Pokiaľ ste nečítali prvú, druhú a tretiu časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam.

„Musím ho nájsť!" prudko som vyskočila na nohy a statočne zazrela na dvere pivnice.

Musela som si overiť, či v tom Trevor je skutočne namočený. Nejako som ho podvedome chcela obhajovať, no čo ak bol naozaj tým zlým a iba ma vodil za nos?

„Počkaj, počkaj. Čo tak zhurta?" vyletelo z Devona, ktorý ešte stále sedel na zemi.

„Musím nájsť Trevora," bezmyšlienkovito som odpovedala.

„To ako vážne?" Síce bolo v jeho hlase počuť náznak smiechu, avšak kútiky úst sa mu ani len nezdvihli, takže to vyznelo skôr ako výsmech. „Nechcem ti kaziť ilúzie, ale po prvé je okolo nás neviem koľko tých príšer a po druhé tvoj milovaný kamarát je možno už dávno mŕtvy."

Poslednú možnosť som si ešte stále nepriznávala. Nemohol byť mŕtvy, proste nemohol. Najprv som sa ho to potrebovala spýtať a ak by bol vinný, tak by som ho vlastnoručne zabila ja sama. No ak nie, urobil by nám obom láskavosť.

Devon si vzdychol a pomaličky sa postavil. Podišiel ku mne a mierne mi stisol ramená. S obavami v očiach a neistotou som sa na neho zahľadela. V tom pološere pôsobil trochu zlovestne a strašidelne. Keby ma nebol držal, bola by som určite o pár krokov ustúpila.

„Je mŕtvy, ver mi. Ja som iba zázrakom tak dlho prežil. Sám človek nemá šancu a pochybujem, že niekoho normálneho stretol."

„Nie," odstrčila som jeho ruky a obrátila sa mu chrbtom. V očiach ma začali štípať slzy a moje vnútornosti sa bolestivo stiahli. „Musím ho aspoň ísť hľadať." Spýtam sa ho tú otázku, aj keď po ňom zostala iba mŕtvola.

Bolo to číre bláznovstvo. Nachádzala som sa niekde medzi šokom a klasickou nevedomosťou, ktorá dávala mojej už tak pochrámanej hlave zabrať. Predstavovala som si ho v čele tých hnusných ľudí, ktorí toto všetko spôsobili. O pár sekúnd na to, som ho videla mŕtveho pod nohami tých beštii a nakoniec živého. Toho posledného som sa musela držať. Dodávalo mi to odvahu, že sa tu dá prežiť.

Zrazu sa od svetla baterky odrazila čepeľ noža. Bola to iba sekunda, no aj tak mi to stačilo, aby som tým smerom pozrela. Devon práve držal dva nože a so zvraštenou tvárou si ich prezeral. Jeden z nich zdvihol do výšky mojej tváre a zblízka sledoval jeho každučký detail. Skoro, ako keby študoval moju tvár, než tvar toho predmetu.

„Na-na čo ti to je?" spýtala som sa krkolomne, keďže som už podobný moment zažila. A nie, naozaj som nepotrebovala byť zabitá guľkou z pištole alebo ubodaná k smrti.

„Na čo? Hádam si si nemyslela, že von pôjdeš sama." Takmer počuteľne som si vydýchla. Na jeho tvári sa objavil úškrn, ktorý zamaskoval pokračovaním ľadovej skutočnosti. „Neprežila by si tam ani sekundu."

Vedela som, že mal pravdu. Skutočnosť, že som našla Trevora alebo Devona bola pre mňa určitá výhra. Bez nich by som už dávno ležala pod kvietkami, teda asi ešte oveľa hlbšie...

A potom ma napadlo, že možno vďaka Trevorovi som sa sem dostala, takže to až taká výhra nebola. Keby nebolo jeho, pravdepodobne by som bola vo svojej posteli, ktovie.

Ako som pozorovala Devonove hrajkanie sa s nožíkmi, tak ma upútal akýsi náramok, ktorý mal pripnutý na zápästí. Z toho slabého svetla som nedokázala presne určiť, čo to je. Všimol si, že sa na neho pozerám a postupne mu došlo, čo je tomu dôvodom.

„Sú to hodinky. Iba tie mi pripomínajú život tam hore."

„Ako je..."

„Ako je možné, že sú stále celé? Odpoveď je jednoduchá, dávam si na to pozor."

