Nový rok, Silvester. Väčšina ľudí si myslí, že je to doba, kedy sa má oslavovať a jednoducho sa zabávať. Toho istého názoru je aj partia mojich kamarátov, ktorých poznám od narodenia. Jedná sa hlavne o Gloriu a Beth. Tylera, Beccu a Petera som spoznala až neskôr.

Každý rok trávime sviatky a príchod nového roku spolu. O tohtoročnom programe rozhodovala Gloria s Tylerom, ktorí sa spoločne zhodli na horách, v neďalekom lyžiarskom stredisku. Nie je to až také zarážajúce, keďže sa prekvapivo nové hrdličky zhodnú na všetkom možnom.

Prvý deň bol veľmi únavný, ale aj napriek tomu, sme boli nabitý energiou. Tešili sme sa, že nadchádzajúce dni strávime spolu a na nové nezabudnuteľné zážitky, ktoré pridáme do pomyselnej zbierky. A že tých zážitkov bude...

„No, ja neviem," hlesla som pri pohľade na vysoký kopec, týčiaci sa nad našimi hlavami.

Je pravda, že v lyžovaní som bola celkom dobrá, ale nanešťastie už dlhšiu dobu som na lyžiach nestála. Radšej by som si vybrala niečo ľahšie na zohriatie a až potom sa teperila na jeden z najvyšších kopcov. Moje narastajúce obavy a čoraz bledší výraz v tvári, mali v pláne kamaráti celkom z mojej mysle odohnať.

„No tak, Jane. Som si istá, že to zvládneš. Je to len menší kopec," žiarivo sa usmiala Becca a povzbudivo ma potľapkala po pleci.

„Nebuď padavka. Alebo radšej chceš ísť na zjazdovky pre deti?"

Peter si za svojim monológom neodpustil úškrn a smiech. Škaredo som sa na neho pozrela a prestala som si ho všímať. Vedela som, že jeho podpichovanie nemá konca kraja, a tak nemá význam sa s ním hádať. Radšej som svoju pozornosť presunula na krásnu scenériu.

Čisto biely sneh sa trblietal ako kryštáliky novo kúpeného náhrdelníka. Slnečné lúče príjemne hladili naše vykúkajúce tváre a dotvárali rôzne odtiene kopcom naokolo.

Vedela som, že je zle už keď som stála na lyžiach, pripravená sa zhupnúť dole. Triasli sa mi nohy, ale aj tak som sa statočne držala a tvárila sa, že je všetko v najlepšom poriadku. Chcela som sa tak trochu vyrovnať mojim vysmiatym kamarátom, ktorí boli vždy v tej najlepšej kondícii. Prinajmenšom, boli na tom lepšie ako ja.

Keď ma to bralo na jednu stranu, stále som si hovorila, vydrž to a pokús sa vyrovnať to. Letmo som prešla pohľadom po okolí a mimovoľne som hľadala známe tváre. Nikoho som z kamarátov nevidela, a keď som sa zase pozrela pred seba, bolo neskoro. Pri takej vysokej rýchlosti som sa nedokázala vyhnúť vytŕčajúcemu kameňu, ktorý som si predtým nevšimla. Pri skríknutí a dodatočnom zahrešení som padla a začula prasknutie.

Moje telo som nemohla dlhú chvíľu ovládať. Jednak, bola som v menšom šoku a jednak, rýchlosť a moja snaha o zabrzdenie, proste nepustí.

Prišlo mi ako večnosť neustále hmýriace sa zrýchlené obrazy a moje telo, ktoré sa neskutočnou rýchlosťou kotúľalo dole z kopca. Zastavil ma až bolestivý náraz do stromu, ktorý mi máličko vyrazil dych. Chvíľu som tak ležala a pozerala sa na konáre zasnežených stromov.

Čakala som, že niekto za mnou pôjde a pomôže mi. Veď, určite moja nešikovnosť musela pritiahnuť snáď každé jedno oko. Na moje šťastie, nečakalo ma stretnutie so žiadnym sexy záchrancom, a tak mi neostávalo nič iné, ako vstať bez cudzej pomoci.

Po mojom novo polapenom dychu mi to išlo horko-ťažko a ihneď som sa musela pridržať neďalekého stromu. Mierne sa mi krútila hlava a ja som sa pritom modlila, nech nemám nič zlomené.

Po zbežnej prehliadke môjho stavu som usúdila, že to prasknutie boli len lyže a nič vážne sa mi nestalo. Nanajvýš pár modrín a škrabancov.

