Po úspešnom skončení vysokej školy a nájdení mojej prvej práce sa mi otvorili brány, ktoré boli doposiaľ zatvorené. Prešlo pár mesiacov a konečne som sa odhodlala ísť do prenájmu, a tak začať bývať skoro vo vlastnom. Po pár prehliadkach som si vybrala jeden byt, ktorý mal aj vhodnú lokalitu a bol pre mňa pomerne cenovo prijateľný.

Mal tú výhodu, že nábytok som nepotrebovala vlastný, aj keď som si presťahovala moju obľúbenú posteľ, niekoľko skríň a pár dekorácii. Zbytok som nechala u rodičov a takisto aj časť môjho bývalého študentského života.

S mojim platom som nepotrebovala ďalšiu spolubývajúcu alebo spolubývajúceho, čiže som mala priam dokonalé súkromie. Keď to porovnám s internátom, kde som žila počas školy. Zamilovala som si mať to potešenie voľnej ruky. Mohla som si zariadiť všetko podľa svojich predstáv, samozrejme do takej miery, ktorú mi dovoľovala zmluva o prenájme.

Plná nadšenia a radosti som mala pred sebou svoju prvú noc. Do rána som mala zapnutú hudbu, vrátane notebooku, ktorý som mala vždy v plnej pohotovosti. Keďže bol piatok, nepotrebovala som byť hneď ráno v plnom nasadení, ako to môj šéf veľmi rád nazýval. Pred spaním som sa presvedčila, že dvere do bytu sú zamknuté a spotrebiče v kuchyni vypnuté. So spokojným svedomím som zaľahla do postele a spala pokojným spánkom.

Aj napriek tomu, že to bola moja prvá noc v cudzom prostredí, tak som sa vyspala skoro až kráľovsky. Vysmiata od ucha k uchu som sa presunula do kuchyne, urobiť si nejaké raňajky. Popritom som si pustila nejaké video na Youtube a potichučky si pospevovala. Otvorila som chladničku a zostala mierne prekvapená. Mlieko bolo skoro vypité, šunky bolo taktiež málo a z ovocia či zeleniny, boli len zbytky. Presunula som pohľad na pečivo, kde bol iba jeden rožok.

Bolo to trochu divné, keďže som iba pred nedávnom robila menšie zásoby. Pokrčila som však ramenami a uzavrela to s tým, že som to jednoducho zjedla. Neskôr som sa počas dňa vybrala do obchodu nakúpiť všetko potrebné. Klasicky som kúpila aj to, čo som nepotrebovala tak súrne. Ospravedlnila som to tým, že človek nikdy nevie, na čo bude mať chuť.

Prešli dve noci a zistila som, že stále nemám dostatočné zásoby. Ale čo bolo horšie, veci sa mi po byte samovoľne prenášali. Ako keby si zo mňa niekto robil srandu. Prišlo mi, že mi niekto zobral kefu na vlasy z kúpeľne, ktorú som neskôr našla v kuchyni. Čo bolo samozrejme nemožné, nakoľko som bývala sama. Myslela som si, že som sa zbláznila.

Vyvrcholilo to až do toho bodu, že som bola čoraz častejšie nervóznejšia a podráždenejšia. Nerozumela som tomu. V jeden deň si nakúpim a na druhý deň ráno je chladnička skoro prázdna. Z počiatku som si myslela, že som námesačná a potajomky to všetko vyjedám. Dokonca som si našla na internete zopár článkov. Avšak, niektoré príznaky som nevedela určiť, či je to práve môj prípad. Napríklad, nemal mi kto povedať, či sa po nociach prechádzam po byte. Vylučoval to aj fakt, že som sa nikdy neprebudila v inej miestnosti ako v tej, v ktorej som zaspávala. Bola som neskutočne zúfalá.

Jedno ráno som sa prebudila a opätovne som nemala ráno čo jesť. Mierne vytočená som schmatla mobil a chystala sa napísať môj nešťastný príbeh môjmu kamarátovi z vysokej školy. V rýchlosti som mu opísala môj problém a unavene si sadla na barovú stoličku v kuchyni. Medzitým, čo som čakala na jeho odpoveď som si z nostalgie začala prezerať naše spoločné fotky.

Rony bol neskutočný sympaťák. Vždy usmievavý a neskutočne milý. Svetlé vlasy a tie jeho sýto modré oči priam kričali, aby som sa v nich utopila ako v mori. Vždy, keď sa usmial, som sa mimovoľne usmiala aj ja. Pre mňa to bolo akosi prirodzené, pretože toto gesto vo mne vyvolalo akúsi maličkú radosť. Alebo minimálne dôvod na to, byť o niečo veselšia. Dokázal mi zlepšiť náladu, aj keď ma miestami niečo denne trápilo.

Bola by som sprostá, keby som si nepriznala, že som hodnú chvíľu snívala o tom, že by sme sa dali dokopy. Nikdy k tomu nedošlo. Bála som sa, že by nemal rovnaké pocity a naše kamarátstvo by tak utrpelo veľké škody. Ani neviem ako a pri pohľade na jeho úsmev sa mi zdvíhali kútiky úst.

