S mojou manželkou Elizou to už dávno nebolo také ako predtým. Začalo to medzi nami nepekne škrípať a celé dni sme po sebe iba štekali ako besné psy. Chodili sme okolo seba ako levy v klietke, pričom tá klietka bol náš rodinný dom, ktorý už bol pre nás primalý.

Nebolo to kvôli tomu, že by sme mali deti alebo nebodaj na starosti našich rodičov. Práve naopak. Snažili sme sa o dieťa, veľmi sme ho chceli. Po druhom potrate sme zistili, že to asi nepôjde. Pár mesiacov na to, sme sa úplne odcudzili.

Nepríjemná a nepokojná situácia doma ma donútila ujsť. Aspoň na pár dni. Dohodli sme sa, že pôjdem na týždeň na chatu. Snáď sa to medzi nami nejako ukľudní a my pochopíme, že jeden bez druhého nevieme žiť. Alebo to, že nám bude samým lepšie...

Mal som namierené na chatu, ktorú sme spoločne kupovali. Bolo to v čase, keď sme boli spolu šťastní. Čakali sme na príchod nášho prvého dieťaťa a všetko sme videli ružovo. To sa zmenilo, keď prišli prvé komplikácie, a potom ďalšie a ďalšie. Až nakoniec Eliza prvýkrát potratila.

Naša spoločná cesta nás doviedla k tomu, že som teraz stál pred starou polorozpadnutou budovou. Keď sme chatu kupovali pred pár rokmi, bola v dobrom stave. Teraz z nej bola skoro iba kostra, takisto ako z nášho manželstva. Vyzerala presne ako my dvaja. Zničení časom a zlými nepredvídateľnými podmienkami.

Vyčerpaný z cesty som hodil cestovnú tašku na zem a vyvalil sa na gauči. Obával som sa, že sa gauč rozpadne, ale nestalo sa tak. To som mal prvýkrát šťastie, nakoľko to mala byť aj moja posteľ.

Po dvoch dňoch som mal zásoby pomaly zjedené, a tak som sa musel vybrať na nákup do mesta. Predtým som skontroloval správy či možné neprijaté hovory od Elizy alebo niekoho iného. Mierne sklamaný som zistil, že nič nové mi neprišlo.

Mesto bolo malé, stačilo sa prejsť pešo a mali ste ho celé prejdené. Neviem, čo nás vtedy zaujalo na tomto mieste. Ak to vôbec niečo bolo, teraz to bolo úplne preč. Možno to bolo krásne zamilovanie, ktovie.

Okolie, rovnako ako ľudia na mňa pôsobili mdlo a nepriateľsky. Pri pohľade na nich, buď ihneď sklopili zrak alebo na mňa neustále zízali. A to tak veľmi, až som cítil ich prenikavé pohľady na svojom chrbte.

Keď som sa ich snažil osloviť, nič nepovedali. Pobrali sa radšej na opačnú stranu cesty. Iní na mňa zazerali a ja som hneď vedel, že sa nemám obťažovať nadviazať rozhovor. Problém bol, že som ani za svet nevedel nájsť potraviny alebo aspoň pekáreň. Mierne podráždený som sa teda pobral smerom domov.

V celom meste vládla hmla ako za bežného jesenného dňa. Vytváralo to ponurú a možno až temnú atmosféru. Fúkal nepríjemný chladný vietor. Mal som pocit, ako keby sa ma ten vietor snažil odviať preč. Neviem, či to bolo kvôli tomu, že som sem nepatril alebo kvôli tomu, že sa usiloval ma chrániť. Vyzeralo to, že za chvíľu začne pršať. Celkovo toto prostredie sa mi začínalo páčiť menej a menej. Myslel som si, že to tu bude pre mňa niečo ako odpočinok, ale opak bol pravdou. Toto prostredie ma skôr stresovalo a znepokojovalo.

Cestou som spočítal hádam aj štyri kostoly. Na tak malé mesto to bolo celkom dosť. Zvláštnosť bola, že na vežičkách boli síce kríže, ale opačné. Najprv som si myslel, že sú to hromozvody, ale nakoniec toto bola nesprávna úvaha. Z hororov mi bolo jasné, čo znamenajú takéto obrátené kríže. V celku mi to bolo jedno, nech si vyznávajú koho chcú, teda pokiaľ mi nič nehrozí.

Už z diaľky som si všimol postavu stojacu pri vchodových dverách od chaty. Mal som z toho vcelku nepríjemný pocit, keďže zatiaľ nikto z mesta neprejavil ani snahu pomôcť mi.

„Hej, čo tu robíte?" Vykríkol som namiesto pozdravu.

Priblížil som sa ku vchodu, ale do bezpečnej vzdialenosti od toho človeka. Nevedel som, čo mám čakať. Až po niekoľkých sekundách sa po mojej otázke otočil. Bol to muž, vysoký zhruba tak ako ja. Prešedivené vlasy mu padali do upotenej tvare. Sivé oči sledujúce každý môj pohyb s jeho nadvihnutým obočím pôsobili viac než nepriateľsky. Príliš voľné špinavé oblečenie tiež nepôsobilo bohvie akým dojmom.

