„Šťastné Vianoce, drahý," šepla som pri pohľade do jeho krásnych zelených očí, v ktorých sa odrážali plamienky ohňa v kozube.

Jemne sa usmial a venoval mi bozk do vlasov. V objatí sme si užívali jeden druhého a tento magický moment sme sa snažili do najmenších detailov zapamätať. Jeho srdečný úsmev, ktorý patril iba mne mi vždy vedel vylepšiť náladu a nejakým spôsobom ma vedel aj upokojiť. Stačilo, aby mi bol na blízku a vedela som, že som v bezpečí.

V útulne zariadenej miestnosti sa vznášala výrazná vôňa ihličia, čerstvo ozdobeného stromčeka. V pozadí boli počuť poryvy vetra a malé biele chumáčiky, ako dopadajú na okenice.

Takto som si predstavovala dokonalé Vianoce. Užívať si tie najkrajšie sviatky po boku môjho milovaného v romantickej chate v okolí lesa. Všade vládlo ticho a pokoj, vďaka čomu som si na čerstvom vzduchu mohla načerpať nové sily.

Po skromnej štedrovečernej večery a výmene vášnivých bozkov sme sa pobrali na spánok. Chata mala dve poschodia, pričom na tom najvyššom sa nachádzala provizórna spálňa. Potrebovali sme si obaja trochu odpočinúť a ujsť na pár dní z dennodenného stresu, takže nám chata plne vyhovovala.

...

Začula som náraz, ako keby sa dvere prudko otvorili. Nespokojne som sa zahniezdila a pokúsila som sa privinúť k mojej polovičke. Nemohla som ho nájsť, aj keď som hmatkala snáď po celej šírke posteli. Neochotne som otvorila oči, aby som zistila, že on tu nie je a podľa chladného miesta na jeho strane postele už dlhú chvíľu.

Zababušila som sa to teplého župana a plánovala som zísť na prízemie. Už na prvom schode som sa zarazila. Vchodové dvere boli roztvorené dokorán, pričom dnu vnikal chladný nočný vzduch. Striaslo ma a srdce začalo silnejšie biť, akonáhle som zdola počula buchot a zrýchlený dych, minimálne dvoch ľudí. To som už nevydržala a bleskovo som zišla dole.

To, čo som videla budem mať do konca života pred očami. Všetko sa to odohrávalo, ako v nejakom spomalenom filme. Môj milovaný bezmocne ležal na zemi a nad ním stáli dvaja ďalší ľudia. Nevenovali mi vôbec pozornosť, sústredili sa iba na neho.

Nevedela som, čo mám robiť. Bála som sa, celým mojim telom prechádzala zmes emócii. Čo bolo však horšie, dostávala som sa do šoku. Zviezla som sa na zem a prerývane dýchala. Môj pohyb upozornil na moju prítomnosť a obaja návštevníci sa na mňa naraz otočili.

Skríkla som od čistej hrôzy. Za svetla sviečok sa mi podarilo rozoznať dve vysoké kostnaté postavy, ktoré na mňa upriamili svoje prázdne pohľady. Namiesto očí mali len čierno-čierne prázdno a ústa mali ako keby zošité, takže z nich vychádzali nesúrodé zvuky. Nemali na sebe žiadne oblečenie, čo bolo nemožné v takomto počasí. Keď sa ku mne jeden z nich naklonil, všimla som si, že sú obaja biely ako sneh. To sfarbenie mohlo byť pokojne zámerné, aby slúžilo ako kamufláž...

Môj krik prebudil Adama, ktorý sotva počuteľne povedal moje meno. Postavy si to všimli a v sekunde ho popadli. Ťahali ho von z chaty a ja som nemohla nič robiť. Bola som tak bezmocná a pomalá. Než som sa stihla spamätať, môj milovaný bol preč. Tmou sa niesol jeho krik a moje meno.

„Ema, uteč!" nestále opakoval tie isté slová, až pokým ich vietor neutíšil.

