Pokiaľ ste nečítali prvú, druhú, tretiu a štvrtú časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam.

„Musíš utiecť," šepol smerom ku mne Trevor.

„Ale čo ty?" zúfalo som prešla pohľadom z Trevora na Devona.

„Neboj sa, pokúsim sa ho zdržať čo najviac."

„To neznelo moc presvedčivo," namietla som.

„A čo chceš počuť? V mojom momentálnom stave ho nedokážem poraziť."

„Možno nebudeš musieť," dodala som trochu hlasnejšie, aby som upútala Devonovu pozornosť.

„Zbláznila si sa? Daisy!"

Snažil sa ma zastaviť, no ja som bola rýchlejšia. Predstúpila som pred neho a statočne som opätovala Devonov uprený pohľad. Síce som nevedela, čo sa medzi nimi stalo, ale jedno som vedela naisto. Tie beštie boli predsa naši spoloční nepriatelia. Teraz bola najhoršia možná situácia na takéto rozbroje.

Otvorila som ústa, pripravená sa ozvať, no Trevor ma predbehol. Evidentne nechcel, aby som medzi nich vstúpila ja.

„Už si ich vypustil, mám pravdu?"

„Ich?" nerozumela som.

Dovtípila som sa, že myslel tie monštrá, ktoré tu ako zázrakom neboli. Ako som nad tým rozmýšľala, dávalo mi to väčší zmysel. Hlavne to, ako sa ma snažil Devon poštvať proti Trevorovi. Všetko nasvedčovalo tomu, že vinníkom bol on samotný.

Devon krátko prikývol a znudene dal ruky do vačku. „Tak je, už bol čas. Tie veci boli pripravené. Aj keď, ja som im otvoril dvere iba tu. Moji ďalší kolegovia to spravili v iných štátoch."

„V iných štátoch?"

Zahľadela som sa na Trevora, ktorý viditeľne zbledol. A ja prirodzene s ním. Domnievala som sa, že tento svet v podzemí bol iba nad mestom, v ktorom som žila. Avšak, teraz to vyzeralo tak, že takýchto podobných miest bolo omnoho viac.

„Hádam ste si nemysleli, že toto tu," rozpažil ruky okolo seba s úsmevom na perách, „bolo všetko? Moji milí, musím vás sklamať. Toto nie je nič. Práve teraz, tie veci chodia po Zemi a žerú každého jedného človeka bez rozdielu. Som si istý, že o chvíľu bude armáda mať po munícii a zostane bezmocná," poznamenal naoko smutne.

„To predsa nie je možné. To..."

„Ale je, drahá moja. Tento deň bol plánovaný dlhé roky. Najprv to osídľovanie podzemia, potom výkyvy v dodávkach jedla a energii, až nakoniec úplné odstavenie tohto priestoru voči okolitému svetu. Počkali sme pár rokov a nechali naše výtvory kŕmiť sa. Ale nestačilo to, a tak sme sa uchýlili k vlakom, čím sme sem tajne prepašovali pár ľudí."

Na chvíľu sa odmlčal, aby tak umocnil ten pocit. Pocit beznádeje a bezmocnosti, ktorý ma úplne odzbrojil. Náhle som nevedela čo mám robiť, nenachádzala som útočisko, cieľ, ku ktorému by som sa chcela dostať. Doteraz to bol môj domov, minimálne cesta odtiaľto. Ale teraz... už žiadny domov neexistoval.

„Predtým som však patril spolu s Trevorom do jednej prísne tajnej skupiny, ktorá mala tomuto zabrániť. Akosi to nevydalo," uškrnul sa a provokatívne nadvihol obočie.

„A kvôli čomu? Kvôli čomu si nás zradil, hm?! Ty jeden..."

Zbytok vety som nepočula, keďže sa zem pod nami začala nekontrolovateľne triasť, pričom okolím za ozýval dupot a škrekot. Naskočila mu husia koža a vnútornosti stiahla ľadová ruka strachu. Nemusela som sa ani pozrieť tým smerom. Tie veci sa vrátili.

„Asi to hore už všetko požrali," nadhodil bez záujmu Devon a pokrčil ramenami. „Ak dovolíte, teraz by som vás najradšej opustil a vrátil sa do bezpečnej formy."

Bez toho, aby sme vôbec mohli vyriecť námietky, dvakrát poklepal prstami na hodinky a tvár, spolu s telom a oblečením sa postupne začala meniť na pôvodný. Teda na ten, v akom som ho prvýkrát videla. Znova pripomínal toho zúboženého muža, ktorý iba prežíval.

Pravdepodobne mu to zariadenie umožňovalo akúsi imunitu voči nim. Bolo viac než len možné, že ho v tejto podobe ignorovali, a tak dokázal prežiť. Ak to bola pravda, tak to bola jediná možnosť, ako v týchto podmienkach ďalej existovať.

„Je mi ľúto, že si si nakoniec vybrala neho. Mohli sme byť spolu šťastní a mať deti. Koniec koncov, klasická ľudská rada už pomaly vyhynula."

Začalo mi byť nevoľno. Nevedela som, či to je kvôli jeho odborným rečiam alebo kvôli tomu, že sa mi postupne míňajú sekundy života. Nechcela som zomrieť, nechcela som byť zjedená tými vecami. Triasla som sa snáď na každom milimetri tela, ako bol rev silnejší a silnejší.

Postupne som zočila jasné kontúry tých príšer a aj to, ako bažili po našej krvi. Nebola šanca, aby sme im všetkým unikli. Nebolo miesto, kam by sme sa skryli. Bol to koniec pre nás oboch.

Podišla som bližšie k Trevorovi, ktorý stál nepohnuto ako skala. Chytila som ho za ruku a tým ho donútila pozrieť sa na mňa. Videla som to v jeho očiach. Bol zmierený so smrťou, bol pripravený. So smutným úsmevom mi stisol ruku a sotva počuteľne prehovoril.

„Mrzí ma to. Kiežby sme sa poznali za iných okolností."

Po tvári mi stiekla osamotená slza. Pozrela som sa na scénu pred sebou. Delilo nás od nich sotva pár metrov, zostávalo nám už len niekoľko sekúnd života. Posledné, čo som videla bola prekvapená a bolesťou skrivená tvár Devona, keď sa do neho zahryzlo neskutočné množstvo tých príšer.