Pokiaľ ste nečítali prvú a druhú časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam.

Zdôrazňujem, že rovnako ako všetky moje príbehy, tak aj tento je vymyslený.

Očakával som silnú bolesť na hlave a neskôr stekanie krvi po čele. Ale nič z toho sa nedialo. Odvážil som sa teda otvoriť oči a pozrieť nad seba. Skoro som zabudol, aký je ten meč ostrý. Nachádzal sa tesne nad mojimi očami, a súčasne smrtiaca rana stále neprichádzala. Zmiatlo ma to. Myslel som si, že toto bude môj koniec. Avšak, mýlil som sa.

Vzhliadol som na postavu stojacu nado mnou. Lionel mal zatvorené oči a niečo sústredene mrmlal. Pomrvil som sa. Okovy ma tlačili do zápästí a nôh. Márne som sa snažil nájsť pozíciu, ktorá by bola príjemnejšia. Naraz všetci okolo mňa zmĺkli. Černokňažník prudko otvoril oči, v ktorých sa nebezpečne zablyslo. Od náhleho strachu sa mi rozšírili zrenice a srdce znova začalo biť ako o závod.

Muž meč presunul z hlavy na moju hruď. V sekunde ho zaboril do môjho ramena, tesne nad miesto, kde som mal srdce. Chtiac-nechtiac som zakričal z plného hrdla od bolesti. Cítil som ako sa chladná čepeľ zarýva do môjho tela. Bolo to neskutočné. Zmietal som sa a snažil som sa nejako vykrútiť z tých okovov. Do úst sa mi nahrnula krv, ktorú som nedokázal zastaviť. Vypľul som ju, pričom mi neskôr začali zbytky stekať po tvári.

Neviem, ako dlho to trvalo. Zahmlieval sa mi pohľad a cítil som, že sa prepadávam do tmy. Zrazu meč vytiahol a niečo povedal. To už som mal zatvorené oči a všetky hlasy začali pomaly utíchať. Jedna vec ma hneď prebudila. Rana začala z ničoho nič páliť stokrát silnejšie. Bleskovo som otvoril oči. Tí bastardi mi do rany hádzali soľ!

Moju tvár zaliali slzy, ktoré som už nedokázal udržať. Tak neskutočne to bolelo, až som cítil ako mi z tela uniká všetka energia. Zároveň aj moja vzdorovitosť. Túžil som po tom, aby to už skončilo. Spravil by som čokoľvek. Už som chápal, prečo sa ľudia pri mučení priznajú aj k tomu, čo nikdy nespravili. Chvenie prerastalo do väčšej triašky. Náhle mi začala byť zima. Nevedel som, či je to od straty krvi alebo jednoducho kvôli tomu, že niekto rozrazil dvere a chladný vzduch naplnil priestor.

Do miestnosti práve niekto vstúpil. Bolo ich veľmi veľa, nakoľko som jasne počul viac ako jeden hlas. Niečo kričali a postupne obkolesili všetkých obyvateľov mesta. Lionel sa na mňa posledný krát pozrel. Schytil meč a znova ho namieril na moju hlavu. Skríkol som a usiloval som sa dať hlavu čo najďalej od neho. To samozrejme bolo k ničomu, keďže som bol stále priviazaný a bezbranný. Vzduchom zrazu zasvišťala guľka a Lionel sa s ceknutím zložil na zem. Meč mu vypadol z ruky, len kúsok odo mňa. Vydýchol som si. Konečne to bolo za mnou.

Tí ľudia, ktorí mi zachránili život boli policajti. Dostali ma z toho zajatia a ja som konečne stál na svojich nohách. Avšak museli mi pomôcť vyjsť hore, keďže ja som to sám nezvládal. Na moje veľké prekvapenie som zočil vonku stáť Elizu s prekríženými rukami. Nikdy v živote som ju nevidel takú ustráchanú a bledú. A taktiež nikdy v živote som ju nevidel radšej.

„Jared!" zakričala ihneď, ako ma uvidela.