„Vypadnite odtiaľto," precedil cez zuby.

„Čo prosím?"

Neveril som vlastným ušiam. Ako si dovoľoval mi niečo takéto povedať? Kam som sa to zase dostal...

„Počuli ste," odsekol a pobral sa preč z môjho pozemku.

Keď míňal plot, nevydržal som to a vybuchol. „A keď nie?! Tak čo?"

Ani sa neunúval otočiť, keď so mnou hovoril. Proste za cesty posmešne vyriekol. „Budete toho ľutovať." Poznamenal s tým, že si neodpustil ani hulvátsky výsmech.

Než mnou prešla zlosť a zdesenie, muž stihol odísť. V žiadnom prípade mi moja hrdosť nedovoľovala poslúchnuť ho. Veď, prečo by som to robil? Určite to bol nejaký chudák, ktorému asi robilo dobre chodiť takto po domoch a strašiť ľudí.

Ďalší deň som bol rozhodnutý nájsť v tomto meste tú prekliatu pekáreň. Dúfal som, že predsa len nebudem musieť so stiahnutým chvostom odísť a kúpiť si potraviny niekde inde, prípadne odísť celkovo. To by bola jasná známka porážky.

Konečne sa na mňa usmialo šťastie a ja som našiel nejaký obchod. Hneď, ako som vkročil, bolo nad slnko jasné, že aj tu bude prevládať nepríjemná atmosféra. Všade bolo až priveľké ticho. Ticho pred búrkou. Každý na mňa iba zazeral a ja som ich pohľady zámerne ignoroval. Snažil som sa byť nad vecou a nepriznať navonok to, že ma neskutočne vytáčajú. Nič zlé som nerobil, tak prečo taká nenávisť a zášť?

„Poprosil by som tamten chlieb," snažil som sa, aby to vyznelo, čo najslušnejšie. Nech som sa však akokoľvek chcel byť ten dobrý, vždy som bol ja ten zlý. A to platilo aj v tomto prípade.

Pani za pultom na mňa vehementne pozrela a bez záujmu sa pobrala smerom, kde sa chlieb nachádzal. Podišla k nemu, zobrala ho a vrátila sa naspäť k pokladni. To, čo spravila pred mojimi očami som vážne nečakal. Naklonila sa bližšie, a tak aby som to videl, chlieb opľula so širokánskym úškrnom.

Neschopný slova alebo reakcie som nemo na ňu s úžasom hľadel. Keď sa za mojim chrbtom ozval mužský hlas, trhlo mnou. Proste som to nečakal.

„Nepovedal som vám, aby ste zmizli?"

Pomaly som sa otočil a moje srdce vynechalo úder. Všetci z predajne na mňa s neskrývaným opovrhnutím zazerali. V tomto bode som si musel priznať porážku. Pokiaľ by sa na mňa všetci vrhli, nemal by som šancu. Čo najpomalšie a bez slova som vyliezol von. Ich neustále zlostné pohľady mi spôsobovali husiu kožu. Dokonca, aj keď som im bol otočený chrbtom. Tu nenávisť a zlosť, ktorá z nich priam sršala, som nechápal.

Mal som dosť, bežal som naspäť. Ich pohľady mi jasne dávali najavo, že ma tu nechcú a podľa reakcie predavačky sú ochotní spraviť čokoľvek. Možno aj ublížiť mi. Radšej by som sa vrátil späť k manželke ako byť tu s nimi. A povedal by som jej, že nemôžem bez nej žiť a stále ju milujem. Čiastočne to aj pravda bola, chýbala mi. Potreboval som vidieť niečo alebo niekoho známeho. A v tomto prípade to bola Eliza a náš spoločný dom.

Keď som zadýchaný pribehol ku chate, skamenel som. Všetky okná boli vybité a vchodové dvere boli stále dokorán otvorené. Podišiel som opatrne bližšie a všimol som si zaparkované auto, s ktorým som sa sem doviezol. Sklenené okná boli taktiež preč a kapota auta bola násilne vypáčená. Pneumatiky boli prepichnuté a moja nádej na odchod alebo v tomto prípade útek bola riadne mizivá. Chceli, aby som odišiel, ale skôr to vyzeralo, že ma súčasne neplánovali pustiť. Alebo mi len došiel čas, ktorý mi oni veľkomožne poskytli na opustenie tohto mesta.

