Pokiaľ ste nečítali prvú časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam.

Spokojne som sa zamrvila. Spätne som si v mysli triedila myšlienky a postupne si vybavovala, čo všetko sa odohralo. Nálada mi klesla ešte nižšie pri spomienke na tú párty, a to som ešte poriadne neotvorila oči. Áno, párty, z ktorej som odišla trošku predčasne. Počkať, dostala som ja vôbec domov?

Tá otázka ma samu prekvapila, najmä preto, lebo som si príchod domov nepamätala. To, že mi bola tak trochu zima a posteľ podo mnou bola akosi tvrdá, mi bránilo pohrúžiť sa znova do pokojného spánku. Potom som si spomenula na vlak, toho divného človeka a tie príšery... Muselo sa mi to proste iba zdať, prehlásilo moje vnútorné ja, ktoré sa ma snažilo upokojiť. S nádejou, že uvidím marhuľové steny mojej izby som otvorila oči.

Nič také sa nekonalo. Neležala som v bezpečí domova, vo svojej milovanej postieľke. Ležala som na studenej zemi v nejakej špinavej zasmradnutej miestnosti. V prítmí som si všimla pár detailov, ktoré tomuto miestu dodávali strašidelný nádych. Tapety boli poodtŕhané, nábytok zničený a niektoré steny popísané grafitmi a slovami, ktoré som nedokázala rozlúštiť. A čo bolo asi najdivnejšie, okná boli zabarikádované starými krabicami. Na niektorých miestach muselo byť sklo porozbíjané, pretože staré krabice dnu púšťali chladný vzduch. Popritom sa z vonku ozývali čudesné zvuky, a keď jeden z nich bol trochu hlasnejší a bližšie ako ostatné, skríkla som.

Kútikom oka som zazrela, ako sa čierna silueta vedľa mňa pohla a trochu nadskočila. Vyjavene som sa na ňu zahľadela, pričom som sa odplazila čo najďalej od nej.

„Čo do... Snažíte sa nás zabiť alebo čo? Ženská bláznivá," uľavil si chlap vedľa mňa a spomalene sa posadil.

„To ste vy," hlesla som sklamane. Nakoniec sa mi to nezdalo. To všetko bolo skutočné. Už iba kvôli tomu, že ten šialenec spal sotva pár metrov odo mňa.

„Áno, ja. A koho ste čakali? Keby to bola jedna z tých vecí tam vonku, tak ste už po smrti," odfrkol podráždene. „Okrem toho, nemáte začo. Keby nebolo mňa, tak ste tiež po smrti."

V tom momente som zbledla a ustrnula v pohybe. Srdce sa mi rozbúšilo iba z tej predstavy, že by som im mala znova čeliť. Minule sa to stalo a ako to dopadlo. Do očí sa mi nahrnuli slzy a popritom som skleslo pozerala na zem. Až tak dlho, že sa mi praskliny v podlahe zaryli hlboko do mysle. Tak nejako vyzeralo moje vedomie, keď zistilo, čo všetko sa tu dole nachádza. Roztrieštilo sa na milión kúskov, ktoré asi už nikdy nepôjdu zlepiť.

Muž si vzdychol a pomaly sa začal zberať zo zeme. „Asi je už čas, aby sme šli ďalej. Čím viac budeme v pohybe, tým dlhšie im zaberie, aby nás našli."

Na jeho slová som nereagovala. Zdalo sa mi zbytočné snažiť sa o prežitie. Ak nás nájdu, čo sa určite stane, tak nemáme šancu. A koľko ich vlastne je? Desať? Dvadsať? Alebo viac?

„Pozrite...," začal, no zmĺkol. Podišiel k nejakému predmetu na zemi a sústredene si ho prezeral. Lesk, ktorý sa od neho odrazil a jasné kontúry chladného kovu prezrádzali, že to je pištoľ. Na moment sa zatváril kyslo, no potom sa na mňa obrátil s otázkou. „Môžeme si tykať? Je to už otravné."

„Tykať? Nemala by to skôr žena navrhnúť?" vyšli zo mňa prekvapivo súvislé vety.

Prevrátil očami a namosúrene si zbraň založil za chrbát. „Ako vážne? Aj v tejto situácii budete hovieť na takýchto nezmysloch? Môžem sa vám na to..."

„Čo?"

„Ale nič," odsekol podráždene.

„Tie nezmysly majú svoj názov. Volá sa to etiketa, o tom ste asi nepočuli, všakže?"

„Bla-bla-bla. Tak idete, pani?" spýtal sa s veľkou dávkou sarkazmu a teatrálne sa uklonil. „Alebo slečna? Pardon, moja chyba." Nezabudol sa galantne zohnúť a ponúknuť mi ruku.

„Som Daisy," utrúsila som. Jeho ruku som odmietla a postavila sa svojpomocne, pričom som nezabudla na zazretie.

Áno, zachránil ma, ale správal sa otrasne. Veď iba pred pár hodinami na mňa mieril zbraňou a pýtal sa ma zdrvujúce otázky. Nemožno vynechať ani fakt, že sa chvíľami rozprával sám so sebou. Bol divný...

