O pohodlie tairemonského kráľa bolo naozaj dobre postarané. April dozerala, aby si slúžky vždy dôkladne splnili povinnosti a jeho komnata sa leskla. Sama ho sprevádzala na každé zasadnutie, rokovanie alebo čokoľvek iné a robila preňho všetko, čo mu videla na očiach. Popritom sa nezabúdala držať svojej roly. Vyzeral, že si jej prítomnosť užíva a bol k nej pozorný presne tak, ako očakávala. Videl v nej niekoho, kto potrebuje ochranu, a hneď v prvý deň po incidente na hostine sa jej pýtal, či je v poriadku, ako sa cíti a či následky neboli príliš tvrdé.

Uistila ho, že sa jej vôbec nič nestalo len a len vďaka nemu, potláčajúc zívnutie z nevyspatej noci.

Takmer každý deň sa stretával so Synthiou, ale tá k nemu pristupovala už len s diplomatickou zdvorilosťou, na jeho veľké potešenie. Nedokázal si však ľahko zvyknúť na to, že v paláci sú prakticky samé ženy a ak sa niekde vyskytol muž, tak nanajvýš ako niektorý z najnižších sluhov. Pýtal sa na to April, keď ho večer odprevadila do komnaty. Tvárila sa prekvapene.

„Och, no..." pokrčila neisto plecami. „Muži sú slabší, viete. Tak väčšinou ostávajú doma a do riadenia nezasahujú, navyše, Synthia ich nemá rada."

„Nevydávate sa?"

„Niektoré ženy sa vydajú, áno," potvrdila neisto.

„Ale vy to nemáte v pláne, April?" usmial sa a prišiel k nej bližšie. „Správne rozumiem tomu tónu?"

„Ja... neviem," sklopila zrak, rýchlo premýšľajúc, ako zahrať ubité chúďatko pri tejto téme. „Možno s tým pravým..."

No pritom si bola istá, že na nič také sa nechystá. Žiaden pravý neexistoval, ani nemohol. Odmietala riskovať svoj život pre niečo také prízemné ako románik.

Christopher prešiel k oknu svojej komnaty a vyzrel von. Pred očami sa mu rozprestieral nádherný výhľad, keďže palác bol na kopci, videl mesto zhora.

„Veľmi sa mi páči architektúra vášho paláca," poznamenal. „Škoda, že ho vidím len popri ceste na zasadnutia."

Otočil sa k April.

„Čo tak vypariť sa uprostred noci a objavovať palác?" navrhol s tajomným úškrnom.

April prekvapením nechala otvorené ústa a na chvíľu úplne zabudla na svoju rolu.

„Zbláznili ste sa?" zasyčala po chvíli.

„Prečo?" Stále mal na tvári neodolateľný rebelský úsmev, do ktorého by mu za také nápady najradšej niečo hodila.

„Keď Synthia zistí, že jej chodíme po paláci len tak..."

„Nezistí," ľahkovážne mávol rukou. „A ak náhodou, ja to vyriešim."

„Neexistuje." Rozhodne pokrútila hlavou, nenachádzajúc slová. „Synthia..."

„Taká poslušnosť," obdivne na ňu pozeral. „Oceňuje vôbec kráľovná takú oddanosť?"

April sa premáhala, aby nezaťala ruky do pästí. Pripomínala si, že by ho mala zvádzať, ale emócie ju tentoraz premáhali.

„Až sa raz osvedčím, ocení to. Zaradí ma k svojim najbližším na dvore."

„Takže robíte všetko preto."

„A čo?!" vyprskla. „Áno, robím všetko pre svoju kráľovnú. Váš tajomník pre vás nerobí všetko?"

„Nie, môj tajomník ma väčšinu času posiela do horúcich pekiel, niekedy len v duchu," odvetil Christopher. „Pozrite, April, odkedy ste pri mne, vidím len bábku hrajúcu dokonalé divadielko pre Synthiu. Teraz prvýkrát hovoríte otvorene, a to som vás musel rozčúliť."

Víla šokovane zamrzla na mieste a oči sa jej strachom rozšírili. Nepočítala s tým, že si jej herectvo všimne, myslela si, že to zvláda perfektne, no kráľ nebol hlúpy. Prinajmenšom nie tak, ako si pôvodne myslela.

„Iba sa snažím slúžiť vám aj svojej kráľovnej najlepšie, ako..."

