„Tak ako?"

„Dá sa. Zažila som už aj väčšiu bolesť," odpovedala som a radšej si k telu ešte lepšie pritiahla deku. Aj keď bol večer pomerne chladný, neodradilo ma to od toho, aby som si sadla von na terasu. Theo, jeho strýko a Oscar skočili von so psami, Diego celý šťastný zabával moju mamu a ja som sa pobrala von. Nečakala som však, že sa ku mne Greg pridá.

„Inak...mrzia ma tie okuliare. Nemal som to v úmysle."

„Nerieš to. Stalo sa." nebolo mi to akože jedno, ale čo by pomohlo, ak by som z toho vinila jeho? Ak by som nevymýšľala, nič by sa predsa nestalo, čiže si za to môžem hlavne ja sama. Ale...vážila som si, že mi tam vtedy pomohol. Mohol sa na nich vykašľať, ale šiel ma hľadať.

„Pokojne ti zaplatím nové, ak myslíš."

„Greg pozri...ja nemám za potrebu z teba ťahať peniaze."

„Tak...fajn." musela som sa nad ním pousmiať. Dalo sa dosť zreteľne poznať, že bol z mojej prítomnosti nesvoj. Ale tak nech si zvyká. Keď je tu Theo robí zo seba tak veľkého frajera, tak prečo ho rozhádže, keď je len v mojej spoločnosti? Pokojne by si zo mňa mohol robiť žarty, koľko by len chcel.

„Ako dlho poznáš Diega?"

„Skoro dvadsať rokov. Ten chlap mi je už vlastne ako brat." kývla som mu hlavou, aby si sadol ku mne, ale on sa radšej len oprel o zábradlie na terase, čím sa mi vlastne otočil chrbtom. Musela som však uznať, že pohľad na jazero bol krásny. To, ako už pomaličky slnko úplne zapadalo a tým oblohu menilo na spleť farieb oranžovej, žltej a miestami dokonca ružovej.

„Takže by si mi o ňom vedel niečo povedať?"

„Nepáči sa ti, že sa tak zaujíma o tvoju mamu?" ako sa tak obzrel za mnou ponad plece, ja som mala chuť sa prepadnúť pod zem. Od hanby samozrejme.

„Nepoznám ho, to je celé. Viem, čo ste zač a práve preto nechcem, aby mama pri ňom trpela, ak by sa niečo zbehlo. Neviem, či ti Theo hovoril o mojom otcovi, ale ak áno, pochopíš ma."

„Ako ste odišli, dali sme si debatu na túto tému." malo mi to napadnúť hneď. Len mi akosi nebolo jasné, či je to dobré. On ho predsa len natoľko nepoznal, aby o ňom mohol niekomu rozprávať. A občas...občas to, čo všetci vidia ani nie je to najhoršie. Vedel síce o tom, že nás otec bije, ale keby vedel aj to všetko iné, čo sa dialo, asi by na neho kompletne zmenil názor. Vlastne...nenávidel by ho ešte viac.

Nikomu som nikdy nepovedala to, ako niektoré bitky vlastne prebiehali. Že ma veľakrát zamkol do izby, len aby som nemohla mame pomôcť. Alebo ešte horšie bolo, keď nám obe zamkol do jednej izby, kde nás mlátil až kým sa neupokojil. Nemali sme vlastne možnosť ani nikam uisť, alebo niečo. Museli sme to skrátka strpieť, aj keď to niekedy nebolo najjednoduchšie. Toto všetko mi v tej dobe pripadalo hrozné, ale on dokázal prísť s ešte niečím horším. Jeden večer, keď prišiel domov podnapitý sme si obe museli vlastne bez dôvodu kľaknúť na zem v kuchyni, zatiaľ čo on sa prechádzal hore-dole, reval po nás a...obe nás bil opaskom. Chápete? Ako...ako z nejakého filmu o barbaroch, alebo k čomu by som to mala vôbec prirovnať.

