Mal som naozaj rád svoj život. Nemal som nejaké veľké problémy, či starosti. V škole sa mi darilo a pravidelne som sa stretával s kamarátmi. Spolu s rodičmi sme bývali v rodinnom dome v celkom dobrej štvrti. Často ma všetci navštevovali v mojej veľkej izbe, ktorú som miloval. Dalo sa tam robiť čokoľvek.

S čím som však nerátal bolo to, že rodičia čakali dieťa. Onedlho pribudol do rodiny nový člen, moja mladšia sestra Hayley. Strašne mi liezla na nervy. Neustále sa jej niečo nepáčilo. Buď nemala najnovšiu barbie alebo jej posteľ nebola dostatočne ružová na jej pomery. Skrátka, vždy si niečo našla, aby na seba upútala pozornosť. Prerástlo to až do toho, že rodičia jej kúpili jeden veľký barbie dom, ktorý sa jej ledva zmestil do izby. Mala svoju vlastnú, inak by som jej asi niečo fakt spravil. Obľúbila si to a na moje prekvapenie dala všetkým pokoj. Mala svoju najlepšiu kamarátku Scarlet, ktorá k nám často chodila. Až tak často, až som si myslel, že mám dve sestry a nie jednu.

V tom čase som bol skoro stále vonku. Doma som nemal vôbec žiadny pokoj. Bol plný smiechu, hluku a veľa ružových babských vecí na môj vkus. Vyhovovalo mi to. Jedného dňa, keď som sa vrátil z vonka, v mojej izbe bol jej barbie dom. Myslel som si, že vyskočím z kože. Zapratal skoro celú polovicu mojej izby a parádne svietil medzi mojimi čiernymi vecami. V momente som prišiel za mamou, čo to má znamenať. Jej odpoveď ma úplne odrovnala. Na ceste bolo ďalšie dieťa. Plánovali dať moju druhú sestru do Hayleynej izby. Nezostalo tam miesta na jej domček pre barbíny, takže mi ho natrepali do izby. Ani jeden sme z toho nadšení neboli. Ja som musel trpieť sestru v mojej izbe a ona sa zase musela pripraviť na novú spolubývajúcu.

Keď som si myslel, že vtedy to bolo zlé, teraz to bolo ešte horšie. Nemal som sa kam zavrieť, pretože sa Hayley so Scarlet hrali dennodenne s ich domčekom. Dokonca aj neskoro večer. Nových vecí pre moju druhú sestru hravo pribúdalo, až napokon sa Scarlet musela vzdať svojich hračiek a dať mi ich do izby.

Vážne som nechápal, ako som to všetko znášal. Moja izba už nebola mojou. Pripomínala ružovo-červené kráľovstvo mojej sestry a jej kamarátky. Stalo sa však niečo, čo sa stať nemalo. Scarlet zomrela. Utopila sa v jazere, neďaleko nášho domu. Hayley to neskutočne zobralo, rovnako ako Scarletiných rodičov. Celé dni preplakala, dokonca som jej dovolil občas chodiť za mnou do izby, keď jej bolo najhoršie. Bežne sa stávalo, že uprostred noci proste napochodovala do izby a zobrala si nejakú hračku. Alebo sa len hrala. Nebudem klamať, najprv ma to vystrašilo, ale potom som si zvykol.

V jeden deň sme mali voľno zo školy a zhodou okolnosti som mal práve ja strážiť sestru. Občas som za ňou chodil skontrolovať ju, ale najviac času som venoval videohrám. Chystal som sa ísť po vodu a dať si menšiu pauzu, keď som zo sestrinej izby začul hlasy. Bežne sa stávalo, že sa rozprávala sama so sebou, jednoducho sa hrala. Aj keď som si ju kvôli tomu rád doberal.

„S kým sa to rozprávaš? Nebodaj si ako stará ženská, ktorá trpí samomluvou?"

