Autá ma tu míňali už dobrých pár hodín, ale ja som ešte stále nedokázala pomyslieť na to, že by som mala odísť. Nikdy mi nenapadlo, že by som skončila sediac v tunely, na tých úzkych chodníkoch popri rušnej ceste, kadiaľ málokedy niekto prejde pešo. Väčšinou tu sú len autá a nie chodci. Ale bola som teraz vlastne za ten chodník aj vďačná. Ani neviem prečo, ale od Caleba som šla sem. Bola mi tu síce zima, od dažďa, čo medzitým ustal som bola celé premočená, ale domov sa mi nechcelo ísť. Jednak kvôli Theovi a potom druhá vec boli všetky tie reči, čo mi Caleb nahovoril. Ešte stále som odmietala veriť, že on s tým celým má niečo spoločné.

Ani neviem nad čím som toľko premýšľala. Či jeho trápnymi slovami o tom, ako by som mala Thea nechať, alebo o tom, že pomáhal môjmu otcovi. Všetko ma vlastne bolelo, takže som na jednej strane asi aj chcela domov. Ale bez rečí, že čo sa stalo a tak. Ktorým sa asi nevyhnem, lebo mama mi volala už asi päťkrát, ale ja som nezodvihla. Nechcela som aby počula, že plačem.

A tak som si tam posedávala ja ani neviem ako dlho ešte, až kým sa mi zas nerozvibroval mobil. Čakala som, že to bude ona, alebo možno Theo, ktorý sa mi predtým tiež snažil dovolať, ale namiesto toho išlo o nejaké neznáme číslo. Ani som to najprv vlastne nechcela zodvihnúť, ale nemala som čo stratiť. Ak by to bol Theo, jeho meno by mi to vypísalo.

„Prosím?" opýtala som sa aspoň trocha normálne, aj keď náladu som mala hlboko pod bodom mrazu. Cítila som sa unavene dokonca na to, aby som sedela a opierala sa o stenu.

„No, že si mi to konečne zodvihla ty a nie ten debil. Ak by som to vedel, už minule by som volal z tohto čísla."

„Otec?" opýtala som sa úplne roztraseným hlasom, no mala som tak akurát chuť šmariť mobil o zem. Načo mi akože volá? Po tom všetko...načo?

„Si prekvapená, že ma počuješ, čo?"

„Prečo voláš?" čo vlastne myslel tým, že som to konečne zodvihla ja a nie ten debil? Myslel Thea, nie? Ale...kedy mu to zodvihol Theo? On mi akože volal už predtým, alebo ako tomu mám rozumieť?

„Aby som ti pripomenul, že na mňa nemáš zabúdať. Vieš, nebolo od teba pekné, keď si ma nechala len tak na Islande. Po týždňoch sa vrátil len ten tvoj stupídny kamarát a vysmial sa mi, že ty si dávno doma. Nebudem sa tajiť, že som mu trocha prifarbil ten debilný ksicht."

„Ty si ublížil Danielovi?!" neverila som vlastným ušiam. Nie! Nemohol to urobiť. Nemohol, proste nemohol ublížiť ešte aj jemu. To ten muž nemá v sebe kúsok ľudskosti, alebo ako do pekla?!

„Troška mu to len prospelo. Ale určite, že to nebolo nič v porovnaní s tým, čo čaká tvojho drahého Thea. Zvlečiem ho z kože, len nech sa mi dostane pod ruky."

„Ty nie si normálny!" zrúkla som na neho a nejako sa vyštverala na nohy. Bola mi na zemi vlastne aj zima, takže som radšej už dlhšie nesedela. Nechcem zbytočne prechladnúť.

„Ale zlatko, nekrič predsa. Dobre vieš, aký je môj názor na neho. A hlavne po tom, ako so mnou minule drzo hovoril."

„Kedy minule prosím ťa?" ničomu aleže vôbec ničomu som nechápala. Len som tam prestupovala z nohy na nohu ako nejaká chudera, čo sa stratila a nevie kadiaľ sa ide domov.

