Keď je už ten strašidelný Halloween, tak som si pre vás pripravila jeden výnimočný diel. Vystupujú v ňom postavy/obludy z niektorých mojich príbehov. Nie je však nutné, aby ste ich mali prečítané. Ale asi by vám to dávalo väčší zmysel. 

Každopádne, prajem príjemné čítanie a dúfam, že sa vám bude tento príbeh páčiť.

(Jednotlivé názvy príbehov + popisy postáv nájdete na konci tejto kapitoly)

Dvere sa otvorili a na moment ma oslepilo jasné slnko. Zafúkal chladný vietor, ktorý unášal tlmené zvuky väznice. Budovy, ktorá bola mojim domovom tri roky, ale pôvodne to malo byť štyri a niečo. Za slušné správanie som teraz mohol dýchať ten upokojujúci a slobodný čerstvý vzduch.

Tak, ako bolo dohodnuté, Henry ma čakal pri aute. Postával tam s rukami vo vreckách, mierne sa opierajúc o vozidlo. Keď ma zbadal, zamával mi. Pripomínal mi šťastného psa, keď sa domov vráti pániček. Viem, že sa to prirovnanie moc nehodí. Ale môj brat proste taký bol, nikdy nespravil niečo bezo mňa.

A kvôli jeho zmiešanej a nie príliš mentálne zdravej povahe, dostal nižší trest. Odpykal si ho, potom bol chvíľu na liečení a teraz už je niekoľko mesiacov na slobode. Mal som zlosť, prirodzene, že áno. Na toho malého fagana, kvôli ktorému nás zatkli. Nebyť jeho, nikdy by nás nechytili a naše vykrádanie benzínových púmp mohlo veselo pokračovať. No, povedzme, že by nás nechytili tak skoro.

Počas toho, ako som vysedával po nociach na tej tvrdej posteli, som vždy rozmýšľal čo tomu smradovi spravím, až sa dostanem na slobodu. Čas ubiehal a ja som sa stále nevedel rozhodnúť. Zabiť ho? Nie, príliš jednoduché a otrepané. Zabiť jeho rodinu? Možno áno, ale priveľa práce.

Uzavrel som to s tým, že ho proste nechám tak. Mal som dosť toho odporného pachu a strážnych vo väznici. Nehodlal som sa tam znova vrátiť. Chcel som skončiť s tým vykrádaním, túžil som vyskúšať normálny život. S novonadobudnutou nádejou na nový život som opustil tieň budovy. Naposledy som sa otočil a venoval jej dlhý pohľad, potom som upriamil pozornosť na vysmiateho Henryho.

„Braček," úsmev sa mu ešte väčšmi rozšíril a bez ďalších slov ma objal.

Po našom malom a vytúženom stretnutí, sme obaja nasadli do auta. Vďaka bratrancovi sme mali auto zaparkované priamo pred väznicou, nakoľko Henry vodičák mať nemohol. Sám sem dnes prišiel autobusom, aj keď som mu jasne hovoril, že nemusí.

„Tak, čo je nové?" prehovoril som s miernym úsmevom. Aj napriek tomu, akú mal nevyspytateľnú povahu, strašne mi chýbal.

„Vedel si, že uniklo na internet nové video?"

S nadvihnutým obočím som sa na neho nechápavo pozeral. Video? Na čo mi je, dokelu, video?

„V jednom hoteli straší a..."

Prevrátil som očami a zadíval sa pred seba. Zapínal som si pás a pomaly som prepínal do módu „vôbec nepočúvam tie stračky, ktoré mu vychádzajú z úst". Vďaka mojej niekoľkoročnej praxe som si tento mód celkom vycibril a bol mu vďačný. Inak by si môj mozog zbalil kufre a odišiel.

„A je tam jedno dievčatko, ktoré sa tam často premáva."

To slovo povedal inak, poláskal ho na jazyku. S obavami som sa na neho opäť pozrel. Vyzeral ako malé dieťa, ktoré hovorí mame o novej hračke. Ja som sa len modlil, aby sa mu v jeho pobláznenej mysli nevytvárali nesprávne obrazy. Už raz sa chcel s tým mladým z benzínky pohrať. A ako to dopadlo...

