„Museli nás vidieť po ceste sem," snažila sa Sophelia zdôvodniť svoj plán odmietavo sa tváriacemu jednorožcovi, ukazujúc na mapu. „A niekde v tých miestach museli mať úkryt, ak tvrdíš, že sa Willa pokúšajú cvičiť."

„Sú to len dohady," mávol rukou Michel. „Možno ho cvičia, možno nie. Možno tam niekde zotrvávali, možno nie. Je to kus územia, ktorý chceš prehľadávať úplne naslepo."

Kráľovná sa začala nepokojne prechádzať po komnate. Od fiaska s ľadovou jaskyňou nič nové nevymysleli a ostávali v Chioninom paláci. Hoci Severné kráľovstvo bolo pohostinné a ich hostiteľke vôbec neprekážali, rada by sa už pohla ďalej. Vlastne úplne najradšej by sa vrátila domov k dcére, ale bez syna to neprichádzalo do úvahy. Horúčkovito premýšľala.

„Neuvidíš stopy mágie?"

„Iba ak budem stáť priamo na tom mieste, kde boli. Ak použili ochranné kúzla, boli dosť dobré na to, aby som ich na diaľku nerozoznal." Jednorožec nechcel Sophelii brať nádeje, ale potrebovali postupovať rozumne a obozretne. Tým viac, keď už vedeli, že ich protivníci s magickým sledovaním počítajú a dokážu ich zviesť z cesty.

„Tak nepôjdeme úplne naslepo," vyhlásila Sophelia. „Počkaj chvíľu."

Michel sa nestihol ani spýtať, čo sa chystá urobiť, a už jej nebolo. Vrátila sa o dvadsať minút s kopou zvitkov v rukách.

„Staré mapy," vysvetlila nadšene. „Ak tam niekde ostávali dlhšiu dobu, museli byť na nejakom mieste, ktoré bolo kedysi domom alebo niečím takým. Alebo v jaskyni. Určite neboli len tak na zemi celé dni. Podľa mňa by sme mali prehľadať miesta, na ktorých sa dá stráviť niekoľko dní a nocí."

Jej spoločník sa stále tváril pochybovačne.

„Ale..."

„Niečo robiť musíme," vyhlásila rezolútne a vzala zo stola ceruzku.

Postupne prechádzali mapami a hľadali možné úkryty. Našli ich niekoľko, no keď sa spýtali Chione na radu, tvárila sa pochybovačne.

„Skúsiť to môžete," povedala, keď si pri večeri vypočula ich nápad. „Ale z väčšiny usadlostí, čo tam boli, nič neostalo. Možno tie, čo mali pivnice alebo podzemie... je tam zvyšok kaštieľa, čo bol kedysi hlboko v lesoch, chodili tam na poľovačky. Ale potom sa pri hraniciach usadili rôzne magické tvory a začalo to byť nebezpečné, tak sa zvieratá a teda aj lovy presunuli východnejšie."

„A čo z toho kaštieľa ostalo?" zaujímal sa Michel.

„Neviem," pokrčila plecami. „Nebola som pri ňom. Nikdy. Tam sa jednoducho nechodí, nič tam nie je, akurát tak podzemné jaštery, krvavé vrany... teraz sú už neďaleko aj Charhary."

Rozhodli sa, že hneď ráno vyrazia na cestu a kaštieľ si obzrú. Pri troche šťastia by mohli stihnúť aj niekoľko ďalších okolitých opustených usadlostí, prípadne nejaké jaskyne, hoci Sophelia im po poslednom zážitku neverila.

Michel bežal vo svojej prirodzenej podobe, takže cesta prebiehala v tichu prerušovanom len pravidelným dupotom kopýt. Občas sa obzeral, či medzi stromami nezahliadne náznak nebezpečenstva, ale okrem občasných stretnutí s malými zvieratami, alebo mihnutí jašterích chvostov medzi lístím nebolo vidieť nič. Sophelia bola však aj tak pripravená kedykoľvek použiť schopnosť alebo luk.

Mierili k južnej hranici k územiu, kde na nich zaútočili horiaci démoni. Uprostred lesnej cesty však Michel znenazdania spomalil a zamieril medzi stromy.

„Kam ideš?" spýtala sa nechápavo Sophelia a rýchlo rozbalila mapu. Jeden pohľad ju uistil, že Michel má pravdu, tu by mala byť odbočka ku kaštieľu. Pravdepodobne rokmi zarástla a teraz ju nevidno.