Celé doobedie som sa triasla pri stole, neschopná pohybu. Stále som mala pred očami minulú noc a neustále som myslela na jeho slová. Bola som na tom až tak zle, že som sa bola pozrieť hore, len aby som zistila, že sa mi to nesnívalo. Že tá nočná mora bola skutočnosť.

Bola by som zavolala pomoc, ale nešlo to. Nemala som signál, a tak som mobilné zariadenie od hnevu hodila o zem. Jednou vecou som si bola istá, že ho pôjdem hľadať. Tak veľmi som chcela, aby sa tá dokonalá chvíľa opäť zopakovala. Popritom som si však nepripúšťala, že ak ho chcem ísť nájsť, tak sa s tými tvormi znovu uvidím. Tú myšlienku som pochovala niekde hlboko vnútri, pretože by to zničilo posledné zbytky mojej zdravej existencie.

Môj stav by som popísala ako čisté zúfalstvo a šialenstvo. Áno, mohla som ísť vyhľadať pomoc autom, ale niečo mi hovorilo, že by mohlo byť neskoro. A tak som tu stála v tej zime, snáď v troch vrstvách a postupne som sa vzďaľovala od chaty.

Na moje nešťastie boli stopy už dávno zahalené čerstvou vrstvou snehu, takže som nemala ani potuchy, kam sa vydať. Musela som však niečo robiť, nemohla som tam iba sedieť a moriť sa depresívnymi myšlienkami. Z oblohy sa znova spustili malé vločky snehu a začali dopadať na moju kapucňu. Iba mi potvrdzovali, aká som z ničoho nič bezbranná a zraniteľná. A hlavne sama s bolestivým srdcom, ktoré plakalo za svojou polovičkou.

Keď som okolo toho istého kríku prešla snáď stý raz, s hrôzou som si uvedomila, že som sa stratila. Moja myseľ sa opäť ponorila do sarkastického a depresívneho módu, ktorým mi chcela napovedať, že tu obaja zomrieme.

Volala som jeho meno, čakajúc nejakú odpoveď alebo čo i len pohnutie koruny stromov. Riskovala som, že ma začujú aj oni, ale už mi to bolo jedno. Hodiny a hodiny som sa tmolila bielou krajinou, premrznutá na kosť. Keby som vedela, že je aspoň na žive...

Neustále som mala taký pocit, ako keby ma niekto sledoval. Než som sa pozerala akýmkoľvek smerom, nikoho som nevidela. Niekto alebo niečo čakalo, než dôjdem do momentu, kedy budem vyčerpaná a na pokraji síl. Aby som sa čo najmenej bránila. Ten moment nastal práve teraz...

Pokoj lesa prerušil ohlušujúci rev, kvôli ktorému som úľakom nadskočila. S vyvalenými očami som sledovala okolie a čakala na príchod tých príšer. Pri mojej pravej strane bol už teraz jasne počuť dupot nôh, ktoré sa s neskutočnou rýchlosťou približovali. Moje telo ovládol adrenalín a ja som sa rozbehla opačnými smerom.

Nikdy by som nepovedala, že sa zachovám tak zbabelo. Hold, pocit strachu v človeku oživí staroveké inštinkty prežitia. A ja som sa mi maximálne držala. Hrozivé vrešťanie a nohy dopadajúce na zem boli čoraz bližšie a bližšie. Keď som z diaľky uvidela obrysy chaty, skoro som sa rozplakala.

Teraz som bola rozhodnutá, že naštartujem auto a pôjdem vyhľadať pomoc. To som mala spraviť už dávno. Konečne prehovorilo moje múdrejšie a triezvo uvažujúce ja.

Niečo mi však nesedelo. Nikde som pri tej chate nevidela naše auto. Proste sa vyparilo! Neodvažovala som sa otočiť sa a čeliť im, a tak som bežala ďalej. Pretože som si bola istá, že dvere chaty by ich neudržali, tak ako minulú noc.

Nechápala som tomu, ako môže niečo tak veľké ako auto, len tak zmiznúť? Čakala by som možno prepichnuté gumy ale toto? Buď mi preskočilo alebo sa tie tvory naučili šoférovať.

