Pokiaľ ste nečítali prvú časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam.

„Duchovia neexistujú, hej? A čo je potom toto?" šepla som smerom k nemu.

Keď mlčal, tak som svoju pozornosť upriamila znova na neho. Videla som, že sa snaží zachovať neutrálny výraz. No jeho jemné vrásky, ktoré sa mu ešte viac prehĺbili, hovorili za všetko. Bojoval sám so sebou. Buď ostane hrdina alebo sa strachu poddá a priznám sa, ani ja som k tomu nemala ďaleko.

„Nebuď smiešna, určite to je nejaká žena, žijúca žena," zdôraznil a pokračoval, „a evidentne plače, lebo si ju zobudila."

Pán hrdina zostal hrdina, trapko.

„Ja som ju zobudila? Neviem, kto tu začal kričať a zobudil ju. A okrem toho, čo tu vlastne robíš?"

Namiesto odpovede sa presunul za môj chrbát a prešiel ku schodisku. Tlmené vzlyky sa stále niesli tmavými miestnosťami a mňa napadlo iba jediné. Vypadnúť z toho posratého domu. A prekvapivo, Peter mal iné úmysly.

„Snáď nechceš ísť hore, že nie?" spýtala som sa, čo najtichšie pri pohľade na osvetlenú časť obrovského dreveného schodiska, ktorej svetlo pochádzalo z našich mobilov.

Všetky bunky v mojom tele kričali, aby som odišla a vôbec sa za sebou neotáčala. To sa proste v hororoch nerobí, to vie predsa každý. Keď som v hlave zvažovala myšlienku, že hore pôjdem, tak varovné hlasy v mojom podvedomí, nabrali na intenzite.

Peter sa na mňa pozrel a naznačil mi, nech som ticho. Divoko som rozhodila rukami a hlasno vzdychla, ale nič som nepovedala. V jednej veci mal pravdu, bolo najlepšie zostať potichu. Keď začal opatrne stúpať hore schodmi, zahrešila som.

Mala som na výber, znova. Buď ostanem v tomto desivo pôsobiacom prízemí sama alebo pôjdem s tým idiotom preskúmať druhé poschodie, kde nás určite nečaká nič dobré. Jedna lepšia možnosť, než tá druhá.

Za svoje rozhodnutie sa budem do smrti preklínať. Povedala som si v duchu, keď som trasľavo položila nohu na prvý schod. Zimomriavky som mala snáď na každom milimetri môjho tela a srdce som mala kdesi v krku.

Ako som stúpala nahor, sledujúc Petera, po mojej pravej strane som si všimla pár obrazov, ktoré upútali moju pozornosť viac ako jeho chrbát. Baterku v mobile som nasmerovala tak, aby som fotky lepšie rozoznala. Na všetkých sa podpísal čas, vďaka čomu som niekde nedokázala identifikovať čo alebo kto na nich bol.

Na prvej fotke, bolo dieťa, ktoré držala usmievajúca sa mama. Na druhej, malé dievčatko hladkalo králiky a pôsobilo šťastne. Nasledujúce dve som nevedela rozlúštiť, keďže boli posiate bielymi pavučinami. A na poslednej sa nachádzali tri postavy pred pravdepodobne týmto domom. Škoda, že tie fotky boli čiernobiele a tak som si úplne nedokázala predstaviť ako pôvodne vyzeral. Na pravej strane sa nachádzala postaršia pani, hneď vedľa bolo už to asi dospelé dievčatko a vedľa stál jej otec.

Milo ma prekvapilo, že ani jedna fotka nebola strašidelná alebo nejako desivá. Všetky boli proste klasické fotky milujúcej rodiny. Nič neobvyklé. Možno mal Peter predsa len pravdu. Duchovia proste neexistujú a my si zrovna teraz koledujeme o pokutu a možno horšie.

Prikrčila som sa, keď schod podo mnou vydal jemné zavŕzganie. Chvíľu som nepohnuto stála a čakala, či na nás nenabehne nejaká nahnevaná pani domu alebo možno aj ten duch. Nič sa však nedialo, tak som ešte opatrnejšie našľapovala hore po schodoch.