Nasledovala jednorožca medzi stromy. Chvíľu sa musela na koni predierať vysokým porastom, no potom sa cesta vyčistila a trochu rozšírila, takže bolo vidieť stopy po pôvodnom chodníku. Biely kôň zmizol a namiesto neho pred ňou zase kráčal tmavovlasý mladík. Zoskočila z koňa a nasledovala ho.

„Tu to je," povedal a zastal.

Keď podišla bližšie, naskytol sa jej pohľad na niečo, čo by sa dalo nazvať len ruinami. Kusy múrov trčali spomedzi zelene, ktorá pomaly rozoberala posledné zvyšky kedysi honosného sídla.

„Ach," vydýchla sklamane, obzerajúc si pozostatky. „Chione mala pravdu, nič nezostalo. Skúsime tú jaskyňu na severozápad..."

„Nie, počkaj."

Michel podišiel bližšie k rozpadnutej stavbe a dotkol sa kamennej steny. Nič nevravel, ale jeho tvár prezrádzala sústredenie. Prešiel rukou po drsných kameňoch a pokročil o pár krokov dopredu.

„Sophie."

Nasledovala ho. Potom uvidela to, čo si všimol aj on – podupanú trávu. Sucho spôsobilo, že stopy po prítomnosti nôh tu stále ostali.

„To nemuseli byť ľudia," podotkla. „Zvierat je tu dosť."

Jednorožec neodpovedal, zamieril k oblúku z kamenia, ktorý bol kedysi zrejme vstupnou bránou. Zase ho ohmatal a potom pokračoval ďalej.

„Aj mi niečo povieš?" Sophelia začínala byť trochu nervózna. Tiež sa obzerala, no jej spoločník toho zrejme videl viac než ona.

Mlčal, až kým neprišli k ucelenej časti stavby, ktorá vyzerala ako komnata a zvyšok chodby. Sophelia neveriacky podišla bližšie a nazrela dnu. Všetky pochybnosti zmizli. Nedávno tu boli ľudia. Žiadne zviera by nevytvorilo ohnisko, a ani improvizovaný stôl a stoličky z veľkých kameňov. Otočila sa s očakávaním k Michelovi.

„Boli tu."

Prikývol.

„A to dokonca nedávno. Ešte stále cítim ich mágiu. No neboli to ľudia, nemohli byť, nesedí to..."

Pokrútil hlavou, bezradne obchádzajúc miestnosť.

„Prečo?"

„Lebo necítim žiadneho človeka. A už vôbec nie kráľovskú krv."

Sophelii to došlo a sklamanie na ňu doľahlo ako ľadová vlna.

„Bol to niekto iný...?"

„Ale kto by tu bol?"

Michel vyšiel z komnaty a pustili sa do prehliadky okolia. Netrvalo dlho, než našli schody vedúce do podzemia. Vošli opatrne dnu, pre istotu pripravení na útok a s nervami na prasknutie. Sophelia naozaj nedôverovala uzavretým podzemným priestorom, hoci tu by mala určite oproti ľadovej jaskyni väčšie možnosti použitia svojej schopnosti.

Nič však v podzemí nebolo, len polorozpadnuté cely. Michel na najcelistvejšiu z nich položil ruku.

„Bol tu," oznámil.

Sophelia mala pocit, akoby jej srdce zovrela železná obruč. Pristúpila bližšie k cele. Dokopy nič v nej nebolo a vzduch bol chladný.

„Hore nebol a tu áno," zašepkala. „Znamená to, že tu bol v tej cele... úplne sám?"

„Neviem, či sám, boli tu aj únoscovia, aspoň občas."

Kráľovná sa začínala triasť. Zovrela dlane do pästí v snahe potlačiť paniku a žiaľ. Michel sa jej pozrel do tváre a zdvihol k nej ruku, z ktorej vychádzalo upokojujúce biele svetlo.

Sophelia ho nahnevane švacla po ruke.

„Nechaj si to," zavrčala. „Som v poriadku."

„Nie si v poriadku."

„Fajn, nie som!" do očí sa jej tlačili slzy.

Otočila sa jednorožcovi chrbtom a neúspešne sa snažila ich potlačiť. Nemohla ostať v tomto studenom kamennom väzení ani o sekundu dlhšie. Rozbehla sa ku schodom a čo najrýchlejšie von. Počula, ako ju jej spoločník nasleduje.