Bolesť v pľúcach začala byť neznesiteľnejšia a nepekne pichala. Moje nohy oťažievali a dávali mi najavo, že meliem z posledného. Rev a dupot nôh bol stále za mnou, takže oni asi unavení neboli. Možno to bolo kvôli tomu, že neboli tak celkom ľuďmi.

Zmenila som trasu a zabočila na ľavú stranu, skryjúc sa za strom. Zrýchlene som dýchala a srdce mi pritom išlo vyskočiť z hrude. Buď tu zomriem alebo dostanem zápal pľúc. Čo je lepšie?

Ponorila som si hlavu do dlaní a zavzlykala som. Zacítila som dačo mokré, a tak som ruky zo svojho čela odtiahla. Neveriaco som zízala na červenú tekutinu, ktorá sa vynímala na mojich dlaniach. Rýchlo som si prehmatala tvár a prekvapivo som sykla bolesťou. Uvedomila som si, že mám nejakú ranu hlave, z ktorej mi začala tiecť krv.

V tom som sa zahľadela späť na ruky. Boli plné škrabancov a rezných rán. Skríkla som a nechápavo civela na svoje trasľavé ruky, na ktorých sa začalo objavovať viac a viac rán.

V tom na mňa dopadla akási kvapka, a potom ďalšia. Opatrne som vzhliadla nad seba a vydala zo seba to najvystrašenejšie skríknutie. Pozerala som sa do čiernej priepasti otvorov tej príšery, kde kedysi mohli byť oči. Nado mnou sa týčila jej obrovská tlapa, pokrytá čerstvou krvou. Strachom sa mi rozšírili zreničky a ja som posledný krát zaúpela, keď sa po mne zahnala.

...

Prudko som otvorila oči. Hlava ma neznesiteľne bolela a cítila som sa, že každú chvíľu omdliem. Prekvapivo som sa rozhliadala okolo seba a uvedomila som si, že sa nachádzam blízko auta, pričom z motora sa vznášal kúdol dymu. Spoznala som ho, bolo to naše auto, ktoré teraz bolo vrazené do stromu.

Miesto vodiča bolo prázdne, nebolo ani pamiatky po Adamovi. Moje vnútornosti sa kŕčovito stiahli a srdce vynechalo úder. V tom som za sebou začula kroky.

„Pani, ste v poriadku?"

Otočila som sa a uvidela muža, ktorý mi priateľsky mával. Pribehla som k nemu, ako mi to nohy dovoľovali a koktavo som začala splietať vety.

„Kde... kde je môj manžel? Kde... kde je Adam?"

„Pokoj, pokoj. Vášho manžela už odviezla sanitka," prehovoril chlácholivo muž. „Nanešťastie, nemala miesto pre dve osoby."

V tom sa všetko okolo mňa začalo zahmlievať. V istej chvíli som sa nachádzala na chate, potom som uvidela tie príšery a teraz som bola zase účastníkom nehody. V tom mi to doplo. S Adamom sme sa nikdy nedostali na chatu, mali sme autonehodu kúsok odtiaľ. Asi to zapríčinila naša hádka a na môj veru už ani neviem o čom bola. Musela som si niečo overiť.

„Videli ste..." začala som statočne, ale potom som sa odmlčala. Bolo mi trápne spomenúť tie veci. Avšak musela som sa uistiť. „Videli ste také biele postavy?"

„Biele postavy?" na okamih sa zasmial a mimovoľne sa poškrabal na hlave. „Keď o tom teraz tak hovoríte, myslím, že som zazrel také biele siluety."

„Boli vysoké a mali divné tváre?!" začala som s panickou hrôzou vypľúvať slová.

„No tak, upokojte sa. Aj keby mali, videl som ich iba z auta. Aj tak sa mi to mohlo iba zdať, keďže to bolo vo väčšej rýchlosti. Okrem toho, vy by ste to tiež nemali brať vážne. Možno máte otras mozgu," snažil sa odľahčiť situáciu.

Možno... ale, čo ak tá autonehoda bola záchrana, inak by sa zopakovala tá situácia s tými tvormi? Čo ak sú skutočné?