Pracoval som dlhšiu dobu na pumpe. Nebola to ktovie ako zaujímavá práca, a tiež neplatili veľa. Ale bolo to počas školy a potreboval som peniaze, čiže som nemal moc na výber.

Na začiatku som pracoval iba cez deň. Zákazníkov sme mali celkom dosť nato, že pumpa sa nachádzala, tak povediac od ruky.

Bol to už nejaký týždeň, čo som tam robil, keď som toho divného človeka spoznal. Práve som vykladal nejaké cukrovinky na policu, keď sa pri mne pristavil.

„Dobrý." Otočil som sa za hlasom. Ešte predtým som ho však odzdravil.

Bol to muž, mohol mať okolo štyridsiatky. Vysoký bol zhruba ako ja. Vyzeral, že sa o seba moc nestará. Mastné vlasy sa mu lepili na čelo a oblečenie pôsobilo, ako keby hodnú chvíľu nebolo v práčke. Mal som z neho divný pocit, ale keďže to bol zákazník, premohol som sa a usmial sa na neho.

„Môžem vám nejako pomôcť?" Úplne odignoroval moju otázku a poznamenal.

„Vás som tu ešte nikdy nevidel. Tým som si istý. Ľudí, ako ste vy, by som si určite zapamätal."

Začal som sa cítiť viac než nepríjemne. Nevedel som, či jeho poznámku mám brať ako kompliment alebo urážku. Prehodili sme ešte pár slov, a potom konečne odišiel. Predstavil sa mi ako Henry. Na druhý deň prišiel znova, ten ďalší deň zase. Ani v jeden deň si nič nekúpil a ani netankoval.

Pýtal som sa kolegov, či chodí aj vtedy, keď tam nie som. Povedali mi, že zo začiatku áno. Potom prestal, evidentne mu došlo, v ktoré dni mám zmenu. Spomenul som ho šéfovi. Vraj nič zlé nerobil a nikomu neubližoval. Mal pravdu, tak som to prestal riešiť. A tak nejako som si zvykol, že mám "svojho" verného zákazníka.

Bol utorok, pamätám si to doteraz úplne presne. Vtedy mala narodeniny moja frajerka a mali sme to spolu osláviť. Nič také sa nekonalo. Šéf prišiel s tým, že musím robiť nočnú. Vraj to nikto nemôže zobrať, pretože majú nejaké osobné či zdravotné problémy. Nepomohlo ani to, keď som sa vyhováral, že som nikdy žiadne nočné nerobil. Vraj, raz muselo prísť. A zrovna v ten deň. Prišlo mi, že to spravil naschvál. Tak či tak, bol to šéf, nemal som na výber.

Cez noc nechodilo toľko ľudí, začo som bol zo začiatku rád. Neskôr som, ale zmenil názor. Prečo? Pretože by sa možno nebolo stalo to, čo sa tej noci skutočne odohralo.

Povedal som si, že celú tú noc strávim s mobilom v ruke. Prešlo len pár minút a vymieňanie si správ s mojou frajerkou Leou, ma začalo postupne nudiť. Spomenul som si, že šéf chcel, aby niekto umyl zem. Nemal som aj tak čo robiť a možno by som aj zaspal.

O pár minút neskôr, som lenivo zamieril do miestnosti pre zamestnancov. Keď som bol s prípravami hotový, vyšiel som z nej s plnými rukami. V jednej ruke som držal kýbeľ s vodou a v druhej metlu s mopom.

Začal som od konca, hneď pri chladiacich boxoch. Nič nebolo počuť, okrem zvuku pracujúcich zariadení zapojených do elektriky. Plánoval som si zobrať zo stola slúchadla, a tak som si to zamieril tým smerom. Neprešiel som veľa krokov, než som sa zastavil. Predo mnou stal ten "môj" verný zákazník. Zneistel som a stuhol. Ako je možné, že som nepočul zvonček, ktorý sa ozve pri každom otvorení vchodových dverí?  Možno, keď som vtedy napúšťal vodu, tak som to nepočul...

Na slúchadla som v momente zabudol. Prešlo niekoľko sekúnd a my sme sa na seba stále pozerali. Keď som si to uvedomil, vyhabkal som zo seba pozdrav. Žiadna reakcia. Ani raz neuhol pohľadom. Nevedel som, čo mám robiť. Nechcel som dať najavo, že mi naháňa strach.

„Môžem vám nejako pomôcť?" opýtal som sa aspoň starú otrepanú otázku.

Jeho výraz tváre sa zmenil. Začal sa usmievať. Jeho žlté zuby spolu s vytreštenými očami mi čoraz viac naháňali strach.

„Som si istý, že by sa niečo našlo."

Prebehol mi mráz po chrbte. Cítil som, ako si ma premeriava pohľadom. Stále som si opakoval to isté. Čo mám robiť? Čo mám sakra robiť? Mám zavolať policajtov? Veď nič nerobí. Nie... vôbec nič, iba mi naháňa hrôzu.

