Pokiaľ ste nečítali prvú a druhú časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam.

Pokiaľ som chcela prežiť, tak som tu ostať nemohla. Skôr či neskôr dvere rozrazia, aj napriek tomu, že ich z druhej strany podopieram. Aké boli vlastne moje možnosti? Chcela som vôbec ďalej utekať a bojovať?

Pozrela som sa na displej mobilu a zapla baterku. Namierila som ho pred seba, ale až na druhý pokus. Na ten prvý mi skoro vypadol z ruky, ako veľmi sa mi prsty  na rukách neustále triasli.

„Doriti! Preboha!" zakričala som a úľakom nadskočila. Pri srdci ma mierne zapichalo, ako sa prudko rozbúšilo.

Od svetla, ktoré pochádzalo z baterky sa odrážal lesk očí, ktoré patrili ešte žijúcemu stvoreniu. Dolnú časť tela zahaľovala tma, kam baterka nedosvietila. Tmavé kúty miestnosti sa mi akosi zdali ešte tmavšie a hrozivejšie. A to najmä preto, lebo to stále na mňa pozeralo. Bez jediného mrknutia a pohybu. Stálo to na dvoch nohách a nemo to na mňa hľadelo. Naozaj, naozaj, prvýkrát v živote som si myslela, že sa pocikám od strachu.

Popritom sa od baterky odrážal lem kachličiek a umývadla, pohodeného za tým tvorom. Niet divu, že sa sem nedostali. Evidentne som sa nachádzala v kúpeľni, kde nebolo umiestnené okno. Alebo aspoň nie také veľké, cez ktoré by sa prepchali.

„Poď sem."

Vypleštila som oči. Nezdalo sa mi to? Vážne to na mňa prehovorilo?

Môj krik musel privolať tie príšery, a tak nebolo pre mňa prekvapením, keď bol ich dupot ešte bližšie. Nemala som na výber. Z toho pohľadu, ktorý na mňa upieral ten tvor, ma stále mrazilo až v kostiach. Ale zatiaľ sa ma nepokúsil zabiť. Zatiaľ.

Podišla som trasľavými krokmi smerom k nemu. Keď ma mal na dosah ruky, rýchlosťou blesku ma schytil za ruku a ťahal za sebou. Tak veľmi ma to zaskočilo a zároveň vystrašilo, že som akosi zabudla vydať čo i len hláska. Než som sa spamätala, stála som v polorozpadnutej vani, ktorú letmo zakrýval záves. Len tak-tak, že tam držal. Nanešťastie, vaňa sa nachádzala úplne v rohu.

V tom sa dvere rozleteli a jasne som uvidela siluety postáv, ktoré vtrhli dnu. Tentokrát by som určite skríkla, nebyť obrovskej ruky pritlačenej na mojich ústach. Svetlo baterky som pre istotu čiastočne tlmila dlaňou.

Nachádzala som sa v dosť problémovej situácii, natlačená na hruď neznámeho tvora, pričom som sa snažila čo najviac tajiť svoju prítomnosť. Hrudník sa mi prudko nadvihoval, medzitým, ako sa tie tvory pomaličky prechádzali po miestnosti. Do nosa mi udrel páchnuci smrad rozkladu a potu. Buď to bolo tými príšerami alebo kvôli tej ruke.

Prešlo niekoľko mučivých sekúnd a príšery sa postupne poberali na odchod. Keď sa pobrala aj tá posledná, ešte sme chvíľu pobudli v našom ukryte. Cudzinec sa medzičasom uistil, že budem potichu, a tak dal ruku preč. Stále som však cítila jeho blízkosť, to ako sme sa k sebe tlačili. Bolo mi to viac, než len nepríjemné.

Utíchli aj posledné kroky a ja som sa odvážila vyjsť von z vane. Mierne som sa zakolísala, no nespadla som. Dovolila som si osvetliť ho, a tak sa presvedčiť v tvrdení, že to musel byť človek.

A mala som pravdu. Vyzeral síce ako z horového filmu, no jeho správanie bolo určite odlišné ako tých vecí. Tmavé vlasy sa mu lepili na čelo a pri každom priamom svetle, dával obranne pred seba ruku. Pochopila som, že už dlho svetlo nevidel.