„Ale, ale...tak on ti nepovedal, že som ťa pád dní dozadu hľadal? To nebolo od neho veru pekné. Pokiaľ viem, ak niekoho človek miluje, hovorí mu pravdu. Možno som mal ohľadne neho pravdu, že ťa len využíva. Nikdy to s tebou nemyslel vážne. Niekto ako on, by ťa milovať nedokázal."

„Nie! Klameš! Nikdy si nič iné nevedel, tak prečo by to tak nemalo byť aj teraz?!" tak veľmi som sa snažila ostať na nohách, ale nešlo to. Keď sa mi znova nahrnuli slzy do očí, oprela som sa o stenu tunela za mnou, ale to bola konečná. Pomaličky som sa zviezla k zemi s chuťou hodiť mobil pod kolesá najbližšieho auta.

„Ber to ako myslíš, ale maj na mysli jednu vec. My sa ešte uvidíme a to už čoskoro." skôr, akoby som vôbec stihla nejako zareagovať, alebo čo i len otvoriť ústa, zložil a ja som konečne mohla dať slzám voľný priechod.

Tak my sa ešte uvidíme a to už čoskoro? To nemohol myslieť vážne. Nie, proste...nech sa nevracia. Vtedy sa dokázal za pár hodín tak svetoborne rýchlo zbaliť a odísť, tak nech si aj ostane tam kde je. Nikto tu na neho nie je zvedavý, tak načo sem chce ísť? Aby zas všetko zničil? Aby zničil ešte aj to, čo si mama a Diego začínajú pomaličky budovať medzi sebou?

Takto nejako s plačom som tam presedela asi ešte dobrú hodinu, kým sa zas neozval môj mobil. Ani som sa najprv nechcela pozrieť kto volá, ale zas dúfala som, že je to mama, alebo Theo. Už by som im to asi aj bola zodvihla, ale na moju smolu šlo zas o neznáme číslo. Niekde sa však vo mne nazbieralo toľko nenávisti, že som to zdvihla a bola pripravená povedať otcovi pár naozaj nepekných slov.

„Čo ešte akože chceš? Nestačí ti to všetko, čo si nám za posledné roky urobil?!"

„Bernadet?" v momente, kedy som si uvedomila, že na druhej strane nie je otec, ale Diego, som sa hanbila ako pes. Ale...prečo mi akože volá on?

„Diego prepáč ja...ja som si myslela, že mi volá otec. Pred chvíľou sa ozval a hovoril mi tu samé nezmysli a ja...nevedela som, že je to tvoje číslo. Prepáč prosím ťa."

„To je v poriadku, akurát mi okamžite povedz kde si! Tvoja mama už šalie od strachu a mne to tiež nie je práve dvakrát jedno." znel naozaj nahnevane. Alebo možno skôr ustarostene, povedala by som. A mama? Musí sa určite cítiť hrozne, keďže som jej to ani raz nezodvihla. Ona si predsa takéto správanie odo mňa nezaslúži.

„Takže?!"

„Sedím v tom veľkom tunely, čo vedie von z mesta," odpovedala som napokon a medzičasom si zas musela poutierať slzy. Ja ani nechcem myslieť na to, čo bude keď prídem domov. Nemám proste na žiadne hádky a kázne silu. Aj teraz, najradšej by som bola padla do postele a spala. Koniec, bodka.

„Tak sa ani nehni! Hneď som tam, jasné?"

„Ďakujem," zašepkala som ešte predtým, než by položil. Na jednej strane ma to aj tešilo, ale zároveň som sa chvíle kedy dorazí bála. Hlavne, ak príde sám. Nevedela som vlastne ani aké auto čakať a preto som ani moc nejavila záujem o dianie naokolo.

Teda až do chvíle, kým nezastalo pri mne nejaké čierne BMW. V momente som zodvihla hlavu, na čo Diego už aj vystúpil z auta, a dosť sebavedome sa pobral ku mne. Dalo sa na ňom rozoznať, že mu nebolo všetko jedno. Možno len kvôli tomu, že ho poslala mama, alebo...to robil ten pohľad na mňa a moje vyplakané oči. Určite, že som pôsobila maximálne odstrašujúco.

