Budík. Ten najhorší zvuk, ktorý môžete počuť v pondelok ráno. Vypla som ho a pretočila sa na druhú stranu postele. Ako ja nenávidím pondelky. Opustiť biele periny a teplo postele je pre mňa obrovská výzva. Dnes začínam v práci až o ôsmej takže mám ešte nejaký ten čas. Keď si sadnem, tak Ginny môj pes automaticky vyskočí ku mne. "Aspoň niekto tu má dobrú náladu," zasmejem sa a pohladkám ju medzi ušami.

        V mojom malom jednoizbovom byte sme my dve. Vlastne sa to ani nedá nazývať byt, skôr je to len jedna izba, ktorá sa tvári ako obývačka ale je to aj spálňa. Pred dvoma rokmi som sa sem nasťahovala aj s mojim priateľom avšak po roku spoločného bývania sme sa rozišli a ja som tu ostala sama. Domov k mame som sa vrátiť nechcela tak som nechala školu školou, našla si prácu a zaobstarala si Ginny.

        Pracujem hneď oproti v malom podniku, ktorý je cez deň kaviareň s cukrárňou a večer sa mení na bar kde si prídu ľudia po ťažkom dni v práci oddýchnuť pri pohári vína alebo drinku a dobrom jedle. Všetci sa čudovali, že som sa rozhodla ísť pracovať práve sem aj napriek mojej ambícii stať sa psychologičkou ale táto práca ma bavila. Napriek tomu, že bola fyzicky ťažká robilo mi radosť pracovať tam. Každý deň som stretla nových ľudí a tí zhovorčivejší mi pri bare hovorili čo cez deň zažili alebo čo ich trápi. Svojim spôsobom som veľa ľuďom robila psychológa aj bez školy. Študentský život ma bavil, no cítila som, že toto nie je to čo chcem. Sedieť päť rokov v škole potom si hľadať prácu v obore a celý život sedieť niekde v ambulancii to nebolo pre mňa.

         "No dobre Ginny poď ideme si dať niečo na raňajky a ja potom letím do práce. Vonku pôjdeš s pani Anne," pani Anne je suseda oproti už na dôchodku. Občas mi Ginny postráži alebo vyvenčí ak nestíham alebo nemám čas. Ja jej zase niekedy idem na nákup alebo jej vybavím čo potrebuje.

         Ginny som do misky pri dverách dala konzervu s mäsom a ja som si pripravila vajíčka so slaninkou a k tomu veľmi veľa kávy. Bez kávy deň začať nemôže. Kuchyňa bola maličká len s barovým pultom s dvoma stoličkami a pri stene úsporná kuchynská linka so sporákom. Stačilo mi to a dokázala som si to tu veľmi pekne zútulniť. Tento byt som jednoducho milovala aj keď všetky spomienky neboli ideálne, páčilo sa mi tu.

        Pri raňajkovaní som si pozrela všetky sociálne siete a napísala som mame strohé dobré ráno. Je to taký náš rituál vždy si píšeme ráno aj večer aby sme vedeli, že tá druhá je v poriadku. Volali sme si málo keďže mama pracovala cez deň a ja väčšinou večer nemali sme toľko času. Mama býva sama na okraji mesta vo veľkom dome a aj keď som ju k sebe po rozchode volala nechcela prísť. Vraj mám právo na svoj život a ona mi tu nechce zavadzať. Nedokázala som jej vyhovoriť, že by mi tu neprekážala.

        Tanier a hrnček od kávy som hodila do drezu, umyjem to večer keď prídem. V kúpeľni som si dala rýchlu sprchu a nahodila som veľmi jemný make-up. Zo skrine na chodbe som vytiahla čierne rifle a čierne obtiahnuté tričko, bolo to dress code v práci. Cez to som si prehodila sivý cardigan, vzala som si tašku a obula sa. "Ahoj Ginny pani Anna tu o chvíľu príde," zabuchla som dvere a zazvonila Anne bol to náš signál, že odchádzam do práce a môže spokojne prísť po Ginny.

         Ako vždy som do práce nestíhala aj napriek tomu, že som vstala a hodinu skôr. Prebehla som cez cestu a o pár minút som už rozrazila dvere do baru Muddie. "Som tu, som tu," skríkla som keď som videla nahnevaného Lukasa za barom. "Aha, meškám len 10 minút," zasmiala som sa a odniesla si veci do skladu.

           "Samozrejme dnes desať zajtra pätnásť a v stredu nemusíš ani chodiť." "Nezveličuj, poznáš ma ale veď otvárame až o hodinku to všetko stíham. Dnes tu je celkom poriadok nie je tu až toľko roboty," zviazala som si vlasy do copu na vrch hlavy. "Má prísť tovar a ja ho ešte neviem prebrať. Bol som v strese, že nestihneš prísť a budem to musieť robiť sám," Lukas tu je len pár mesiacov a veľa vecí ešte nevie. "No ale prišla som, takže je všetko ok," zasmiala som sa a vybrala z vrecka nohavíc telefón, ktorý som hodila na bar. "Kto dnes ešte príde?" spýtal sa ma Luke. "Netuším asi až večer Marry," len čo som to dopovedala ozval sa zvonček od zadných dverí. "Je to tu, poď ukážem ti čo sa ako vypisuje a pomôžem mi s tými prekliatymi krabicami."

           Prišli sme dozadu otvorila som dvere a pustila dnu šoféra aj s prvými baleniami vody. "Dobrý, tak čo tu máme dnes?" predpokladala som, že to bude Steve závozník, ktorý tu chodí odkedy tu pracujem má okolo 50 rokov asi sto kíl a vždy mi hodinu rozpráva o tom ako by toto už nemal robiť a ako to nie je prospešné pre jeho kríže v jeho veku. No keď sa voda položila zistila som, že to nie je Steve. Určite nemal 50, určite nemal sto kíl a jednoznačne bol oveľa krajší ako náš starý závozník. "Dobrý, no neviem čo tu máte ale poďte si to vyložiť to nie je moja robota," takýto nevrlí prístup som nečakala Steve nám s tým vždy rád pomohol. Trochu zaskočená som prikývla a poprosila Lukasa nech to vynosí a ja som podľa papierov skontrolovala čísla krabíc. "Luke tú ukážku necháme na inokedy, dnes by to zabralo veľa času a tuto pán určite nemôže čakať," otrávene som sa pozrela na nášho nového závoznika ako si spokojne fajčí pred dverami a nechá Lukasa trápiť sa samého. Zadýchaný kolega mi prikývol a ďalej sa venoval svojej práci.

        "Viete čo?" pozrel sa na mňa pán v sivom pracovnom oblečení s cigaretou v ústach. "Dal by som si kávu," konečne som mala možnosť si ho obzrieť. Mohol mať okolo tridsať, vysoký chudý a svalnatý. Ak by nebol taký nepríjemný aj by sa mi páčil. Díval sa na mňa hnedými arogantnými očami a ja som sa v tej chvíli nevedela vykoktať. Sršala z neho prirodzená dominantnosť a ja som nedokázala nič povedal, len som prikývla a odišla k baru.

      Estelle, spamätaj sa. Nemôže ťa niekto rozhodiť len kvôli tomu, že vyzerá dobre. Počula som svoj vlastný hlas v hlave a snažila sa sústrediť na stroj, ktorý mal urobiť kávu niekomu kto sa mi jednoznačne veľmi páčil. 

****

Ahojte, tak som tu s novým príbehom. Dúfam, že sa vám bude páčiť.

Budem vďačná za každý vote a komentár.

Vaša Ellie :)