„Je to iba duch," vypleštil oči a zatváril sa nevinne.

Ignoroval som, čo povedal a s povzdychom som naštartoval. Aj tak som na duchariny neveril. „Myslel som, čo je nové v rodine."

„Mama je na tom zdravotne zle, je stále chorá... a dom nám chcú zhabať. Vraj neplatíme," pokrčil ramenami, ako keby tomu nechápal.

Hneď, ako spomenul mamu, tisli sa mi do očí slzy. Zahnal som ich, a to veľmi rýchlo. Miloval som ju, aj keď bola taká aká bola. Pila a fajčila, dokonca aj vtedy, keď čakala Henryho. Popritom brala aj nejaké drogy. Vždy nás ale chránila pred otcom a jeho stavmi besnenia. Vďaka tomu, na nás nikdy nepoložil ruku, odniesla si to iba ona. Keď som bol starší, otca som vyhnal. Moc sa nebránil, keďže v tom stave sa nevedel nijako vzpierať.

„Tak ma napadá," prerušil tok mojich myšlienok, a keď sa uistil, že má moju plnú pozornosť, pokračoval. „Po ceste je jedna benzínka, čo keby sme...?"

„Nie," prerušil som ho. „S tým som skončil, vlastne... skončili," dodal som jasne a zreteľne.

„Čože?"

Zastavil som na chvíľu na kraji vozovky. Tušil som, že to bude vysvetľovanie nadlho a nechcel som sa prípadne inokedy opakovať. Musel som mu to čo najskôr vysvetliť a objasniť.

„Žiadne vykrádanie, žiadne napádanie a podobne."

„Ale to..."

Nechal som ho chvíľu spracovať myšlienku. Vedel som, že mu to zapína trochu pomalšie.

„My ale potrebujeme peniaze!" zvýšil hlas.

„Nájdem si robotu a bude!" prehovoril som rovnako zvýšeným hlasom. „Pozri sa, to čo sme vtedy robili už robiť nebudeme. Proste nie."

„A čo moja hračka?"

Hračka?

„Sľúbil si mi, že ho nájdeme a môžem si s ním robiť čo chcem!" zvrieskol.

Premeral som si ho pohľadom. Bol iný, iný než keď sme boli spolu. Nikdy mi ešte neoponoval, nikdy na mňa nezvýšil hlas. Výzorovo bol stále rovnaký, pôsobil ako dajaký bezdomovec a páchol ako vždy. No v jeho očiach bol jasne vidieť vzdor a hnev, to bolo snáď prvýkrát.

Našiel si snáď psíček nového pánička?

Cesta prebiehala v dusnom tichu. Obaja sme mali iný názor a nikto neplánoval ustúpiť. Atmosféra bola napätá, cítil som to až v kostiach. Rozhodol som sa trochu vyventilovať a zastaviť na benzínke. Nie, kvôli tankovaniu alebo záchodu, potreboval som sa sám upokojiť a za volantom to jednoducho nešlo. A hlavne, nie pri mojom nepredvídateľnom bratovi.

Poslal som Henryho do predajne, nech niečo kúpi na cestu. Ja som len trochu doplnil nádrž a čakal na neho. Benzínka bola na kraji dediny a žiadne iné autá tu neboli. Čakal som dlhú dobu, až prehnane dlhú dobu. Veď, ako dlho trvá kúpiť pár vecí a zaplatiť?

Keď som začul výkrik z predajne, prekvapilo ma to. A súčasne sa mi v hlave vynárali hrozivé obrazy. Depresívne myšlienky ma obliali ako studený pot, ktorý mi začal stekať po tvári.

Dobehol som ku dverám a v sekunde ich otvoril. Vo vzduchu som zacítil krv. Možno by som sa aj povracal, keby som si na to nebol zvykol. S mojim bratom sme kedysi robili rôzne... veci. Na pravej strane sa nachádzala pokladňa, pri ktorej stál Henry. Bol mi chrbtom, takže som nevedel odhadnúť čo sa deje. Prešiel som pár regálov, aby som sa dostal bližšie.

