Nič horšie, ako toto celé ma ani stretnúť nemohlo. Tak tá podarená skupinka, na ktorú som narazila sa musela utáboriť akurát pár metrov odo mňa, takže nás od seba oddeľovali len nejaké tie kríky. Čo bolo však horšie, ja som nemala kadiaľ ísť. Predo mnou už bol len akýsi nie moc veľký potok, cez ktorý kebyže idem, určite si ma všimnú. Ani po jeho brehu by sa ísť nedalo bez toho, aby som nevošla do vody, takže som bola vlastne tu na tomto kúsočku uväznená.

Najprv som premýšľala, že by som sa ich opýtala na smer a tak, ale stačil jeden pohľad pomedzi kríky a už som o tom viacej neuvažovala. Ja neviem čo to bolo za ľudí, ale išiel z nich riadny strach. Ovešaní zbraňami, zatiaľ čo tu pri stanoch mali rozložené svoje trofeje, dalo by sa povedať. Videla som dvoch jeleňov, štyri diviaky a dokonca vlka. Neviem, ako sa im ich podarilo všetkých postrieľať, ale určite majú v tom už nejakú prax.

Druhá vec boli ich reči. Stále vraveli, že ich nesmie nikto chytiť, že už takto by si mohli ísť posedieť do basy a všetko, až som z toho vydedukovala, že ide o pytliakov. Kto iní by toto robil? A hlavne sa pri tom obával väzenia? Bola som však už pomaly naozaj zúfalá. Jediné, za čo som sa modlila najviac bolo, aby sa Ava teraz nezobudila. Ešte stále si pohodlne vyspávala v mojom náručí, ale...nechcem vedieť čo by s nami urobili, ak by sa rozštekala. Prečo som len bola tak strašne hlúpa a niečo takéto podnikla? Mala som zostať pekne pri jazere, alebo ja neviem, ale určite nie sa zatúlať sem, k takýmto ľuďom.

„Mali by sme to tu pomaly baliť, nie? Do obeda musíme vypadnúť," povedal jeden z nich, na čo sa až moc podľa mňa priblížil k tým nešťastným kríkom. Ja som sa chrbtom v momente pritlačila k stromu o ktorý som bola opretá a snažila sa dokonca ani nedýchať.

„Však je ešte čas. Podľa mňa by sme ich mali najprv posťahovať z kože."

„To akože tu? Veď to zaberie aj dve hodiny!"

„A?" ten, čo ho k tomu nabádal mal nesmierne odporný hlas. Taký ten strašne hrubý a chrapľavý, ktorý mi však v istom smere pripomínal otca, keď pil. Keď som ho začula tesne po tom ako prišli, najprv mi napadlo, že ide o neho, ale to sa našťastie nepotvrdilo. Bol to nejaký holohlavý týpek, dosť pri tele aby som pravdu povedala.

„Hej bacha! Niečo som tam medzi stromami videl!" skríkol nejaký ich tretí kamoš, ktorý bol zároveň aj posledný. Toto ma možno aj trocha upokojovalo, že boli len traja. Možno by mi neublížili, ak by som vyliezla, ale tie ich reči ma odradili. Nemôžem vedieť, že neskončím rovnako, ako tie úbohú zvieratá.

„Nech ste ktokoľvek poďte sem von a vyriešime si to ako skutoční chlapi!"

„Pokoj, hej? My vám neublížime," odpovedal zrazu niekto úplne nový, ale...ja som nemala ďaleko od infarktu, keď som ten hlas rozpoznala. Patril totiž Theovi. Lebo aj ja som mala kam liezť. Vedela som, že nemáme nikam chodiť. Hej, prvý dojem z chaty bol dokonalý, ale toto...nie vďaka.

„Tak čo tu chcete?!"

„Hľadám svoju priateľku, to je celé."

„Tak priateľku?" opýtal sa znova ten, čo mi hlasom pripomínal otca s dosť nechutným podtónom. Až som akosi nabrala odvahu, aby som sa pomedzi kríky pozrela, čo sa do pekla deje. Nebolo to moc ľahké, lebo som sa kvôli Ave nedokázala poriadne otočiť, ale nejako som na nich dovidela.

Všetci traja boli na nohách, zbrane v rukách, zatiaľ čo ten blonďák na Thea a Diega ktorý bol s ním dokonca mieril. Neuniklo mi však, že oni zaujali rovnaký postoj. Trocha za zarazilo vidieť Thea so vzduchovkou v ruke, ale tak...asi by som si po tomto všetkom už mala zvyknúť. A čo som akože aj čakala? Išli sme sem kvôli poľovačke a tam by bol človek bez zbrane naozaj, že zbytočný.

„Nevideli ste ju tu niekde? Asi o pol hlavy nižšie ako ja, hnedé vlasy s ružovými koncami, modré oči a nosí okuliare. Pokiaľ dobre viem, mala by mať pri sebe aj šteňa Nemeckého ovčiaka."

„Vravel si ružové konce vlasov?" ja neviem, čo bolo na tom tak vtipné, ale všetci traja sa začali smiať, akoby sa úplne pomiatli. Neurobili však dobre. Ava sa mi začala v náručí nejako moc mrviť, až sa nakoniec zobudila a už som len čakala, kedy sa rozšteká. Neviem prečo, ale robila to stále. Sotva otvorila oči, mala za potrebu to každému oznámiť.

