťastie je ich už oveľa menej, kedysi boli naozaj nebezpeční, teraz sú to len osamelé skupinky bláznov, ale..." Povzdychol si.

„Zabijú nás?"

„Nezabíjajú, robia súdy a vynášajú rôzne divné tresty, niekedy ťa oberú o všetko, čo si so sebou niesol, a tým myslím doslova všetko, občas je v tom nejaké bičovanie alebo niečo také, čo spôsobuje bolesť... Počul som aj o iných veciach, ale nebudem ti ich radšej rozprávať. Nie je to podstatné. Ty to musíš prežiť, a ten kvet doniesť Solasovi, rozumel si?"

„Ale..."

„Za každú cenu."

Victor pomaly prikývol. Zobral si kryštál a obracal ho v prstoch.

„A keby sme im ho ponúkli za to, že ťa oslobodia?"

„Zbláznil si sa?" zasyčal Tristan.

„Prečo?" spýtal sa Victor naliehavo. „Tvoj život je viac než nejaký blbý kryštál, navyše víly nikdy nezistia, kam sa podel."

„Samozrejme, že zistia, títo idioti si z neho spravia modlu a budú všade vytrubovať, že ho majú!" alchymista neveriacky pokrútil hlavou. „Ver tomu, že pre kráľa je ten kryštál dôležitejší ako ja. A pre teba je kráľ dôležitejší ako ja, tak sklapni."

Proti tomu sa už nedalo namietať. Strážca odložil kvet do vnútorného vrecka vesty, ale uvedomoval si pritom, že ak mu náhodou po súde všetko zoberú, je aj tak možné, že ho nezachráni. A mohol ho stratiť, mohli mu ho ukradnúť...

„Nenájdu ma víly?"

„Ten magický súboj zaznamenali určite, ostáva dúfať, že si budú myslieť, že išlo len o rád vystrájajúci sprostosti ako vždy. Ja som si doteraz dával pozor, aby som mágiu používal tak, aby nevytŕčala. Teraz som už nemal na výber. Takže odpoveď je neviem, dúfam, že nie."

Victor sa naklonil k malému zamrežovanému okienku, ktoré poskytovalo jediný zdroj svetla.

„Myslím, že ideme na juh."

Otočil sa späť k alchymistovi. Ten neodpovedal, snažil sa nič nedať na sebe vedieť, ale strach v ňom rástol a jasne sa mu zračil v očiach. Victor by ho rád upokojil, vymyslel niečo, čo by ho dostalo domov skôr, ale tentoraz situácia vyzerala naozaj beznádejná. Postavil sa a zúfalo kopol do dverí. Ani sa nepohli.

„Šetri sa," oslovil ho alchymista. „Máš pred sebou cestu."

„Vezmem ťa do Tairemonu." Hodil sa naspäť na podlahu vozu, ale tváril sa odhodlane a zúrivo. „Dostanem ťa tam. Pôjdeme tam spolu."

„Teší ma tvoje odhodlanie."

„To aby som ťa tam mohol zatknúť, samozrejme."

Tristan sa zasmial. Možno naposledy v živote, a bol rád, že na konci cesty je s Victorom. Bol mladý, neskúsený a hlúpo odvážny, no práve vďaka tomu sa nepoddával beznádeji a hľadal cesty aj tam, kde žiadne neexistovali.

Ostali ticho a počúvali hrkotanie voza. Nikto si ich nevšímal, boli zabezpečení dostatočne, takže ani nemohli klásť otázky alebo ponúkať niečo za slobodu. Victor sa po čase začal nudiť a obzeral sa po voze. Nič tam nebolo okrem nejakých pohodených papierových zväzkov.

„Aha, nechali nám niečo na čítanie," poznamenal a jeden z nich zdvihol.

„To je ich kniha, podľa ktorej sa údajne žijú," odvetil Tristan. „Sú tam len hlúposti. Ich pravidlá, ako sú rozdelení do vrstiev a ktoré vrstvy sa môžu dotknúť mágie, potom také nezmysly ako napríklad, že cez spln sa nesmie čarovať a iba vtedy sa dá splodiť dieťa hodné mágie... a samozrejme, keďže nám to dali sem, určite tam bude niečo o tom, čo čaká nehodných, čo si dovolili mágiu podľa nich zneuctiť."

„Lepšie ako nič," ľahkovážne hodil plecom Victor, posadil sa vedľa malého okienka a začítal sa.