Keď sme obaja vyliezli po schodoch, vzlyky vystriedal šepot nesúrodých slov. Miestami som mala pocit, že ani ten jazyk nepoznám. Tak či tak, nerozumela som absolútne nič.

Nepáčilo sa mi to, ani trochu. Vnútornosti som mala bolestivo stiahnuté a len som doslova čakala, kedy ma infarkt zabije. Peter si viedol oveľa lepšie, teda aspoň sa to mne zdalo. Ja som oproti nemu bola malá kôpka strachu.

Pred nami sa rozprestierala čierno-čierna chodba, ktorá bola tak dlhá, že naše baterky ani nedočiahli na jej koniec. Po oboch stranách sa nachádzalo niekoľko dverí a pár obrazov. Pri tretích dverách napravo stála drevená skriňa so starostlivo vyrezanými ornamentmi. Cez presklené dvierka sme okrem našich mŕtvolných pohľadov mohli vidieť podobné porcelánové nádoby. A rovno pred našich zrakom boli zase ďalšie fotky a listy, ktoré boli však úplne vyblednuté.

Peter sa pohol dva kroky vpred, na čo šepot ešte zosilnel. Než som ho stihla okríknuť, pomaly kráčal ďalej. Možno sa mi to iba zdalo, ale na pravej strane sa niečo pohlo. Pozrela som sa tým smerom, len aby som videla čiernu siluetu, ako sa postupne zväčšuje. Peter v tom zastal tiež, musel si to všimnúť, tak ako ja.

Skríkla som, keď sa tá čierna masa pohla k nám. Na nič som nečakala, v sekunde som sa rozbehla ku schodisku. Keď tu ma niekto schmatol za ruku a ťahal ku jedným z dvier na druhej strane chodby. Než som stihla zo seba čo i len hlások vydať, nachádzala som sa s Peterom za zatvorenými dverami v jednej z izieb.

Keď sa dvere pod náporom sily tej veci začali otvárať, Peter k nim priskočil a podoprel ich vlastným telom. Ja som v šoku hľadela pred seba, neschopná pohybu. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude a cítila som, že strach ma celkom pohltil.

„No tak, pomôž mi," zafunel.

Ja som sa na neho s prázdnym pohľadom pozrela. Ako keby som zrazu nevnímala nič okolo seba. Ako keby som ho ani nepočula. Všetko som začala vidieť rozmazane a mala som pocit, že sa celá miestnosť začala točiť.

„Jane! No tak, Jane!"

Buchotanie a jeho krik ma prebudili a ja som konečne začala vnímať normálne. A práve včas. Keď som celou silou posúvala ku dverám malú skrinku naboku, skoro sa dvere rozleteli. Našťastie to vyšlo, a tak drevený nábytok bránil tej veci, aby sa dostala k nám.

Prešlo pár sekúnd a buchot ustal. My sme sa medzitým spamätávali a vydýchavali. Dvomi rýchlymi krokmi som prešla vzdialenosť medzi mnou Peterom, len aby som spustila kanonádu slov.

„Zbláznil si sa? Prečo si ma zastavil?! Mohli sme byť dávno preč!" po každej vete som postupne zvyšovala hlas. Vzkypel vo mne hnev, keď nezaujato pozrel kamsi za mňa.

„Nestihla by si to," znela jediná odpoveď.

„Čo by som nestihla?"

„Utiecť. Tá vec bola prirýchla, nestihla by si dôjsť na prízemie."

„Ako to môžeš vedieť? Koniec koncov, je to tvoja chyba, že sme ešte neodišli," obvinila som ho bez problémov.

„Moja chyba? Radšej by si išla do tej fujavice a zomrela od zimy a vysilenia?"

Na okamih som sa zarazila. Cez toľký zhon som si ani neuvedomila, ako silno vonku fúka vietor. Podľa predpovede malo nasledujúce dni husto snežiť. Pokiaľ je skutočne vonku fujavica, tak sme obaja zavretí v tomto prekliatom dome. Bez nádeje na únik.