„Henry, čo sa..."

Otvoril som od prekvapenia ústa. Scéna predo mnou vyzerala ako z hororu. Okolie pokladne a stien bolo posiatych čerstvou krvou. V rohu sa opierala vychudnutá žena s vytreštenými očami. Sťažka dýchala a ruky mala zdvihnuté v obrannom geste. Až potom som si všimol, že na tele má niekoľko bodných rán.

„Neboj sa, všetko je v poriadku. Kamery som vyradil pred chvíľou. A ona? Stihla zavolať políciu, a tak som ju musel potrestať. Spravil som jej také zranenia, aby dlho a pomaly umierala. Už rovnakú chybu nespravím."

Stál som v šoku, úplne vyvedený z mieri. Ako, sakra, toto mohol spraviť a povedať? Nikdy neboli jeho činy tak brutálne a beštiálne. Choval sa úplne inak. Odkiaľ ho napadlo vôbec vyradiť kamery? Nechcel som svojho brata inteligentne podceňovať, ale toto bolo mimo jeho úroveň. Čo sa s ním stalo?

„Poď, braček. Tu sme hotoví," spokojne sa na mňa usmial a pobral sa s taškou plnou peňazí preč.

„To ju necháš iba tak? A vôbec, prečo si to spravil?! Veď som ti vravel, že to už nerobíme!" Vybuchol som, pričom som jasne zdôraznil posledné slovo.

„Myslel som si, že ťa to poteší," povedal pošepky a začal plakať.

V duchu som zahrešil. Vedel som, že má brat dve a možno viac tvárí, ale takúto reakciu som nečakal. Zviezol sa na zem a pomaly sa jeho plakanie menilo na rev. Za pár sekúnd sa doslova celá jeho psychika otočila o tristošesťdesiat stupňov. Teraz vyzeral ako nejaké nevinné a zraniteľné dieťa.

Snažil som sa upokojiť. Podľa jeho slov, žena stihla zavolať pomoc, takže som musel konať rýchlo. Ako som najjemnejšie vedel, povedal som mu, nech ide do auta. Potom som upriamil pozornosť na predavačku, ktorá už ležala na zemi so zatvorenými očami. Tvár mala stiahnutú do bolestnej grimasy a sem-tam sa jej z úst vydralo syknutie.

Nožík som po bratovi prevzal a snažil sa ho očistiť, čo najviac od jeho odtlačkov. Bola to jeho práca, ale ako jeho starší brat, chcel som ho chrániť. Bola to moja povinnosť. A súčasne, tá žena si nezaslúžila zomrieť. Letmo som pohľadom prešiel po jej zraneniach. Prešiel mi jemný mráz po chrbte. Henry mal pravdu. Tie zranenia vyzerali ako keby ju dobodal nejaký vrah, ktorý presne vie, kam má mieriť, aby spôsobil čo najväčšie bolesti a utrpenie obeti. Nikdy som to bratovi nehovoril, nikdy som ho to neučil. Odkiaľ to všetko má?

S tichým ospravedlnením som sa nahol nad jej skoro už bezvládne neho a zasadil smrtiacu ranu. Nezaslúžila si takto zomrieť, bolo mi jej ľúto. Možno som bol zlodej a možno kedysi aj násilník, no určite som nebol vrahom. Doteraz. A teraz som vďaka bratovi bol... Tak veľmi som ho miloval, že som bol ochotný ho zachrániť z obvinenia z vraždy a ísť namiesto neho do väzenia. Veď on bol predsa stále v aute a nič nevidel.

Nôž som vyčistil a plánoval ho po ceste vyhodiť. Aj keď to bolo zbytočné, čoskoro zistia, kto to spravil. Po ceste k autu som rozmýšľal, kam sa s bratom vyparím. Nechcel som riskovať, že by som sa znova ukázal doma, kde by nás ľahko našli. Pokiaľ všetko pôjde podľa plánu a nikto nebude robiť zase problémy, podarí sa nám prečkať búrku. Stále som si to opakoval a dúfal som, že sa to stane skutočnosťou.

