Pokiaľ ste nečítali prvú a druhú časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam.

Niečo vo mne mi hovorilo, že ešte nie je koniec. Predtým ako zomriem, musím niečo spraviť. To, že som dokázal otvoriť oči a nadýchnuť sa, ma utvrdilo v tom, že ešte nenadišiel môj čas.

Biela miestnosť so slabým slnkom presvitajúcim cez žalúzie, zvuky prístrojov a stále neutíchajúca bolesť v ramene, mi napovedali, kde sa asi nachádzam. Dokonca, ani ten nemocničný smrad sa nezmenil. Bol som si istý, že presne taký istý bol aj vtedy, keď som tu ležal pár mesiacov dozadu, kvôli podobnej banalite.

Popritom, ako som prechádzal pohľadom po celej miestnosti, postupne mi dochádzali všetky súvislosti a posledné minúty predtým, ako som sa tu ocitol. Káva, hala, zem, zbraň... a Rob. Robert! Hneď, ako som si v mysli  vyslovil bratove meno, som sa pokúsil vzpriamiť. Čo sa mi úplne nepodarilo, keďže rana sa ešte silnejšie pripomenula a ja som namosúrene zaúpel.

Medzitým, čo som sa statočne snažil vytrepať sa z postele na rovné nohy, som asi povedal všetky nadávky, ktoré som poznal.  Uvedomil som si, že mi z rôznych častí tela vedú nejaké hadičky, ktoré som bezmyšlienkovito odpojil. Teraz sa stačilo iba zošuchnúť dole. Napočítal som do tri a s privretými očami od bolesti, som zoskočil. V momente som uvidel hviezdičky a letel som k zemi. Len-tak-tak som sa zachytil okraja postele, aby som si ešte niečo nezlomil a nerozbil držku.

Na žiadne pocity slabosti a zranenia som nemal čas. Na okrsku ma potrebovali, a taktiež som sa musel dozvedieť čo sa stalo. A hlavne, ako je možné, že ešte stále dýcham ten otrasný smrad.

Dvere sa z ničoho nič otvorili, pričom ma môj návštevník prichytil priamo pri čine. Pri mojom slávnom a aj napriek tomu, neúspešnom úteku. Skvelé.

„Čo si myslíš, že robíš? Zalez do tej postele," len čo to Frederick dopovedal, už sa ku mne hrnul so stiahnutými vráskami.

„Nemám na to čas, musím..." odmlčal som sa, pretože mnou prešla nová vlna bolesti, pričom sa mi roztriasli nohy. Kropaje potu mi začali stekať po tvári, ako som sa sústredil na kroky vpred, pridržujúc sa nábytku.

Dopadlo to tak, že som znova sedel nazlostený na posteli a neustále som Fredericka prepaľoval pohľadom. Keby som mal dosť síl, tak ho bez problémov premôžem a pôjdem si po svojom. Ale nie... on sa musí tváriť, že je moja druhá matka.

„Kde je Rob?"

„Čakal som, že sa na to spýtaš," odtušil jemne a posadil sa vedľa mojej postele na stoličku. „Predtým, než začnem, chcem ti povedať, že ma... nás to veľmi mrzí, ale..."

„Zase tie omáčky?" prevrátil som očami a následne ich znova zabodol do očí parťáka. „Povedz mi pravdu, zabili ste ho?" Nemohol som ovplyvniť môj trasľavý hlas. Vedel som totižto, že keby bol brat mentálne v poriadku, nikdy by to nespravil. Keď sa mi dostane pod ruku, ten čo to spravil, tak ho...

„Nie. On-on proste," Frederick začal koktať a sklonil zrak na svoje poukladané ruky v lone. Nadýchol sa a opäť sa rozrečnil. „Zhorel."

„Čože?! Si zo mňa robíš srandu? Toto musí byť vtip! Doriti aj s tebou, vyzerám snáď na to, že uverím takej blbosti?!" Spustil som bez prestávky a pokračoval by som, kebyže ma nezastaví rana, ktorá neústupčivo nahlodávala moje nervy.

„Počul si niekedy o samovznietení?"

Prekvapivo som na neho vypúlil oči a v sekunde som skamenel. On si nerobil srandu.

„Keď sme začuli výstrel, rozbehli sme sa tým smerom. Uvideli sme tvoje bezvládne telo na zemi a nad tebou Roberta. Spolu s kolegami sme boli pripravení vystreliť, ale to čo sa stalo, sme nečakali. Robert pustil zbraň a začal sám od seba horieť. Nič po ňom nezostalo. Ale... ale ten rev, ten jeho zmučený a bolesťou pretkaný rev si zapamätám do konca života."

„Mi chceš povedať, že začal iba tak horieť a nikomu inému sa nič nestalo?"

Frederick prikývol, na čo zo mňa vyletelo posmešné odfrknutie. Moje vnútornosti sa aj tak bolestivo stiahli a srdce začalo rýchlejšie biť. Iba pri predstave, že som ho naveky stratil, otriasalo celým mojim svetom. V duchu sa mi objavila otázka, ktorú sa ma často pýtal starý otec: „čo ti prvé napadne, ak sa ťa spýtam, čo tvorí tvoj svet?"

Kedysi som len horúčkovito premýšľal nad odpoveďou, ale teraz som nemusel ani premýšľať, tak veľmi som si bol istý. Moja rodina, kolegovia, práca a Rob.