„Neuveríš, ale myslel som na teba. Čo keby sme sa porozprávali? Dovtedy, kým by ti neskončila zmena. A potom... no. Uvidíme."

Posledné slovo povedal ešte so širším úsmevom. Jeho myšacie oči zo mňa nespustili zrak. Ani vtedy, keď som sa posunul o dva kroky ďalej od neho. Odkedy mi začal tikať? A vôbec, čo znamenalo to jeho "uvidíme"?  Bol som si istý, že v žiadnom prípade sa s ním nechcem rozprávať a už vôbec nechcem vedieť, čo by nasledovalo po konci mojej zmeny.

„Prepáčte, ale musím sa venovať práci." Snažil som sa v hlase zakryť strach. Asi mu nedošlo ako to myslím, a tak som ukázal na mop s kýbľom.

„V poriadku. Nevadí mi to. Rad sa pozerám, keď niekto pracuje," dodal a žmurkol na mňa.

Tváril som sa, že som ho nepočul a jeho žmurknutie som si nevšimol. Aj keď som bol nerád a priečilo sa mi to, otočil som sa mu chrbtom. Nemusel som sa ani na neho pozrieť, vedel som, že ma stále pozoruje a stále má na tvári ten strašidelný úsmev.

Moje modlitby boli vyslyšané. Nevšímal som si ho, a tak konečne odišiel. Vydýchol som si. Vtedy bol ten zvonček na dverách pre mňa ako oslobodenie. Keď som bol hotový s umývaním, upratal som veci po sebe a išiel na záchod. Zavrel som za sebou dvere z kabínky.

Hneď nato som začul zvoniť zvonček na dverách. Fakt super, to si ani v pokoji nemôžem uľaviť. Vzdychol som si a stlačil kľučku na dverách. Než som ich stihol otvoriť, dvere na záchodoch sa rozleteli. Zľakol som sa, keď celou silou buchli o stenu. Už som mal na jazyku niečo v zmysle „tu je vstup zakázaný", ale nič zo mňa nevyšlo.

Ruku na kľučke som mal dovtedy, kým sa postava nerozhodla vykopnúť dvere v každej kabínke, okrem tej mojej. Než som stihol akokoľvek zareagovať, začul som ako niekto niečo ťahá. Musel to byť dosť ťažký predmet. Okrem môjho zrýchleného dychu a šúchania predmetu o podlahu, nebolo nič počuť. Nahnevalo ma to, rozhodol som sa, dať tomu návštevníkovi čo preto. Znova som stisol kľučku, ale dvere sa nechceli otvoriť. Začal som ňou triasť, ale nič to nebolo platné.

V hlave sa mi objavilo jediné možné vysvetlenie. Niekto mi tu zabarikádoval východ, aby tu pumpu mohol vykradnúť. Síce sa tu nepredávalo nič moc cenné, ale peniaze v kase stále boli. Nemal som inú možnosť, ako vyšplhať hore a preskočiť do inej kabínky. Keď som dopadol na zem, zazrel som pri východe zo záchodov tieň. Rozbehol som sa za ním.

Keď som vkročil do predajne, ten človek bol spolu so sprevádzaným zvončekom preč. Prehľadal som zbežne pár uličiek, ale nevyzeralo to, že by bolo niečo ukradnuté. Dokonca, ani kasy sa nikto nedotkol. Takže som nemal dôvod volať policajtov. Neznášal som, keď sa so mnou niekto zahrával. Namosúrene som si teda znova sadol za stôl s mobilom v ruke. Všimol som si, že mi Lea poslala pár správ, otvoril som aplikáciu, pripravený jej odpovedať. 

Myslel som si, že už spí. A tak som mobil odložil. Znova sa však displej rozsvietil.

Chystal som sa jej odpísať a ubezpečiť ju, že to nie je ona. Keď som však zablúdil pohľadom o kamery, zbledol som. Stál tam Henry. Ani sa nepohol. Zízal do tej kamery bez prestávky. Bol zhruba niekoľko metrov od vchodu do predajne. Aj z tej vzdialenosti som videl, že sa usmieva. Začali sa mi triasť ruky. Pozrel som sa znova na displej mobilu, kde ešte stále svietila naša konverzácia.

Dvere predajne sa otvorili. So zdeseným pohľadom som sa znova zahľadel do kamery. Nikto tam už nebol.

Vzhliadol som hore, aby som videl, kto vošiel dovnútra. Na moju úľavu, to nebol on. Znova to bol muž. Bol, ale o niečo vyšší a vyzeral celkom obyčajne. Odľahlo mi, konečne niekto, kto vyzeral normálne. Pozdravil som ho a on si to dlhými krokmi zamieril rovno ku mne.

„Prepáčte. Hľadám svojho brata. Odišiel z domu a bolo mi povedané, že rád chodil sem."

Znova moje oči zablúdili na kamery. Nikoho som tam nevidel. Podozrievavo som sa na neho zahľadel.

„Viete, on nie je celkom... ako to povedať slušne. No... pri zmysloch."