Vonku sa zviezla do trávy a plakala. Nemohla vzlyky zastaviť, hoci sa zo všetkých síl snažila byť silná. Nebola schopná ochrániť svojho syna a ten bol ktovie koľko dní zavretý v chladnej cele, tie beštie šesťročné dieťa zavreli do cely, nech už boli ktokoľvek. Zrazu sa cítila osamelá, vyčerpaná a slabá. Na chvíľu zapochybovala, či túto záchrannú misiu vôbec dokáže dokončiť. Michel stál pri nej, ale nič nehovoril.

„Potrebovala by som Tellyho," zamrmlala rozladene pomedzi vzlyky.

„Viem." Sadol si pomaly vedľa nej. „Môžem ťa mágiou trochu upokojiť. Nebráň sa, bude ti lepšie."

Chcela protestovať, ale nemala na to silu. Nechala ho, nech na ňu pôsobí bielym svetlom, a dýchanie sa jej postupne ustálilo. Beznádej sa rozplynula a vrátilo sa aj trochu odvahy.

„Ďakujem," zašepkala. Skutočne jej bolo lepšie.

„Mrzí ma, že Telly tu nie je," povedal. „Ale ak nie som s Chrisom ja..."

„Má tam celú delegáciu," zašomrala.

„Aj tak sa bojím."

„Myslela som, že ty priateľov nemáš."

Uprel stále kamenne neutrálny pohľad kdesi medzi steblá trávy.

„Christopher je prvý priateľ, ktorého som za posledných niekoľko storočí sám sebe dovolil mať. A popravde, bol to veľmi hlúpy nápad."

Sophelia skúmavo pozrela na jednorožca, ktorý hľadel do zeme a vyzeral akoby trochu zničene.

„Lebo zomrie?" spýtala sa opatrne.

Prikývol.

„Všetci zomrú. Vieš, pre jednorožca je mať niekoho rád zbytočná slabosť, ktorou iba mučí sám seba. Keď som bol mladý, často som sa s niekým spriatelil, lenže ľudia vždy zostarli a potom zomreli. Trvalo mi päťsto rokov, kým som sa naučil to, čo mi všetci starší bratia hovorili. Ľudí môžeš mať rád, ale vždy to bude bolieť."

„Nemôže jednorožec hovoriť s mŕtvymi?"

„Iba ak mágia dovolí, a to sa stáva veľmi zriedkavo." Pokrčil plecami. „Nemôžem ti povedať, ako funguje svet po smrti. Ani keby som chcel, nedá sa to."

„Kedy zomrieš ty?" Bola to možno nevhodná otázka, ale zvedavosť ju premohla.

„Buď ma zabijú, alebo mágia rozhodne, že som svoju úlohu naplnil a môžem odísť zo služby." Prvýkrát ho videla smutného, možno dojatého. „Až potom sa s nimi možno stretnem. Asi nie so všetkými..."

Sophelia si vždy predstavovala, že byť jednorožcom musí byť dokonalé. Mať moc, vďaka ktorej ho málokto porazí, nemusieť sa báť, žiť storočia. Až teraz si uvedomovala, aké ťažké poslanie to musí byť. Večnosť vie byť strašne osamelá.

Mali by vstať a pokračovať v hľadaní, vytvoriť nový plán, ale ešte nevládala rozmýšľať. Rozhovor jej pomáhal prísť na iné myšlienky než na celu a svojho malého syna uväzneného v nej.

„Prečo si poslal s Chrisom Tellyho?" spýtala sa, hoci to vôbec nebolo v tejto chvíli dôležité. „Má kopu iných rytierov, rozumie si s nimi lepšie."

„Z niekoľkým dôvodov," odvetil Michel. „Po prvé, jeho skúsenejší rytieri sú možno strategicky schopnejší, ale už sú starí. Ak príde k tomu, aby kráľa chránil Telly sám, je lepší než generáli."

„Prečo by ho chránil sám?"

„Zlý pocit?" nadhodil jednorožec a pokrčil plecami. „Nevidím budúcnosť, ale cítim, akoby sa nad kráľom sťahovalo mračno, a to sa mi nepáči. Hlavne keď neviem, čo to je."

„Dobre, Telly je mladší a odolnejší, má warlorský luk, to je asi druhý dôvod. Ale inak?"

„Má ho rád."

Sophelia na svojho spoločníka vyvalila oči.

„Kto koho?!"

„Christopher Tellyho." Zamyslel sa. „A vlastne asi aj opačne."

