Bývala som s mojou päťročnou dcérou v Texase. Môj manžel nás opustil, keď mala sotva štyri roky. Nebudem rozoberať dôvody, ktoré ho k tomu viedli. Čo tým chcem povedať je, že výchova mojej dcérky bola zväčša iba na mne. Keby nebolo mojej mamy, nemohla by som pracovať tam, kde pracujem. V niektorých prípadoch som totižto nemala na výber a musela som brať aj nočné smeny.

Vyštudovala som hotelovú akadémiu a v tomto obore som sa aj zamestnala. Po rozvode sme sa však museli presťahovať a s tým bola spojená aj zmena mojej práce. Nebol to veľký problém, nakoľko v Texase je mnoho hotelov. Bola som na niekoľkých pohovoroch, a keď ma konečne niekde prijali, bola som neskutočne rada. Myslela som si, že sa všetko znova na dobré obráti a ja budem môcť žiť s mojou dcérkou v šťastí a zdraví.

Hotel bol naozaj prekrásny a ja som bola na seba hrdá, že mám možnosť robiť práve v ňom. Mala som na starosti recepciu a vítanie nových hostí. Bola som však prekvapená, keď som zistila, že veľa ľudí v ňom dávalo výpovede. Netušila som prečo. S platom som bola spokojná a ani po niekoľkých týždňoch v práci som nenarazila na nejaké vážnejšie problémy. Bolo to pre mňa veľkou záhadou, ale nanešťastie som nemala možnosť o tom moc premýšľať. Za pár týždňov mi to kompletne vyfučalo z hlavy.

V ten deň na mňa opäť padla nočná smena. Nejak zvlášť mi to nevadilo, zvykla som si. A čo bolo najpodstatnejšie, dcérka si zvykla tiež. Pracovná doba prebiehala úplne normálne až do chvíle, keď mi zavolal postarší pán. Vraj nemôže spať, niečo ho ruší. Prevrátila som očami a zdvorilo mu jemne naznačila, že sa mu to môže iba zdať. On však trval na tom, aby som za ním osobne prišla. Nemala som moc na výber, a tak som kolegyňu poprosila, aby ma na chvíľu zastúpila.

Mala som v pláne vyviesť sa výťahom na piate poschodie, kde mal pán svoju izbu. Avšak dvere výťahu sa otvorili na štvrtom. Stláčala som gombík na ich zatvorenie, rovnako ako som opätovne stláčala číslo päť. Nič sa nedialo. Vzdychla som si a v duchu si zapísala, že musím nahlásiť pokazenie výťahu. Nemala som inú možnosť ako ísť po schodoch.

Pocítila som, ako keby sa mierne ochladilo. Striaslo ma. Bola som tým sama prekvapená, keďže mi ešte v uniforme hotela nebola nikdy zima. Mávla som nad tým rukou. Vyšla som von z výťahu, keď som v momente skamenela. Kúsok odo mňa stála žena so zbraňou v ruke. Neschopná pohybu som na ňu naďalej zízala. Vlasy mala zopnuté do drdola, pričom bolo jasne vidno, že účes bol robený minimálne pred pár dňami, možno viac. Niektoré pramene jej neposlušne padali do tváre. Tvár mala mŕtvolne bledú a s rozmazanou riasenkou neprítomne hľadela pred seba. Ústa mala stiahnuté do tenkej čiary a sem tam z nich vyšli vzlyky. Bola oblečená ako nevesta, no jej kedysi biele šaty už boli mierne zažltnuté.

„Pani, ste zranená? Čo sa vám stalo?" Chcela som nadviazať rozhovor, a tak predísť tomu, aby na mňa namierila svoju zbraň. Ani sa nepohla, stále mala ruky spustené pozdĺž tela a vôbec mi nevenovala pozornosť.