Rozbehla sa ku mne a objala ma. Mierne som zastonal od bolesti, na čo ma s ospravedlnením pustila a zahľadela sa na mňa. V jej očiach sa odrážala miestami radosť a obavy.

„Vďaka bohu, že si v poriadku. Asi tomu nebudeš veriť, ale strašne si mi chýbal. Mrzí ma to."

Usmial som sa na ňu najlepšie ako som vtedy vedel. Jej slová ma neskutočne hriali pri srdci. Tešil som sa, že sme opäť spolu a že všetko čo sa stalo bolo v podstate na niečo dobré. Potom som sa zarazil.

„Ako si to všetko zistila?"

„Snažila som sa ti zavolať, ale nedvíhal si. Potom to niekto zdvihol. Povedala mi, že si v nebezpečenstve a že ti musím pomôcť."

„Kto... kto ti to povedal?" habkal som neveriacky.

„Ona," povedala a ukázala na osobu za mojim chrbtom.

Otočil som sa. Uvidel som tam stáť dieťa s nečitateľným výrazom v tvári. Nemalo žiadne vlasy, dokonca bolo len sporo odeté. Okolo ramien mu už stihli omotať niečiu bundu. Niečo mi hovorilo, že to musí byť Carol. Osoba, ktorá ma zachránila, aj napriek tomu, že som ju mal zachrániť ja. Pohol som sa smerom k nej. Moje telo jasne protestovalo, ale nedbal som. Musel som jej osobne poďakovať. Držiac sa za poranené miesto, som dokrivkal k nej.

„Carol, ja... ani nevieš, aký som ti vďačný," začal som úprimne a dodal, „ďakujem ti z celého srdca."

„Pomôžeš mi nájsť môjho macíka? Už o chvíľu odtiaľto odídem a nechcem ho tu nechať. Bol stále so mnou."

Prikývol som na súhlas. Bolo to najmenej, ako som sa jej mohol odvďačiť. Eliza spolu s policajtmi jasne vyslovili, že nemám ísť s ňou. Vraj mám počkať na sanitku, nech ma dajú dokopy. Ale chcel jej tak strašne pomôcť. Vedel som si predstaviť, že by ju jednoducho zobrali a na jej plyšovú hračku by z vysoka kašľali. Ich protestujúce dotazy som ignoroval a odbil s tým, že za chvíľu som späť. Koniec-koncov, plyšák mal byť blízko miesta, kde sme sa nachádzali.

Musel som si zobrať so sebou mobil a zavolať, keď budeme hotoví. Z toho dôvodu, aby ku mne sanitka sama dorazila. Naviac som musel podstúpiť rýchlu prvú pomoc, ktorá spočívala v očistení rany s pár obväzmi. Nebudem sa tváriť, že som hrdina, to čistenie nehorázne štípalo. Ale vždy lepšie ako tá soľ...

„Ako sú na tom deti?" prehovoril som ako prvý po tom, ako sme sa vydali na cestu.

„Našli ich. Všetky. Jeden ujo povedal, že budeme už v bezpečí."

„To som rád," priznal som.

Dievča len prikývlo a ostalo naďalej potichu. Neriešil som to. Asi nebola zvyknutá moc hovoriť. Zabočili sme za roh, kde domy stáli hustejšie pri sebe. Všetko okolo pôsobilo pusto a smutno. Zdalo sa mi, ako keby som sa zrazu ocitol v čierno-bielom filme. Budovy si boli na vlas podobné a ani jedna nemala výraznú farbu omietky. Počas toho, ako sme kráčali, som nevidel ani jednu osobu. Ktovie, čo s obyvateľmi bude...

„Myslíš, že som na teba zabudol?"

Skamenel som od hrôzy. Ten hlas som veľmi dobre poznal. Spojil som si ho s tým mužom, ktorý ma vtedy navštívil, a taktiež napadol. Spomalene som sa otočil, len aby sa moje najhoršie obavy potvrdili. Nemýlil som sa, bol to on.