Na moju úľavu, Henry sedel poslušne v aute a čakal. Bez slov som vstúpil a naštartoval. Nikto z nás nepovedal ani slovo. Mňa medzitým napadlo, kde by sme sa mohli na chvíľu skryť. Bolo to kúsok ďalej od obydlí, neďaleko jedného jazera. Blízko neho sa nachádzali chaty, ktoré v takomto čase bývali opustené. Takže by nemal byť problém vlámať sa do jednej z nich a tú chvíľu prečkať.

S bratom som sa o tom neradil a vlastne, mu ani nebolo čudné, že som odbočil zle. Pravdepodobne sa zase nachádzal vo svojom svete. Teraz mi to veľmi vyhovovalo. Mal som v pláne na neho kričať za to čo spravil, ale nemalo by to význam. Buď by sa zase rozreval alebo by sa možno nahneval. A ktovie, čo by tento nový Henry spravil.

Nikdy ma zatiaľ nenapadol. Zatiaľ. Možno preto, lebo ma rešpektoval ako staršieho brata a v podstate som ho vychovával namiesto otca. Alebo to bolo kvôli tomu, že som bol statnejší a mohutnejší. Vždy som mu kryl chrbát a nemyslím si, že sa to v blízkej budúcnosti malo zmeniť.

Z auta som si vyhliadol jednu chatu, ktorá bola trochu izolovaná od ostatných. Z vonka to vyzeralo tak, že tam skutočne nikto nie je. Zaparkoval som auto kúsok od nej. Len tak, pre istotu. Mlčky sme vystúpili a zamierili ku vchodovým dverám.

Cez rozbité okno sme vliezli dovnútra a ešte sme sa predsa len presvedčili, že budeme sami. Vyjedli sme pár zásob a s plnými bruchami sme zakúrili v kozube. Chata mala dve poschodia a sama o sebe bola celkom priestranná. Na prízemí sa nachádzala veľká obývačka a menšia kuchynka v rohu. Toaleta bola iba dole a na druhom poschodí boli oddelené dve izby. Podľa všetkého, jedna patrila rodičom a tá druhá ich trom deťom.

„Zostaneme tu na taký týždeň," oznámil som mu.

Žiadna reakcia. Fajn. Ako chce, nemusím sa s ním vôbec rozprávať. Aj tak sme kvôli nemu v tejto riti. Nebol som vonku ani deň a už som porušil všetko, čo som chcel na sebe zmeniť. Super začiatok, pomyslel som si sarkasticky.

Bez slova sme sa každý pobrali do jednej z izieb. Ľahol som si do postele a očakával príchod spánku. Prevaľoval som sa z boka na bok a stále som nevedel zaspať. Keď sa mi to ako tak podarilo, prebudilo ma otvorenie dverí. Neriešil som to, možno ma Henry iba kontroloval.

Divné bolo, že som počul kvapkanie vody. Ako keby tam stál, úplne mokrý. Podlaha zapraskala, keď spravil prvý krok, a potom ďalší. Po celý ten čas tichú a tmavú miestnosť napĺňalo čvachtanie vody. Vzdychol som a otrávene otvoril oči. Posadil som sa a žmúril do tmy. Nikoho som nevidel. Avšak, od mesiaca sa odrážali kaluže nejakej kvapaliny. Pohľadom som prechádzal po miestnosti a snažil sa nájsť jej pôvod. Celá izba sa z mne neznámeho dôvodu zdala odrazu chladnejšia.

„Doriti!" skríkol som a preľaknuto sa na posteli zdvihol.

Pri mojej posteli stálo akési dievča. Bola malá, veľmi malá. Nemohla mať ani desať rokov. Celá bledá s rozstrapatenými vlasmi sa na mňa pozerala. Prešiel mi mráz po chrbte. To dievča mala mŕtvolný pohľad. Jej pleť bola v štádiu rozkladu a jej šaty boli dávno špinavé a roztrhané.

