„Šikovná Lexi. Len by to mohlo ísť aj bez toho mäsa, nie?" Theov hlas bolo vlastne to, čo ma aj trocha akoby udržalo hore. Odkedy som vyliezla spod sprchy a skončila v posteli, sa mi chcelo len a len spať. No na druhej strane som však chcela počkať, kým si konečne ľahne ku mne aj on. Ale tak...ešte aj s čerstvo zlomenou rukou musí pobehovať a robiť všetko možné. Dokonca pomaly o polnoci mäsovú guľku pre Lexi, aby si od neho vzala antibiotiká.

„Prečo si nejdeš už ľahnúť?" opýtala som sa potichu a prevalila sa z boku na chrbát. Neviem, ale sotva som si ľahla, mi prišlo ešte horšie, než dovtedy. Ešte viac ma rozbolela hlava, po čom som túžila naozaj, že najmenej. Ale vlastne, ak sa nad dneškom zamyslím, malo to celé aj svetlú stránku. Keďže sme toho mali všetci už dosť, mama nechala Diega, aby zostal na noc tu. Pekne krásne mu ustlala v obývačke, ale podľa hlasov sa ešte aj tak stále bavili. A to ma teda naozaj tešilo. Správal sa k nej fakt pekne, to som musela uznať. Aj ku mne koniec koncov. Vôbec nemusel, ale aj tak mi prišiel pomôcť.

„Hneď myška. Neponáhľal som sa už len preto, lebo som myslel, že spíš."

„Skoro som aj spala, ale čakám hlavne na teba." všimla som si, že aj napriek všetkému, nie je akosi v poriadku. Celkovo sa tváril tak strašne skleslo, akoby sa tam s Calebom bolo stalo ja ani neviem čo. Síce...nemôžem vedieť, čo za nezmysli mu nahovoril. Ani by to vlastne nebolo žiadne prekvapenie.

„Ani neviem, či budem vedieť zaspať. Ešte stále mám nervy na toho idiota."

„Nechaj ho už tak, hej? Nemyslím si, že ti stojí za to, aby si kvôli nemu nespal. Podľa mňa sa bude po dnešku od nás držať ďalej. Aspoň na istý na čas." nebola som si tým na sto percent istá, ale niečo podobné som povedať musela. On by bol schopný nad tým dumať ešte neviem dokedy a to nepotrebujem. Dúfam, že zajtra sa neukáže ani v škole, lebo ja fakt nemám náladu ho tam obchádzať. Aj keď...mama vravela, že ak nechcem, nemusím zajtra ísť, takže ešte uvidím. Ale pravdepodobne zostanem asi doma. Po dnešku padne dobre, ak sa riadne vyspím.

„Dúfam. Ak by moja ruka nedopadla tak, ako dopadla schytal by aj viac," povedal s dosť podlým úškrnom a konečne si ľahol ku mne. Ja som síce chvíľu zaváhala, ale nakoniec som nechala zízanie do stropu tak a otočila sa k nemu. Moc som na úsmev nemala náladu, ale stačilo, že som sa na neho na chvíľu zahľadela. Jeho oči sa po chvíľke rovnako upreli na mňa a to už potom inak ani nešlo. Musela som pridať malý úsmev, pri ktorom som mu ľavou rukou prečesala tie krásne ryšavé vlasy. Po celom dni mu už postávali do všetkých strán, ale snáď sa mi páčili ešte o to viac.

„Bála som sa, keď mi Diego povedal, že ste sa pobili a skončili v nemocnici. Caleb sa už v škole neraz pobil a ten druhý stále dopadol naozaj škaredo."

„Nebil sa až tak dobre," odpovedal so smiechom, zatiaľ čo ja som sa k nemu posunula ešte bližšie, ale skôr, akoby som sa tam vedľa neho bola uložila, som si nemohla odpustiť trocha nežnosti. Istým spôsobom ma tešilo, že sa pri mne dokáže tak uvoľniť, že si v poslednej dobre na noc ani často neberie tričko a preto...preto som ho chcela trocha po dnešku potešiť. Presne na miesto, kde začínala jeho najdlhšia jazva, som opatrne pritisla svoje pery. Jemu to asi moc dobre nepadlo, ale o to mi práve išlo. Aby si na to začal pomaličky zvykať.