„Teší ma, ja som Trevor," precedil na oko zdvorilo a tváril sa, že sa naša výmena názorov vôbec nestala.

„Čo si to povedal na začiatku v tom vlaku? Tvoj šéf?"

Trevor otvoril ústa, pripravený odpovedať. Namiesto odpovede však prišlo ostré zadunenie a vzápätí zúrivé trhanie rozobratých krabíc na oknách. Dvere za jeho chrbtom, ktoré musel zabarikádovať, sa teraz pod prívalom silných úderov prehýbali. Prešla hádam sekunda a rozleteli sa dokorán.

„Bež!" skríkol a už mieril na tie potvory pred nami. „Z tohto domu vedú aj iné dvere. Z tej druhej strany ešte možno nie sú."

Padla mi sánka od návalu čistého strachu. Roztriasli sa mi nohy a celé telo kričalo, aby som sa konečne pohla. No nešlo to. Bola som zhrozená z tých humanoidných príšer, ktoré na nás zaútočili.

Boli úplne plešatí, iba niektorí mali maximálne dva vlasy. Ohyzdné lebky mali podliate krvou a jazvami. Z očí im sršala zúrivosť a túžba po krvi. Boli mŕtvolne bledí a miestami sa zdalo, že majú priehľadnú kožu. Presvitali im totižto žili na končatinách. Zdrapy oblečenia im voľne plápolali pri pohybe a väčšina z nich už ho dávno nemala. Z prstov im rástli niekoľko centimetrové nechty, ktoré boli ostrejšie než niektoré moje nože v kuchyni.

Najprv som si myslela, že v žiadnom prípade tie príšery nemohli byť ľuďmi. Podľa všetkého, však nimi kedysi boli. Súdiac, podľa stavby tela a detailov. No správaním?

Až keď vystrelil na jednu z tých vecí, som sa prebrala k životu. Rozbehla som sa opačným smerom a zrýchlene dýchala. Zdalo sa mi, že moje srdce bije silnejšie a hlučnejšie ako všetky tie škreky a rev naokolo.

Roztvorila som dvere a počkala, kým nimi prejde aj Trevor. Nech bol akýkoľvek, bol jediným ako-tak normálnym človekom v tejto diere. Dvere sa zatvorili a my sme sa nachádzali v úplnej tme a v úplnom šialenstve.

Zo všetkých strán nás ohrozovali tie veci a evidentne nás nemali v pláne nechať ísť. Vyzeralo to tak, že nás obkľúčili a my sa tak mohli rozlúčiť s druhým východom. Boli sme v pasci.

„Máš mobil?"

„Jasné, môžeme predsa niekomu zavolať, že ma to skôr nenapadlo," hovorila som a súčasne som si z vrecka dolovala môj starý Iphone 5s. Ešteže bol taký malý a zmestil sa doslova všade, inak by bol už dávno dochrámaný.

„Asi ťažko. Sme hlboko pod zemou. Tu žiadny signál nechytíš," poznamenal a naznačil mi, nech ho sledujem.

„Si robíš srandu, že?"

Bez toho, aby odpovedal mi zobral mobil z ruky a zasvietil ním na miesto, kde mohlo byť okno. Ešte predtým sme na poslednú chvíľu stihli dať pred dvere polámanú pohovku.

„Pomôž mi," zaúpel, ako sa snažil strhnúť už tak natrhnutú krabicu prilepenú na okne.

Spoločnými silami sme ju stiahli na zem. Bez ďalších rečí sa Trevor vyšvihol hore a zoskočil na zem. Ja som na neho užasnuto civela a pochybovačne som sa naklonila z okna.

Ani pohovka nevydržala dlho. Povolila a mňa už od nich neoddeľovalo vôbec nič. Nemohla som už ďalej čakať. Rýchlo som si vysadla na parapetu a zopakovala jeho príklad.

Padla som ako zhnitá hruška, nič môj pokus o skok nevystihovalo lepšie. Na okamih som uvidela hviezdičky pri náraze o tvrdú zem. Jediné šťastie bolo, že sme sa nachádzali iba na prízemí a ja som spadla na trávu. Trevor mi pomáhal na nohy, tentoraz som jeho pomoc neodmietla.

„Môžeš utekať?"

Prikývla som, nemala som moc na výber. Síce ma pobolievala ľavá ruka, no isto bola iba narazená. Nohy sa mi stále triasli, ale inak boli v celku. V tom sme si s Trevorom vymenili pozície. Svojim telom ma chránil pred tými vecami, ktoré sa už drali z okna von. Párkrát vystrelil až potom, čo mi podal môj mobil. Ja som sa snažila aspoň za tak malého svetla nájsť nejaký úkryt.