Pred pár minútami by som ho zaradila k nim, ten strach a stres urobili svoje. Čo som si myslela, že sú najprv dlhé pazúre, boli v skutočnosti nože, ktoré držal. Muselo to byť kvôli nim, keďže na mňa ani raz nezaútočil.

Bol skoro o hlavu vyšší ako ja, mohol byť dokonca vyšší ako sám Trevor. Možno by ma ani neprekvapovalo, keby bol starší ako my dvaja. Dlhšie vlasy mu padali do tváre, ako si ich tvrdohlavo dával preč z očí. Bolo vidno, že sa dosť dlho neholil, nakoľko strnište prechádzalo do jasne črtajúcej brady. Zdrapy špinavého oblečenia naznačovali, že je skoro vyziabnutý na kosť, rovnako ako priveľmi výrazné lícne kosti.

„Kto ste? A kde to sme?"

„Pšt," zahriakol ma a pokračoval pošepky. „Musíš byť potichu, každú chvíľu sa môžu vrátiť. Musíme nájsť niečo iné. Vďaka tebe to tu nielen objavili, ale aj zničili."

Už som si myslela, že som narazila na druhého Trevora. Boli si neskutočne podobní, teda aspoň správaním a výberom slov.

„Ale... som rád, že vidím skutočného človeka. Myslel som, že ich všetkých zabili. Poď. Som tu dole už hodnú chvíľu, takže mám okolie ako tak zmapované."

Ani som sa nepohla. Nervozita a hlavne nevedomosť ma privádzali do šialenstva. Prečo som mala pocit, že každý tu vedel niečo viac ako ja? A prečo mi nikto to niečo ešte nepovedal?

„Tak ideš?"

„Musíte mi povedať viac..."

„Nič nemusím, pohni si. Alebo ťa tu mám nechať napospas?"

„Prosím, ja potrebujem..." odmlčala som sa, pretože mi začali tiecť slzy po tvári. „... ja proste potrebujem vedieť, čo sa tu deje. Kto ste a čo sú oni a..." posledné slová som pomaly už kričala. Bolo mi jedno, že ich sem možno znova prilákam. Musela som vedieť, proti čomu som stála.

„Ale tu nie. Je tu ešte pivnica, tam by sme sa ešte mohli chvíľu zdržať."

Videla som, ako veľmi sa musí premáhať. Možno by mi jednu aj vrazil, keby ma kdesi vnútri neľutoval. Možno teraz videl sám seba pred týždňami, mesiacmi alebo možno rokmi?

„Nepotrebujete svetlo?" skrsla v mojej hlave myšlienka, ako sme sa opatrne zakrádali chodbami. Ja som na rozdiel od neho, stále mala zapnutú baterku v mobile, ktorú som miestami zakrývala rukou.

Pokrútil hlavou a otvoril dvere, pri ktorých sme sa zastavili. „Ja to už dávno nepotrebujem. Bola by si prekvapená, ako sa ľudské telo vie prispôsobiť takýmto podmienkam. Hlavne, keď je tu viac ako dva roky," dodal tvrdým hlasom, ako keby chcel zabudnúť na chvíle strávené hore.

Bola by som zostala neveriaco hľadieť pred seba od čistého úžasu. Na jednej strane mi to prišlo úžasne pôsobivé, ale na druhej...

Schádzali sme po schodoch ešte nižšie, pričom som najskôr za sebou nečujne zatvorila dvere. Cudzinec išiel napred, aby obhliadol pivnicu. Ktovie, mohol tu predsa z nich niekto ostať.

Pivnica bola naozaj malá a zívala prázdnotou, teda, okrem toho bordelu. Všade sa nachádzali pavučiny a zbytky odpadkov. Prázdne fľaše sa nachádzali po zemi a bolo miestami obťiažne vyhnúť sa im. V rohoch boli porozhadzované kusy zničeného nábytku, ktorý sa však už nedal použiť na barikádu.

„Tak, pýtaj sa," pokynul, keď sme sa obaja usadili na zemi.

„Čo sa tu stalo?" vypľula som asi najviac doternú myšlienku.