„Takže ma určite chápeš."

„Vlastne aj áno. Nemusíš sa však báť. Diego taký nie je." nemala som istotu, či mu môžem veriť, ale na jednej strane som asi aj chcela. Mame určite padne dobre, ak o ňu niekto prejaví záujem. Však ona je v podstate ešte mladá a hlavne krásna žena. Čo ak by jej to s Diegom vyšlo? Nemohla by som jej stáť v ceste, lebo ešte nechcem aby bol v našom živote akýsi nový muž.

„Ja som mal vlastne veľmi podobného otca. Tiež nás s mamou a mladšou sestrou stále bil, až som na neho raz zavolal policajtov. Ako dôkazy stačili naše modriny a bordel v dome po jeho besnení a pekne si šiel posedieť do chládku na pätnásť rokov za domáce násilie a dokonca pokus o vraždu, keďže sestra skočila v nemocnici s ťažkým otrasom mozgu a zlomenými rebrami. Mal som vtedy chuť ho tak akurát domlátiť na smrť, ale našťastie som si včas uvedomil, že to by som šiel za mreže ja sám. A oni dve ma potom potrebovali, takže...toľko k tomu. My sme sa následne odsťahovali a už nikdy sme o ňom našťastie nepočuli."

„Ja som tiež raz kvôli nemu skončila v nemocnici a potom...no potom prišiel ešte aj celý ten Island," povedala som a radšej pozrela tak pomimo. Bolo mi jasné, že aj toto im Theo povedal, takže som do detailov nešla. Bolo mi do plaču len z toho, čo mi on sám povedal. Bože, ja...ja naozaj nechápem, ako môžu byť niektorí muži takýto k svojim rodinám. Ak už s nimi nechcú žiť, nech sa proste zoberú a idú si kade ľahšie. Čo získajú tým, že budú niekoho takto týrať? Nejaký pocit sily, alebo čo do pekla?

„Theov otec bol však pravý opak týchto dvoch. Spoznal som ho v dobe, keď bola jeho žena ešte len tehotná a musím povedať, že sa na narodenie syna naozaj veľmi tešil. Pochybujem, že som niekedy videl muža, ktorý by bol tak nadšený z toho, že sa stane otcom. A tak sa potom vlastne aj správal. Miloval Thea každý jeden deň, ktorý s ním strávil. Viac detí mať s manželkou nemohli a práve preto sa mu venoval neustále naplno."

„Bol si tu aj v dobe, kedy sa stala tá nehoda?" nebolo mi jasné, či to chcem naozaj vedieť. Chcela som o tom pochopiteľne vedieť všetko, ale zas Thea som sa nemala to srdce spýtať. Podľa mňa si toho moc ani nepamätá, alebo možno aj nechce pamätať.

„Bol. Je to asi vec, na ktorú v živote nezabudnem. Oni...nešli vtedy sami. Ja som šiel autom za nimi a poviem ti, že ešte asi nikdy v živote som nečelil tak veľkému strachu, ako práve vtedy. Keď sa to celé zbehlo a to hovädo, čo do nich v protismere narazili sa snažilo uisť...chcel som ho zabiť. Tam na mieste, bez nejakých opletačiek. Mal jediné šťastie, že nejaký náhodní okoloidúci zastali a udržali ma od neho."

„Takže on z toho vyviazol vlastne v pohode?"

„Dá sa to tak povedať. Nič také mu nebolo, zatiaľ čo Theo skoro zomrel a jeho rodičia...no to už vieš." prikývla som, na čo som sa zas akosi odvážila pozrieť na neho. Možno som nemala byť ohľadne nich taká pesimistická, lebo ako vidím, asi sú to naozaj v pohode ľudia.