Neklamal. Naozaj sme sa nachádzali pod zemou. Namiesto hviezd či mesiaca bolo vidieť iba čiernu tmu a odlesky vybrúsených kameňov. Miestami ich podopierali mohutné stĺpy, ktoré sa nachádzali všade okolo nás. Po bokoch sa vynímali domy, ktoré boli zničené alebo už celkom rozpadnuté. Okrem toho, vzduch bol naplnený pachom rozkladu a neidentifikovateľného smradu. Zarážalo ma, ako bolo možné, že sme vôbec mohli dýchať.

Obzrela som sa za Trevorom, aby som mu povedala, nech ma teraz on nasleduje. Z diaľky som zazrela ešte ako-tak stojacu budovu a plánovala som sa k nej dostať, čo možno najskôr. Popritom som sa v duchu modlila, aby sa mi to iba nezdalo.

„Trevor!" skríkla som, keď som uvidela zoskakujúcu príšeru, ktorá bola vtedy prilepená na stenách domu. Síce som nemala tušenia ako, ale to ma v tom momente trápilo asi najmenej. 

Trevor zamieril, ale nevystrelil. Došli mu náboje. Tá príšera skočila medzi nás, a tak nás od seba oddelila. V tom sa obrátila ku mne a vycerila už zhnité zuby. Skríkla som, a tak som na seba upútala ešte väčšiu pozornosť. Pomaly som cúvala ďalej so srdcom až v hrdle.

„Hej! Som tu, poď si pre mňa!" zakričal a podišiel o pár krokov ďalej.

Nepomáhalo to. Stále mala svoje vytreštené oči zafixované na mňa. Zahrešil a celou silou hodil už nepotrebnú zbraň tej potvore o hlavu. To stačilo, aby upútal jej pozornosť. Ja som to využila tak, že som sa schovala za najbližší stĺp.

Než sa rozbehol do diaľky, nasledovaný tlupou tých vecí, venoval mi posledný pohľad. Priam z neho kričalo slovo – bež. Bolo mi do plaču. Najradšej by som sa za ním rozbehla a zomrela spolu s ním. Ale z vďaky by som mala využiť šancu a ujsť nepozorovane.

Svetlo baterky som tlmila rukou, aby som aspoň trochu videla pred seba. Za chrbtom som začula skučanie a krik. Dúfala som, že ma nesledujú a sú rovnako slepí ako ja. Čo bola samozrejme blbosť, keďže sa svetla skôr báli ako by im malo pomáhať k lepšiemu videniu.

Nehľadiac na to, ako sa Trevor snažil, tie príšery na mňa nezabudli. Cítili môj strach a náhlivo za mnou dupotali. Radšej som si nepriznávala, že sú pravdepodobne rýchlejší ako ja.

Bleskurýchle som posvietila pred seba a uvidela, že som skoro už pri tej budove. Vďaka adrenalínu som zrýchlila a bežala ako o dušu. Na okamih som sa zatackala a hrozilo, že spadnem. Nesvietila som stále pred seba, aby som ešte na seba viac nepútala pozornosť. A tak som aj dopadla. Bez svetla som nevidela vôbec nič. Udržala som rovnováhu a pokračovala ďalej.

Keď som si už myslela, že ma zozadu zdrapia a zabijú, som už stúpala po schodoch. Pribehla som ku dverám a stisla kľučku. Ani sa tie dvere nepohli. Niečo ich muselo blokovať na druhej strane. V duchu sa mi vybavil kolotoč nadávok, ktoré som si neustále opakovala ako protivnú pesničku.

Začal zo mňa tiecť pot a pichalo ma v pľúcach. Takýmto tempom im určite neujdem. V tom som si všimla rozlámané drevené stoličky na verande pri dverách. Schytila som nohu jednej z nich a šmarila ju do najbližšieho okna. Vyzeralo to tak, že tieto okná neboli zadebnené.

Neváhala som a vkročila dnu. Porezala som si ruky a nohy, ale nedbala som. Bolo to lepšie ako stratiť svoj život.

Trasľavo som začala svietiť pred seba, dúfajúc, že tento dom bol prázdny. Porozhliadla som sa naokolo a všimla si poskladaný nábytok navŕšený na kopu pri dverách. Skriňu, ktorá bola najbližšie som z posledných síl dotlačila pred rozbité okno. A práve včas. Už sa začali dnu dobývať. Zozadu som začula, ako keby sa dačo rozbilo.

Vystrelila som k prvým dverám, ktoré som našla. Za sebou som ich čo najtichšie zatvorila a oprela sa o nich. Zviezla som sa na zem a dali si hlavu do dlaní. Všetko to na mňa doľahlo. Slzy sa mi rozkotúľali po tvári. Najprv som si ich začala s trasľavými rukami utierať, ale ono to nie a nie prestať.

O pár sekúnd na to, bolo počuť ďalšie trieštenie skla, po ktorom nasledovali kroky. A to nielen z prízemia, ale aj z poschodia nado mnou. Mohla som s istotou povedať, že to bolo určite viac postáv. Zatajila som dych a urputne sa v duchu modlila.

Dúfala som, že Trevora postihol lepší osud. A taktiež som dúfala, že už to najhoršie mal dávno za sebou.