„Povieš mi, prečo si išla až sem?" len som mlčky pokrútila hlavou, ale stačilo, že on preliezol zvodidlá, čo delili chodník od cesty a ja som znova cítila slzy v očiach. Prišiel sám. Bez Thea. To akože...ani ho nezaujíma, čo je so mnou? Až tak veľmi som ho svojim správaním sklamala?

„Theo?" opýtala som sa, keď si on ku mne rezignovane kľakol a ja som nabrala dosť odvahy, aby som na neho pozrela.

„To je troška komplikované. Vieš...volal ti, ale keď si nedvíhala šiel za Calebom, aby ťa doviezol domov, ale tí dvaja si riadne skočili do vlasov. Nakoniec mi volal, aby som prišiel, ale to som ešte nečakal, že ich budem musieť oboch brať do nemocnice."

„Prosím?" určite som na neho musela pozerať, ako samotného Boha, ale jeho slová mi nešli do hlavy! Theo sa pobil s Calebom? Akože kvôli mne? Bože, ak by som to vedela, okamžite by som mu to zodvihla a radšej šla domov počúvať všetky tie nudné a zbytočné reči.

„Tvoja mama zostala s ním a ja som sa ponúkol, že prídem po teba. Ak myslíš pôjdeme tam, alebo ťa vezmem radšej domov?" rýchlo som pokrútila hlavou a chcela sa postaviť, ale skôr, akoby som sa nazdala, som stratila rovnováhu a ak by Diego nereagoval tak rýchlo, asi by som skončila zas na zemi. Väčšie prekvapenie však bolo, že on mi nepomohol hneď na nohy, ale namiesto toho ma len veľmi príjemne objal a pohladil po vlasoch. Akoby presne aj vedel, čo potrebujem, aby mi bolo aspoň troška lepšie.

„Neboj sa. Pravdepodobne má len zlomenú ruku, takže nič tak vážne, ak sa nad tým zamyslíš," povedal potichu, ale ani jedno z tých slov ma nepovzbudilo. Práve naopak. Toto celé sa stalo len a len kvôli mne. Ak by som sa chovala normálne, nič sa stať nemuselo. V pohode by som odišla, potom pravdepodobne prišla domov a on nemusel nikam ísť. A hlavne sa s nikým biť.

„Bernadet prosím ťa, neseďme tu. Aj tak ako vidím, si od dažďa celá mokrá."

„Je mi zima," odpovedala som ako jediné a konečne mu dovolila, aby nás postavil oboch na nohy. Bola som mu vlastne veľmi vďačná, že prišiel. Nemala som mať voči nemu taký odmietavý prístup ani na začiatku, lebo on asi vážne nie je zlý muž. Ak sa takto zaujíma a stará o mamu a ako vidím mňa tiež, musí to myslieť vážne.

„Prepáč prosím."

„Za čo?" opýtal sa nechápavo a radšej mi opatrne zotrel slzy. S jeho pomocou sme preliezli zvodidlá a obaja následne sadli do auta. Neváhala som ani sekundu v tom, či si sadnem vedľa neho. Skrátka som to urobila a musím povedať, že to teplo, čo bolo v aute, mi istým spôsobom okamžite aj pomohlo.

„Za všetko. Od začiatku som nebola na teba dobrá a to ma mrzí. Proste som si nedokázala pripustiť, že by si niečo mohol mať s mamou. Nesadol si mi ako osoba, ale teraz viem, že som sa mýlila. Ja...bola by som vlastne veľmi rada, ak by ste to spolu skúsili. Viem, že aj ty sa páčiš jej, len..."

„Len?"

„Neublíž jej prosím. Trápila sa už dosť," povedala som potichu a oprela si hlavu o okno. Ešte stále som bola ako na ihlách kvôli Theovi, ale snažila som sa nejako upokojiť. Vraj mu nič také nie je. Viem, že aj zlomená ruka bolí a nie málo, ale ako poznám Caleba, mohlo to skončiť aj oveľa horšie. Musím však len dúfať, že aj napriek všetkému, mi bude schopný odpustiť. Jemu som nikdy zle nechcela. Nikdy v živote.

