Pokiaľ ste nečítali prvú časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam. 

„Prečo si nahlásila jeho zmiznutie až po týždni?!" zabŕdol som do znudenej tváre Layly, ktorá sa rozvaľovala na gauči.

„Nebola som tu," nezaujato odtušila a presunula svoju pozornosť na svoje gélové nechty.

„Tak ty si tu nebola, ha? S kým si bola, hm?"

„Čo je teba do toho?! Uvedom si, že ja nemôžem byť za jeho zmiznutie zodpovedná, takže so mnou nehovor takýmto spôsobom. Ja nie som žiadny kriminálnik z tvojej priblblej bandy."

„Čo prosím? Čo si to povedala?" prudko som sa otočil jej smerom, pričom mi z očí sršali blesky. Keby som mohol, prepálil by som ju pohľadom, nič lepšie si aj tak nezaslúžila.

„Dobre si počul. Nezvestných ľudí stále pribúda a vy s tým nerobíte nič. Ste k smiechu!" šplechla mi bez milosti do tváre.

Aj keď táto poznámka prišla práve od nej, aj tak ma to vo vnútri zabolelo. Mala pravdu, nič sme nespravili. Nijako sme nepokročili. Boli sme k ničomu. Ja som bol k ničomu.

Nastala nepríjemná chvíľa ticha, pri ktorej sme po sebe neustále zazerali. Ani jeden neuhol pohľadom. Telá sme mali ako v kŕči, čakajúc možný slovný alebo fyzický útok od toho druhého. Keď sme sa ako-tak upokojili a temná chvíľa medzi nami skoro vyprchala, Layla sa po chvíli ozvala.

„Medzi mnou a Robertom to už nie je také, aké to bývalo. Odcudzili sme sa a vôbec sme si už nerozumeli. Musela som na chvíľu odísť a pritom som dúfala, že sa možno dáme dokopy alebo aj nie..."

A čuduješ sa? Veď stále si niekde v riti. A ktovie s kým...

Pozrel som sa na ňu, teraz už usadený na gauči čo najďalej od nej. Vpíjal som sa do jej očí, tváriac sa vážne. Chtiac-nechtiac, takto nejako som reagoval, keď som potreboval dostať informácie od nejakého zločinca alebo nespolupracujúceho svedka. A tak ako aj oni, aj samotná Layla mala dačo na rováši, keďže prudko uhla pohľadom a mierne sa jej tvár začala zahaľovať do červených odtieňov.

„Dobre, dobre. Chceš pravdu?!" vybuchla a prudko vstala. „Nemilujem ho a je mi aj ukradnutý, teraz som s Andym."

„Andy, hej? Ten tu ešte nebol," teraz som ja bol ten, čo zaťal do živého.

„O čom to hovoríš?"

„Ty vieš veľmi dobre. Sám som svojho brata pred tebou varoval, ale on si nedal povedať a pozri, kam sme sa to dostali."

Úlisne sa usmiala, medzitým čo ja som nadvihol obočie. Tušil som, že teraz príde ešte väčšia rana, ako tá predtým. A nemýlil som sa. Predtým, než stihla vypustiť svoju dávku jedu z úst, opäť sa usadila a strojene si upravila vlasy.

„Môj zlatý, ty máš ešte väčšiu zásluhu na tom, prečo je tvoj braček nezvestný. Keby si ho nebol opustil, možno mi nezmizol. Staral si sa viac o ňu ako o neho. Stále..."

„A dosť! Stačilo," precedil som chladne cez zuby. „Ju nechaj na pokoji. Nemáš právo sa o nej vyjadrovať."

Zaškľabila sa, ale nič nepovedala. A ani nemusela, vedela, že teraz vyhrala ona. Vážne som ľutoval, že som ich vzťah nezatrhol. Vlastne, asi by to ani nešlo. Hoci bol Robert starší, mal som tendenciu starať sa mu do života, čo priznávam, nebolo odo mňa moc slušné.

Čo však na sto percent nebolo slušné bolo to, že ju spomenula. Layla bola s Robertom už dlhšie, takže mala možnosť ju spoznať. A teraz jej to veľmi hralo do karát. Musím priznať, že mala pravdu, aspoň tentokrát. Prestal som s ním udržiavať kontakt, čo ma veľmi mrzí a neustále si to dávam za zlé.