Spokojne sa vyškieral a pohľadom si ma premeriaval. Naskočila mi husia koža a moje vnútornosti stiahla neviditeľná ruka. Podvedome som sa priblížil ku Carol, ktorú som svojim telom oddelil od neho. Zašepkal som jej, nech utečie. Než však stihla nejako zareagovať, muž vytiahol zbraň a namieril ju na nás. Kvapky potu mi začali stekať po tvári, pričom som sa snažil vymyslieť nejaké bezpečné východisko. Čas ubiehal a stále ma nechcelo nič napadnúť.

Potom som to riskol. Rozbehol som sa k nemu a než stihol od prekvapenia vystreliť, pištoľ som mu vyrazil z ruky. Následne som ho teraz ja pritlačil ku stene. Takto som vytvoril bezpečný únik pre Carol. Nemohol som dopustiť, aby sa jej niečo stalo. Nie po tom všetkom, čo si musela odskákať a hlavne, ako veľmi mi pomohla. Teraz bola rada na mne.

„Bež, uteč!" zakričal som na ňu.

Dochádzali mi sily a vedel som, že toho muža už dlhšie neudržím. Pozrel som sa znova na ňu, aby som zistil, že tam stále bola a pozerala na nás. Kútikom oka som zahliadol pohyb. Rozoznal som ostrý predmet, ktorý sa približoval nebezpečne blízko k mojej tvári. V poslednej sekunde som stihol uskočiť. Aj tak ma mužov nôž stihol zasiahnuť. Pravú stranu tváre som mal ako v ohni. Trasľavými rukami som sa dotkol toho miesta a neskôr pozrel na prsty, ktoré boli červené od krvi.

Pozrel som sa na neho. Od prekvapenia a znechutenia mi padla sánka. Jazykom prešiel po čepeli a slastne mľaskol, keď ochutnal moju krv. Zlomyseľne sa usmial a vydal sa smerom ku mne. Jeho oči jasne hovorili, že chce viac.

„Čo s ňou bude?"

Obaja sme sa zahľadeli na Carol. Prerušila nás z akéhosi tranzu. Pozerala na toho muža s opovrhnutím, ale aj strachom. Žmolila si prsty a nervózne podupkávala nohou.

„Kde by bola?" vyštekol, na čo sa na mňa slizko pozrel. „Je tam, kde si bola aj ty. V klietke s malými kamarátmi."

„Kamarátmi?"

„Áno," prehovoril a pokračoval, „vedel si, že malé deti milujú pavúkov?"

„Sľúbili ste, že jej neublížite. Veď som vám ho doviedla. Aj keď ste mi odprisahali, že sa ani jemu nič nestane!"

Ona ma zradila? Neveril som, že by to spravila. Skrátka, som tomu nemohol uveriť. Zahľadel som sa na ňu. Bola celá červená a v očiach mala slzy. Ak však chcela zachrániť nejakú známu alebo nebodaj rodinu, zrada nebola až tak bolestivá.

„Pravda je. Ale zásielku som očakával skôr. Tak dievčinka musela hold, zomrieť."

Zásielku? Vyzerám snáď ako vec? A hlavne... ako mohol vôbec niekoho zabiť?!

Carol sa k nemu s krikom a so slzami rozbehla. Než som však stihol zakročiť, jednou ranou ju muž poslal k zemi. Všetko sa mi to zdalo ako v spomalenom filme. V skutočnosti sa to dialo veľmi rýchlo.

„Hlupaňa jedna. Nič také by sa nestalo, keby si nebola zdvihla ten telefón. Je to vlastne tvoja chyba," uchechtol sa a presunul zrak opäť na mňa. „Nie, je to tvoja chyba," opravil sa a zamával nožíkom pred mojimi očami.

„Toto vám neprejde," precedil som nahnevane cez zuby.

„Je mi to jasné," prikývol, „ale aspoň zoberiem teba so sebou."

S poslednou vetou sa ku mne rozbehol. Než som sa stihol spamätať, ležal som na zemi. Opäť na mňa niekto mieril ostrým predmetom. No teraz to bolo presne na miesto, kde som mal srdce. Muž sa zahnal a ja som len tak-tak zachytil nôž holou rukou. Chladná čepeľ sa mi zarezávala do dlane ako tisíc ostrých zubov. Onedlho bola pokrytá červenou tekutinou, ktorej zápach som zacítil skoro ihneď.