Ako som tak nechala sedenie tak a pomaly podišla k nemu, okamžite som zbadala niečo, čo ma nemálo potešilo. Mama s Diegom sa len tak prechádzali okolo jazera a vyzeralo to, že si v pohode rozumejú. Istým spôsobom ma to robilo naozaj šťastnou, ale pochybnosti som mala ešte stále. Asi si aj jeho budem musieť niektorý deň takto odchytiť na malý rozhovor, aby som si získala nejaký ten prehľad.

„Podľa mňa som horšie obdobie ako ďalšie dva mesiace ani nikdy nezažil. Nikto, ani lekári nevedeli, čo bude s Theom, či sa dá vôbec do poriadku a asi...asi preto som aj potom odišiel. Keď som si už bol istý, že sa uzdraví a jeho strýko sa o neho postará, som si šiel skrátka svojou cestou. Nedokázal som tu zostať. Prišiel som o najlepšieho priateľa a nejako som si to stále dával za vinu."

„Ale to bolo zbytočné. Nemal si s tým nič."

„Teraz to už viem. Nedokázal by som im už pomôcť, ani keby som ako veľmi chcel," povedal dosť utrápene, no podľa mňa aj jeho potešil pohľad na Diega a mamu. Tí traja musia byť určite dlhoročný kamaráti, inak by takto pokope asi nedržali.

„Takže týmto celým som ti chcel povedať, že ak by som Diega k niekomu prirovnal, bol by to Theov otec. Je to jeden čestný chlap, ktorý by žene určite nikdy vedome neublížil. A hlavne, ak pôjde o tvoju mamu, či o teba. Vie, že si pre Thea veľmi dôležitá, takže sa nemusíš báť."

„Tak teda ďakujem. A aj za to, že si mi v lese pomohol."

„To nestojí za slovo," odpovedal na čo sa mi naskytol ešte hádam krajší výhľad, než doteraz. Theo aj s partou sa už vracali z lesa a naozaj stačilo, že si ma tak letmo všimol...už zo mňa oči totiž nespustil. K tomu ten jeho prekrásny úsmev a ako sa mu tak vietor pohrával s vlasmi. Dážď vlastne ustal pomerne rýchlo a podvečer sme si užili nakoniec aj slnko, čo ma akosi aj potešilo. Ak už sme niekde takto preč, nech je aspoň normálne počasie.

„Si riadne zamilovaná, čo?"

„Ani nevieš ako. Odkedy som s ním, cítim sa ako v siedmom nebi. Hej, občas to je ťažké, ale všetko z toho stojí za to."

Theo

„Vďaka, že si sa jej pozrel na tú nohu. Vážim si to."

„To nestojí za slovo. Ak už ste boli raz šikovní a dostali sa do takýchto ťažkostí," podotkol, nad čím som ja len trocha urazene prevrátim oči. Priznávam, mal som to tam celé zvládnuť nejako inak, ale mal by som byť asi rád, že sme neskončili horšie. Dohodnúť sa s tými chlapmi, aby sa nikomu nič nestalo bolo nakoniec dosť ťažké. Preto som aj bol Gregovi vďačný, že našiel Bernadet a vzal ju späť.

„Nemyslím si, že to niekto z nich plánoval," dodal strýko, ktorý si celý čas kráčal za nami, kde sa vliekli aj Gus a Lexi. Ava s Elzou si behali ako divé, ale tí dvaja seriózne pôsobili, akoby sa im ani chodiť nechcelo. Na to, že ide o takéto plemeno, boli už odmalička dosť leniví. Nechápem však prečo. Von s nimi bolo chodené dosť, ale im sa akosi neráčilo robiť nejakú extra aktivitu. Ale tak možno sa to upraví časom. Aj Elza bola vlastne takáto. Kým nemala nejako pol roka, stále len vylihovala a napchávala sa jedna radosť. Proste si užívala život šteňaťa, ako sa len dalo.

„Čo bude teraz akože s tou poľovačkou? Chystáme sa ešte na niečo také?"