„Neviem presne. Ale od ľudí, ktorí ešte pred nedávnom žili a možno boli pôvodní, som sa dopočul, že tu kedysi normálne žili. No normálne, ako normálne. Zapísali sa do nejakého experimentu, ktorý mal dokázať, že ľudia môžu žiť aj v podzemí. Koniec koncov, populácia stále narastá a povedzme si pravdu, vesmír je ešte pre nás stále nedotknuteľný. Môže ti byť viac než len jasné, že to asi nedopadlo najlepšie. Pomaly to išlo do sračiek. Prestali im nosiť zásoby, zakázali im chodiť hore a prestali liečiť chorých. Nakoniec ich odstrihli od vody, plynu a elektriny."

„To je predsa strašné," vyšlo zo mňa spomalene.

„To najlepšie som vynechal. Ľudia sa začali meniť, prispôsobovať sa prostrediu. Začali byť extrémne náchylní na svetlo a hlavne, boli hladní a smädní. A nič nevideli. Preplo im. A to úplne, prestali rozlišovať medzi príbuzných, známym či kamarátmi. Boli hladní, a tak ich zožrali, bez váhania."

Nastalo ticho. Bála som sa niečo už spýtať. To, čo sa tu stalo bolo neskutočné. Nikdy som ani len netušila, že sa dačo také pod mojimi nohami odohrávalo. Jasné, bolo to tajné a jasné pravdepodobne súhlasili zo začiatku s tým. Ale z nejakého dôvodu sa nakoniec tých ľudí chceli zbaviť. Ale prečo?

Keď som prehltla tú obrovskú hrču v hrdle, spýtala som sa novú otázku. Hádam to najhoršie som sa práve dozvedela.

„Kto ste?"

„Mohla by si byť taká láskavá a prestať s tým vykaním?"

„Ale..." nadvihol obočie a donútil ma stíchnuť. „Ale nič." Nakoniec som sa rozhodla neriešiť etiketu. Aj tak to bolo teraz zbytočné, no nie? „Som Daisy."

„Devon. Kedysi som pracoval v klasickej kancelárii. Bože, ako som to tam neznášal," pri spomienkach sa viditeľne pousmial, no potom znova nahodil vážnu tvár. „Ale keď nad tým tak premýšľam, bolo to lepšie ako toto. Všetko je lepšie ako toto. Iba tak mimochodom, asi som prvý človek, ktorého si videla tuto dole. Že mám pravdu?"

„Ako viete?" Naklonil hlavu nabok a zvraštil obočie. „Pardon, ako vieš?" Stále som si na to nemohla zvyknúť...

„Súdiac, podľa tvojho výrazu tváre z minula."

Pomaly som prikývla. Jasné, určite by sa dalo na ňom zabávať. O tom som nepochybovala. „Áno, ale stretla som dakoho po ceste sem."

„To vážne? Takže vás bolo viac?" Mlčala som, pomaly mi začalo dochádzať, čo sa asi stalo s Trevorom. „Nechaj ma hádať, všetci sú mŕtvi."

„Nie, odmietam tomu veriť. Proste nemôže."

„Ach, dievča. Ja viem, že to je ťažké, ale musíš sa s tým vyrovnať. Ver mi. Bude to tak lepšie pre teba."

Pokrútila som hlavou na nesúhlas. „Trevor ešte žije, proste musí."

„Trevor?"

„Poznáš ho?" spýtala som sa prekvapene.

„Nie... nie, to asi nebude možné. Koniec koncov, to meno má skoro každý."

„Ako si sa sem vôbec dostal?"

„Tak, ako všetci – nepôvodní... vlakom. Je to vlastne jediná a nenávratná cesta do tohto pekla. Takto si sem tí najvyšší vodia nič netušiacich ľudí, aby ich tu dole tie veci zabili. A tí, čo sa zvyčajne nachádzajú pri tých vlakoch sú jednými z nich. Zradcovia, ako to môžu nevinným ľuďom robiť?"

Neodpovedala som, bola som príliš pohrúžená do svojich myšlienok. Zradcovia? Chcel tým snáď povedať, že Trevor je jedným z nich? Jedným z tých ľudí, ktorí toto všetko spôsobili? Všetko tomu nasvedčovalo, vedel totižto presne do čoho ideme...