Pokiaľ ste nečítali prvú, druhú a tretiu časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam.

Než som sa stihla Rose niečo opýtať, jednoducho zase zmizla. Prešlo pár sekúnd a okolie sa začalo znova meniť. Čierna farba vystriedala bielu a ja som pochopila, že prehliadka je na konci. Mimo to, musela som sa čo najskôr vrátiť do reálneho sveta. Pravdepodobne, nám veľa času neostávalo.

Otvorila som oči a zrýchlene dýchala. Prudko som sa na posteli posadila a napínala som zrak do tej čierno-čiernej tmy. Najprv som si myslela, že vidím dajaký tieň, ale bol to iba konár stromu. To, ma zachránilo od istého infarktu.

Zrkadlo vyzeralo byť už taktiež normálne. Teda, aspoň zatiaľ sa tam neobjavila postava Rose alebo niekoho iného. Keď som uznala, že všetko vyzerá byť v poriadku, na okamih som si vydýchla.

Bleskovo som sa pozrela na miesto, kde mal spať Peter. Našťastie, tam stále bol. Neváhala som ani minútu. Vybehla som z popod perín a nahla som sa k nemu. Najprv pošepky som vyslovovala jeho meno. Keďže zase nereagoval, prešla som na zvýšený hlas. A ono to zase nefungovalo. Zahrešila som.

Opatrne a s trasľavými rukami som sa blížila k jeho krku, aby som mu skontrolovala pulz. V tom ma jeho nečakaná reakcia vyviedla z mieri. V momente ma chytil za zápästie, pričom sa nahrbene posadil. Samozrejme, jeho typický zazerajúci mód bol zase zapnutý.

„Čo to tu vyvádzaš?"

„My... Myslela som si, že si..." koktala som, pretože ma jeho prudká reakcia celkom vystrašila. Cítila som sa nepríjemne, jeho pohľad ma prepaľoval ako keby som spravila dačo zlé.

„Čo?" podráždene odfrkol a pustil ma.

„To je jedno. Musíme ísť," snažila som sa zmeniť tému. Nechcela som mu predsa vysvetľovať, prečo som sa o neho bála.

„A to už prečo?"

„Nebude sa ti to páčiť a nebudeš mi veriť, keď ti to poviem. Proste... musíme ísť preč. A to hneď," dodala som s panikou v hlase, keď sa stále nemal k činu.

Nadvihol obočie a pochybovačne sa na mňa zahľadel. Nevedel, či to iba hrám alebo to myslím vážne. Pár sekúnd mi uprene hľadel do tváre, na čo som sa začala červenať. Nahovárala som si, že asi potreboval nájsť v mojej mimike nejaký náznak toho, že si z neho robím srandu. Ale ja som si nerobila...

„Nehnevaj sa na mňa, ale ísť uprostred noci do lesa, lebo ty si to povedala, je trochu moc okaté. Nemyslíš?"

Premietala som si jeho vety v hlave a musela som uznať, že mal pravdu. Chtiac-nechtiac som mu musela prezradiť, čo som v tom sne zažila. Inak by som ho nepresvedčila. Otočila som sa mu chrbtom a začala mu pomaličky odhaľovať moje zážitky s Rose, Andrewom a jej otcom. Privrela som oči a čakala som, že začnú posmešky. A predsa, nebola som ďaleko od pravdy.

Z poza môjho chrbta začal vychádzať smiech. Evidentne sa na tom musel dosť zabávať. Nemusela som sa ani otočiť a vedela som, že sa prehýba od smiechu.

„Tak toto ti vyšlo. Vážne," odmlčal sa, pretože ho znova chytil záchvat smiechu. „To s tým duchom dievčaťa nemá chybu. Ale beriem to, musela si mi to vrátiť, keď som ťa vtedy tak vystrašil. Keď ma ospravedlníš, ja idem pokračovať v spaní."

„Uprostred noci. Do lesa," rozmýšľala som nahlas.

„Hovorila si dačo?" bez záujmu sa spýtal.