Naťahovala ku mne roku a niečo šepkala. Nerozumel som jej ani pól slova. Otiahol som sa od nej čo najďalej, pričom som skoro spadol z postele. Neviem, prečo som mal z nej strach. Žeby nebola z tohto sveta? Kravina, duchovia nie sú reálni. Či?

„Ernie?"

Zaklipkal som očami a pozrel som sa smerom za hlasom. Vo dverách stál Henry a divne sa na mňa pozeral. Ja som odvrátil pohľad a pozrel sa na miesto, kde pred chvíľou bolo to dievča. Nebolo tam. Proste sa vyparila. Zostalo po ňom iba pár kvapiek vody. Ešteže to nebola krv...

Henry podišiel bližšie a postavil sa predo mňa. Stále som bol nalepený na stene a hrudník sa mi prudko nadvihoval. Jeho oči sa ma minútu vydesili. Boli úplne nečitateľné, pričom mal úplne kamennú tvár. Zatajil som dych, keď sa ku mne naklonil bližšie.

Pocítil som ten smrad, ktorý doslova sálal z jeho tela. Pokrčil som nos od znechutenia. Oči som mal dokorán otvorené, keď som mal jeho tvár tesne pri uchu.

„Bojíš sa braček?" zašepkal mi do ucha a zachichotal sa. Na čo mne vyskočila husia koža.

„Nie," povedal som, snažiac sa o to, aby nebol v mojom hlase počuť strach. Odstúpil som, mierne vykoľajený z jeho správania. „Pôjdeme preč, hneď teraz."

„Ernie, ma neoklameš, bojíš sa," absolútne odignoroval čo som povedal a opäť skrátil vzdialenosť medzi nami. „Máš strach z duchov?"

A dosť, nemal som v pláne rozoberať to. Pohol som sa smerom von z izby a začal schádzať po schodoch. Onedlho som začul za sebou kroky, ktoré ma nasledovali. Bez dlhého váhania som zamieril von, rovno k autu. Ovanul ma chladný jesenný vzduch, na čo som sa viac zababušil do bundy. Z úst mi vychádzali obláčiky, ako som kráčal skoro v úplnej tme. Vždy lepšie, ako byť s tým dievčaťom alebo duchom...

Chcel som nasadnúť do auta, akonáhle som uvidel prichádzajúceho brata. Potom som si to všimol. Pneumatiky boli do jednej prepichnuté. Zarazil som sa. Kútikom oka som zachytil, ako sa Henry usmieva. Ako vtedy vedel o tom dievčatku? A čo je najhlavnejšie, prepichol tie pneumatiky on?

S miernym strachom a so stiahnutými vnútornosťami som sa na neho pozrel. Vyškeril sa na mňa a za svitu mesiaca som uvidel zalesknúť sa čepeľ noža. V sekunde som sa od neho vzdialil a mierne zdvihol obe ruky.

„Henry, pokoj." Vylepil by som si najradšej facku za ten trasľavý hlas. „Henry, čo s tým chceš robiť?"

Nikdy v živote sa na mňa tak nepozeral. V jeho očiach sa odrážalo čisté šialenstvo. Takto sa nepozeral dokonca ani na svoje obete. Ani na toho fagana. Nechápal som, čo sa s ním deje. Bol ako vymenený. Bol ten muž predo mnou skutočne môj brat? Prvýkrát v živote som začínal mať z neho strach.

Ticho noci odrazu preťal škrekot. Nervózne som sa obzeral okolo, pričom som ešte stále sledoval brata. Potom znova a ešte raz. Len s tým rozdielom, že to bolo bližšie. Henry tomu najprv nevenoval pozornosť, potom však skamenel a hľadel za mňa. Zalialo nás jasné svetlo, ktoré určite nemohlo byť z baterky a ani auta. Nôž mu z ruky vypadol a hlasno zvrieskol. A sme doma, zase výmena osobností.

Lenivo som sa otočil. Prižmúril som oči, aby som aspoň niečo videl. Keď mi došlo, na čo sa pozerám, stuhol som aj ja. Pred nami sa vypínali obrovské štyri nohy. Vzhliadol som vyššie. To som robiť nemal. Musím sa priznať, že som už muž v pokročilom veku a nič ma len tak nevystraší. Ale toto...