„Dobre, ja viem," prerušil ju. „Ale chcem vás spoznať. Naozaj vás. Nie dokonalú Synthiinu barónku, ktorou sa chcete stať, ale... vás."

Zase sa ich pohľady spojili a ona sa musela premáhať, aby sa v jeho očiach nezačala topiť. Strácala pevnú pôdu pod nohami, mala pocit, že ju celú prekukol. Zhlboka sa nadýchla a pokúsila sa dať dokopy aspoň na ten čas, kým nevymyslí nový, vylepšený plán, ako sa dostať k jeho srdcu.

„Čo by ste chceli vidieť?" spýtala sa už tvrdším tónom, sebe vlastným. Nemalo teraz zmysel ďalej hrať.

„Niečo, čo rada robíte," navrhol. „Tancujete? Maľujete?"

„Spievam," priznala opatrne. To nakoniec môže vedieť.

Myšlienka na spev ju napriek všetkým okolnostiam trochu potešila a rozcitlivela. Už dlho nikomu nespievala, bola taká zahltená povinnosťami voči Synthii, že jej lutna ležala v kúte komnaty a zapadala prachom. Myšlienkami jej preletela predstava spevu pod hviezdami na veži a na chvíľu sa jej silno zacnelo. Keď bola mladšia, chodievala tam s kamarátkami stále, kým bol ešte život bezstarostný a Synthiine nároky menšie.

„Zaspievate mi?" spýtal sa, akoby presne vedel, čo jej beží hlavou.

Pousmiala sa. Na jeden večer si snáď môže dopriať trochu uvoľnenia. Veď keby to Synthia zistila, môže si to obhájiť ako súčasť plánu, veď predsa stále plní povinnosť voči nej. A ak to naňho zaberie...

„Na moje piesne je najlepšia atmosféra pri hviezdnej oblohe," odvetila. „Čo tak prezrieť si hrad cestou do malej západnej veže?"

„Budem vás nasledovať."

Vyšli z komnaty na chodbu, odkiaľ sa chceli nenápadne vytratiť na schodisko v rohu, ktoré sa používalo málo a viedlo do iných častí paláca menej frekventovanými chodbami. Podľa Aprilinho plánu by sa mali do veže dostať bez toho, aby ich ktokoľvek spozoroval. Nechcela, aby sa šírili skreslené reči.

Ešte pred schodiskom však niekto znenazdajky vyšiel spoza rohu. April zamrela a pripravila sa na to, že bude musieť vymýšľať výhovorku, no bol to len Christopherov tajomník.

„Kam ideš?" spýtal sa kráľa a znepokojene si premeral April.

„Nočný výlet," odvetil Chrisopher ľahkovážne a očividne to tajomníka nepotešilo.

„Sám?"

„Nie, s barónkou," kývol k April.

Telly prevrátil očami, ale nemal ani najmenšiu náladu sa s kráľom naťahovať. Vedel, že mu úmysel nevyhovorí, tak len naštvane odkráčal do komnaty a zatresol za sebou dvere. Christopher sa potichu zasmial a April prekvapene nadvihla obočie.

„Vy sa nemáte radi so svojím tajomníkom?"

„On v skutočnosti nie je môj tajomník, len ho zastupuje," odvetil Christopher bezstarostne a vykročil k schodisku bez toho, aby to ďalej rozoberal.

Na zakrádaní sa po tmavom hrade len so svetelným kryštálom v ruke bolo niečo tajomné a vzrušujúce. Striehli na každý náznak nejakého pohybu a ako deti na nepovolenej nočnej výprave sa skrývali vždy, keď sa odniekiaľ vynorili stráže. Tlmili svoj smiech vo výklenkoch a komôrkach, kde sa tisli jeden k druhému, aby ich z chodby nebolo vidieť.

„Vieš, asi by nás tam pustili, keby o to požiadaš," zašepkala mu pobavene, keď sa krčili v tme pod schodmi do veže a čakali, kedy sa strážkyňa dostatočne vzdiali.

„To by nebola ani zďaleka taká zábava, nemyslíš?"

„Ty neriskuješ, že ťa potrestajú," namietala.

„Čo by to bolo bez rizika?" žmurkol na ňu. „Netvár sa, že ťa to nebaví."