„Nevidím dôvod prečo niečo nie," odpovedal Oscar strýkovi, aj keď ja som si tým už istý nebol. A teraz nemyslím kvôli Bernadet, ale práve tým pytliakom, či čo sa hentí snažili byť. Nepochybujem, že sa tu potulujú aj inokedy a naozaj to posledné čo potrebujeme je, aby sme im znova skrížili cestu.

„Ja sa asi radšej budem držať nejako stranou."

„Ale no tak...budeš teraz robiť kvôli tej svojej babe scény celý čas?" obaja sa síce nad tým zasmiali, ale tak mne do smiechu nebolo. Nech si Oscar myslí čo chce! Ona je pre mňa dôležitejšia, než nejaká ich stupídna zábavka. A ak to nechápe, nech mi dá radšej pokoj a všetko bude v najväčšom poriadku.

„Pozri...vy choďte, zabavte sa a ja s ňou radšej strávim čas inak. Pokojne si vezmite aj psov, ale so mnou nepočítajte."

„Nejako si nám zmäkol."

„Staraj sa o seba, áno?! Za to, že ty nikoho nemáš ešte neznamená, že ja sa k nej budem správať, akoby mi bola ľahostajná. Vzal som ju sem, aby sme boli spolu, ale doteraz sa diali samé nanič veci. Obaja sme sa tešili na jarné prázdniny, tak nám ich prosím nekazte," povedal som a pridal trocha do kroku, aby som bol čím skôr späť. Keď sme sem totiž išli, nečakal som toľko drámy. No na moju smolu som sa dosť škaredo mýlil.

Stačilo však, keď sa nám už zas pred očami vynorila chata a ja som uvidel Bernadet aj s Gregom vonku na terase. Vyzerali, že sa o niečo rozprávajú, no stačilo aby sa nám pohľady stretli na jednu krátku chvíľu a ja som už nedokázal len tak potlačiť úsmev. Bože...to ako na mňa aj po tom všetko hľadela a dokonca sa aj usmievala, mi úplne stačilo. Keď totiž odišla, naozaj som sa bál, že som niečo nenapraviteľne pokašľal. Preto mi asi aj odľahlo, keď sa napokon vrátila a dala mi vlastne ešte šancu. Šancu, ktorú už nemôžem a hlavne nechcem premrhať.

„Tak čo tu vy dvaja stvárate?" opýtal som sa, sotva som došiel k nim. Greg sa na mňa len provokatívne usmial, zatiaľ čo ja som Bernadet objal zozadu okolo pása a vtisol jej pusu za ucho. Vlastne ma aj tešilo, že sa nakoniec počasie umúdrilo, aj keď to teraz vyzeralo, že by sa zas mal spustiť dážď. Každopádne som však nemal na zajtra žiadne konkrétne plány. Asi si urobíme len taký voľný deň a podvečer sa pôjdeme trocha prejsť, alebo tak.

„Len sme sa trocha rozprávali. Vieš, potrebovala som si pozisťovať čo je Diego zač." ako tak kývla hlavou smerom k jazeru, došlo mi čo myslí. Jej mama a Diego sa prechádzali a vyzeralo to, že sa dobre bavia. Ja som ho takto šťastného vlastne videl aj rád. Zaslúži si to a hlavne ak ide o spoločnosť, ako je Beatrice.

„Snáď si spokojná s tým, čo si sa dozvedela."

„Myslím, že áno."

„Tak je dobre. Aj my sme mali celkom príjemnú prechádzku, aj keď sa mladým akosi chodiť nechcelo."

Ako sme si tak ešte trocha pokecali vonku aj s Gregom, vrátili sa aj naše hrdličky a musím naozaj uznať, že Diego bol nadšeným bez seba. To, ako sa pri nej usmieval a ako s ňou hovoril, bolo prísľubom, že by mu to aj mohlo s ňou vyjsť. Len kto vie, ako by to celé potom brala Bernadet. Či už je pripravená na niekoho takého vo svojom živote.