Stáli sme zoči-voči oblude, vysokej minimálne dva metre. Nemala iba jednu hlavu, ale rovno tri. Oči fungovali ako baterky, ktoré nás miestami oslepovali. Všetky hlavy boli umiestnené na dlhých krkov, ktoré mohli byť vyrovnané vyššie ako ja. K tomu všetkému som nevedel posúdiť, či tá vec páchla viac alebo menej než môj brat. Tak či onak, naplo ma. Nanešťastie som nestihol nič zo seba dostať, keďže obluda zaútočila.

Stihol som uhnúť v poslednej sekunde. Na miesto, kde som stál, dopadla jej noha. Okrem niekoľkých hláv, mala aj dlhé ruky s ostrými pazúrmi. Ťahali sa z jej trupu, ktorý bol väčší ako dve ľudské hlavy dokopy.

„Henry! Musíme ísť!" skríkol som. Keď som videl, že sa stále ani nepohol, priskočil som k nemu. Podoprel som ho a ťahal ho čo najďalej od tej obludy. Stekal mi pot po čele a srdce mi bilo ako o závod. Príšera za nami hlasno zaskučala, až sa to ozývalo všade okolo nás. Hneď na to nasledoval dupot jej dlhočizných nôh.

V duchu som povedal asi všetky možné nadávky, ktoré som si myslel, že ani nepoznám. S prehľadom bol toto asi najhorší deň v mojom živote, toto sa stať nemohlo. Veď nič z dnešného dňa nedávalo zmysel!

V tom som pocítil, ako do mňa niečo narazilo. Vymrštilo ma to do vzduchu, pričom som vletel rovno chrbtom do stromu. Zasyčal som od bolesti a padol na zem. Bolesť v ramene alebo krv, ktorá mi začala tiecť z hlavy som skoro ani nevnímal. Jediné, na čo som sa sústredil bol môj brat, ktorý nehybne ležal na chodníku. Tá bytosť bola skoro u neho a hrdelne pri tom vrčala.

„Henry! Henry, nie!" vrieskal som na plné hrdlo, keď sa jedna z hláv zohla k jeho tvári.

Zrazu som začul výstrel zo zbrane, sprevádzaný záplavou guliek. Zasvišťali okolo mňa, priamo na tú ničím nechránenú obludu. Zahučala a po niekoľkých výstreloch konečne spadla mŕtva na zem. Ťarbavo som sa postavil a ako som najrýchlejšie vedel, bežal som ku bratovi. Momentálne ma nezaujímal náš záchranca. Veď mu poďakujem potom. Teraz bol najdôležitejší Henryho život.

Okolo mňa sa nehlučne rozostúpili muži v čiernom. Nestihol som ani hlások vydať a už na mňa mierili zbraňami. Prekvapivo som zdvihol ruky na znak vzdania sa, ale nič mi to nebolo platné. Nasledovala rýchla rana zozadu do mojej už tak zranenej hlavy. V bezvedomí, ponorený do tmy som padol k zemi.

---

Všetko ma bolelo, každý kúsok môjho tela. Cítil som sa, ako keby po mne prešiel traktor, a to nielen raz. Skúsil som pohnúť, aj napriek bolesti, končatinami a overiť si, či nemám nejakú zlomeninu. Ozvalo sa štrngotanie reťazí, pričom mi došlo, že budem musieť byť zviazaný. Dych sa mi zrýchlil a ja som sa podvedome snažil upokojiť. Si zviazaný, to áno. Ale zatiaľ žiješ. Zatiaľ.

Otvoril som oči a zistil som, že sa nachádzam v nejakej miestnosti. Všade bola tma, nič som nevidel. Myšlienky sa mi rozprúdili v hlave. Dostal som sa von z väzenia. Duch dievčaťa. Príšera s viacerými hlavami. Henry! Sakra, kde je môj brat?!

Ani neviem, koľko minút prešlo čo som sa ja moril s rôznymi možnými vysvetleniami, kde som a čo sa asi stalo bratovi. Moje úvahy boli prerušené otvorením dvier. Svetlo sa zaplo a ja som bol na chvíľu úplne oslepený.