Bála som sa, že keby som sa dala na útek, strelila by ma do chrbta. Studený pot mi pomaly stekal po chrbte, zatiaľ čo sme nehybne stáli oproti sebe. Neviem, koľko sekúnd alebo minút prešlo, keď sa žena trhane pohla. Vydala sa mojim smerom. Nebolo nič počuť, okrem môjho bijúceho srdca a jej občasnými vzlykmi. Čas sa neskutočne vliekol, keď tu som si všimla, že tá žena sa ako keby vznášala. Sníva sa mi? To predsa nie je možné, pomyslela som si.

Mala som husiu kožu z jej desivo pôsobiaceho zovňajšku. Mala som dosť tohto výjavu. Stačilo mi to. Otočila som sa jej chrbtom a bleskovo som sa dala na útek. Modlila som sa, aby som bola rýchlejšia ako ona. Aj keď som riskovala, že ma naozaj zasiahne, musela som proste od nej preč. Strach ma úplne ovládol až som sama nevedela, kam bežím. Zastavila som sa, keď ma začalo pichať v rebrách. Prehla som sa a zbesilo som sa snažila popadnúť dych. Nepočula som výstrel a ani som necítila, že by som bola niekde zranená. Podarilo sa mi ujsť?

V myšlienkach som mala ešte stále pred sebou tú podivnú ženu, a tak som sa pomaličky otočila. Stála som na chodbe sama, obklopená pár obrazmi a jasného svetla lámp. Vrátila som sa späť, keďže schody boli umiestnené hneď pri výťahoch. Po žene nebolo ani pamiatky. Zbláznila som sa? Dúfala som, že to nebola pravda.

Vyšla som hore na piate poschodie, kde som si ihneď všimla pána, ktorý stál pri výťahoch. Jeho oblečenie pôsobilo, ako z minulého storočia. Nedbala som na to, každý si môže nosiť, čo chce.

„Pane, je mi ľúto, ale nefungujú."

Muž sa na mňa pozrel a skontroloval si hodinky. Mierne sa usmial a prehovoril. „Fungujú, tým som si istý."

Ako na povel sa dvere výťahu otvorili. Stála som tam ako obarená. Otočila som sa a išla som nájsť izbu postaršieho pána, ktorý mi volal, keď sa za mnou ozval pozdrav na rozlúčku. Mierne som pootočila hlavu na odzdravenie. Nikto tam nebol. Proste nikto! Ja viem, že som ho počula a aj videla! Alebo som sa naozaj zbláznila?

Snažila som sa upokojiť a zamierila som si to k izbe toho pána. Ak mi aj on zmizne pred očami, asi pôjdem rovno na psychiatriu, naoko veselo som si v duchu poznamenala. Keď som stála u jeho dverí, zaklopala som. O pár sekúnd na to sa dvere otvorili. Nestihla som ho ani pozdraviť a on už spustil.

„Kde ste boli tak dlho? Čakám tu na vás už štvrťhodiny."

„Ja... prepáčte, niečo ma zdržalo."

„Vyzeráte, ako keby ste videli ducha," jeho pohľad zmäkol a zasmial sa. Keď som nijako nereagovala, muž pokračoval. „Prosím vás, spravte niečo s tými deťmi. Ja viem, že toto je hotel aj pre deti, ale ten ich neustály smiech ma postupne vytáča."

„Akými deťmi? Pane, nehnevajte sa, ale na tomto poschodí teraz nie sú žiadne deti ubytované. Snažíme sa, aby sme postarším ľuďom nedávali izby pri deťoch. Ale áno, v niektorých prípadoch sa tomu žiaľ, nevyhneme. To však teraz nie je ten prípad."

„Takže sa mi snažíte povedať, že som na liekoch alebo sa mi sníva?"

Nahnevane si ma premeriaval pohľadom a ja som si zahryzla do jazyka. Nechcela som, aby to takto vyznelo. Otvárala som ústa s cieľom sa mu ospravedlniť, ale nič z nich nevyšlo. Bolo to preto, že z ničoho nič sa chodbami ozýval detský smiech. Obaja sme sa na seba pozerali, na čo si muž prekrížil ruky na hrudi.

„Teraz sa tuším sníva nám obom," šplechol mi do tváre a hrdelne sa vystrel.