„Povieš mi, čo bola podľa teba tá čierna vec? Určite to nebol človek. Mierili sme na to baterkami a aj tak sme nevideli jasné kontúry tváre či končatín."

„Nezačínaj zase. Všetko má nejaké racionálne vysvetlenie," odvetil podráždene.

„A aké teda?"

„Začínam ľutovať, že som ťa šiel hľadať," šepol s ľadovým pokojom a začal sa rozhliadať naokolo.

Zaklipkala som nechápavo očami. Čože? On ma šiel hľadať? Peter? Moja myseľ to nedokázala spracovať.

„Ty si ma fakt šiel hľadať?" otočila som sa na neho s otázkou.

Vzdychol si a ďalej preskúmaval okolie. Prešlo pár minúť a stále neodpovedal. Potom mi to došlo. Bolo to jednoduché.

„Cítil si sa vinný za to, že som zmizla, že je to tak. Koniec koncov, to ty si ma presviedčal, aby sme na ten kopec išli."

„A môžeš byť rada, že som ťa našiel. Neprežila by si tu ani minútu."

Týmito zdanlivo chladnými vetami mi to potvrdil. Cítil sa vinný a niekde hlboko vnútri sa možno o mňa bál. Veď sme boli kamarátmi už dlhé roky. Aj napriek jeho odmeranému postoju ma to zahrialo pri srdci. Bol tu so mnou, aspoň.

Po pár minútach, som sa k nemu pridala s prehľadávaním izby. Bolo to, ako keby sa v tomto dome zastavil čas. V strede sa týčila veľká manželská posteľ s baldachýnom. Na jednej strane sa nachádzali skrine s podobnými ornamentmi ako na tej predchádzajúcej. Vedľa nich bol malý stolček s dvomi honosne vyzerajúcimi kreslami. Ešte stále bola na stole váza so zvädnutými kvetmi, ktoré sa postupne rozpadávali. Na oknách viseli dlhé závesy až po zem, zviazané na ich krajoch. Nad našimi hlavami sa vynímal zlatistý luster, ktorý zámerne ladil so zlatým lemom postele. Tá rodina na tých fotkách musela byť až nepekne bohatá.

„Pozri," vyrušil ma Peterov hlas, ako som sa zase rozplývala nad tým krásnym nábytkom. „Našiel som dvere, asi vedú na chodbu alebo do inej miestnosti."

„A možno do kúpeľne," povedala som, keď som prišla k nemu.

„Možno," zopakoval a opatrne ich otvoril.

Jeho prvá odpoveď bola správna, dvere viedli na chodbu. Čo bolo asi horšie, bol fakt, že vzlyky znova naplnilo to desivé ticho. Obaja sme vyšli von z izby, zistiac smer odkiaľ idú tie tajomné vzlyky a šepot.

Zrovna sme sa pozerali na stenu, odkiaľ najzreteľnejšie bolo neurodené zvuky možné počuť. Na okamih som sa otočila, aby som si všimla ďalšie dvere oproti. Pred nimi však chodba zabáčala smerom ku schodisku, kde sme sa predtým nachádzali.

Potom som presunula pohľad späť na Petera, ktorý mal ucho prilepené ku stene a sústredene počúval. Nedávalo to zmysel. Prečo tie zvuky išli zo steny?

„Nemožné," prehovoril po chvíli. „Niekto tam určite je, ale podľa všetkého tam nevedú žiadne dvere," rozmýšľal nahlas.

Odrazu som začala mať taký divný pocit, že ma niekto sleduje. Prešiel mi mráz po chrbte. Celkom isto, som na chrbte cítila čísi pohľad. Nestihla som sa ani otočiť, keď som za nami začula kroky.

„Čo robíte v mojom dome?!"

Obaja sme preľaknuto nadskočili a pozreli sa za seba. Zrovna teraz sme čelili niekomu, kto nás prepaľoval pohľadom so zbraňou v ruke. Muž, ktorý mohol byť vo veku môjho otca na nás práve zamieril. Než stihol vystreliť, Peter sa predo mňa postavil a skríkol.

„Počkajte!"