Zväzok nebol dlhý a než zastali, stihol ho prečítať celý. Niektoré časti čítal nahlas Tristanovi a mal k nim ironické poznámky, no väčšinou len mlčal a venoval sa slovám. Až keď zastali, knihu odložil a čakal, čo sa bude diať.

Vytiahli ich z vozu. Tristan sa rýchlo poobzeral, no nemalo zmysel útočiť rukami, boli v ich sídle a teraz tu bolo celé zhromaždenie fanatikov. Obojok mu nezložili, nemal šancu použiť mágiu, hoci bez neho by určite vedel použiť niektoré prísady z najbližšieho okolia. Mešce s pripravenými kúzlami tu mali na opaskoch zavesené úplne všetci, muži aj ženy. Oblečení boli v tých istých habitoch s dýkou na hrudi a tvárili sa povznesene, nezúčastnene, na nič neodpovedali, len ich viedli cez sídlo. Vyzeralo ako starý kaštieľ, stále zachovalý, no na niektorých častiach sa už podpísal zub času. Po stenách boli pokreslené symboly rádu, červené dýky svietili z každej strany.

Prišli pred hlavného predstaveného. Ostatní členovia rádu stáli dookola po obvode sály a sledovali dianie. Starší, no nie ešte starý muž so sivými vlasmi a krivým nosom sa usadil na trón a veľmi dôležito začal svoju reč.

„Ak prídu nehodní, mágia, dala si nám moc, aby sme ich mohli vrátiť na správne cesty. Nuž buď nám sprievodcom pri súde a zošli na nás múdrosť, ktorú len ty..."

Victor prestal počúvať, pozrel na Tristana držaného v zajatí vedľa seba a prevrátil očami. Chvíľu premýšľal, no nakoniec si uvedomil, že času je málo a nemá na výber.

„Chcem súd podľa Yakoba!" Prerušil rázne prejav predstaveného.

Ten naňho hrozivo zazrel, no aj trochu prekvapene. Victor ho radšej nechcel pustiť k slovu, rád by sa k súdu dostal ešte dnes.

„Prečítal som si vašu... ako sa volá? Kniha prastarého osvietenia?"

„Zaujímavé," skonštatoval predstavený. „Nie každý sa odhodlá hľadať cestu pravdy, keď ho privádzajú."

„Ja som veľmi odhodlaný," prisvedčil Victor. „Podľa legendy v tej knihe Yakob mohol získať slobodu, ak dokázal, že bez mágie porazí väčšieho súpera. Tým sa zároveň zaviazal, že bude s pokorou pristupovať ku kúzlam a nikdy ich nepoužije, lebo... no, poznáte ten príbeh, predpokladám."

„Nie je to legenda, je to história," namietol predstavený pobúrene. „Ale áno, máš pravdu. Občas sa nájde niekto z previnilcov, kto príbeh pozná a použije tento trik, o ktorý sa pokúšaš. Lenže nikto ešte nezvíťazil."

„Budem prvý."

Medzi zhromaždenými to zašumelo.

„My nevydávame rozsudky smrti. Ale ak bojuješ bez mágie, tak až na smrť. Až smrť rozhodne, kto má právo odísť."

„Chcem súboj. Keď vyhrám, necháte nás oboch okamžite odísť."

Predstavený sa škodoradostne pousmial.

„Ak prehráš, si mŕtvy a tamtoho," kývol k Tristanovi. „Budeme súdiť aj tak."

„Viem."

„Čo to robíš?!" zasyčal Tristan. „Neriskuj, vieš, čo som ti hovoril!"

Victor mu venoval jeden chladný pohľad.

„A vieš, čo som hovoril ja. Dostanem ťa domov."

Predstavený sa chvíľu radil so svojimi spoločníkmi okolo trónu, no nakoniec roztiahol ruky a usmial sa.

„Nemôžeme ísť proti vlastným zákonom, alebo áno?" otočil sa k svojim spoločníkom rozostavaným okolo siene. „Nech je tak. Postavíš sa proti najlepšiemu šermiarovi sveta."

Victor sa síce zdvorilo uklonil, ale pomyslel si, že to ťažko. Od najlepšieho šermiara sa učil od štrnástich rokov a ten je teraz v Targhene.

Tristana odviedli do hľadiska a v sieni vytvorili arénu. Victor vytasil meč. Zhlboka dýchal, pripomínal si, čo všetko ho Christopher naučil a že sa v žiadnom prípade nesmie vzdať.

Z druhej strany sály vyšiel jeho súper. Muž vysoký dva metre, dvakrát taký ako Victor a s omnoho väčším mečom.