„Ospravedlňujem sa za nedorozumenie. Ihneď to pôjdem vyriešiť. Prajem vám dobrú noc."

Muž len niečo namosúrene zamumlal a zatvoril mi dvere pred nosom. Sama som tomu nerozumela. Čo robilo to dieťa na tomto poschodí? Mala som chuť ísť skontrolovať zoznam hostí ubytovaných na tomto podlaží, ale bola som si stopercentne istá, že by tu nemalo byť ani jedno malé dieťa. Moja myseľ mi hovorila len jedno rozumné vysvetlenie. Sú tu rodičia, ktorí sa ich deťom nevenujú a očividne na nich nedávajú pozor.

Ako bolo možné, že smiech stále neprestával? Snažila som sa nájsť jeho zdroj, ale vôbec sa mi to nedarilo. Práve som sa chystala zabočiť za roh, keď som kútikom oka zahliadla pohyb. V momente som sa zastavila.

Nechápavo som pozerala pred seba. Chodbou sa práve vznášal akýsi biely obláčik, ktorý sa pohyboval z miesta na miesto. Prešiel mi mráz po chrbte a vlasy sa mi zježili. Pretrela som si oči, ale biela para bola stále na svojom mieste. Zrazu sa prudko odo mňa začala vzďaľovať. Niečo mi hovorilo, aby som ju nasledovala. Počas toho, ako som za ňou bežala, prostredie okolo mňa som prestala spoznávať. Predsa len, tento hotel bol obrovský a ja som bola ešte stále pomerne nová.

Chodba sa začala zužovať a ja som s prekvapením zistila, že som prišla na jej koniec. S pohľadom upretým na stenu, som pocítila chladný vzduch, ktorý sa sústreďoval najmä okolo môjho krku. Nemohla som sa pohnúť, keď v tom sa mi začalo ťažšie dýchať. Ako keby sa niečie neviditeľné ruky obmotali okolo môjho krku a pomaly ma škrtili. Hrôza prechádzala celým mojim celom. Nemohla som tu zomrieť. Čo by sa stalo potom s mojou dcérkou? Dostalo by sa to k nej tiež? Snažila som sa pohnúť končekmi prstov a dostať sa z tej paralýzy. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ktoré začali pomaly stekať po mojom horúcom líci.

„Prosím, mám dieťa," zachrapčala som do ticha. „Nemôžem ju tu nechať samu. Milujem ju, je to moja jediná dcérka."

Nemohla som poriadne dýchať, začala som sa dusiť, keď náhle všetko pominulo. Skoro, ako keby sa to nikdy nebolo stalo. Spamätávala som sa zo šoku a lapala po dychu. Zrazu moju myseľ naplnil nepríjemný pocit. Ako keby za mnou niekto stál a sledoval ma. Bála som sa otočiť. Čo ak som nebola pripravená, na to čo uvidím? Prekvapením som nadskočila, keď som začula znova ten detský smiech. Popri tom bolo počuť loptu, ktorá sa odrážala od podlahy. V rýchlosti som sa otočila.

Stála som zoči-voči dievčatku, ktoré mohlo byť v dcérkiných rokoch. Usmievala sa na mňa. Krásne zlatisté vlasy, jej padali na plecia a v modrozelených očiach sa šibalsky zablyslo. Oblečenie mala ako keby z iného storočia. Zase. Vážne sa mi už sníva? Alebo mi vážne už preskočilo? Krátke biele šatôčky splývali s jej snehobielou pokožkou.

Hravo zvýskla a s loptou sa rozbehla prečo odo mňa. Bola som zvedavá, kto to je. A hlavne, som sa chcela spýtať, čo tu tak sama robí uprostred noci. Dobehla som ju v momente, keď stála pri schodoch. O pár sekúnd na to, sa nebezpečne nahla a ja som ju videla padať. Chcela som skríknuť a trielila som čo najrýchlejšie k nej. Zostala som v nemom úžase hľadieť z najvyššieho schodu. Nebolo ani pamiatky po rozkošnom dievčatku a jej lopte. Pocítila som chladný vánok, ktorý mi postrapatil vlasy. Ihneď ma striaslo. Vytreštila som oči od úľaku, keď niekto detským hláskom povedal meno mojej dcérky tesne pri mojom uchu.