„Bernadet prosím ťa..."

„Nie. Všetko je predsa v poriadku," povedala som potichu a prvý bozk po chvíľke nasledoval ešte jeden. Aj keď jemu to asi príjemné nebolo, ja som to potrebovala ako pre svoj pokoj, tak vlastne aj pre neho. Chcela som sa osmeliť ešte na jednu pusu, ale kvôli nemu som to napokon neurobila. Radšej som mu len po jazve opatrne prešla prstami ľavej ruky a aby si bol istý, že na dnes z tohto celého stačilo, som si pomerne uvoľnene položila hlavu na jeho rameno.

„Viem, že som sľúbil, že z toho nebudem robiť vedu, ale...ešte stále mi to nie je príjemné. No snažím sa, už len kvôli tebe."

„A ja som za to na teba veľmi hrdá Theo. Chápem, že to nie je ľahké, ale ako som povedala, predo mnou sa nemáš za čo hanbiť. V mojich očiach si bol dokonalý predtým, ale aj po tom, ako som ich uvidela. A to sa nikdy ani nezmení, neboj sa."

„Milujem ťa," povedal potichu, na čo som pocítila aj bozk na čelo, ktorý padol naozaj dobre. Chcela som s ním samozrejme prebrať to ohľadne telefonátu s otcom, ale istým spôsobom som sa aj bála začať. Ako si tu ku mne ľahol, nechcela som kaziť pohodu a pokoj. Hlavne teda po dnešnom rušnom dni.

„Mohla by som sa niečo opýtať?" začala som opatrne, ale ešte stále som váhala. Ja som bola unavená, on bol unavený takže by som to možno aj mohla nechať na ráno.

„Pokojne."

„Je pravda, že...že pred pár dňami volal môj otec?" postrehla som, že Gus nám veľmi šikovne vyskočil na posteľ, ale asi ani jeden z nás nemal silu ho odháňať. Preto som aj akceptovala, keď sa mi doslova natlačil k chrbtu. Radšej som ešte aj v rámci možností k nemu načiahla ruku a troška po poškrabkala po chrbte.

To, že Theo zostal zaryto mlčať sa mi nepáčilo, ale zas brala som, že táto téma nebola príjemná. Ani pre mňa a ani pre neho. Viem, nepoznal ho až tak dobre, ale podľa mňa stačilo aj tých pár možností, kedy sa stretli a pochopil, že s ním nie sú žarty. Hlavne teda asi po tom, ako ma zhodil zo schodov. Nikdy...ani po tom všetkom čo mi za celé roky urobil som si nemyslela, že by sa znížil až na takúto úroveň.

„Je to pravda. Ty si spala a keď som uvidel na displeji slovo otec, nedalo mi to. Bola to možnosť, aby som mu niečo povedal k celej tej situácii."

„To je síce v poriadku, ale mal si mi to povedať. Znela som v telefóne ako chudera, lebo som o tom nemala ani poňatia. Navyše...povedal mi, že...že sotva čo sa Daniel vrátil domov, si na neho počkal a vraj ho zbil." nechápala som, prečo mi to vlastne nikdy nepovedal. Dobre vedel, že mi nič nemusí tajiť, ale predsa to urobil. Ani raz, keď sme spolu volali sa o tom nezmienil. Akoby sa to vlastne ani nikdy nebolo stalo.

„Nechcel som ti to hovoriť. Na druhý deň sme mali ísť stanovať a bál som sa, že by si potom všetko hodila za hlavu a nešlo by sa nikam. A to som nechcel. Na chatu som ťa bral s tým, že nám bude dobre, užijeme si spolu nejaký ten čas a nie, aby si vešala hlavu a plakala kvôli nemu. Ja sa proste už nevládzem pozerať na to, ako sa ty kvôli nemu trápiš myška."