Musela uznať, že mal pravdu. Každý deň musela svoje správanie starostlivo strážiť, čo bolo síce bezpečné, ale zúfalo nudné, a v každodenných povinnostiach len málokedy našla niečo, čo by ju vytrhlo z jednotvárnosti. Robiť niečo zakázané by jej v tejto dobe ani na um nezišlo, no teraz musela napriek všetkým svojim vnútorným hraniciam uznať, že sa jej to páči.

Doprial jej chvíľku detskej bezstarostnosti. Potiahol ju za hranice vlastného sveta. Zrazu bola niekde, kde nikdy nechcela byť, ale užívala si to každým okamihom.

Úspešne prešli hradom, pričom sa stihla zastaviť po svoju lutnu, a nikoho pritom nestretli, na jej veľkú úľavu. Nakoniec vybehli až na vrchol veže. Tu už boli v bezpečí, do veže sa v noci nechodilo, a ak áno, tak len nižšie postavené víly, aby sa spolu zabávali. Teraz bola prázdna a tichá. Celkom hore bola veža otvorená, strechu podopieralo niekoľko stĺpov po kruhovom obvode múru. Fúkal cez ňu jemný vietor, ktorý osviežoval inak horúcu noc.

„Krásny výhľad," uznal Christopher sledujúc hviezdnu oblohu a vzdialené svetlá mesta.

„Ale dlhý pád dole, tak pozor," uškrnula sa, keď videla, že sa rukami opiera o múrik.

Otočil sa k nej.

„Bojíš sa o mňa?"

„Kto ma zachráni nabudúce?" pokrčila plecami a zasmiala sa.

Svetelný kryštál položila na drevenú debnu a posadila sa na ďalšiu. Nebolo v nich nič, nazvláčali ich sem mladé víly, keď sem chodievali spievať a zabávať sa. Pamätala si na tie dni, a uvedomila si, že neboli tak dávno. Kedy tu bola naposledy? Pred rokom alebo dvoma?

Teraz už nemala čas nikdy. Na prvom mieste boli priania Synthie, a jej vlastné... na tie už takmer zabudla. Možno by zabudla úplne, keby ich tento mladý kráľ nevytiahol z akýchsi hlbín jej duše až na svetlo.

Chytila lutnu a začala brnkať do strún. Jej prsty si rýchlo spomenuli, ako sa tvorí melódia. Nechala sa v jej rytme uniesť a na okamih zavrela oči. Vánok sa jej oprel do tváre a zacítila slobodu. Doteraz si neuvedomila, ako veľmi jej chýbala.

Keď zase otvorila oči, videla Christopherov pohľad, ako sa na ňu stále upiera s láskavým úsmevom. Akoby sa v nej všetko topilo, musela odvrátiť pohľad, aby sa jej neroztriasli prsty.

„Čo tvoj hlas?" spýtal sa kráľ. „Vravela si, že spievaš."

„Áno," usmiala sa. „Len som to už dlho nerobila."

„Prečo?"

„Povinnosti."

Spomenula si na pieseň, ktorú kedysi hrávala veľmi rada. Bola o tajomstve, ktoré v jednu noc za splnu mesiaca zhorelo a nikto sa nedozvedel, čo v sebe skrývalo.

Začala spievať, najprv potichu, neisto, no potom sa osmelila.

Zavreté v truhliciach a zámkoch 

Na dvore pod žiarivou hmlou

Pred knihami, mágiou a Slnkom...

Christopher počúval bez pohnutia. Nemohol od nej odtrhnúť zrak, jej hlas bol nádherný a žiarivé vlasy jej vo vánku poletovali okolo tváre. Bola krásna, možno nie taká ako Synthia, no vyžaroval z nej iný, lákavejší duch, niečo, čo ho akoby robilo silnejším, keď bol pri nej.

Rozmýšľal, na čo sa April vlastne hrá, prečo sa pretvaruje, keď jej prirodzenosť je takáto dokonalá.

Horeli, horeli ohne za bieleho svitu...

Pomedzi spev zdvihla pohľad a usmiala sa naňho, radostne a slobodne. Bola šťastná, po dlhej dobe odriekania a disciplíny si dovolila byť chvíľu sama sebou. Vo svojom vnútri vedela, že to nebude navždy, bolo jej jasné, že raz dospieva, odloží nástroj, možno sa s kráľom porozpráva, možno ho dokonca pobozká či zvedie, no aj tak sa bude musieť vrátiť dole z veže. Vernosť kráľovnej znamenala zodpovednosť. Vedela, do čoho ide, a nikdy ani na moment nezapochybovala.