„Čože?" musela sa zasmiať. „Stretol si ktoréhokoľvek z nich?"

„On o tom iba nevie."

„Ktorý?"

„Obaja."

Zložila si neveriacky hlavu do dlaní. Jednorožec sa musel načisto zblázniť, alebo len potvrdzoval teóriu, že sa do ľudských emócií absolútne nevyzná.

„To mi budeš musieť vysvetliť." Vlastne bola aj rada, že ju pobavil, trochu smiechu potrebovala.

„Oni si nevadia, len im stoja v ceste nevyriešené veci z minulosti. Zrejme si postrehla, že Telly splní akýkoľvek jeho rozkaz bez jediného mihnutia oka. Rešpektuje ho."

„Vždy bol taký. Je to preto, že je rytier a Chris je jeho kráľ. Ale nemá ho rád, síce to nie je ako kedysi, ale stále ho vníma ako arogantného sebca."

„Ako dlho sa nevideli?" nadvihol obočie jednorožec.

„Neviem... niekoľko rokov," neisto odvetila Sophelia.

„Musel si všimnúť, že Chris sa zmenil, skôr je tam tá nevraživosť len zo zvyku." Pousmial sa. „A z druhej strany... Ty nepoznáš kráľa tak ako ja, to je na dlhé vysvetľovanie."

„Zaujíma ma to," uškrnula sa a so záujmom sa naklonila bližšie. „Vyzraď mi nejaké hlboké a temné tajomstvá. Nedám s tým potom doma Chrisovi pokoja."

Krátko sa zasmial.

„Fajn, ako by som ti to vysvetlil..." Na chvíľu sa odmlčal, premýšľal. „Christopher si len potrebuje ujasniť pozície. Mám pocit, že vo vzťahu k Tellymu cíti kvôli minulosti nejakú zvláštnu zmes hnevu, vďačnosti a viny, takže akoby k nemu nevedel, alebo sa možno bál, pristupovať z pozície kráľa. Ale to sa spraví. Možno ešte cestou do Targhenu."

„Ako?" nechápala Sophelia.

„Raz ho Telly poriadne naštve, čo sa nepochybne stane, tak naňho potom za to navrieska, a ujasní si svoje aj jeho miesto."

Kráľovná Južnej Zeme iba krútila hlavou.

„Toto bola najväčšia zbierka somarín, akú som kedy počula. Ty ľudskej povahe naozaj nerozumieš."

„Stavíme sa?" podpichol. „Naozaj si myslíš, že za tie roky ľudí nepoznám?"

„Fajn," odvetila odvážne. „O čo? Čo také môže jednorožec potrebovať? Balík sena?"

„Ha-ha, vtip na to, že vyzerám ako kôň, taký som za tisíc rokov ani raz nepočul," sarkasticky sa uškrnul, no nenechal sa vyviesť z rovnováhy. „Ak vyhrám, usporiadaš oslavu na Christopherovu počesť."

„Podlé," zasmiala sa. „Ak vyhrám ja, necháš moje deti povoziť sa na tvojom chrbte."

Rozosmial sa. Bolo zvláštne počuť jeho smiech, uvoľnený a jasný ako zurčanie vody v lesnom potoku. Tvár sa mu zmenila na nepoznanie, oproti bežnému výrazu, skalopevne neutrálnemu, to bola veľmi príjemná zmena.

„Fajn, beriem," prijal nakoniec a podali si ruky. Postavil sa. „A teraz poď, musíme nájsť tvojho syna. Kto sa na mne bude voziť?"

Usmiala sa a vstala tiež.

„Kam ďalej?" spýtala sa, s oveľa väčšou nádejou, než cítila doteraz. Hoci sa vlastne nikam nepohli, pomohla jej chvíľa lepšej nálady.

„Na more."

Šokovane naňho pozrela, neočakávala takú rýchlu a jasnú odpoveď.

„Ako...?"

„Pomedzi všetky tie reči, kým jej veličenstvo rozmýšľalo nad jednorožcami a emóciami, prechádzal som mágiou pobrežie a priľahlé vody. Už viem lepšie spoznať mágiu tých bytostí, keď som ju tu preskúmal. Nastúpili na loď a smerujú na juh."

Široko sa naňho usmiala. Zrazu mala silné nutkanie ho objať, ale premohla sa. Nechcela spôsobiť nič netušiacemu jednorožcovi traumu z toho, že by musel premýšľať, ako sa zachovať.

„Ideme," zavelila a zamierila ku koňovi.