Občas som mala pocit, ako keby mi čítal myšlienky. Bolo to vážne zvláštne. Ako bolo možné, že vedel prežiť tak dlho v tomto pekle a pritom sa naučiť vidieť do hlavy iným? Ak by mi odpovedal aj na túto nevyslovenú otázku, asi by som sa išla dobrovoľne zakopať ešte hlbšie.

Z ničoho nič ticho preťala ohlušujúca rana, ktorá spôsobila aj menšie vlnenie zemi pod nohami. Znelo to, ako keby sa niečo veľké pohlo. Niečo, čo určite nebolo spôsobné tými vecami vonku. Podľa toho širokého dosahu kovového zvuku muselo ísť o stroj poháňaný jedine ľudskou silou pri všetkých zmysloch.

Ako na povel, mobil pár krát zablikal až nakoniec úplne zhasol. Ostali sme stáť v úplnej tme. Nevidela som ani na končeky svojich prstov, absolútne nič. V tu chvíľu som počula iba svoj zrýchlený dych a bijúce srdce. A potom nasledovalo niečo, čo som nikdy v živote zažiť nechcela.

Rev a krik, ktorý sa začal okolo nás ozývať bol neskutočný. Tie veci boli bližšie, ako sme si pôvodne mysleli. Najprv sme začuli jeden škrekot, potom ďalší a ďalší. Pri desiatom som to prestala rátať. Následne sa nad nami opäť ozvali kroky, ktoré sa miesili s dupotom z pred domu.

„Ja... bojím sa," šepla som cez tú vravu a zrútila sa na zem v slzách.

Nebola šanca, aby nás tam hore počuli. Ich dupot a škrekot bol tak silný, že steny okolo nás sa triasli. Ako keby cez nás prebiehalo stádo splašených zvierat. A pritom som stále nič nevidela. Hmatkala som pred seba, za seba. V tom som zacítila hrejivú dlaň Devona a vďačne ju stisla. Ani neviem ako a túlili sme sa jeden k druhému.

Triasla som sa v jeho náručí a z úst mi vychádzali tlmené vzlyky. Aby ma aspoň trochu upokojil, prechádzal mi zbežne po chrbte, no vôbec to nepomáhalo. Zavrela som oči a očakávala najhoršie. V ten moment som sa sústredila iba na tlkot môjho splašene bijúceho srdca a tlkot jeho o dosť pokojnejšieho. Bez toho, aby som si to uvedomila, moje srdce sa začalo prispôsobovať rytmu toho druhého.

Všetko po niekoľkých nekonečne dlhých minútach utíchlo. Ešte stále sme však zostali pri sebe, dúfajúc, že nás to ochráni. Alebo smrť bude o niečo príjemnejšia.

„Ja sa na to môžem vysrať. Povie mi niekto, čo tu ešte stále robím?! Hlupák sprostý. Daisy, Daisy! Počuješ ma?!"

Bleskovo som otvorila oči, ten hlas som poznávala. Bol to Trevor! Prekvapivo som zažmurkala. Ja som niečo videla, z vonku išlo svetlo. Vymanila som sa z objatia Devona a zamierila si to ku dverám pivnice, ktoré slabučko osvetľovalo malé okno. Než stihol nejako zareagovať, ja som už rozrážala dvere a bežala k jednému z okien na prízemí.

Mala som pravdu, odniekiaľ išlo svetlo. Teraz mi to prišlo vhod, aspoň som sa nemusela potkýnať o ten rozpadnutý nábytok a vonkoncom o vlastné nohy. Cez okno som vyšla na ulicu a v tom mi to došlo. Ešte stále mohli byť nejaké tie veci okolo a možno práve teraz na mňa kdesi číhajú. A možno to bola len pasca, ktorú zosnoval Trevor, aby nás dorazil. Toto uvedomenie mi skoro vyrazilo dych.

„Daisy, si to ty?"

Pomaličky som sa otočila a videla Trevora, ako sa ku mne rozbehol. Bol celý od krvi a vyzeralo to tak, že mal škaredo narazenú ruku, ktorú si letmo pridržiaval. Nebyť toho hlasu, nespoznala by som pod tou špinou a červenými fľakmi, ozdobujúcich jeho tvár.

„To ty si spravil? To ty za všetko môžeš?!"

„Čo prosím?" jeho predtým vysmiata tvár sa zmenila na stelesnenie nechápavosti.