Pohľadom som sa snažila nájsť cestu späť alebo započúvať sa a ísť za hlasom späť do civilizácie. Zostala som mierne zaskočená, keďže som nič nepočula a nikto v mojom dohľade nebol.

„Upokoj sa, Jane. Proste budeš sledovať svoje stopy a nájdeš cestu späť," prehovorila som do ticha.

Nepomohlo to, bola som ešte viac nervóznejšia. Nepomáhalo ani, keď som zazrela blížiace sa snehové vločky, ktoré mi začali robiť spoločnosť. A do tretice, môj mobil bol na kašu. Prasknutý čierny displej iba odrážal moju vydesenú tvár. Nejakým spôsobom som sa donútila pohnúť a nechať sa unášať mojimi postupne miznúcimi stopami.

Moja nálada klesala rovnako rýchlo, ako teplota ovzdušia. Momentálne bola hlboko pod bodom mrazu a nevyzeralo to, že sa dostane na kladné hodnoty. Všetko, čo som videla bolo biele pozadie, ktoré ma už začalo pomaly oslepovať. Okrem zanedbateľného vetra, nebolo počuť žiadne hlasy. Pomaly sa stmievalo a ja som stále blúdila.

Nechápala som tomu. Ako bolo možné, že som doteraz na nikoho nenarazila? Ako keby som sa presunula do inej doby, možno dimenzie. Až tak veľmi začala moja sarkastická, bláznivá myseľ preberať velenie. A veru, hrali jej do toho všetky karty. Cez to husté sneženie som dovidela len na pár metrov a čoraz viac sa do mňa začal zahryzávať ľadový vietor.

O chvíľu som bola celá zasypaná snehom a už som sa nevládala brodiť snehom. Dochádzali mi sily a nádej ma opúšťala rovnako rýchlo. Stačí pár minút a ja neuvidím vôbec nič. Zostanem sama, uprostred lesa stratená vo zvukoch prírody. Čo i len to najtichšie prasknutie konára alebo zašuchotanie mi vedelo zvýšiť tep na trojciferné čísla.

Keď som si myslela, že to vzdám, objavila som v diaľke obrysy budovy. Za prítomnosti obláčikov, ktoré sa rinuli z mojich úst s prerývaným dychom, som sa dotrepala pred vchodové dvere. Žiadne svetlo z neho nevychádzalo, a tak som si domyslela, že je dom opustený.

Z toho, čo som dokázala v tej tme rozoznať, tá budova musela byť obrovská. Mala minimálne dve poschodia a jej pravé či ľavé krídlo sa ťahalo niekoľko metrov po oboch stranách. Nervózne som prešľapovala a rozmýšľala. Prišlo mi, ako keby aj môj mozog zamrzol, nielen moje končatiny, ktoré som skoro ani necítila.

Mala som na výber. Buď zostanem tu vonku, čo sa rovná čistej smrti alebo vkročím do neznámeho, tmavého domu. Naposledy som sa nervózne otočila do otvoreného kráľovstva stromov, a potom som začala lamentovať, ako sa dostanem dovnútra môjho nového útočiska.

Dvere išli veľmi ťažko otvoriť. Musela som sa zaprieť celým telom, než konečne povolili. Chtiac-nechtiac som vpadla do ešte väčšej tmy, než bola tá vonku. Striaslo ma. Nemohla som sa ubrániť pocitu, že ma niekto môže sledovať a to bez toho, aby som o tom vedela.

Skrehnutými prstami som hmatkala po mobile a snažila sa ho oživiť. Po niekoľkých mučivých sekundách sa mi podarilo rozsvietiť displej. Na moment ma žiarivé svetlo oslepilo, až som si myslela, že mi kompletne vypálilo sietnice. Trasľavými rukami som ho namierila pred seba a bezmyšlienkovito som privrela oči.

Moja myseľ medzitým vytvárala rôzne druhy príšer a bytostí, ktoré sa mohli nachádzať so mnou v miestnosti. Zohyzdené tváre, pridlhé končatiny zakončené niekoľko centimetrovými pazúrmi a bezzubé ústa sformované do desivého úškľabku. To všetko a viac, dokázalo moje podvedomie vytvoriť za pomoci mojich prebdených nocí, ktoré som strávila pozeraním hororov. Opätovná vďaka, Peter.