Keď si moje oči privykli, uvidel som stáť pred sebou niekoľko mužov. V strede postával vysmiaty muž v obleku a spokojne si ma premeriaval. Už iba z pohľadu do jeho očí, som vedel, že nebude normálny. Bol to pohľad psychopata a istotne aj vraha.

„Ernest alebo skôr by som mal povedať Ernie?" zapriadol.

„Choď do riti!" skríkol som, namiesto odpovede.

Ernie ma volal iba môj brat. Nikomu inému som to nedovolil, dokonca ani mojej mame. To znamenalo, že s ním niečo robil a bohvie čo to bolo.

Muž nesúhlasne zamľaskal a dal pokyn jednému z mužov za svojim chrbtom, aby ku mne podišiel. Ranu do brucha, ktorú mi uštedril som aj očakával. Nie však, že budú nasledovať ešte tri za sebou. Zvíjal som sa od bolesti na tej zemi a snažil sa polapiť dych. Ani raz mi však z úst nevyšiel výkrik. Bol som tak nejako zvyknutý cítiť bolesť. Život a jeho dary ma to naučili.

„Kde je môj brat?" spýtal som sa, na čo nasledovali ďalšie rany do brucha.

„Otázky tu pokladám iba ja, pokiaľ ti to ešte nedošlo," s úlisným úsmevom prehovoril muž.

Zazrel som na neho, pričom mi z očí sršali blesky. Pokiaľ mu niečo spravili, vykrútim im krky. A to všetkým. Bez výnimky. A toho hajzla pred sebou si špeciálne vychutnám.

„Vieš, čo je to dark alebo deep web?" spýtal sa stále s dobrou náladou.

Mlčal som, neplánoval som s ním udržiavať konverzáciu. Avšak, nad jeho slovami som zamyslel. Samozrejme, že som vedel čo to je. Myslel som si, že to je skôr nejaká legenda ako realita. Ale tak, po včerajšku som asi veril na všetko.

„Predpokladám, že vieš. S hrdosťou ti teda musím oznámiť, že tvoj brat sa k nám pridal," zvýskol, pričom nadšene a zdvihol ruky.

Čože? Henry sa stal jedným z nich? Ako? Kedy? Prečo? Otázky mi vírili v hlave ako nejaké otravné komáre. Zhrozene som sa na neho pozrel. To nemohla byť pravda. Ľudia ako oni, sú čisté zlo. Obchodujú s ľuďmi, drogami, zbraňami a to všetko len pre peniaze a vlastné blaho. Sú zvrátení a bezcharakterní. Môj brat taký nebol. Nemohol byť!

„Henry sa k nám s radosťou pridal. Naozaj som nemal lojálnejšieho ehm... zamestnanca. To ti musím povedať." Zlostne som sa neho zazrel, zatiaľ čo on pokračoval. „Henry? Zlatko? Mohol by si?"

Neveriaco som pozeral, ako si môj brat napochodoval do miestnosti, kde ma ešte stále držali spútaného. Už som ho nespoznával, bol úplne ako iný človek.

„Ospravedlň nás. Práve mi tuto ozrejmili, že práve zadržali celé jedno mesto. Veril by si, že niekto zistil o ich nevšedných obradoch a obetách? No nič. Necháme vás tu... a Ernie?" Z toho jeho oslovenia mi navrela žila, pričom on sa len viditeľnejšie usmial. Vedel, že ma to neskutočne serie. „Určite ponuku prijmi, inak bude zle nedobre," žmurkol a vytratil sa so všetkými von z miestnosti. S mojim bratom som zostal konečne sám.

„Zbláznil si sa?! Čo si si preboha myslel, že robíš?! Toto nie je sranda!" spustil som.

„Vieš, čo? Mám toho dosť! Toho tvojho poučovania a rozkazovania. Len ja viem, čo je pre mňa najlepšie. Nebudem ťa počúvať, nie som tvoj pes. Okrem toho, tu môžem robiť čo chcem. Nikto ma nebude súdiť. A vlastne, dobre mi platia."

