Pokiaľ ste nečítali prvú a druhú časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam.

Dovoľujem si vás upozorniť, že táto časť obsahuje drastické až kruté zaobchádzanie. 

„Počkajte," zopakoval Peter s rukami nad hlavou. „Nechceme nič ukradnúť. Ani nič podobné, len sme hľadali bezpečné miesto, kde sa schovať pred fujavicou."

Tomuto hovoríš bezpečné miesto?

Aj tak som sa na neho s obdivom  pozerala. Bolo pre mňa nemožné zo seba vysúkať slovo, tak veľmi som sa bála. Predsa len, nie každý deň hladím do hlavne pištole. A nepomáhalo tomu ani to, že som sa nachádzala v dome, kde pravdepodobne straší.

Nastalo až desivé ticho, nikto z nás sa ani nepohol. Postarší muž na nás stále mieril, ale aspoň ešte nevystrelil – teda zatiaľ nie. Mala som istú potrebu niečo povedať, a tak som sa postavila vedľa Petera.

„Mrzí nás, že sme vám spôsobili nepríjemnosti. Prosím, prepáčte nám."

Keď sa ospravedlnil aj kolega vedľa mňa, muž konečne sklonil zbraň a ja som si vydýchla. Avšak, muž na nás neprestal zazerať a stále nás ostražito pozoroval. Nechcela som si priznať, že keby jeden z nás spravil nejaký podozrivý pohyb, bol by asi zastrelený.

„Zložte sa v tamtej izbe," ukázal na miestnosť, kde sme sa predtým schovávali. „Keď to vonku skončí, nechcem vás tu už vidieť."

Než dopovedal poslednú vetu, už ho nebolo. Odkráčal si kamsi neznámo kam. Bez záujmu, ako nejaká múmia, ktorá sa iba teraz zobudila. Buď bol rozospatý alebo múmiou skutočne bol. Jeho výzor však tomu nenasvedčoval. Proste prešedivený muž s vráskami a chudou postavou, sám o sebe nepôsobil strašidelne. Teda aspoň do chvíle, než sa mu v ruke objaví zbraň.

Záhadne, všetky vzlyky a šepot ustali. Odrazu dom nepôsobil až tak desivo. No možno menej, keďže sme práve videli žijúceho človeka a nie ducha alebo tú čiernu vec.

Obaja sme sa vrátili do našej izby ako maloleté deti, keď dostali vynadané. Nebolo nám moc do reči. Možno sme sa báli, že by dačo započul ten pán a v tú sekundu by nás pri nevhodnej poznámke vyrazil von. Fujavica, nefujavica.

„Budem spať na zemi, posteľ je tvoja," hlesol sotva počuteľne.

Preľaknuto som sa na neho pozrela. Vážne chcel spať v tomto dome? S tvárou bledou ako stena som neisto pokukovala po tmavých kútoch izby, ako keby mal z nich niekto alebo niečo vyskočiť. Srdce sa mi pritom znova rozbúšilo a ja som zostala stáť v strede izby ako obarená.

Peter to mal na druhú stranu v paži. On si pokojne zaľahol na koberec pri stene a už mi vôbec nevenoval pozornosť. Dokonca, ani keď som zašepkala jeho meno. Buď bol unavený k smrti alebo nechcel počúvať moje prestrašené historky o duchoch. A najmä o jeho názore, kto bol za tou stenou a čo je zač majiteľ tohto domu.

Prestala som zízať na okolie izby a meravo som sa pohla ku obrovskej posteli. Keď som nad tým tak bližšie uvažovala, manželská posteľ bola naozaj veľká a možno by mi nevadilo, ak by som sa o ňu delila. Koniec koncov, nebála by som sa tak a moja myseľ by si nepredstavovala to čierne čudo ako sa nado mnou skláňa. Už iba z predstavy ma striaslo a ja som sa nevedomky zastavila.

Naposledy som vyslovila jeho meno, ani to s ním nehlo. Nasucho som preglgla a snažila sa striasť nepríjemný pocit. Nič iné mi nezostávalo, ako zaliezť pod perinu a pokúsiť sa o spánok.

Prikryla som sa a ešte som si za tmy prezrela tichú izbu. Tiene tam prirodzene boli, ale našťastie sa neformovali do čudesných postáv. Peterov pravidelný dych ma o to viac mimovoľne upokojil. A tak, na moje prekvapenie, spánok prišiel dosť skoro. Asi som bola k smrti unavená aj ja...

...

Zase som mala ten pocit, že ma niekto pozoruje. Alebo niečo? Nepokoj a zimomriavky obalili celé moje telo a zrazu som túžila otvoriť oči. Ale súčasne som sa bála, že by naozaj mohol byť ten tieň nado mnou. A ten pohľad by mi určite spôsobil infarkt. A možno horšie.