Pozerala som sa na všetky strany, ale nikde nikoho nebolo. Mala som zlé tušenie, že sa niečo deje. Stisla som mobil vo vačku a ihneď som vytáčala mamine číslo. Mali byť v tomto čase na ceste. Mama ju spolu s mojim otcom plánovala zobrať na výlet. To miesto bolo dosť ďaleko, preto sa rozhodli ísť na večer. Išla som sa zblázniť, keď sa nikto neozýval. Po snáď stom vyzváňaní som konečne začula mamin hlas.

„Violet, deje sa niečo?" Neodpovedala som a rovno prešla na to, čo ma najviac znepokojovalo.

„Mami, kde je Diana?"

„Spí v aute. Vieš, zastavili sme sa na pumpe odskočiť si."

„A vieš isto, že tam je?"

„Áno, prečo by nemala. Začínaš ma strašiť. O čo ide?"

„Prosím, choď ju skontrolovať."

Mama vycítila naliehanie v mojom hlase, a tak sa pobrala späť do auta za ňou. Srdce som mala až v hrdle. To čakanie bolo neskutočné. Skoro sa mi podlomili kolená, keď som začula mamin výkrik.

„Diana! Preboha..."

Mobil s hlasným buchnutím padol na zem. Kričala som do telefónu, čo sa tam deje. Nikto mi však neodpovedal. Mala som pocit, že sa zbláznim. Strach a bezmocnosť, ktoré som vtedy cítila neprajem nikomu. Bolo to strašné.

Všetko nakoniec vďakabohu dobre dopadlo. Mama Diane zachránila život, keď ju v rýchlosti stiahla preč z cesty. Keby tak nebola urobila, Dianu by zrazilo auto. Prišla by som o ňu navždy. Neviem, ako mám brať to tajomné dievčatko, ale vďačím jej za život mojej dcéry.

Povedala som všetky príhody mojim kolegom v práci, čo sa mi tej noci udiali. Nikto nebol prekvapený a len ma kolegyňa povzbudivo potľapkala po pleci. „Vitaj u nás. Konečne si oficiálne prijatá." Prišlo mi to ako veľmi priateľské gesto. Jeden kolega mi povedal, že aj on uvidel to malé dievčatko. Nemusím vám snáď povedať, že presne to isté dievčatko, ktoré mi vtedy tak pomohlo, bolo namaľované na obraze na piatom poschodí.

Príbeh bol inšpirovaný skutočným obrazom a hotelom.

Dievčatko na obraze sa malo volať Samantha. Bola to dcéra vtedajšieho senátora. Dielo bolo namaľované Richardom Kingom, ktorý v tom čase bol ubytovaný v tom istom hoteli ako dievčatko s jej rodinou. Onedlho sa odohrala tragédia. Samantha sa hrala s loptou, keď spadla zo schodov. Pri páde si zlomila väz. Rodina vo veľkom smútku hotel opustila a dodnes je tu možnosť obraz vidieť. S ním sú spojené určité nevysvetliteľné javy, ktoré som použila v mojom príbehu. Smiech, zvuk lopty a v neposlednom rade duch dievčatka.

Názov hotela je Driskill Hotel, v ktorom samotnom sa dejú paranormálne javy. Či už je to obrazom, to nie je známe. Taktiež sa hovorí o neveste, ktorá blúdi chodbami hotela a aj stáleho hosťa, ktorý býva videný pri výťahoch. Taktiež sa povráva o dvoch ženách, ktoré mali spáchať samovraždu v kúpeľni v niektorej z izieb.

Dajte mi prosím vedieť, či by ste mali záujem o podobné príbehy inšpirované skutočnými udalosťami alebo vecami. Alebo by ste skôr uvítali príbehy, aké boli predtým?