„Si v tom s tými ľuďmi, ktorí toto spôsobili?!" rozkričala som sa, ukazujúc poničené kostry domov a vyvrátené autá.

„Ako ťa také niečo napadlo?"

„Takže je to pravda?"

Ticho. Do očí sa mi nahrnula nová várka sĺz, ktorá si už razila cestu za jej predchodkyňami. Napochodovala som pred neho a bez zaváhania mu jednu vrazila. Najprv sa zatváril prekvapene, čo dávalo v celku vtipný podtón jeho zvyčajne vážnej tvári, vzhľadom na jeho čoraz viac červenejšie líce. Napriahla som sa, aby som mu zo zlosti uštedrila aj na to druhé, keď mi ruku schytil skôr než stihla dopadnúť.

„Tú predtým som si zaslúžil, ale túto ďalšiu nie," odvetil ako učiteľ karhajúci svojho žiaka a pokračoval. „Zaslúžil som si to preto, lebo som ťa nestihol zastaviť, keď si nastupovala na ten vlak."

„A čo toto všetko?" vyslobodila som si ruku z jeho zovretia a dožadovala sa vysvetlenia.

„Kto ti povedal, že môžem za túto katastrofu?" nechápavo sa na mňa obrátil so svojou otázkou.

„To budem ja," poznamenal Devon, stojaci za mojim chrbtom.

Prezerala som si Trevorovu tvár, ako sa v nej mieša niekoľko emócii súčasne. Údiv, prekvapenie a napokon sa mu na tvári usídlil výraz, ktorým jasne dal najavo, že ničomu nechápe.

„Ako? Ako si sa sem dostal?"

Takže oni sa evidentne poznali. Devon mi vtedy klamal, ale prečo?

„Ako? No veď, ako tuto kolegynka a ty," odvetil pohotovo a pocítila som, ako si vyložil ruku na moje rameno.

Trevor sa zmätene pozeral raz na moju tvár a raz na Devonovou. Potom sa dlhšie pohľadom zastavil na hodinkách, ktoré som si všimla aj ja predtým. Jeho postoj sa v tom okamihu zmenil. Už vôbec nepôsobil tak neisto, teraz to vyzeralo, ako keby čelil nepriateľovi.

„Pusti ju," precedil cez zuby.

„O čom to tu hovoríš? My sme sa tu s Daisy celkom zblížili? Čo myslíš?"

Tá posledná otázka smerovala na mňa, ale Trevor mi nedal možnosť na ňu odpovedať. Vrhol sa medzi nás, a tak donútil Devona stiahnuť sa z môjho dosahu. O čo tu, preboha, išlo?

„Neviem, prečo si prešiel na ich stranu, do toho mi nič nie je. Ale zabudni na to, že sa jej znova čo i len dotkneš."

Prekvapením som otvorila ústa. Ešte som nevidela v Trevorovi takú nenávisť, ba dokonca ani voči tým beštiám takú neprejavoval. A hlboko v srdci ma hriala myšlienka, že ma z nejakého dôvodu chcel chrániť.

Devon sa úlisne usmial a dačo stlačil na hodinkách. Postupne sa začala meniť nielen jeho tvár, ale aj oblečenie. Za pár sekúnd pred nami stál úplne iný muž. Teda skoro. Teraz sa mu ramenách rysovali svaly, zahalené do kvalitného čierneho obleku. Strnisko bolo dokonalo zastrihané a niekoľko pramienkov mu zvodne padalo do očí. Takto určite nevyzeral človek, ktorý strávil tak dlhú dobu tu dole.

„Nikdy sa mi ani nesnívalo, že tu nájdem svojho podriadeného," pokrútil hlavou a v rýchlosti dodal, „živého." Zbežne si zašiel rukou do vlasov a s tvárou upretou na Trevora sa opäť rozrečnil. „Oveľa radšej by som ho totižto rád videl mŕtveho, zožratého tými vecami. Ostatne, tak by to malo byť. Tak mi povedz, ako je možné, že to tak nie je?!" zrúkol, až som prekvapene nadskočila, neočakávajúc takú zmenu postoja.

Trevor sa postavil predo mňa, chrániac ma tak pred Devonom. Tisla som k sebe spotené dlane a horúčkovito spracovávala scénu pred sebou. Stále som nevedela dosť na to, aby som mohla spraviť spoľahlivo závery.

„To nevadí," blažene sa usmial. „Aj tak tu obaja čoskoro zdochnete."