„Lenže to, aby som na neho a všetko čo nám s mamou robil zabudla, nie je vôbec jednoduché Theo. Aj keď sa snažím, nejde to. Viem, že som pre neho preplakala veľa nocí, ale ešte stále akosi nemám v sebe tú silu to zmeniť." nehovorilo sa mi to vôbec jednoducho, ale ak už sme tú tému načali musím mu povedať, ako sa cítim. Možno by sme potom dokázali túto tému aj uzavrieť. Možno ak aj nie celkovo, ale aspoň čiastočne.

„Pozri, ja neviem čo všetko ti teraz nahovoril, ale ja ti sľubujem, že sa ho nemusíš báť. Už nikdy v živote si na teba, ale ani tvoju mamu nič nedovolí. Som tu ja, Diego, ale aj chalani a my mu nedovolíme, aby sa vás ešte raz čo i len dotkol. Aj keby Greg a Oscar odišli, ja tu zostanem Bernadet. A podľa mňa aj Diego sa plánuje zdržať na dlhšiu dobu."

„Som mu vďačná, že mi dnes pomohol."

„Snaží sa a ako som postrehol, aj tvojej mame jeho spoločnosť asi vyhovuje. Aspoň dnes im to teda pristalo spolu v kuchyni." prikývla som a aj keď som nemala na úsmev ešte ani toľko nálady, ako predtým, zas som sa prekonala. Pôsobili naozaj spokojne, to som musela uznať.

„Ešte aby sme mali jasno, nehneváš sa na mňa? Ak by som vedel ako, povedal by som ti o tom. Ale takto to bolo myslím lepšie. Ako pre mňa, tak hlavne pre teba."

„Nehnevám sa, ale bola by som rada, ak by si mi inokedy takéto veci hovoril, hej?"

„Môže byť," odpovedal po chvíľke, na čo som ja zodvihla hlavu z jeho ramena. V tlmenom svetle, ktoré išlo iba z malej lampičky na nočnom stolíku mi prišli jeho oči ešte o niečo krajšie, než zvyčajne. Tá ich nádherná zelené farba, ktorá sa miešala s troškou hnedej. Proste niečo, čo ma dokáže upokojiť, nech sa deje čokoľvek.

„Čo tak pozeráš?"

„Milujem farbu tvojich očí," odpovedala som plne zahľadená práve do nich. Ľavou rukou som ho pri tom nežne pohladila po líci a to bol aj nejaký ten signál, že si pýtam vlastne pusu. A aj tomu tak bolo. Sotva sa jeho pery dotkli tých mojich, som dokázala všetko hodiť za hlavu. Vtedy sa sústredím len výhradne na neho a to mi ku šťastiu dokonale stačí.

„Keby som ja mal menovať všetky veci, ktoré na tebe milujem, asi by sme tu boli pekne dlho," odpovedal, sotva sa odo mňa odtiahol a ako bonus, som si vyslúžila ešte jednu pusu na čelo.

„Patrí tam aj moja nanič nálada, ktorá nám pokazila dnešné poobedie?" opýtala som sa napokon opatrne a zas si len zložila hlavu. Ešte stále ma istým spôsobom mrzelo, že sme sa vtedy tak hnevali. Ak by som ja nezačala trucovať, pravdepodobne by sa ani nič nestalo. Ale ja nie. Ja musím stále všetko nafukovať a potom to takto dopadne. Ja mám nanič náladu, on rovnako a dejú sa ešte aj také veci, ako tá bitka.

„Veru patrí. Každý má občas nanič deň, takže je všetko v poriadku myška." ako mi tak zasunul pár pramienkov vlasov za ucho, musela som sa pousmiať. On asi nežartuje, keď tak často hovorí, že mu moje nálady nevadia. A možno ak aj vadia, už sa to naučil znášať.