„Možno viem, koho myslíte. Pokiaľ hovoríme o tej istej osobe, tak už odišiel." Muž predo mnou mierne pokrútil hlavou. Vybral z vrecka mobil a otočil ho ku mne, aby som na neho videl. Bola to nejaká mapa, na ktorej blikala červená bodka.

„Môj brat má na sebe taký náramok. Umožňuje nám to zistiť, kde je. A momentálne to hovorí, že je tu."

„Čože? To, ale nie je možné. Videl som ho, ako odchádza."

Muž si stále hovoril svoje a musel som mu pomôcť hľadať. Vedel som, že je to zbytočné. Na kamerách aj tak nikto nebol. Ostávali už iba záchody a miestnosť pre zamestnancov. Zastavil som sa.

„Nikde inde byť už nemôže."

Zrazu sa zo záchodov ozval krik. Začal som mať taký nepríjemný pocit v bruchu. Taký, ktorý vám hovorí, že sa niečo kvalitne pokazí. Rozbehli sme sa tam. Bolo mi vtedy jedno, že tam mal ten muž vstup zakázaný. S ním som sa cítil o niečo bezpečnejšie. Hlavne, nebol som tu sám.

Obaja sme skoro naraz vošli dovnútra. Pred kabínkou, z ktorej som sa minule nevedel dostať, bol stojan. Vo vnútri práve niekto bol a búchal päsťami na dvere. Pozreli sme sa na seba s tým mužom. Dali sme stojan preč z cesty, ktorý niekomu bránil vyjsť von. Rovnako, ako vtedy mne. Vyšiel z nich Henry. Kútikom oka som zazrel, ako mi prišla ďalšia správa od Ley. 

Zahľadel som sa na tú fotku. Tá osoba mi bola povedomá. Stuhol som a prerývane som sa nadýchol. Spoznal som ho, bol to Henryho brat. Keď som sa znova pozrel na tých dvoch, Henry na mňa namieril prst.

„Braček, to on ma tam zavrel. Bol na mňa zlý."

Oblial ma studený pot. Stále som v rukách zvieral mobil. Obaja sa pohli mojim smerom. Srdce mi bilo ako o závod.

„Čože si? Ty si tam môjho brata zavrel?!"

Naprázdno som preglgol. Začal som pomaly cúvať. „Ja som tam nikoho..."

„Neklam!" Prerušil ma Henryho brat.

„Budeme ťa musieť potrestať," poznamenal so slizkým úsmevom Henry.

Jeho brat si musel všimnúť svoju fotku na displeji môjho mobilu. Zamračil sa a zahľadel sa mi do očí. V jeho očiach som uvidel smrť. Niečo mi hovorilo, že práve tak vyzerajú oči vraha. „Takže vieš, kto som. Nevadí, aspoň môžeme prestať s tými srandičkami." Keď dopovedal poslednú vetu, vytiahol zbraň a namieril ju na mňa. „Teraz mi pekne pomaly podaj mobil."

Predstavte si to. Mal som osemnásť rokov, bol som na benzínke s dvomi na hlavu padnutými ľuďmi, pričom jeden z nich na mňa mieril svojou zbraňou. Celý som sa roztriasol. Práve som smrti hľadel rovno do očí. Čo môže byť lepšie ako stáť tu s ľuďmi, ktorí pravdepodobne okradli aj druhé benzínky?  A ako bonus, možno sú to vrahovia. Určite sa tomu nič nevyrovná. Keby som nebol zobral tú hlúpu nočnú, nič by sa nestalo. Namiesto toho som mohol byť s frajerkou a robiť niečo úplné iné.

Zrazu bol počuť zvuk otvárania dverí do predajne. „Haló? Je tu niekto?"

Na krátky moment som sa zahľadel smerom, odkiaľ hlas prišiel. Mal som v úmysle zakričať, ale než som stihol niečo spraviť, niekto ma predbehol. Henryho brat ku mne podišiel. Muselo mu dôjsť, čo chcem spraviť.

Priložil mi hlaveň zbrane ku tvári a chladne poznamenal. „Opováž sa ceknúť a..."

Mal som toho dosť. Nenechal som ho dopovedať. S prívalom adrenalínu, ktorý som naraz pocítil, som ho odstrčil. Veľmi som riskoval, ale zomrieť bez boja sa mi priečilo.

Než som však stihol utiecť z tých záchodov, ucítil som bolesť na tvári. Behom niekoľkých sekúnd som sa zapotácal a spadol. Pocítil som v ústach pachuť krvi. Nič viac som si nepamätal. Iba čiernu tmu, ktorá postupne začala napĺňať moje vedomie.

V tú noc som skončil s otrasom mozgu. Mohlo to byť oveľa horšie, keby neprišiel ten náhodný zákazník. Podľa slov polície sa obaja útočníci zľakli a utiekli. Našťastie ich chytili a obvinili ich za vykrádanie púmp, a takisto za ublíženie na zdraví. Vedel som jednu vec, mal som veľké šťastie. Ponaučenie? V mojom prípade, som už nikdy nezobral žiadnu nočnú zmenu a po pár týždňoch som odtiaľ odišiel.