Zrazu som začula jemné zaklopanie. Bolo tak tiché, že by som tomu ani nevenovala pozornosť, keby sa neozvalo znova. A potom znova, no tentokrát bolo hlučnejšie a opakovalo sa v menších rozostupoch.

Nedalo mi to a oči som otvorila. So stiahnutými vnútornosťami a nepríjemným pocitom som sa zahľadela na miesto, odkiaľ klopanie išlo. Keby som nebola sedela, určite by sa mi od úľaku podlomili kolená. V zrkadle, ktoré som si predtým ani nevšimla, stála žena.

Pozerala sa na mňa a prišlo mi, ako keby sa mi snažila niečo povedať. Zdala sa mi akosi povedomá. Keď som spätne zalovila v pamäti, došlo mi to. Podobala sa na to dievča z fotiek, ktoré som si predtým všimla na schodoch.

Neveriaco som si pretrela oči, no stále tam bola. Prešiel mi mráz po chrbte, moja myseľ odmietala spracovať fakt, že niekto sa nachádzal priamo v zrkadle. Najprv bola za stenou a teraz v zrkadle? Bola to vlastne tá istá žena? Čo sa to tu deje?

Žena na okamih uhla pohľadom. V tom sa zarazila a zdesene vytreštila oči. Ja som sa neochotne a s obavami pozrela smerom, kam ona. Bolo to tu! Znova sa tá silueta objavila a znova sa pohybovala smerom ku mne. Skríkla som od hrôzy a ako zmyslov zbavená som sa vytrepala z postele.

„Peter? Peter?! Prebuď sa, dočerta!"

Ako šialená som zjapala do ticha izby, ale k ničomu to neviedlo. Peter stále ležal na zemi, bez reakcie. Čo ak sa mu niečo stalo? Moje vnútornosti sa ešte kŕčovitejšie stiahli a ja som bojovala sama so sebou, rozbehnúť sa za ním. A presvedčiť sa, že mu nič nie je.

No v ceste mi stála tá čierna silueta, ktorá už bola o niečo bližšie. Inštinktívne som sa pohla ku dverám, ale tentokrát som neuspela. Boli zamknuté. Nalepila som sa chrbtom na dvere a zrýchlene dýchala. Strach sa vo mne formoval, predral sa do každej bunky môjho tela. Zvieral ho ako rukojemníka s nožom pod krkom. Studený pot mi stiekol po chrbte, pričom moja myseľ sama vytvorila časovač, ktorý odratúval posledné sekundy môjho života.

Kútikom oka, som zazrela pohyb. Tá žena v zrkadle mi naznačovala, aby som išla k nej. Bolo to číre bláznovstvo. Z toho hrôzostrašného stvorenia sa vydral nesúhlasný rev, kvôli ktorému som sa začala triasť, no súčasne ma aj nakopol. Rozbehla som sa k nej, len tak-tak som sa mu vyhla.

Bola som od nej iba pár metrov, keď sa začala meniť. Jej mladá tvár sa zmenila na prepadnutú a zvráskavenú. Vlasy zošediveli, niektoré jej vypadali. Šaty sa začali rozpadať, ako aj celé jej vychudnuté telo.

Z výjavu pred sebou som sa prudko zastavila. Za sebou som počula rev, ktorý ma donútil otočiť sa. Dlhočizné končatiny sa po mne naťahovali a ja som úľakom stisla viečka. V tom som zacítila dotyk na mojej ruke. Tak veľmi ľadovo studený, až ma striaslo od zimy. Bol taký krehký, no zároveň dosť silný na to, aby ma stiahol k sebe.

Otvorila som oči, práve vo chvíli, aby sa stretli s pohľadom bez iskier života, prázdnejším ako sama smrť. Moje srdce vynechalo úder. V tej sekunde ma tá žena alebo skôr jej pozostatky, vtiahli do zrkadla.

...

Zaliala ma jasná žiara natoľko, až ma na pár minút celkom oslepila. Napínala som bolestivo zrak, s cieľom zachytiť dianie okolo seba. Nebolo treba. Z ničoho nič mi bolo do smiechu, nachádzala som sa v čisto-bielej prázdnote. Zbláznila som sa snáď?

Na pár sekúnd sa predo mnou objavila postava tej ženy. Akonáhle som ju spoznala, ihneď zmizla. Aj tak mnou automaticky myklo, keďže som to nečakala. Prešla hodná chvíľa a stále sa nič nedialo. To biele prostredie ma postupne oslepovalo a súčasne mi dochádzala trpezlivosť.

„Kto si? A čo od mňa chceš?"