Než sme stihli jeden alebo druhý niečo povedať, hlasné zapípanie naplnilo dusivé ticho, ktoré nás opäť pohltilo. Zdvihli sa mi mierne kútiky úst, ako žena predo mnou vystrašene nadskočila.

„Čakáš niekoho? Alebo, rovno sa spýtam... Andy prišiel na návštevu?" neodpustil som si.

„Nech si to, áno?" podráždene sykla, na čo sa pozrela na dvere. „Nikoho nečakám, absolútne neviem, kto by to mohol byť," pokrčila ramenami.

„Asi iba nejaké decká, ktoré sa snažia byť vtipné."

Keď sa však zvonček ozval druhýkrát a tretí, dosť jasne to dávalo najavo, že to náhoda a menší žartík nebude. Keďže sa blondína neobťažovala ísť sa pozrieť, kto to mohol byť, tak som sa chopil činu ja. Aj tak jej to všetko trvá.

„Haló, kto je tam?" spýtal som sa do mikrofónu, pripojeného na gombíky, ktoré boli schopné vpustiť človeka zdola na príslušné poschodie paneláku.

Nikto neodpovedal, bolo to viac než len čudné. Potom som si spomenul, že brat býva v jednom z lepších bytoviek, obdarenej aj kamerou pred vchodovými dverami. Stisol som gombík na vizualizáciu a skoro sa mi podlomili kolená. Prudko som odstúpil a neveriaco civel pred seba.

„Čo sa tam deje, Shane? Kto je to?"

Vôbec som nereagoval, a tak bola Layla donútená prísť ku mne. Najprv si ma nechápavo premeriavala, keď však zbadala obrazovku, zakryla si dlaňou ústa od prekvapenia.

Obaja sme sa naraz vybrali dole, keďže majiteľ bytu stále z nejakého dôvodu nechcel otvoriť vchodové dvere a vstúpiť dnu. Srdce mi splašene začalo biť a skoro som sa rozplakal. Neveril som, že brata ešte niekedy uvidím. Aj keď mi pri zdolávaní schodov stále tkvela jedna konkrétna myšlienka. Ako je možné, že sa tu objavil?

Hneď, ako som uvidel jeho tvár, bolo mi jasné, že niečo nie je v poriadku. A to ani v najmenšom. Jeho kedysi usmiata tvár a oči plné života, teraz len bez štipky prítomného ducha na mňa hľadeli. Ako keby som sa pozeral do tak hlbokej studne, pri ktorej som nedovidel na jej dno. Jeho pohľad bol čímsi zahalený, ako keby si ani neuvedomoval, že je živý.

Keď sa mi ozval známy vyzváňací tón, presne som vedel, kto volá.

„Áno, Frederick?"

„Viac ako polovica ľudí sa našla."

„Nechaj ma hádať, sami priklusali domov, avšak sú úplne mimo." Hral som sa v duchu so slovami, pričom som stále po očku sledoval bratovo správanie. „Čo je samozrejme nelogické, keďže nikoho a nič nespoznávajú."

„Ako to vieš? Presne si to vystihol."

„No, práve sa pozerám na svojho brata, ktorý na mňa stále tupo civie."

...

Nič sa nezmenilo. Skoro všetci nezvestní ľudia sa našli, ale nikto z nich nebol tak úplne pri vedomí. Nikto z nich nič nepovedal. Vyzerali, ako keby sa vrátili do detských čias, kde ledva vedeli chodiť. Otázky, ktoré im boli adresované vôbec neregistrovali a tvárili sa, že je im všetko ukradnuté.

Na druhý deň som zobral so sebou brata do práce, keďže Layla sa o neho odmietla postarať. A samého som ho doma nechcel nechať. Čiže jediná možnosť bola táto.

Naučene som prešiel turniketom, popod detektor kovu, pričom som si následne bral z plastového košíka mobil a ďalšie predmety, ktoré som musel kvôli dennodennej prehliadke odložiť. Ktorá ma naozaj, ale naozaj viac nasierala ako upokojovala, že vnútri nikto cudzí nebude mať zbraň.