Vôbec nereagovala. Bolo to čudné, pretože normálne by po mne už niečo hodila alebo mi iba detinsky vyplazila jazyk. Vošiel som teda do miestnosti, aby som zistil, čo sa deje. Nikto tam okrem nej nebol. Nechápavo som sa na Hayley pozrel. Usmievala sa. Vyzerala veľmi šťastne a spokojne. Správala sa, ako keby si ma vôbec nevšimla. Ignoroval som ju, vybral sa von z miestnosti a privrel dvere. Už som mal ruku na kľučke do mojej izby, keď sa ozval sestrin hlas.

„Phill? Môžeme sa ísť hrať do tvojej izby?"

My? O čom to hovorí? Vzdychol som. Určite to je nejaký nový druh hry alebo jednoducho chce byť zaujímavá. Zakričal som niečo v zmysle „je mi to jedno" a vrátil sa späť k videohrám. Nepotreboval som, aby sa rodičom sťažovala, že som zlý brat a podobné veci. Proste som nad tým iba mávol rukou, tak ako vždy.

O pár dní neskôr som bol konečne sám doma a mohol som si robiť čo chcem. Bolo to naozaj vytúžené voľno. Celý deň som hral online počítačové hry s kamarátom, medzitým čo som sem tam išiel do kuchyne alebo na toaletu. Zrazu som začul buchot, ktorý vychádzal zo sestrinej izby. Zľakol som sa, pretože som v tom tichu nečakal taký hlasný zvuk. Bol som však rozhodnutý, že tam pôjdem. Keď som sa snáď tisíci raz v mysli ubezpečil, že to nie je šmírovanie, otvoril som pomaličky dvere jej izby.

Rozhliadol som sa naokolo, ale nič v nej nového nebolo. Niekoľko hračiek sa povaľovalo po zemi a snáď päť ich ležalo na posteli. Klasický sestrin bordel. Znechutený sám sebou, som sa otočil chrbtom a plánoval ísť von. Trhlo mnou, keď sa za mojim chrbtom ozvalo zase to buchnutie. Hneď na to sa dvere predo mnou s hlasným zabuchnutím zavreli. Priskočil som k nim a začal hýbať kľučkou. Nešli otvoriť. Snažil som sa, ale nemohol som s nimi ani pohnúť.

Oblial ma studený pot. Bol som presvedčený, že za mnou niečo je. Taký ten nepríjemný pocit, keď vám srdce ide vyskočiť z hrude, zatiaľ čo vám naskakuje husia koža. Ten dutý zvuk sa oval znova, a potom zase. Skúsil som ešte naposledy otvoriť tie prekliate dvere, ale opäť som skončil s rovnakým výsledkom. Nezostávalo mi nič iné, ako sa otočiť a čeliť tomu. Spravil som tak a nechápavo som zízal na scénu pred sebou. Sestrina izba bola v ešte väčšom neporiadku. Jediný hnedý medveď sedel presne predo mnou, mimo všetkých hračiek. Pomaly som k nemu podišiel a zdvihol ho. Zrazu som pocítil chlad, ako keby bola zima, pritom ešte stále bolo leto.

Neveril som vlastným očiam, keď sa všetko okolo mňa začalo vznášať. Bábiky, plyšáky, vankúše sa premiestňovali z miesta na miesto. Tisol som k sebe toho starého medveďa, s ktorým som sa aj ja kedysi hrával. Aj napriek tomu, že som sám seba považoval za veľkého hrdinu, teraz by som najradšej vzal nohy na plecia. Padol som na kolená, pričom som si zakryl uši a zavrel oči. Modlil som sa, aby to prestalo. Bol som k smrti vystrašený. Nevedel som, čo sa okolo mňa deje. Onedlho som zo stresu a náhlej únavy zaspal.

Zobudil ma krik sestry. Unavene som otvoril oči a postupne si rozpamätával, čo sa stalo. Nechal som sestru hovoriť tie nezmysly, ktorým som aj tak nevenoval pozornosť a prezeral som si jej izbu. Všetko bolo tak, ako keď som sem prvýkrát vkročil. Rozospato som prešiel z jej izby do mojej, zatvoriac dvere za sebou. Potreboval som pokoj a kľud. V momente, keď som sa pozrel na posteľ, som sa okamžite zobudil. Roztriasli sa mi nohy, dokonca som sa musel chytiť steny, aby som nespadol. Na posteli sedel ten medveď, ktorého som vtedy zvieral v náručí. Čo bolo ale najlepšie, dvere mojej izby sa otvorili a v nich stála Hayley s mamou. Obvinila ma, že som jej ho ukradol a ako bonus som dostal od mamy prednášku.