Teraz sa však radšej len pozrela na mňa a jedna radosť mi olízala tvár. Ja som jej samozrejme vtisla pusu medzi ušká, ako na to bola zvyknutá a ďalej len mlčky pozorovala dianie neďaleko. Theo vyzeral naozaj nemálo nervózny, ale tak ani som sa mu nedivila. Ani mne by nebolo jedno, ak by som sa ráno zobudila a on by nebol nikde. Bola som hlúpa, že som nemyslela na neho, len na svoje pohodlie. Zato Diego...ten nevyzeral, že by ho táto situácia akosi znepokojovala. Síce na nich ešte stále mieril, no pôsobil pomerne uvoľnene. Možno to však robila vec, že nestál prvýkrát pred takouto situáciou.

„Máš s tým snáď akýsi problém? Ja som sa len pýtal, či ste ju tu nevideli."

„Našťastie pre ňu nie." zasmial sa ten holohlavý, zatiaľ čo mne niečo napadlo. Ak sa tu teraz oni vybavujú, ja by som mohla pokojne akosi vycúvať aj cez ten nešťastný potok a nikto by si ma nemusel všimnúť. Nech sa len pekne bavia, kým sa my dve nevytratíme. Ava sa mi dosť usilovne hrabala preč z náruče, ale ja som ju odmietala pustiť. Určite by sa rozutekala k Theovi a ja naozaj nepotrebujem, aby jej tie svine ublížili.

„Pozri...o celom svinstve čo robíte so zvieratami pomlčíme, len mi povedz pravdu! Naozaj ste ju nevideli?"

„Načo by som ti akože klamal? Nevideli sme ju a hotovo." Diego sa začal k nim pomaličky približovať, ja sama neviem prečo, ale vyzeralo to, že si chcel obzrieť tie ich úbohé úlovky. Ja som pomaličky začala cúvať, ale už v momente, kedy som pocítila, že stojím vo vode, som zastala. Proste...nesmierne som sa bála a teraz, keď tu bol Theo, o to viac. Ja nechcem, aby sa mu kvôli mne niečo stalo.

„Čo chcete s tými zvieratami urobiť?"

„Stiahnuť z kože a tú samozrejme dobre predať. Čo asi múdra hlava?"

„Neviem. Nie každý má žalúdok na takéto svinstvá." pokiaľ sa len dalo, som Diega z očí nespúšťala, ale stačilo, že som ešte trocha cúvla do vody a s mojou šikovnosťou som sa potkla o kameň, na čo som zadkom skončila v tej hnusne studenej vode. Ava mi ako na potvoru vyskočila z náručia a presne ako som myslela, sa aj cez kríky rozbehla za Theom. Ja som v samej panike okamžite vyskočila na nohy, ale to ma už zvuk výstrelu nútil cúvať ďalej.

„Vy ste sa zbláznili, alebo čo?!"

„Bernadet!" nebolo mi jasné, kto bol viac v šoku, či Theo, alebo Diego, no bolo mi jasné, že musím vypadnúť. Už som akosi ani nečakala na nič a rozhodne teda nie na to, čo prišlo ako ďalšie. Ďalšie asi tri výstrely, z ktorých ten posledný ma dostal razom dosť bolestne na zem. Akože nebolelo to o nič viac, ako keď som sa zranila na zápase, ale nebolo to ani nič príjemné.

Ja som však nehodlala len tak zastaviť, alebo sa trebárs vrátiť. Radšej som aj s boľavou pravou nohou šla ďalej, až kým...no dosť nepekne som sa skotúľala dolu takým menším svahom, ale ešte ani to nebolo to najhoršie. Všetko možné som preklínala v momente, kedy som konečne pristála na zemi a padli mi dokonca okuliare. Darmo som sa ja aj snažila vyškriabať na nohy a ísť ďalej, keď som nič nevidela. Bolo tam navyše dosť veľa konárov a ja neviem ešte čoho, takže som ich vlastne ani nájsť nedokázala. Možno preto som aj zostala sedieť na zemi, so slzami v očiach a tou nešťastnou nohou, ktorá ma bolela stále viac. Ako som po tom nešťastnom mieste na svojom stehne opatrne prešla rukou, zistenie, že tam mám mokré nohavice bolo asi najhoršie. Jasné, že ma napadlo, že je to kvôli pádu do potoka, ale stačilo, že som sa pozrela na svoju ruku a červená farba, ktorú som aspoň ako-tak rozoznala mi dala odpoveď.

Výborne...lebo toto je to, čo som chcela, že? Skončiť sedieť niekde v lese, nechať sa postreliť a ešte aj stratiť psa? Po chvíľke som už síce to sedenie nespĺňala, lebo som si radšej ľahla na zem a nechala slzám voľný priechod. Možno na niečo prídem, ale najprv sa asi budem potrebovať upokojiť a začať normálne uvažovať. Išlo to však o to ťažšie, že ma bolela tá prekliata noha a navyše mi bola nepredstaviteľná zima.

„Ty si si akože čo myslela, keď si odišla?" ozvalo sa zrazu niekde pri mne, ale ja som sa neunúvala posadiť, alebo niečo podobné. Akurát som tak otvorila oči a poutierala si slzy. Dúfala som, že je to Theo, no jeho hlas by som hádam rozoznala a tento teda jemu rozhodne nepatril. A ani Diegovi.