Skoro som bol na ceste k môjmu stolu, keď som zastal. Skoro som zabudol, že je so mnou aj môj brat, ktorý neprítomne hľadel pred seba. Na moje prekvapenie bolo dosť ťažké ho presvedčiť a popohnať, aby vôbec tým turniketom a detektorom prešiel. A čo bolo ešte zarážajúce bolo to, že prístroj stále červeno blikal, keď pod ním Robert prechádzal. Ani policajt na recepcii a ani ja sme si to nevedeli vysvetliť, keďže nič kovové pri sebe nemal. Zhodnotili sme to tak, že tá vec bola jednoducho poškodená.

Brata som usadil blízko môjho stolu a zazeral som na každého, kto si ho zaujato premeriaval. Bol to môj brat a nie cvičená opica!

„Zase nemáme nič, že mám pravdu?" spýtal som sa klasickú rečnícku otázku Fredericka, ktorý už od rána poctivo zarezával.

„Povedz mi, ako je možné, že človek, ktorý..." Videl som na ňom, ako sa snaží čo najmenej uraziť tých znova nájdených ľudí, keďže mal pri svojej pravici práve jedného z nich, a to môjho brata. „Ktorý nie je tak úplne normálny a dôjde sám ku svojmu domu, ktorý by za týchto okolností ani nemal poznať?"

„Netuším," odpovedal som jedným slovom, popritom ako som zdvihol ruky na znak porážky. „Máme aspoň nejaké odborné názory?"

„Zatiaľ nerobili nejakú podrobnú analýzu, ale všetci sa v jednom zhodujú. Vraj tým ľuďom preskočilo, pretože videli niečo, čo nemali. Alebo ich vydesilo niečo tak veľmi, že ich mozog sa takýmto spôsobom bráni."

„Tak na toto budem potrebovať kávu a nie jednu," poznamenal som neveselo a vstal som.

Kráčal som chodbou, ktorá bola za normálnych okolností plná hmýriacich sa ľudí. Pravdepodobne hľadali posledné nezvestné osoby. Boli mi to skutočne jedno, bol som rád, keď tu nebolo toľko rušiacich a prekrikujúcich hlasov, ktoré mi kvalitne ničili ušné bubienky.

Stále som premýšľal nad bratom a jeho stavom. Nevyzeralo to, že sa z toho mal dosť, práve naopak. A keď bola nedajbože pravda, čo povedal Frederick, bolo to možno horšie ako smrť samotná. Jedno však bolo isté, niekto to zámerne plánoval. Ale kto? Prečo?

Myšlienkami som bol úplne inde, keď ma niečo silou vytrhlo z mysle. Zrazu som oči upieral na bledú stenu a následne po silnom údere do slabín som sa zviezol na zem. Bezmyšlienkovito som sa snažil nahmatať pištoľ, ktorú som mal stále pripnutú na opasku. Vytreštil som oči a zbledol som, keď som ju za žiadnych okolností nevedel nahmatať. Otočil som sa pomaly na svojho útočníka, zočiac moju zbraň v jeho rukách.

„Rob? Rob, polož prosím tú zbraň," snažil som sa o čo možno najmenej trasľavý hlas, aj keď to šlo veľmi ťažko.

Boli sme síce na takého situácie cvičení, no skúste sa na toto pripraviť. Na vás skrčeného na zemi a vášho známeho, ako na vás mieri zbraňou... Na toto sa proste nedá pripraviť.

Teraz už Robert nemal prázdny pohľad. Oči mal vyvalené tak, že mu skoro z jamiek vypadávali, ústa mal stiahnuté do úškľabku. Išiel z neho strach, ktorý som nikdy predtým necítil. Avšak, nemohol som čakať, nemohol som proste čakať na to, než ma zabije. Pomaličky som sa snažil postaviť, aj keď moje telo ešte stále protestovalo.

Keď som však spozoroval, že stlačil spúšť naprázdno som preglgol. Bolo neskoro. Keď do môjho tela vnikla namierená strela, vyviedlo ma to z rovnováhy a s bolestivým syknutím som sa znova blížil k zemi. Od toľkej bolesti sa mi zatmelo pred očami a ja som sa bez nejakej možnej námietky ponoril do tmy.