V tom mi však mierny úsmev kompletne zmizol z tváre. Nahradil ho pohľad plný hrôzy a zdesenia. Práve som sa pozerala na seba samú ako ležím v posteli a spím. Takýchto fotiek bolo hneď niekoľko. A každá bola o niečo bližšie, ako dni postupne ubiehali. Ruky sa mi roztriasli a ja som nedôverčivo začala prechádzať očami po miestnosti.

Zrazu mi môj útulný a vytúžený bytík pripadal cudzo a nebezpečne. Srdce sa mi splašene rozbehlo ako o závod a moja myseľ spracúvala to, čo práve videla na fotkách. Čo ak, ten človek čo ma fotil bol stále so mnou v byte? Nečakala som ani sekundu. Natiahla som rifle, nejaké tričko a bez úprav vyšla do ulíc. Nemohla som tam ostať ani o minútu dlhšie.

V momente som volala Ronymu, naliehala som, že sa musíme okamžite stretnúť. Odľahlo mi, keď súhlasil. Keby to nebol spravil, asi by ma nabudúce nenavštívil doma, ale v blázinci. A možno na cintoríne, pomyslela som si. Moje depresívne ja sa znova ozývalo a to v plnej kráse.

„Tak Mia, čo sa deje?" nadvihol obočie a v očiach sa mu objavila úprimná starosť.

Vďaka jeho hlasu som sa trochu uvoľnila a zbežne sa poobzerala okolo. Sedeli sme v miestnej kaviarni, pričom nás obklopovala zmes rozhovorov a štrngotanie lyžičiek o poháre. To ma nakoplo k tomu, aby som sa rozhovorila. Dúfala som, že ma cez ten hluk nebude nikto iný počuť.

„Z chladničky mi mizne jedlo a nachádzam veci tam, kde som ich predtým nedala a..."

Než som stihla ukončiť svoju rýchlu prietrž slov a názorného gestikulovania, sa začal smiať. Zasekla som sa s rukami tesne nad stolom a s otvorenými ústami.

„Prepáč mi, ale znie to tak, že si zo mňa robíš srandu," odmlčal sa a rýchlo dodal, „alebo tam máš ducha." Znova sa pokúsil o úsmev, ale keď uvidel moju kamennú tvár, pokúsil sa o vážny pohľad.

Zvraštila som obočie a ukázala mu dnešný objav. Tie moje krásne fotky, ktoré ešte v telefóne stále boli. Našťastie, inak by som sa dobrovoľne nechala zavrieť do blázinca.

„Aj toto spravil ten duch?" prehovorila som s hrčou v hrdle, ukazujúc mu mobil.

Zahľadela som sa mu uprene do tváre. Miešali sa v nej viaceré pocity. Zo začiatku mierne pobavenie, ktoré sa zmenilo na čistý šok. Dokonca aj teraz, čo mnou prechádzal strach, som musela uznať, že bol naozaj pekný. Veľké láskyplné oči, vytvarované pery, výraznejšie lícne kosti a mierne strnisko ho v mojich očiach robilo skoro až dokonalým.

Ešte v ten deň so mnou išiel domov a spoločne sme prehľadali snáď každý centimeter v mojom byte. Nič sme nenašli. Nikde nebolo miesta, kam by sa niekto mohol skryť. Vlámanie sme taktiež vylúčili, keďže nebol poškodený zámok. Bola to patová situácia.

Na vylepšenie nálady ma zobral na obed a diskutovali sme o tom probléme. Navrhol, že by mi požičal kamery, ktoré by som si rozmiestnila do jednotlivých izieb. Fotenie a natáčanie boli jeho obľúbenými koníčkami a sem-tam si dokonca privyrábal na menších svadbách. Prišlo mi to zvláštne a nanajvýš ujete, ale nemala som inú možnosť. Vypovedanie zmluvy by ma vyšlo draho a než by som si niečo iné našla, bolo by to nadlho. A tak som súhlasila.

Jednu kameru som dala do kuchyne a druhú do haly. Trochu som ich zakryla, aby neboli moc nápadné. V myšlienkach sa mi vybavil Ronov pobavený výraz tváre so slovami, „daj to tak, aby ten duch nezistil, že ho natáčaš". Aj napriek tomu, že by som mu asi najradšej jednu vlepila, som sa z chuti zasmiala. Dokonca aj v tejto situácii ma vedel rozosmiať.

Celý večer som bola nesvoja a začala ľutovať, že som odmietla jeho pomoc. Ponúkol sa mi, že by mohol pár nocí u mňa zostať. Jasné, chcela som, aby bol mňa, ale nie za takýchto podmienok. A hlavne, nie kvôli tomu, že tu mám asi nejaké strašidlo, ale kvôli iným veciam...