V každom prípade som bol v slepej uličke. Nemal som sa odtiaľto ako dostať, jedine, že by po mňa moja žena prišla. A to som vďaka mojej mužskej hrdosti nechcel dopustiť. A možno by ma aj tak iba vysmiala a rovno mi povedala, aby som sa nevracal. Vybral som si mobil z vačku a zapol som dáta. Mal som v pláne nájsť číslo na taxík. Nešlo to, keďže z nejakého dôvodu som nemal signál. Zrazu som začul prichádzajúce hlasy a dupot nôh. Vrátil som sa k plotu a nakukol som, odkiaľ to všetko ide. Od hrôzy som vytreštil oči. Mojim smerom práve mierilo niekoľko ľudí. Niečo vykrikovali, ale nerozumel som im. Keď už boli o niečo bližšie neuniklo mi, že v rukách držia lopaty, ale aj ostrejšie predmety.

V sekunde som sa otočil a rozbehol sa smerom k domu. Chcel som zobrať najnevyhnutnejšie veci a proste sa vypariť. Než som stihol vôbec niečo chytiť do rúk, vchodové dvere sa pod náporom úderov prehýbali. Bolo len otázkou času, kým ich nevyrazia. Musel som konať rýchlejšie. Srdce mi bilo ako o závod a cítil som ho až v hrdle. Schytil som chvejúcimi rukami moje nové smart hodinky, ale padli mi. S nadávkou som sa zohol a uprostred pohybu som zamrzol. Cez okno som uvidel, ako niekto bežal smerom ku dverám. Nemal som čas nazvyš. Vedel som, že je už neskoro. Na poslednú chvíľu som vystrelil do jedinej hosťovskej izby.

Chata mala jediný vchod a pomerne málo okien. Izby mala dve, pričom iba jedna bola oddelená dverami. A práve v tej som sa skrýval. Schovaný za stolom, čo bol asi jediný nábytok v izbe. Nepočítajúc starú skriňu za mojim chrbtom. Posteľ tam nebola, predchádzajúci majitelia ju nemali. A my sme ako mladý pár nemali dosť peňazí kupovať toľko vecí.

Netrvalo dlho a ticho preťali hlasy mojich nevítaných návštevníkov. Začul som buchot a hádky miešané s vykrikovaním. Keď som uvidel, že sa dvere izby chystajú povoliť, premiestnil som sa k oknu. Otvoril som ho a plánoval vyskočiť von. Už som mal jednu nohu voľne hompáľajúcu z obloku, a tak zostávalo už iba sa zošuchnúť dole.

Keď som však ucítil chladnú čepeľ noža na mojom hrdle, rozmyslel som si to. Osoba stojaca za mnou ma donútila vyliezť z okna a vojsť oboma nohami na podlahu. Urobil som tak, na čo som bol pritlačený tvárou k stene. Pocítil som teplý páchnuci dych, ktorý bol iba kúsok od mojej hlavy.

„Nepovedal som ti snáď, že tu nemáš čo pohľadávať?"

Začul som známy hlas, patril tomu mužovi, s ktorým som mal dočinenia už zo začiatku. Na dôraz svojich slov mi pritlačil nôž ku krku. Výsledkom bolo, že krv sa začala pomaly rinúť z rany. Prižmúril som oči a začal sa modliť. Bál som sa ako nikdy v živote. Bol to čistý nefalšovaný strach o môj holý život. Takto som si svoj koniec nepredstavoval ani v najhoršom sne. Byť bezmocný v rukách muža, ktorý vyliezol z mojej starej skrine.

Dvere v miestnosti sa otvorili a dnu vošlo niekoľko ľudí. Nevedel som presne koľko, keďže stále som bol natisnutý na stenu. Čepeľ sa trochu oddialila a ja som mohol ako-tak bezpečne hovoriť.

„Odídem odtiaľto, sľubujem. Len..." Nedokončil som vetu, pretože som bol prerušený.

„Zlatúšik, ja som ťa varoval," muž za mnou sa na chvíľu odmlčal, pričom nôž teraz presunul k mojej tvári. „Teraz patríš nám."

Po prvom slove sa mi doslova stiahli vnútornosti. Prechádzala mnou hrôza iba pri pomyslení na to, čo so mnou majú v pláne robiť. Uvedomil som si, že sa musím brániť, aj za cenu toho, že sa nepekne zraním. Bolo to lepšie ako prísť o život. Pocítil som adrenalín, ktorý ma vyburcoval k tomu, aby som hlavou prudko mykol dozadu. Riskoval som, že mi môže vypichnúť oko, ale skončil som len s malou reznou ranou na líci. Ako som predpokladal, útočník sa zapotácal a odskočil o pár metrov dozadu.

Nemal som čas sa rozhliadnuť naokolo, jediná možnosť bola to okno. Rozbehol som sa, ale spadol som. Obzrel som sa. Nad sebou som uvidel ženu, ktorá mi podrazila nohy. Bola to tá predavačka z obchodu s rovnakým úškrnom zlomyseľnosti.

Keď som uvidel ako sa chystá zahnať lopatou, zbledol som. Nesúhlasne som začal kývať hlavou a očami prosiť o milosť. Nepomohlo to. Po pár sekundách som s prívalom ostrej bolesti na hlave upadol do bezvedomia.