Všetci sme sa potom aj pobrali svojimi cestami. My dvaja s chlpáčmi do izby a ostatní akosi zostali vonku, že si ešte podebatujú. Presviedčali aj nás, ale mne sa už nechcelo a ako som videl, aj myška radšej súhlasila so mnou. Nemal som proste po dnešku náladu sa len tak vykecávať a smiať, akoby sa nič nestalo. Práveže sa stalo a ja som si to ešte stále vyčítal. Ak by som sa totiž nechoval ako idiot, dnešok sme mohli prežiť aj v lepšom duchu a hlavne bez všetkých tých problémov, ktorými sme si prešli.

Nad podobnými témami som potom vlastne premýšľal aj kým som bol v sprche. Neplánoval som sa tam zdržať dlho, ale akosi mi to nevyšlo. Ja...vlastne ani neviem prečo, ale myšlienkami som skončil až pri rodičoch. Pri tom, ako sme sem dosť často chodievali a tak celkovo všetko, čo sa tohto miesta týkalo. Mama sem nechodila moc rada, aj keď mi nikdy nebolo jasné, prečo. Ja s otcom sme sa vždy nejako zabavili. Často sme si ešte ráno sadli von k jazeru a potom dúfali, že chytíme rybu až do večera. A občas sa to aj podarilo, ale nehovorím, že to bol akýsi svetoborný úspech. Po dlhom dni však potešila aj malá rybka, ak už nič iné nebolo.

„Greg mi trocha hovoril aj o tvojom otcovi," začala Bernadet pomerne opatrne a oprela sa o rám dverí. Ja som bol už vlastne hotový so všetkým, akurát som po sebe ešte akosi musel pozerať v zrkadle, akoby som sa videl prvýkrát v živote. No predovšetkým to robili tie nešťastné jazvy. Ešte ani po takom dlhom čase som si na ne nedokázal úplne zvyknúť a stále ešte asi dúfam, že sa jedného dňa prebudím bez nich a zas bude všetko tak, ako predtým.

„A čo také si sa dozvedela?"

„Utvrdila som si, že si mi minule hovoril pravdu. Opisoval ho ako naozaj skvelého človeka," odpovedala, ale ja som v jej hlase ešte stále počul nejaký ten smútok. Veril som, že dnešok asi nebol dobrý ani pre ňu, ale už ani ja som akosi nemal silu, aby som ju presviedčal, že je všetko v poriadku. Ak chce vešať hlavu, nech si poslúži. Však ju to skôr, či neskôr prejde.

„Som rád, že si tu."

„Theo..." na chvíľu sa odmlčala, ale akosi sme sa ani k ďalším rečiam nedostali. Stačilo, že podišla ku mne a ja som už presne vedel, čo pravdepodobne obaja potrebujeme. Preto som neváhal ani chvíľu, opatrne jej vzal tvár do dlaní a bez nejakých opletačiek ju pobozkal. No nechcel som to uhrať iba na jeden, či dva krátke bozky. To vôbec nie. Chcel som si naplno vychutnať každý jeden z tých dokonalých momentov, ktoré som s ňou mohol stráviť.

Nečakal som, že ma nakoniec až prinúti trocha zacúvať vzad, ale vo chvíli, kedy som pocítil stenu za chrbtom, mi to bolo vlastne aj jedno. Dokonca som vymyslel aj taký malý trik, pri ktorom sme si však pozície vymenili. Ona skončila chrbtom pri stene, zatiaľ čo ja som na nás pustil vodu, keďže sme sa zas akosi ocitli v sprche. Taká druhá sprcha grátis, aby som pravdu povedal. Od jej pier som sa však nevzdialil ani na sekundu. Prišlo mi to v tej chvíli ako niečo, čo by ma ešte riadne dlho mrzelo, ak by som urobil. Kiežby som ju našiel už skôr. Ja...občas naozaj nechápem, ako som bez jej lásky vôbec dokázal žiť. Teraz stačí, že sme bez seba pár hodín a ja už neviem čo so sebou.