Pýtala som sa dookola tie isté otázky, no žiadna odpoveď neprichádzala. Strácala som nádej, že sa odtiaľto niekedy dostanem. Bolo mi do plaču. Peter bol možno mŕtvy a prinajlepšom bol s tou vecou. A ja som trčala v zrkadle. Pomaly, ale isto som sa rozvzlykala. Tá celá situácia na mňa doľahla a vrazila do mňa ohromujúcou silou.

V tom sa všetko okolo mňa začalo meniť. Zrazu som sa nachádzala v nejakom dome. Až neskôr som si uvedomila, že to bol ten istý dom, v ktorom sme sa nachádzali. No teraz som ho mohla vidieť v tých najlepších rokoch, no minimálne lepšie, keďže bol jasný deň.

Predo mnou sa objavili dve postavy. Muž a tá žena, ktorú som videla v zrkadle a na fotkách. Obaja boli mladí a usmievali sa. Vyzerali tak šťastne. Snažila som sa upútať ich pozornosť, ale očividne ma nevnímali. Buď nechceli alebo nemohli.

„Milujem ťa, Rose."

Povedal ten muž a túžobne sa na ňu pozrel. Doslova ju hltal pohľadom a v očiach mu hrali iskierky radosti a mierneho šibalstva. Poľahky si ju pritiahol k sebe a venoval jej vášnivý bozk.

Rose mu bozk opätovala, ba čo viac. Ešte viac sa na neho nalepila. Jednou rukou sa mu vplietla do vlasov a druhou mu nežne hladila chrbát. Netrvalo dlho a izbou sa nieslo ich zrýchlené dýchanie.

Keď to začalo ísť to tuhého, otočila som sa im chrbtom. Ako vážne? Toto som fakt nepotrebovala vidieť a ani počuť.

„Prečo mi toto ukazuješ?" A dodala som, „ čo odo mňa, dokelu, chceš?!"

Okolie sa zmenilo, teraz sme sa nachádzali v kuchyni. Rose práve chystala taniere na stôl a mierne sa usmievala. Poznala som ten pohľad, bola bláznivo zamilovaná. Ani neviete ako a niekedy vás zahreje pri srdci, keď vidíte lásku druhých, ktorí sa skutočne a úprimne milujú. Aj keď ste vy momentálne sami.

Začula som ťažké kroky, ktoré sa blížili do kuchyne. Dnu práve vošiel muž, ktorý mi bol zatiaľ chrbtom, keďže stál čelom ku Rose.

„S tým chlapcom ťa už nechcem vidieť," prehodil ľadovo.

„Ale ja... Ja ho milujem, oci. Chcem s ním stráviť zvyšok života," priznala s červenou tvárou.

„To ma nezaujíma. Oddnes je Andrew pre teba minulosť. Našiel som ti iného ženícha. Takého, ktorý zodpovedá môjmu aj tvojmu postaveniu."

„Ale..."

Po prvýkrát som mala možnosť vidieť Rose v slzách. Ten nával emócii mi trhal srdce pri pohľade do jej zničenej tváre. Nikdy v živote som nevidela toľkú bolesť vpísanej do tak mladej tváre.

„Žiadne ale. Povedal som, a tak aj bude."

S tými slovami si sadol za stôl a chopil sa príboru. Zrovna si začal naberať na tanier lákavo prepečené kura, keď Rose s plačom vybehla z kuchyne.

Tie vzlyky, to musela byť ona. Isto to boli tie ženské vzlyky, čo sme s Peterom vtedy počuli. Rozbúchalo sa mi srdce, čo sa jej tak mohlo stať? A ako bolo možné, že sme ju vtedy počuli tak jasne?

Na okamih sa jej otec obzrel s kamennou tvárou mojim smerom, teda tam, kam Rose odišla.

Zastavil sa mi dych. Ten muž bol na stopercentne ten istý, ako ten, ktorý na nás vtedy mieril zbraňou. Ten prepaľujúci pohľad som si už nadosmrti zapamätala. Nevdojak som sa nepokojne zahniezdila, aj keď som vedela, že ma nevidí.

Prostredie sa zase zmenilo. Tentokrát, sme sa nachádzali v izbe, kde sme spali. Rose sedela na posteli a česala si vlasy. Jej pohyby už neboli také rozhodné, ruky sa jej triasli. Neunikli mi ani kruhy pod jej očami. Bola bledá, rovnako ako tapety na stene.

Dvere sa zrazu rozleteli dokorán, až preľaknuto nadskočila. A ja s ňou. Dnu vpochodoval jej otec, celý červený od zlosti a hnevu. Z očí mu sršali blesky. Dievča sa prikrčene postavila na rovné nohy, ale hľadela do zeme. Vedela, že je zle.