Na moju úľavu, nič také som nevidela. Dom bol úplne prázdny. Alebo aspoň sa príšery dohodli, že teraz nie je ten správny čas na strašenie nového návštevníka.

„Ha-Haló? Je... je tu niekto?"

Môj koktavý hlas znej komicky a chrapľavo. Nespoznávala som ho. Znelo to ako keby prehovoril starec a nie sotva dvadsaťpäť ročná žena. Isto som si koledovala o poriadny zápal pľúc.

Nič okrem môjho splašeného srdca a zvukov domu, nebolo počuť. Hm, buď príšery nevedia rozprávať alebo som skutočne sama. Pomaly som teda začala našľapovať vpred. Skrútila sa mi tvár, keď to pod mojimi nohami nepekne zaškrípalo. Potichu som zanadávala a pobrala sa na rýchlu prehliadku.

Na moje prekvapenie, dom bol ešte stále zariadený do posledného kusu nábytku. Nevidela som žiadne porozbíjané alebo inak zničené zariadenie, takže dom musel byť chránený voči škodcom. Nevedela som síce ako, podľa mňa však nebolo možné, aby tak starý nábytok vydržal nájazdy neprajníkov a zlodejov.

Obdivovala som detaily na ručne vyrezávaných drevených stoličkách a stoloch. Toľko trpezlivosti a talentu, ktoré v tom ľudia zanechali, bolo neskutočné. Skoro som zabudla pri toľkom rozjímaní, že sa nachádzam v desivo tichom, zdanlivo opustenom dome.

Zrovna som mala v rukách porcelánovú misku, zdobenú zlatistými okruhmi po jej obvode, keď som zhora začula nejaké zvuky. Až tak veľmi som sa zľakla, že mi miska skoro vypadla z rúk. Opatrne som ju položila na miesto a takmer som zadržala dych, ako som sa započúvala do okolia.

Už som si myslela, že sa mi to zdalo, keď som začula neistý krok. Krvi by ste sa vo mne nedorezali. Neodvážila som sa ani pohnúť, stála som v divnej polohe, až mi nohy a ruky postupne tŕpli. Keď sa pridali aj tlmené vzlyky, skoro som vyletela do lesa ako raketová strela.

Po tele mi nabiehali zimomriavky, zatiaľ čo som si dala ruku na ústa. Snažila som sa upútať na seba čo najmenšiu pozornosť. Vzlyky ustali, no kroky sa ozvali znova. No tentoraz boli bližšie, dokonca boli už na prízemí.

S vytreštenými očami som sa pozrela smerom, odkiaľ prichádzali. Boli pomalé a váhavé, ale súčasne dosť ťažké. Niekto sa očividne nesnažil zakryť svoju prítomnosť, tak ako ja.

Na čelo mi vystúpili kropaje potu a čas sa neskutočne spomalil. Moje srdce búšilo ako o závod, nevedela som ani spočítať, koľko úderov za tých pár sekúnd spravilo. Nemala som ďaleko k infarktu. Kroky boli tak blízko, že stačilo sa nakloniť za roh a vbehla by som jemu alebo jej priamo do otvorenej náruče.

„Bu!"

Skríkla som ako zmyslov zbavená a preľakane odskočila na stranu. Sťažka som dýchala a moje srdce ma mierne pichalo. Predo mnou stál Peter, ktorý sa prehýbal od smiechu. Až tak veľmi, než si začal zotierať slzy.

„Idiot, jeden!" neodpustila som si. „Si ty normálny?!"

Neochotne som počkala, kým sa dosmial, a potom som ho častovala zaslúženým pohlavkom. Zatváril sa prehnane ublížene, pričom sa mu stále zdvíhali kútiky úst.

„Vyzeráš, že si čakala ducha a nie mňa," rypol si.

„Nečakala som, že sa tu objavíš, tak mi to prepáč. Ale keď nad tým tak uvažujem, tak by bol duch lepší ako ty," nedala som sa.

„To zabolelo." Aj v tej tme musel vidieť prekrútenie mojich očí a opäť sa zasmial. „Vieš o tom, že duchovia neexistujú?"

Ako na povel sa zhora spustili vzlyky. Teraz boli oveľa hlasnejšie. Možno to bolo tým, že tá osoba sa musela nachádzať rovno nad nami. Snažila som sa vyzerať hrdinskejšie, pretože som si myslela, že to môže byť niekto z našich kamarátov. No, jeho skamenený výraz stál za všetko. Nikto z našich kamarátov tam hore nebol.