Zaspať sa mi nedarilo a stále som sa prevracala z boka na bok. Izba ponorená do tmy s pár svetlami z mestských lámp vytvárala hrozivé tiene. Doteraz som sa nad tým nepozastavovala, možno iba keď som bola malá. Načúvala som, či nezachytím nejaký pohyb alebo nebodaj zvuk. Pri každom dutom buchnutí, ktoré pochádzalo od mojich susedov, som aj tak zbystrila pozornosť. Neviem, ako dlho moja bdelosť vydržala. Nejako sa mi podarilo konečne zaspať.

Spánok som mala veľmi ľahký a zobudil ma skoro každý nepatrný zvuk. Zo začiatku som si myslela, že všetky tie zvuky pochádzajú zvonka, ale zdali sa mi čoraz bližšie. Nespokojne som sa pomrvila a pretočila sa na druhý bok. O pár sekúnd na to, som začula ako keby padol nejaký predmet.

Otvorila som oči práve v tej sekunde, keď ma oslepilo náhle svetlo. Z reflexu som si dala dlaň pred oči a pomaly sa prebúdzala. Čo sa to doriti deje? Oči sa mi pomaly začali prispôsobovať okoliu, no stále som videla rozmazane.

„Čo... čo?" habkala som, zatiaľ čo som si neúnavne žmolila oči.

Bola som stále nejako otupená zo spánku, keďže mi hodnú chvíľu trvalo uvedomenie, že som Ronovu ponuku skutočne odmietla. Čiže človek predo mnou nebol on. Skamenela som. V tom čase som konečne videla normálne. Pri dverách do izby som uvidela stáť nejakú postavu. Svetlo môjho mobilu sa jej odrážalo od toho, ako zariadenie držala.

Nastalo hrobové ticho. Prisahala by som, že jediné čo bolo počuť, bolo moje splašené srdce. Nikto sa ani nepomohol. Bála som sa. Bála som sa, čo by ten človek predo mnou spravil. Zaútočí? Ublíži mi? Zabije ma? Každá tá otázka sa mi zarezávala do hlavy a vytvárala hlboké rany. Nič sa nedialo, vážne som si myslela, že dostanem infarkt.

Skoro som aj dostala, keď mobil začal v jej rukách vyzváňať. Preľaknuto som vyskočila, pričom som tlmene vykríkla. Veci sa potom začali rýchlo dávať do pohybu. Postava mobil s hlasným buchnutím nechala padnúť na zem a začala sa ku mne približovať.

Vyskočila som na nohy a zapozerala sa na neho z výšky postele. Bol to muž, súdiac podľa jeho ťažkých krokov a šľachovitej postavy. Nič viac som v tej tme nevedela rozoznať.

„Kto-kto ste? A čo chcete?!" skríkla som.

Začula som, ako z jeho úst vyšiel smiech. Drsný a skoro až sadistický. Po chrbte mi prešiel mráz a ja som znova vykríkla.

„Mia? Mia, počuješ ma?"

Obaja sme sa pozreli smerom ku dverám. Rozpoznala som Ronov hlas a v sekunde som zakričala jeho meno. Muž predo mnou sa ku mne rozbehol, zatiaľ čo ja som stihla zoskočiť dole a šprintovať ku dverám. Bol však rýchlejší ako ja a zatarasil mi cestu.

Teraz som si ho mohla ako-tak prezrieť. Oči sa mi nebezpečne leskli a z tváre mu neschádzal úškrn. Naťahoval svoje dlhé tlapy po mojom krku a ja som stihla šikovne uskočiť. Bol vyšší a mohutnejší a ja o to rýchlejšia. Nie však dostatočne.

Už-už som mala v rukách kľučku od dverí, keď som zacítila ako ma zozadu zdrapil za vlasy. Od bolesti som skríkla. Do očí sa mi nahrnuli slzy, zatiaľ čo ma on ťahal preč od nich. Hmatkala som do prázdna a kričala z plného hrdla o pomoc.

V tom sa dvere rozleteli a v strede nich stál Rony. Nikdy v živote som nevidela nikoho radšej. Muž ma vtedy pustil a rozbehol sa do kuchyne. Rony mu bol v pätách. Ja som sa prikrčene spamätávala opierajúc sa o stenu. Začula som buchot a nadávky, ktoré ma donútili nasledovať ich.

Rony muža spacifikoval a naznačil mi, aby som zavolala políciu. Môj mobil bol ešte stále na zemi a mal rozbitý displej. No stále sa s ním dalo zavolať.

Zistila som, že tento môj spolubývajúci žil v mojej skrini. Iba náhodou sme objavili dvierka, ktoré sme si predtým nevšimli. Nikdy som nevedela, že tam niečo také je. Bola to veľmi stará skriňa a obrysy dvier boli skutočne veľmi zle viditeľné.

Celú tú dobu vyjedal chladničku a premával sa po mojom byte. Nepočítajúc tie fotky, ktoré robil počas toho, ako som spala. Doteraz mám z toho zimomriavky a stále mi to naháňa hrôzu. Keby nebolo Rohyho a jeho starosti o mňa a nebol by ma išiel skontrolovať, bohvie ako by to so mnou dopadlo.

A viete, čo je najlepšie? Po tomto všetkom sme sa dali s Ronym dokopy...