Rýchlymi krokmi som prešla ku stolíku, kde som mala položený mobil. Keď som sa pozrela na čas, skoro mi z ruky vypadol. Neveriaco som hľadela na displej, pričom minúty sa stále nemenili. Podľa všetkého bolo stále 23:23. Čas sa zastavil v tom momente, kedy sme stretli jej otca. To nebola náhoda.

„Jane?"

Začula som vzdychnutie a pomalé kroky ku mne. Nahol sa cezo mňa, aby videl na čo sa pozerám. Chvíľu trvalo, než mu to doplo. Otočila som sa mu čelom a pred nos som mu vystavila displej mobilu, čakajúc vysvetlenie.

„Musel sa ti pokaziť," znelo to veľkolepé vysvetlenie.

Samozrejme, že sa nepokazil. Jeho mobil ukazoval ten istý čas. Ani o minútu skôr alebo neskôr. Bolo to horšie, ako som si pôvodne myslela. Pri zistení tejto skutočnosti sa začal Peter ku situácii stavať inak. Možno, ale iba možno mi začal trochu veriť.

Schválne by som chcela vedieť, čo sa mu teraz honí hlavou. Alebo... radšej nie.

Opatrne som otvorila dvere a vystrčila hlavu. Okrem tmy som nevidela vôbec nič. K tomu všetkému sme nemohli ani baterky ďalej používať, keďže sme nechceli, aby nás niekto odhalil. Aj tak mi však niečo hovorilo, že ten niekto vie presne, kde sme.

Keď si ešte spätne premietnem náš rozhovor, nejako som zamrzla v pohybe.

„Dobre, vypadneme." Konečne súhlasí. To mu trvalo. „Ale čo spravíme, ak bude stále snežiť?"

„Buď fujavica alebo..."

„Alebo ten duch," dokončil za mňa vetu a prevrátil očami.

„Pochybujem, že je to duch. Svetlo bateriek vôbec neblblo a ani nejaká zima nebola. Takže to duch nie je."

Zase vzdychnutie. „Pripomeň mi, kedy si sa stala expertkou na tieto veci?"

Ignorovala som ho a tým aj ukončila túto konverzáciu. Možno preto, lebo jeho otázka znela viac než len provokatívne a sarkasticky. Typické.

Z nejakého dôvodu sa mi nechcelo opúšťať ako-také bezpečie izby. Mala som také tušenie, že jej otec čaká niekde schovaný, aby nás nalákal do pasce. A potom... potom môžeme len dúfať, že nás nestretne rovnaký osud ako Rose.

„Tak, ideme?" potichu šepol za mojim chrbtom, čím ma opäť vrátil do prítomnosti.

Trhane som prikývla a neochotne vyšla z izby. Chodba pôsobila nepriateľsky a desivo. Tmavé kúty vytvárali nechcené siluety a tiene. Stále som čakala, že na nás niekto vyskočí. To napätie sa dalo hádam aj krájať. Už som sa nerozplývala nad nábytkom a tapetami. Síce to všetko pôsobilo honosne a krásne, ale za akú cenu. Cenu troch zmarených životov...

Čo najtichšie sme zišli dole schodmi. Bola by som sa rozbehla ku vchodovým dverám, hneď ako som ich zočila. Ale možnosť, že by dupot nôh prezradil našu prítomnosť, tak som si to radšej rozmyslela.

Keď som ich mala na dosah ruky, schmatla som rúčku a pokývala ňou. Nič. Dvere sa neotvárali. Preľaknuto som sa pozrela na Petera, ktorý so zvrašteným obočím prešiel na moje miesto. Nech sa snažil ako chcel, ani on ich nevedel otvoriť.

No a tým sa nám to uľahčilo. Teraz sme už nemali na výber. Boli sme doslova zamknutý v tom prekliatom dome.

„A dosť. Mám toho dosť," precedil cez zuby Peter a kráčal smerom ku kuchyni.

Kašľal na to, že pod jeho nohami vŕzgala podlaha. Mala som chuť mu jednu vraziť, nech sa upokojí. Takýmto tempom o nás bude určite vedieť.