„Nemám to v pláne, ver mi. Ani jej, ale ani tebe by som nikdy nechcel nič zlé. Ja viem, že to teraz asi bude znieť divne, ale hneď, ako som ju uvidel vo dverách mi bolo jasné, že ona je tá, ktorú som hľadal. Že s ňou a s tebou by som si naozaj vedel predstaviť svoj život na dlhšie dobu, ako len pár mesiacov."

Nevedela som už vlastne čo odpovedať, takže som ostala radšej mlčať. Bála som sa, že ak by som sa ozvala, mohla by prísť reč na niečo, čo by ma zas len rozplakalo. Nechcelo sa mi vlastne veriť ani tomu, čo pred chvíľou povedal. Viem, že by som mu mala naozaj veriť a nie to len hovoriť, ale to sa nedá tak jednoducho. Ešte stále som sa vlastne bála, že by to všetko skončilo rovnako beznádejne, ako s otcom.

Podľa mňa by sme sa niektorý večer mali my dve len tak samé posadiť ku stolu a prebrať to celé. Ak ju nenahovorím na rozvod, oficiálne nikdy nebudeme mať pokoj. Takto sme vlastne ešte stále rodina a to mu dáva predsa len viac práv a ja neviem čoho. Síce právo na to, aby nás mlátil neexistuje, ale on so svojimi kamošmi právnikmi, by dokázali využiť každú medzierku v zákone, len aby všetko skončilo v jeho prospech. Z tejto strany by som sa súdu obávala aj ja, ale...musíme to urobiť. Iná cesta von nevedie. Diego, alebo chalani by nám možno vedeli pomôcť. Ak robili pre Theovho otca a on bol to, čo bol, musel mať nejaké známosti. Ktorý mafián, by aj nemal na svojej strane nejakých dobrých právnikov?

„Mrzí ma, že som vám pokazila pohodový večer."

„Nič sa nedeje. S tortou sme skončili, takže sme aj tak nemali čo robiť."

„Ale mali sme ste si po celom dni oddýchnuť a nie tu behať po celom meste, lebo ja neviem čo so sebou." ešte stále ma vlastne boleli tie slová od Caleba, ale už sa s nimi nedalo nič robiť. Ak sa mi on po tom všetkom odvážil pozrieť do očí, nie ja by som sa mala cítiť ponížene. Ale on. Ja som mu predsa nepodrazila nohy a pritom netvrdila, že ho ľúbim a chcem s ním byť.

Diego potom zaparkoval pomerne rýchlo, ale problém nastal až, keď som ja za ním akosi nestíhala. On v momente vpálil dnu, zatiaľ čo ja som sa len vliekla za ním, ako nejaká chudera. Vo výťahu som potom veľmi nedokázala obstáť na jednom mieste, ale to bolo vlastne aj vedľajšie. Hlavne, že keď sme vystúpili, sa pred nami ocitla takmer prázdna chodba, kde som okamžite uvidela mamu, ale...zároveň aj Caleba. Už iba to, ako vyzeral jeho nos, v kombinácii s rozrazenou spodnou perou mi hovorilo, že asi Thea ani vidieť nechcem. Na druhej strane zas...bola som hrdá, že sa nebál brániť ako seba, tak mňa. Len by ma zaujímalo, kto celú bitku začal.

„Kde si prosím ťa bola zlatko? Vieš, ako som sa bála?"

„Prepáč," dostala som zo seba a v momente ako mama vstala a ja som došla k nej, som sa jej hodila okolo krku. Nechcela som im robiť takéto starosti. Vôbec, ale vôbec si to nezaslúžili.

Ako som ju však objala, ponad jej plece som oči uprel na Caleba. Musela som na neho hľadieť maximálne nenávistne, lebo po chvíľke pohľad radšej odvrátil. Ale urobil vlastne dobre. Ak by sa totiž dalo očami zabíjať, toto by neprežil. Aj keď bitku začal možno, že Theo, nikdy mu neodpustím, že mu ublížil. Ak by ma totiž tak veľmi ľúbil ako tvrdil, nikdy by neublížil chlapcovi, ktorý pre mňa znamená všetko.