„Ani nevieš, ako veľmi ma celý dnešok mrzí. Neprišiel som sem, aby som sa zabával s nimi, ale aby som trávil čas s tebou. Tak veľmi sme sa tešili na jarné prázdniny, tak si ich nepokazme. Chcem, aby si mala po tom celom Islande len pekne strávené dni. Už ťa nechcem vidieť stále sa len nad niečím trápiť. Tvoj otec je predsa preč, tak si konečne začni užívať život prosím ťa. Chýba nám snáď niečo k tomu, aby sme boli šťastní?" opýtal som sa, keď sme sa od seba obaja zadýchane odtrhli a ja sa jej zahľadel do očí. Už len to, ako sa v nich tá nádherná modrá búrila pod ťarchou jej pocitov bolo niečo krásne.

„Ale ono to nie je len o otcovi Theo. Je tam viacej vecí, ale nemyslím, že by sme to mali rozoberať práve tu a práve dnes. Vrátila som sa, aby sme si to tu užili a nie, aby sme si lámali nad niečím takýmto hlavu. Ešte stále to môžu byť pekné prázdniny."

„Môžu," prisvedčil som potichu, aj keď mi prišlo ťažko myslieť nejako pozitívne. Možno ak sa na toto celé vyspím bude lepšie, ale v tomto konkrétnom momente mi to prišlo nemožné.

„Hovorili sme o tej poľovačke a povedal som, že sa nezúčastním. Radšej zostanem tu s tebou."

„To nemusíš robiť. Ak myslíš, pokojne choď," odpovedala, ale ja som len pokýval hlavou a vtisol jej pusu na čelo. Nechcem to. Ona je pre mňa miliónkrát dôležitejšia, ako nejaké nezmyselné naháňania zvierat v lese so zbraňou v ruke. Však sa určite nejako zabavíme aj sami dvaja. Možno sa dám ukecať aj na to, že pôjdeme stanovať so psami, ale...neviem. Ešte si to musím premyslieť, ale asi by to nebolo až tak od veci.

„Vymyslím nám radšej nejaký ten náhradný program. Určite sa zabavíme lepšie."

„Ale ja ťa nechcem obrať o čas s nimi."

„O nič ma neoberieš myška. Ak by som chcel, išiel by som, ale nechcem." bolo mi jasné, že ju tak ľahko po tomto celom asi nepresvedčím, ale tak fajn. Keď slová nestačia, moje činy ju v tom hádam utvrdia. A musím povedať, že to, ako sme sa ešte chvíľku bozkávali pod prúdom nádherne teplej vody, naozaj nebolo na zahodenie. Konečne som sa po pád dňoch dokázal plne uvoľniť a nebrať všetko tak strašne seriózne. Všímal som si krátka len ju a ten pocit príjemného tepla, čo mi k šťastiu teda úplne stačilo.

Aj keď...trocha menej šťastný som bol v momente, kedy ma len tak prestala bozkávať a pravou rukou mi opatrne prešla po tej najdlhšej jazve. Radšej som dokonca privrel oči, len aby som sa ovládol a neodsunul jej ruku bokom. Proste som to nenávidel. Stále keď som ich na sebe v zrkadle uvidel, som mal chuť ho akurát tak rozmlátiť na márne kúsky. Zakaždým mi to pripomenulo len to, aký neschopný som bol vo veci, ako bola ochrániť vlastných rodičov. Ja môžem za ich smrť, nech hovorí každý čo chce. Sedel som za volantom a napáli to do toho druhého auta. Akurát som potom nikdy nepochopil, prečo zomreli oni a nie ja. Bolo by to spravodlivejšie.

„Myška prosím ťa..."

„To je v poriadku. Už som ti hovorila, že sa za ne nemusíš hanbiť. Pre mňa si buď s nimi, alebo aj bez nich ten, ktorého chcem najviac na svete Theo."