„Nie, to nie..." Začala som s panickou hrôzou sledovať jeho pohyby. Chytil do rúk jednu zo stoličiek a vydal sa smerom k oknu. „To..." Nestihla som ani dopovedať a celou silou stoličku hodil do okna. „To nie je možné."

Obaja sme civeli do okna, v ktorom nebolo ani pamiatky po praskline. Nieto ešte po rozbití. A tak, Peter zopakoval pokus, a potom znova. No stále skončil s rovnakým výsledkom. Okno sa proste nedalo rozbiť. Dokonca ani tá stolička sa neroztrieštila.

„Tak, pobavili ste sa dostatočne?"

Pri začutí staro-známeho hlasu sme sa naraz pozreli smerom na zdroj. Vo dverách sa začala formovať čierna silueta, ktorá sa postupne menila na Rosinho otca. Vyzeral byť o niečo starší, ako vtedy, keď zabil svoju dcéru a jej dieťa. Už ako človek naháňal strach, nieto ešte v tejto podobe. Bola som si istá, nepotreboval ani zbraň, aby naháňal hrôzu.

„Boli by ste taký láskavý a otvorili nám dvere?" začal nevinne Peter.

„Ale, čo tak náhle? Nechceli ste snáď ostať na noc?"

Áno, na noc. Ale nie na takú, ktorá bude trvať celú večnosť. Chcela som to povedať nahlas, ale radšej som si to rozmyslela.

A bodaj, aby nie. Po chrbte mi stekal studený pot. Už nepôsobil ako žijúci človek. Bol neskutočne bledý a jeho oči splývali s tmavým prostredím. Nevedela som to s istotou povedať, ale zdali sa mi celkom čierne. Jeho neľudsky dlhé prsty boli zakončené ostrými nechtami, ktoré by bez problémov prerezali ľudskú kožu. Určite sa mi muselo snívať.

Ani jeden z nás nič nepovedal. Bolo očividné, že sme tu ostať už nechceli. A taktiež bolo očividné, že on nás nechcel pustiť. Svoju šancu sme premrhali, rovnako ako Rose.

„Dobre teda, ako chcete," prehodil už menej priateľsky.

Rozpažil rukami a nejaká neznáma sila Petera a mňa hodila do strany. Cítila som, ako mi náraz vyrazil dych a náhlu bolesť, ktorá sa mi zarezala do hlavy. Ležala som na zemi, so srdcom až v krku. Spamätávala som sa zo šoku a snažila sa dačo vymyslieť. Hádam je jasné, že tieto dve veci spoločne nefungujú.

Jedna vec bola jasná. Išlo to s nami dole vodou. Keď to takto bude pokračovať, sme obaja mŕtvi. V tom ma niečo napadlo s pohľadom upretým na schodisko cez oblúk dverí. Štvornožky som sa priplazila ku Peterovi.

„Zabav ho na chvíľu," pošepkala som smerom k nemu.

„Si robíš srandu?!" lapal po dychu, medzitým, čo sa snažil postaviť sa.

Videl odhodlanie v mojich očiach, a tak mu neostávalo nič iné. „Koľko trvá tá tvoja chvíľa?"

Neodpovedala som. Neuniklo mi, ako z jeho úst vyšla šťavnatá nadávka. Počkal, kým sa aj ja postavím na nohy a upriamil pozornosť na nášho protivníka. Či to bol démon alebo iný tvor, bolo to jedno. Určite to malo ďaleko od ducha.

Na odvedenie pozornosti po ňom hodil tú smolnú stoličku a to bol môj signál. Rozbehla som sa von z kuchyne. Nevidela som už ale, ako hravo si jej otec so stoličkou poradil. Šmahom ruky ju odhodil smerom ku Peterovi.

Na sekundu som sa zastavila, keď som začula skríknutie a buchot. Keď som sa ako-tak ubezpečila, že je Peter ešte živý, pokračovala som v ceste nahor.

Nikdy som nebola hrdá na to, že som bola fajčiarka. No teraz mi to prišlo náramne vhod. Vo vrecku som zvierala zapaľovač. Hneď, ako som dorazila ku známej chodbe a tou naoko pôsobiacou stenou, som zapaľovač vybrala.