Oči sa mi však slzami zaplavili až v momente, kedy sa konečne objavil aj Theo. Sotva vyšiel z dverí a ja som uvidela sadru na jeho ľavej ruke a ten dosť veľký monokel pri ľavom oku, to inak ani nešlo. Prisahala by som, že to doslova bolelo aj mňa samotnú, ale...nedokázala som urobiť nič. Len som po chvíľke nechala mamu tak a radšej šla za ním. Zastali sme síce len kúsok od Caleba, ale bolo mi to vrcholne jedno. Nech si myslí čo chce. Je tak trápny, až by to viac ani nešlo.

„Skôr, ako by si sa opýtala, nemrzí ma, že som sa s ním pobil. Už som to chcel urobiť dávno."

„Si blázon," odpovedala som potichu, ale medzitým som ho objímala tak pevne, akoby som ho už ani nikdy nechcela nechať ísť. A možno tomu tak aj bolo. Stačilo, že som skončila pri ňom, že sa on bradou oprel o moje plece a ten strašný pocit nervozity a strachu zo mňa razom opadol.

„Prečo si mi nedvíhala mobil? Bál som sa o teba myška."

„Nechcela som...alebo možno...skôr som by som ti nebola schopná povedať, čo sa vlastne stalo. Prepáč prosím."

„Ja sa nehnevám. No...si v poriadku, že?" prikývla som, aj keď mi vlastne bolo hrozne zle. Ešte stále ma triaslo od zimy, zatiaľ čo ma nemálo rozbolela aj hlava. Ale to asi len z toľkého plaču a premýšľania o otcovi. Aj o tom by sme si mali potom pohovoriť, ale asi radšej nie teraz. Najradšej by som bola ak by sme už boli doma, pekne v mojej posteli a samozrejme, že len my dvaja.

„Môžeme už ísť domov?"

„Áno. O pár dní sa vraj mám zastaviť."

„Zápästie, čo?" opýtala som sa, na čo on vlastne len prikývol. Hej, išla som na istotu, lebo som takto raz skončila aj ja. Tiež sme sa bili, samozrejme s otcom a skončila som s prasknutou kosťou priamo pri zápästí. Najlepšie však bolo, že keď ma nakoniec doniesol do nemocnice, lebo už nevládal počúvať môj plač, musela som klamať, že som spadla z bicykla. Podľa mňa všetky moje modriny boli podozrivé, ale nikto to neriešil. Až natoľko, by som sa asi nedoudierala, ak by som naozaj spadla z bicykla.

„Ľúbim ťa, hej? Aj keď si riadny debil," zašepkala som mu a ešte skôr, akoby sme sa pobrali naozaj preč, som mu nežne vzala tvár do dlaní a tým si vypýtala jeden z tých nádherných bozkov, ktoré vie rozdávať len a len on. Môj najdrahší Theo.

„Aj ja ťa ľúbim myška. Ani si nevieš predstaviť ako veľmi." jedným očkom som akosi zavadila o Caleba, ale ten po nás pozeral tak strašne nenávistne, akoby nás bol najradšej oboch zaškrtil na mieste.

Postrehla som dokonca aj to, že sa za mnou otvorili dvere výťahu a po chvíli sa aj ozval krik, ktorý vyvolal jeho otec. Padlo dokonca aj Theove meno, ale to nás už Diego oboch jedna radosť strkal k výťahu, zatiaľ čo mamu držal za ruku. Myslela som, že sa za nami jeho otec dokonca aj rozbehne, ale nič sa nestalo. Len tam reval, akoby sa stalo neviem čo. No mal by sa najskôr pozrieť na svojho syna a poriadne si ho vychovať, aby sme podobným situáciám mohli predísť. Ak by mi dal pokoj tak ako som mu to hovorila, toto sa stať nemuselo.

„Aj keď ťa možno nahneval, nemal si sa s ním pobiť. Ver mi, poznám ho a preto viem, že si mohol skončiť oveľa horšie."

„Musel som. Či už pre teba, alebo pre svoj vlastný pokoj," odpovedal potichu, zatiaľ čo som pocítila okolo pliec jeho bundu, ktorú doteraz držala v ruke mama. Keď sme už konečne sedeli všetci v aute, trocha som sa upokojila, ale ešte aj tak som chcela byť už hlavne doma. Kto mal čakať, že hneď prvý deň po prázdninách bude takýto?