„Ja ale nechápem, ako ma môžeš takéhoto natoľko ľúbiť."

„Jednoducho. Mne stačí, keď sa pozriem do tvojich nádherných očí a vidím tam všetko, čo som v živote kedy chcela. Pochopenie, snahu pomôcť, ale hlavne lásku. Na mňa sa ešte nikdy žiaden muž nepozeral takýmto spôsobom a možno aj preto niekedy neviem, ako reagovať. Ja keď ťa vidím, ďakujem všetkým svätým, že som dostala tú šancu spoznať ťa a stráviť s tebou čas," povedala pri konci už pomerne potichu, zatiaľ čo som jej už v očiach videl slzy. Mne zas nikdy nešlo do hlavy toto. Keď mi ona takto vyznáva lásku, všetky jej pocity sa dokonale odzrkadľujú aj v jej očiach. Všetka tá jej úprimnosť, ktorá ma v tomto smere stále zaráža.

Ja som jej už následne ani akosi nedokázal nič odpovedať. Bol som proste rád, že sa to celé takto medzi nami vyriešilo. Radšej sme si ešte dali pár bozkov, obaja sa prezliekli do suchého a pekne zaliezli do postele. Ja som si ešte chcel pôvodne pozrieť nejaký ten film, no napokon sme sa k tomu ani nedostali. Namiesto toho som len na jej želanie nechal odtiahnuté závesy na balkónových dverách, aby sme sa mohli kochať bleskami, ktoré medzičasom ovládli oblohu. Ako som hovoril, solídne sa rozpršalo, no nedalo sa nič robiť. Chvíľami to bolo naozaj niečo krásne, keď celú izbu len tak osvetlil blesk, ktorý napokon niekde udrel do zeme, ďaleko od nás.

„Ak myslíš, môžem ti raz ukázať aj dom, kde som vyrastal. Síce je prenajatý ale poznám nájomníkov veľmi dobre, takže by nás tam mali bez problému pustiť. Ak vieš o tom veľkom dome na kopci, čo je druhým smerom, ako tunel, asi ani nemusíš zapojiť toľko fantázie."

„Myslím, že viem. Taký s veľkou kovanou bránou, za ktorou je aj menšia fontána s morskou pannou, však?"

„Presne. Tá tam bola na mamino želanie," odpovedal som s úsmevom a vtisol jej pusu na čelo. Zatiaľ čo ja som ležal na chrbte, s jednou rukou pod hlavou, ona mala hlavu vyloženú na mojej hrudi a ja som ju druhou rukou objímal. Bolo mi tak vlastne maximálne pohodlne a asi ani ona sa moc nemohla sťažovať. Dokonca sme si potichu pustili aj tak do pozadia hudbu, čiže som bol vrcholne spokojný. No a hoci som výber nechal na ňu, ten jej Ed Sheeran, mal naozaj zaujímavé a hlavne romantické piesne. Dosť často som premýšľal nad tým, ako dokážu niektorí ľudia takto otvorene a precítene spievať o láske a citoch. Akoby to bola len nejaká banalita, ale zároveň aj tá najnádhernejšia vec, ktorá na tomto svete je.

„Občas sme tadiaľ s mamou zablúdili. Hlavne, keď sme potrebovali od otca prestávku. To sme sa zvykli prejsť krížom cez celé mestečko, čo nám niekedy zabralo aj tri hodiny. No aspoň na ten krátky čas, sme mali pokoj a možnosť sa porozprávať. Je vlastne aj smiešne, že...no väčšina detí sa teší, ak majú ich rodičia voľno a sú s nimi, ale ja? V také dni som sa už hneď ráno budila so strachom, čo ma zas čaká."

„Ale to je minulosť. Žiaden otec tu už nie je Bernadet. Teraz som tu ja a mojou úlohou je vynahradiť ti všetky tie roky bolesti, ktoré si si ani náhodou nezaslúžila. Už nikdy mu nedovolím, aby sa ťa čo i len dotkol."