Aj napriek mojej snahe, som jednou rukou nevedel zabrániť tomu, aby sa ostrie kĺzalo k mojej hrudi bližšie a bližšie. Druhou rukou som začal šmátrať po jeho krku a zatlačil. Jeho tvár bola čoraz viac červenejšia a dúfal som, že o pár sekúnd omdlie. On však spravil niečo úplne iné.

Miesto, kde ma vtedy zasiahol meč, ostalo nechránené. Ako keby mi čítal myšlienky, celou silou udrel do tej čerstvej rany. Skríkol som od bolesti, ktorá ma úplne opantala. Automaticky som zovretie na jeho krku povolil, rovnako ako stisk dlane. Čepeľ noža bez problémov prešla cez moju kožu. Ale než stihla zájsť hlbšie, zovrel som čepeľ, tentokrát oboma rukami. Nemohol som dopustiť, aby som zomrel. Nie po tom všetkom, čo som prežil a čo bolo najdôležitejšie, Elizu som mal opäť po mojom boku.

Sily mi dochádzali neuveriteľne rýchlo. Dlane, ako aj oblečenie som mal nasiaknuté vlastnou krvou. Nemal som ďaleko od odpadnutia. Telo mlelo z posledného. Muž zistil, že čoskoro nebudem vládať sa brániť a víťazoslávne sa zaškeril.

„Ja som ti hovoril, aby si vypadol. Neposlúchol si, takže teraz musíš platiť daň." Na dôraz svojich slov, tlak na rukoväti noža sa zväčšil.

Od prekvapenia som vytreštil oči. Carol bola na nohách a pomaličky sa zakrádala k mužovmu chrbtu. On si všimol mojej reakcie, ale bolo už neskoro. Dievča sa celou silou zahnalo a udrelo ho do tváre. So zajačaním padol vedľa mňa.

V tú chvíľu som začul dupot nôh a mnoho hlasov. Mierili k nám policajti v sprievode lekárov a Elizy. Pozeral som sa ich smerom, zabudnúc na situáciu, v ktorej som sa nachádzal.

„Povedal som ti, že teba zoberiem so sebou!"

Otočil som sa práve v tej chvíli, aby som videl ako sa muž mieril nožom rovno na mňa. Od hrôzy som sa nevedel pohnúť a strach mi nedovoľoval ani hláska vydať. Stalo sa však niečo, čo som nečakal. Predo mnou sa zrazu objavila Carol, čo znamenalo, že ranu schytala za mňa. Zalapal som po dychu a nemo som sa tomu prizeral. Bolo už neskoro.

To, ako muž s guľkou v hlave padol k zemi som nevnímal. So slzami v očiach som zachytil dievčine bezvládne telo. Hrot noža jej vytŕčal z hrudníka, čo jej spôsobovalo neskutočnú bolesť. Jej tvár pomaly začala blednúť a jej telo začalo byť čoraz chladnejšie.

„Prepáčte mi."

To boli jej posledné slová. Slová, ktoré z jej úst nikdy nemali vyjsť. Je pravda, že ma zradila. Ale súčasne mi zachránila život. A to som jej práve ja sľúbil. Povedal som jej, že ju odtiaľ dostanem. V skutočnosti, to ona ma odtiaľ dostala a dala prednosť môjmu životu pred tým svojim. A to je niečo, čo jej nikdy nebudem môcť splatiť.

Nezachránila len mňa. To, že zdvihla mobil Elizy a tá zalarmovala políciu, zmenila osudy nám všetkým. Bez nej by tí ľudia stále robili tie nehorázne a zvrátené veci. Teraz však väčšina z nich putovala za mreže. Zbytok, išiel rovno do psychiatrických liečební. Ešteže ich bolo tak málo v tomto meste.

Ale, čo ak sa dejú takého veci aj inde na svete? Čo ak je to práve vo vašom meste? Alebo rovno vedľa vás?