So zlou náladou som zaľahol do postele. Stále som sa obracal z boka na bok a po asi hodine sa mi podarilo zaspať. Keď som začul kroky v izbe, mierne som sa pomrvil. Vedel som, že to bude Hayley, tak som sa iba prevalil na druhú stranu ku stene. Čo ma však prekvapilo bolo to, že zvuk čľapkania naplnil moju do tmy ponorenú izbu. Ako keby bola Hayley mokrá a chodila po špičkách okolo toho domčeka.

„Budeš taká láskavá a pôjdeš sa utrieť?" Spýtal som sa do ticha, žmoliac si oči.

Čľapkanie prestalo. O pár sekúnd na to, ticho preťal dupot nôh, ktorý sa približoval k mojej posteli. Srdce mi začalo splašene biť a okamžite som sa nahol, aby som zasvietil lampičku na nočnom stolíku. Zrýchlene som dýchal, obzerajúc sa okolo. Nikoho som nevidel, dokonca dvere do izby boli zatvorené. Vyskočil som z postele. Vysmädlo mi, tak som sa chystal ísť do kuchyne. Tak nejako som tiež chcel skontrolovať, či je všetko v poriadku. Prešla mnou vlna prekvapenia a náhleho pocitu chladu. Stál som v malej mláčke. Všade okolo boli kvapky vody, pričom najviac ich bolo práve okolo barbie domčeku. Tak, toto si Hayley pekne zlizne, pomyslel som si nahnevane.

Hneď, ako som ju to ráno videl, spustil som. „Čo si robila zase v mojej izbe?" Pozerala na mňa ako na blázna. Čakal som odpoveď, prípadne ospravedlnenie. Prekrížil som si ruky na hrudi a prepaľoval ju pohľadom.

„Neviem, o čom to hovoríš."

„Tak ty nevieš? Nabudúce sa aspoň poriadne utri, keď vylezieš z vane."

Samozrejme si nemohla priznať svoju vinu, a tak sme sa o chvíľu začali hádať. Zase to skončilo tým, že ja som bol ten zlý. Vraj by som sa mal hanbiť, že osočujem svoju malú sestru. Liezlo mi to pekne na nervy. Vážne ma v tej rodine nikto nepočúva?

V škole som sa s tým zdôveril kamarátom, ktorý si zo mňa začali robiť srandu. Mne to teda moc vtipné neprišlo. Hlavne kvôli tomu, že som bol nevyspatý a pravdepodobne ma čakala ďalšia podobná noc.

Išiel som spať dosť skoro, čo nebolo u mňa moc zvykom. Chcel som sa proste poriadne vyspať, keďže som mal na druhý deň školu. Uprostred noci som sa však znova zobudil na podobné čľapkanie. Mal som toho dosť. Zúril som. „Vypadni konečne!" skríkol som do ticha.

Nič sa nedialo, ba naopak. K tomu všetkému sa pridalo škriabanie dreva. Ako keby naschvál vydávala zvuky, aby som nemohol spať. Nahnevane som sa posadil a šmaril som poštár smerom k domčeku. Očakával som, že začujem dutý zvuk pri dopade poštára o jej telo. Poštár však namiesto toho ako keby prešiel vzduchom rovno do skrine, ktorá bola hneď vedľa. Mohla sa uhnúť, čo bolo dosť nepravdepodobné, keďže všade okolo bola tma. Nebolo nič vidieť. Dokonca mestské svetlá sem skoro vôbec nedosahovali.