S hrôzou v očiach som ho sledoval. Hľadal som náznak, nejakú štrbinu v tej jeho kamennej tvári. Myslel to však úplne vážne. Stratil som slov, otvoril som ústa. Nič z nich nevychádzalo. Ako sa z môjho brata mohlo stať niečo také?

„Bolo by dobré, aby si sa ku mne pridal. Lebo no..."

„Zradil si ma. Po tom všetkom, čo som pre teba urobil, ma im vydáš. A ja by som ako hlupák obetoval celý svoj život, len aby ti bolo lepšie!"

Zabolelo ma pri srdci. Zradu som od neho nečakal. Od neho nikdy. Už tu nebol môj brat.

„Zradil ťa?! Chcel som robiť to, čo sme vždy robili. Užíval som si to a ty tiež. To ty si zradil mňa!"

Dvere sa zrazu znova otvorili a dnu vošiel ten muž, spolu s jeho tlupou goríl. Vyškieral sa od ucha k uchu, evidentne musel počúvať za dverami. A teda vedel, čo sa stalo a ako to všetko dopadne.

„Henry, zlatíčko. Na D113 ťa volajú. Máš tam tovar na mučenie," prehodil ako keby nič a stále sa usmieval.

„Nie, Henry, nerob to." Otočil sa mi chrbtom a išiel mlčky ku dverám. „Braček, prosím, nie. Ty nie si vrah. Nepatríš sem. Tak nechoď, prosím!" Kričal som, ako mi slzy stekali po tvári.

Cítil som, ako keby sa mi odlomil kúsok srdca a proste si odkráčal. Bolelo ma to hádam viac, ako fyzické zranenia. Naposledy sa otočil sa zamával mi. „Nie!" zvrieskol som.

Muž v obleku sa začal prehýbať od smiechu. Medzitým, čo Henry naozaj odišiel. S uslzenými očami som na neho nevraživo pozrel. „Prisahám, že ťa zabijem. Počuješ?!" vyštekol som.

Z hrdla mu vyšiel ďalší výsmech a opakom ruky si zotrel slzy od smiechu. „Vieš, prečo sa tak rozhodol? Nebudem ťa napínať. Bolo to preto, lebo ja mu dám voľnosť a môže robiť čo chce. A taktiež preto, lebo ja ho ako pániček viem ochrániť."

Pri tom slove som sa začal zmietať a zúrivo ťahať reťazami. Ja ho fakt zabijem! Roztrhám ho ako hada. Ako sa opovažuje hovoriť takto o mojom bratovi?!

„Alebo to je možno preto, lebo som mu to prikázal?" Prestal som na okamih, jednak dochádzali mi sily a to čo hovoril ma zaujalo. „Najprv ťa mal zabiť, ale nedokázal to. Vieš, pôvodne to mal spraviť jeden z mojich kolegov a bolo by to stonásobne horšie. Ale padlo to nakoniec... Dal som mu teda ultimátum. Buď sa ku mne pridá alebo ťa stiahnem z kože. Čo myslíš? Bolo to kvôli tomu?"

Neveriaco som zamrkal očami. On ma predsa len nezradil. Nech bol akýkoľvek, mňa miloval. Opäť sa mi spustili slzy a vyslovil som záplavu ďalších nadávok. Keď som uvidel, že ku mne kráča jeden z jeho mužov, vedel som, čo bude nasledovať. Jediným úderom ma umlčal. Znova som bol ponorený do tmy. Posledné, na čo som myslel, bol môj jediný brat... Henry.

---

Pomrvil som sa. Zistil som, že už nie som zviazaný. No bolesť tu stále bola. A nielen tá fyzická... Hneď, ako som otvoril oči, tušil som, že je zle. Ležal som v strede ulice a okolo mňa sa rozostupovali policajné autá. Jeden z policajtov podišiel ku mne, pričom na mňa mieril zbraňou.

„Ste zatknutý za vraždu Noemi Lovethovej. Všetko, čo poviete, bude použité proti vám."