„Nebolí ťa ruka?"

„Dosť. Vraj si na to môžem vziať niečo proti bolesti, ale kuchyňu máte akosi ďaleko."

„Prinesiem ti niečo?" ponúkla som sa a aj keď on pokýval hlavou, vedela som, že to bolo také tajné áno. Preto asi som mu vtisla ešte jednu rýchlu pusu a vstala z postele. Mama a Diego boli ešte aj tak hore, čiže som sa aspoň nemusela báť, že by som niekoho zobudila.

Aj tak som ale šla potichu. Oni sa smiali jedna radosť, čo ma vlastne aj tešilo. No...zostala som troška zaskočená, keď som zbehla schodmi a ocitla sa medzi kuchyňou a obývačkou. Jasné, že ma lákalo pozrieť sa ich smerom, ale asi som radšej nemala. Ako tak smiech utíchol a ani jeden z nich si ma nevšimol, mama...hej, moja mama sa osmelila na dosť závažný krok. Síce trocha váhala, ale stačilo, ako Diega najprv pohladila po líci a keď sa k nemu naklonila, on už neváhal. Vzal jej tvár do dlaní, tiež sa k nej naklonil a po chvíľke boli už ich pery spojené v bozku, ktorý aj takto na mňa pôsobil nesmierne krásne. Aj ja som teda vedela, kedy sa dotrepať dole, to je jasné. 

Radšej som teda len rýchlo zamierila do kuchyne a prehľadala skrinky, aby som našla to, pre čo som vlastne aj prišla. Usmievať som sa však neprestala. Bola som pre ten ich bozk tak strašne šťastná, až to prekvapilo aj mňa. Neviem...možno za to mohol aj telefonát od otca, alebo celý ten dnešok. Už len to, ako Diego po mňa prišiel a ako pekne aj vtedy hovoril o mame, mi stačilo ako ďalšie znamenie, že to myslí vážne.

„Bernadet?"

„Nenechajte sa rušiť mami. Prišla som len Theovi pre tabletku," odpovedala som v rýchlosti, aby si nemyslela, že som ich prišla špehovať. Určite však bude aj Thea zaujímať, čo sa tu dole dialo.

„Je už dosť neskoro zlatko, nevedela som, že ste ešte hore."

„Museli sme sa porozprávať o istých veciach." do detailov som samozrejme ísť nechcela, takže som len rýchlo vzala tabletku, pohár s vodou a pobrala sa späť. Trocha zahanbene som po nich pozrela, ale nezdalo sa, že by boli na tom oni rovnako. A pritom určite vedeli, že som ich pri tom bozku videla.

„Spite už, hej? Obaja ste mali dlhý deň."

„Jasné, jasné. Dobrú noc," odpovedala som Diegovi, na oboch sa usmiala a naozaj sa už pobrala hore. Bola som fakt zvedavá, čo povie Theo, ale na jednej strane som to vlastne aj vedela. On mi predsa už od začiatku hovoril, že Diego je vlastne dobrá spoločnosť. Takže bude určite nadšený aj teraz.

„Neuveríš, čo som práve videla."

„No?" opýtal sa zvedavo, zatiaľ čo ja som mu podala tabletku, aj s pohárom. Skôr však, akoby som mu to aj naozaj povedala, som vliezla pekne späť do postele a troška pri tom vlastne vyrušila Gusa. Ale tak, prečo sa k nám musí stále tlačiť? Nemá na koberci dosť miesta? Ak už teda nikdy nespia dole, kde majú vlastné pelechy.

„Mama a Diego...dali si pusu," povedala som nadšene ale prisahám, že ten sa od prekvapenia takmer zadrhol vodou. No ani som sa vlastne nedivila. Nebolo to nič, čo by sme očakávali. Akože časom hej, ale rozhodne ešte nie teraz. Ale tak mama asi vie, prečo to bolo takto. Len dúfam, že sa nemýli.