„Čo si to spôsobila?! Celú rodinu si zahanbila!"

Po tom nasledovala spŕška nadávok, ktoré si istotne Rose nezaslúžila. Ako ju mohol vlastný otec nazvať pobehlicou a horšie?

Keď som uvidela, čo sa chystá muž urobiť, prikryla som si dlaňou ústa. Stačila jediná silná rana a dievčina letela k zemi. Plakala a jednou rukou si držala červenajúce líce. Ochranársky si prešla po brušku a mne to docvaklo. Ona bola tehotná. A podľa všetkého s Andrewom.

„Toto si nemala robiť! Ja som ťa varoval."

V tom sa k nej zohol a pevne ju chytil za ruku. S nenávisťou v očiach ju opľul a ťahal von z izby. Bránila sa, kopala a kričala. Nič nepomáhalo. Jej otec bol prisilný.

Bola som zdesená. Čo bolo na tom také zlé? Milovali sa, tak bolo prirodzené, že chceli mať dieťa. Podľa všetkého bola tehotná už vtedy, keď jej otec zakázal sa s ním stretávať. Bohužiaľ, žili v inej dobe...

V ďalšej sekunde sme sa nachádzali v tej hale, kde nás vtedy jej otec s Peterom našiel. Len s tým rozdielom, že teraz tá stena mala dvere. Viedli do pracovne, v ktorej teraz stála uplakaná Rose. Potom sa bližšie pozrela, ona tam bola priviazaná.

„Prosím, nerob to. Prosím ťa. Nerob to nášmu dieťatku. Nezaslúži si to."

„Na to si mala myslieť skôr, pobehlica jedna," precedil cez zuby jej otec. „Nikto sa však nič nedozvie, proste poviem, že si odišla do zahraničia. Tým bude všetko vyriešené."

Okolo neho bolo pár mužov, ktorí odstraňovali dvere. Pomaly ich potom začali nahrádzať niekoľkými drevenými doskami. Keď boli na mieste, pripevnili ich klincami a tým sme postupne prestali vidieť na pravú časť miestnosti. Neveriaco som hľadela pred seba. Jej vlastný otec sa ju chystal zaživa pochovať v jednej z izieb!

„A mimochodom, ten naničhodník už je dávno pod zemou. Takže onedlho v tom budete spolu. Láska až za hrob," zachechtal sa a popritom popohnal tých ľudí. „A vieš čo je najlepšie? Prichystal som pre teba malé prekvapenia. Jedno zrkadlo a fotku tvojho milovaného, aby si vedela, kto za to všetko môže, keď budeš pomaly zomierať."

Jej plač a vzlyky mi trhali srdce. Bolo to tak bolestné, až mne samotnej do očí vyhŕkli slzy. Bolo to tak neskutočne kruté a zlovestné. Ako jej mohol vlastný otec niečo také spraviť?! Jej prosby a priania boli nevyslyšané...

Keď si uvedomím, že posledné chvíle svojho života videla svoj odraz v zrkadle a Andrewovu fotku, pričom pod srdcom nosila ich dieťa... A ešte s takým ortieľom, že všetci traja zomrú. Rozplakala som sa naplno. Bolo toho na mňa priveľa.

Keď som si spomenula na ich šťastné tváre a tú lásku, ktorú medzi sebou mali. A to malé, ktoré bolo ich najcennejším darom. To všetko sa rozplynulo. To všetko zničil jej otec. Jeho bezcitným a neľútostným správaním zničil tri životy.

Hnev vystriedal strach a smútok. Toľko zlosti som nikdy v sebe nemala. Ten muž si nezaslúžil byť jej otcom a ani nazývať sa človekom.

Náhle som sa nachádzala zase v tej bielej miestnosti. Vzápätí sa objavila samotná Rose, ešte v jej mladých rokoch. Husté hnedé vlasy jej padali na plecia a s modro-sivými očami hľadela priamo na mňa. Mala kamennú tvár a prázdny pohľad. Naskočila mi husia koža z jej prítomnosti. Už dávno nebola človekom.

„Musíte. Odtiaľ. Ujsť."

Hovorila prerušovane, očividne sa musela priveľmi sústrediť a namáhať. Jej hlas bol trhaný a pôsobil, ako keby bola odo mňa vzdialená viac, než len pár metrov. S poslednými slovami, mi nahnala znovu narastajúci strach.

„Skôr. Než. Spraví. To. Isté. Aj. Vám."

Táčierna silueta a tá mužská podobizeň bola podľa všetkého jedna a táistá osoba. Bol to jej otec, ktorý z nejakého dôvodu stále blúdi chodbamitoho domu. A je viac než len isté, že je pripravený nám ublížiť a ničmu v tom nebude brániť.