Pieseň trvala niekoľko minút, no obaja mali pocit, že sú na veži večnosť, započúvaní do melódie. No nakoniec skončila.

„Si naozaj talentovaná," usmial sa Christopher. „Škoda, že nehrávaš častejšie. Prinášala by si radosť."

Nesmelo sa zasmiala.

„Sú aj lepšie hudobníčky, tie prinášajú kráľovnej radosť. Iná radosť ma momentálne nezaujíma."

Prišiel k nej bližšie a sadol si po jej boku.

„A čo tvoja?" spýtal sa potichu.

Jeho hlboký hlas v nej čosi rozvibroval. Ak ona vedela hrať na lutne, potom on bol dokonalým hráčom na nej samej. Vedel, čo povedať, aby v nej vyvolal chvenie, a len ťažko ho potláčala a nútila sa myslieť na svoje pôvodné poslanie.

„Ja som rada, keď je spokojná moja kráľovná," odvetila.

„Prečo?"

„Čo prečo?" otázka ju zaskočila.

„Prečo tak veľmi chceš byť kráľovnej po boku."

Otvorila ústa, no nenašla odpoveď. Nikdy sa nezamýšľala nad tým, prečo chce byť na dvore.

„Lebo..." začala pomaly. „Lebo Synthia je osobnosť, ktorú obdivujem, a navyše... je to moje miesto, som barónka, už od mala som k tomu smerovala."

„Nechaj ma hádať, bola si vynikajúca študentka."

„Áno."

„A potom si veľmi usilovne trénovala, aby si bola aj dobrá bojovníčka."

„Je na tom snáď niečo zlé?" ohradila sa.

„A naučila si sa mágiu lepšie ako tvoje rovesníčky..."

„To nie," odvetila zahanbene. Doteraz so sebou nebola spokojná, na mágiu talent nemala. Tým viac obdivovala, aká je v nej Synthia dobrá. „Tu sa mýliš. V tom som zlyhala. Nie som v nej najlepšia."

Neveriacky pokrútil hlavou.

„Nie je všetko o tom zavďačiť sa iným." Odhrnul jej vlasy z tváre. „Ani kráľovnej. Nie, ak ťa to má stáť svoju osobnosť."

„Naozaj? Ty nemáš oddaných sluhov?"

„Takto? Nie. Urobia, čo od nich žiadam, ale nepodriaďujú mi celý život." Pozrel na jej tvár, ktorá sa pri vyhasínajúcom kryštáli ponárala čoraz viac do tmy. „Si obdivuhodná, keď sa na chvíľu nesnažíš byť dokonalá."

Pousmiala sa, no vnútri ju niečo hrýzlo. Zdalo sa, že je na dobrej ceste dosiahnuť, čo chcela, tak čo ju trápilo? Prečo časť z nej chcela Christophera odohnať, držať ho od Synthie čo najďalej?

V tú noc sa rozišli až neskoro, keď už celý hrad tvrdo spal. Žiaden bozk na dobrú noc, ale už si tykali a vedela, že veci sa dali do pohybu a už ich nebude ľahké zastaviť.

Potvrdilo sa jej to aj v ďalšie dni, keď jej občas nenápadne stisol ruku a zašepkal, nech sa usmeje, hlavne vtedy, keď bola napätá alebo smutná. Vždy jej to zdvihlo náladu a rozbúšilo srdce. Každú chvíľu na sebe cítila jeho pohľad a z nejakého dôvodu jej prinášal pocit bezpečia, akoby zrazu rozptýlil osamelosť, o ktorej doteraz nevedela, že ju cíti.

Sledovala ho, ako sa rozpráva so Synthiou a popri tom ukradomky pozerá na ňu. Kráľovná si to všimla, o tom April nemala najmenšie pochybnosti, no vyzerala spokojná. Dala jej to najavo jedným veľavýznamným úsmevom a pre vílu bola táto pochvala najvyššou formou uznania. Synthia je spokojná, znamená to, že ak túto cestu dokončí, čakajú ju pocty a miesto, ktoré si za celý život vysnívala.

Lenže keď sa pokúšala získať kráľovo srdce, nepočítala s tým, že by sa mohlo stať niečo iné, čo všetko skomplikuje.

Že sa pri tom zamiluje ona sama.