„Samovznietenie je o tom, že  hlavne vrchná časť tela je kompletne zhorená, pričom dolné končatiny vyzerajú ako keby patrili živému človeku. Interiér alebo nábytok zostáva neporušený," dodal potichu. „Úprimnú sústrasť."

Ani neviem, kedy mi po líci stiekla prvá slza. Nemohol som sa tomu ubrániť, ani keby som chcel. Brata som miloval, aj keď som ho opustil. Neustále som na neho myslel, avšak nikdy som sa mu nebol schopný ospravedlniť. Stačilo tak málo, stačilo tak málo, aby sme sa znova začali stretávať, tak ako predtým. Pokazil som to... a nikdy mu už nebudem môcť povedať, čo pre mňa znamenal a ako veľmi mi je to ľúto.

Cez slzy som si všimol, ako sa kolega stavia a mieri ku dverám. „Počkaj," prehovoril som, pričom som si začal utierať slzy. „Čo máme nové?"

„Nemôžem o tom s tebou hovoriť."

„Čo prosím?" vyletelo zo mňa podráždene.

„Šéf ťa stiahol z tohto prípadu a momentálne si na nútenej dovolenke," ozrejmil mi situáciu.

„Ale to... ale to nemôže spraviť," začal som s panikou v hlase.

„Musel to spraviť. Pozri sa na seba, kam ťa posadnutosť tohto prípadu dostala. Odvtedy, čo sa stala tá vec s Kate, tak to išlo s tebou dole ako z kopca. Absolútne si sa prestal starať o svojich blízkych a bol si neustále duchom neprítomný. A teraz toto," rozhodil naštvane rukami a zahľadel sa na mňa. „Tá strela ti o pár centimetrov minula srdce a ty sa tu štveráš z postele. Môžeš byť rád, že nie si mŕtvy, pre boha svätého. Spamätaj sa, konečne!"

Nič som nepovedal. Nemalo zmysel dačo namietať a vyhovárať sa. Poznal ma na to až veľmi dobre. Ani som nepostrehol, kedy sa otočil na päte a vyšiel z izby. A nemusel mi tiež hovoriť, že pokiaľ do toho prípadu opäť strčím nos, tak ma ten poondiaty blbeček vyhodí.

Kedy sa to všetko začalo rútiť do sračiek?

Odvtedy, čo začali miznúť ľudia.

Prečo Vás to tak veľmi zožiera?

Pretože som tak prišiel o veľmi dôležitú osobu, ktorú som miloval. Sľúbil som si, že sa stanem policajtom, a tak sa nebudem cítiť tak bezmocne a neschopne. Stanem sa policajtom a všetko vyriešim.

Tak, prečo to už nie je vyriešené?

...

Zaškrípanie dverí ma vytrhlo z nepokojného spánku. Ani som sa neunúval otvoriť oči. Bol som si istý, že to je nejaký doktor alebo sestrička, čo prišli zhodnotiť môj stav. Niečo mi však nesedelo. Aj keď som mal neustále zatvorené oči, vedel som, že ten človek stojí pridlho nad mojou posteľou. Ako keby sa niečo chystal spraviť.

Otvoril som oči práve vo chvíli, ako sa tá postava nado mnou nahla. Kútikom oka som zahliadol, že v rukách drží striekačku, ktorú pomaly presúva k môjmu krku. Napol som sa a zdrapil jeho ruku, snažiac sa ho donútiť, aby tú ostrú vec pustil.

V tejto polohe to bolo nemožné, mal nado mnou istú výhodu. Medzitým, čo on zatlačil ešte viac, a tým sa dostal aj napriek mojej snahe o čosi bližšie k mojej tvári, tak ja som sa pokúšal vzpriamiť sa.

Druhou rukou som sa snažil nahmatať niečo na jeho tvári a nájsť nejakú výhodu aj pre mňa. Keď mi však celou silou udrel do miesta, kde som mal tú ranu, skríkol som od bolesti. Automaticky som povolil zovretie, na čo sa striekačka presunula v sekunde ku mne. Iba pár milimetrov ju delilo od môjho krku.

Bol som si istý, že ak sa tá tekutina dostane do môjho tela, som mŕtvy. Posledný krát som sa zahnal a schytil jeho ruku.

Bolo jedno ako moje telo protestovalo, cez nával adrenalínu som tú bolesť vyhnal do úzadia a sústredil sa na toho človeka. Funel a cítil som, ako z neho kvapká pot. Ale čo bolo podstatné, aj nemu dochádzali sily. Súperili sme medzi sebou, keď tu som si všimol, že má na ruke tetovanie.

Bolo presne také isté, aké mali tí ľudia, ktorí sa stretli s tými nezvestnými. Jasne bolo vidieť veľké písmeno M, vykúkajúce z odhalenej časti jeho predlaktia. Nanešťastie som nemal ani poňatia, čo to písmeno symbolizovalo a znamenalo. A vlastne mi to bolo aj jedno, nechcel som dopustiť, aby ma tento smrad zabil. S vypätím posledných síl som do neho kopol nohami, až sa zatackal a spadol.

Ticho prelomilo ťažké prevrhnutie stola a pár nemocničných nástrojov. Sklo sa roztrieštilo na zemi, pričom som jasne počul akési prasknutie. Než som sa spamätal, začal dnu vchádzať nemocničný personál.

Zahľadel som sa do očí toho muža, ktorý nehybne ležal na zemi. Mali prázdny pohľad, postupne z nich unikala iskierka života. S istotou som vedel, že zdvihnuté kútiky jeho úst, hovorili o tom, že toto nebol koniec.