Zrazu som začul znova ten dupot. Približoval sa ku mne rýchlejšie ako včera. Chvejúcimi rukami som sa snažil nahmatať spínač na lampe, ale nedarilo sa mi to. Keď som zacítil studený dych na ruke, v momente som ju stiahol späť k sebe. Triasol som sa na rohu postele, neschopný čokoľvek spraviť. Jasne som počul dych niekoho iného, ale teraz som si bol istý, že to Hayley byť nemôže. Tesne pri mojich nohách som cítil, ako sa matrac podo mnou prehýba. Ako keby niekto liezol ku mne na posteľ. Vďaka svetlu mesiaca som postupne rozoznával čierne obrysy postavy.

Z toho, čo som dokázal rozoznať, išlo o dievča. Bola neskutočne drobná a jej mŕtvolne biela pokožka priam žiarila v tom šere. Dúhovky sa jej odrážali vo svite mesiaca, čím pôsobila ešte desivejšie. Tmavé vlasy mala zlepené do mastných pásov, ktoré jej obopínali celú tvár. Všimol som si, že z jej šiat kvapká nejaká tekutina. Dúfal som, že to nie je krv. Okolo nej sa vznášal pach smrti a rozkladu. Nikdy predtým som nič také nezažil, a tak je pre mňa ťažké opísať ho. Nemohol som si pomôcť, ale niekoho mi pripomínala. Žeby to bola Scarlet?

Keď som uvidel ako šmátra okolo seba a približuj sa ku mne, myslel som si, že dostanem infarkt. Snažil som sa ešte odtiahnuť, no narazil som chrbtom do steny. Krátke chrapľavé zvuky začali pomaly napĺňať celú moju izbu. Onedlho sa zvuky premenili na neľudský rev. Vôbec som jej nerozumel a snažil som sa zapchať si uši. Jej ruku som už jasne videl. Objal som si kolená a snažil sa zobudiť sa. Toto sa predsa nemohlo diať! Od hrôzy som mal vytreštené oči a začal som nemo krútiť hlavou.

S trasľavým hlasom som neustále šepkajúc opakoval. „Prosím, prosím... nie."

Do očí sa mi nahrnuli slzy a pomaličky mi stekali po líci. Zvrieskol som, keď som zacítil jej studený dotyk na mojej ruke. Studený pot mi začal stekať po chrbte, zatiaľ čo ma miesto, kde ma držala, neskutočne pálilo. Privrel som oči od bolesti, zatiaľ čo som hľadel do jej nečitateľnej tváre. V tom sa dvere do izby otvorili. Miestnosť naplnil tak silný jas, až ma na niekoľko sekúnd oslepil. V obrannom geste som si dal pred seba ruku a snažil sa zaostriť. Keď sa mi to podarilo, zistil som, že ležím v premočenej posteli. Nikto však okolo mňa nebol. S uslzenými očami som prestrašene hľadel do tvárí mojich rodičov. Krátko na to pribehla aj Hayley. Dokonca aj ona si bola vedomá toho, že mám asi dosť, keďže nič sarkastické z jej úst nevyšlo.

Aj napriek tomu, koľko rokov som vtedy mal, potreboval som rodičovské ochranárske objatie. Vzlykal som do maminho náručia a kompletne jej premočil nočnú košeľu. Keď som sa po takej hodine ako tak upokojil, pustil som ju. Akonáhle som sa zahľadel na svoju ruku, znova som sa začal triasť. Na predlaktí sa mi vynímal odtlačok detskej dlane.

O pár dní na to sa Hayley priznala, že aj ona videla Scarlet. Dokonca sa s ňou hrávala. Avšak dodala, že po pár dňoch sa začala správať divne. Už to nebola jej kamarátka, ale niečo, čo nám všetkým chcelo ublížiť. Aby toho nebolo málo, Hayley sa s ňou po jej smrti, snažila nadviazať kontakt s pomocou jednej „hry". V tom čase chodila už do školy a počas prestávky detská nemali čo robiť. Priviedli ju späť, teda aspoň si to mysleli.

Tak či tak, to bolo jedno. Ešte ten týždeň sme sa odsťahovali a už nikdy sme nemali podobné skúsenosti.