Plamienok ohňa osvietil steny okolo mňa a ja som ho bez váhania hodila ku stene. S vypätím síl som sa v rýchlosti snažila dotrepať k nemu aj kusy nábytku, aby sa všetko okolo rýchlo chytilo. A skutočne. Drevená podlaha sa chytila neskutočne rýchlo.

Ako som bežala späť ku Peterovi, dúfala som, že sa chytia rovnako dobre aj tie drevené trámy. Ktorými bola Rose kedysi pochovaná zaživa. Ona bola našou jedinou nádejou.

Na prízemí bolo ticho. Až priveľké ticho. Premklo ma zlé tušenie a moje vnútornosti sa kŕčovito stiahli. Modlila som sa, aby som nešla neskoro.

„Peter?" šepla som.

S pomalými krokmi som vošla do kuchyne. Keď som zočila ten výjav pred sebou, do očí mi vyhŕkli slzy. Peter ležal bezvládne na zemi, pokrytý krvou. Nad ním sa skláňala tá obluda s pazúrmi pri jeho krku.

Musela som to zastaviť. Nemohla som dopustiť, aby sa mu niečo stalo, nech bol akýkoľvek. Nikto si nezaslúžil takú smrť.

„Nechajte ho byť! Viem všetko. Viem úplne všetko!"

„Hej? A čo teraz?" odsekol ku mne hrubým hlasom. Ako keby ani nebol jeho. Pôsobilo to skôr tak, že v jeho hlase sa ukrývalo mnoho ďalších.

„Viem o vašej dcére a o tom, čo ste jej spôsobili."

„Dcére?!" Zvrieskol a konečne dal preč jeho pazúre od Petera. Otočil sa ku mne a s hnevom pokračoval. „Ako sa opovažuješ o nej takto hovoriť! Nevďačnica to bola, nič iné. Za všetko si mohla sama."

„Keby bola žila jej matka, určite by to tak nedopadlo. A vy by ste zistili, ako veľmi ste sa mýlili." Skúsila som šťastie, nevedela som, čo bolo s jej mamou. Tušila som však, že bola vtedy po smrti. Ani raz ju Rose totižto nespomenula.

Začala som zrazu kašľať, ako sa oheň postupne šíril po celom dome. Dym začal pokrývať celé prvé poschodie a rýchlosťou svetla dobíjal aj prízemie. Bolo len otázkou času, kedy dôjde kyslík.

„Moju lásku si nemala spomenúť!"

Na moment som sa zasekla. Začalo sa mi ťažšie dýchať a neustále som kašľala. Páľava ohňa už dočahovala na môj chrbát. Aj tak som mala po celom tele zimomriavky a triasla som sa. Akonáhle som uvidela toho tvora pred sebou, iba pár centimetrov od mojej tváre, rozšírili sa mi zreničky od strachu.

„Jane!" skríkol Peter, ktorý opäť nadobudol vedomie.

Všetko čo nasledovalo potom, si pamätám iba zahmlene. V jednom momente som videla skláňajúceho Rosinho otca nado mnou, pripraveného zaútočiť. V druhom momente som videla čisto bielu siluetu, ktorá sa nado mnou začala objavovať. Nasledoval ohlušujúci krik a rev. A to posledné, čo si pamätám bolo, ako sa tá biela postava otočila. Bola to Rose.

Usmiala sa a s jej poďakovaním som sa zobudila v nemocnici. Nejakým zázrakom sme sa tam obaja ocitli, bez vážnejších zranení. Nikdy som sa ho nepýtala, ako to sa to stalo. Alebo či aj on videl Rose a jej otca. Odvtedy sme o tom viac neprehovorili. Bolo to niečo, čo tkvelo v našich mysliach, pričom to zostalo zahalené pred ostatnými. A možno to tak bolo správne.

Možno áno, možno nie. Každopádne, Rose bola konečne slobodná a jej otec? Dostal, čo si zaslúžil.