Kedy sa náš svet začal rútiť do sračiek?

Už veľmi dávno.

Kedy sa normálne hodnoty a obyčajný život stali nereálnymi?

Ešte dávnejšie.

Kedy začali ľudia miznúť?

Pred týždňom? Mesiacom? Rokom? Neviem...

Stále tých nezvestných ľudí pribúda?

Áno, som si tým istý.

A prečo s tým niekto niečo nerobí?

...

Problém je, že nevieme nájsť niekoho, kto by s tým vedel niečo robiť. Policajný zbor, ktorého som súčasťou aj ja, nemá toľko ľudí, aby vedel pokryť každého jedného človeka. Medzi tými nezvestnými ľuďmi neexistuje žiadna súvislosť. Je jedno, či sa to týka veku, pohlavia, vzhľadu, vzdelania, návštevností podujatí atď. Skrátka nič nemajú spoločné.

Nemáme nič z čoho by sa dalo odraziť a nájsť niekoho alebo niečo, čo tie miznutia spôsobuje. Podľa našich posledných záznamov je nezvestných ľudí okolo dvadsať a každý deň je ich viac a viac. Nemusím snáď dodávať, že v meste je čistá panika.

„Tak, ako veľmi je to zlé?"

Odlepil som oči od počítača, do ktorého žmúrim už celú noc. Ani som sa z kancelárie nepohol. Jedine, ak pre kávu, záchod či tú trochu jedla, ktorej som sa aj tak nedotkol.

Ako som si myslel, hlas patril môjmu parťákovi, ktorý sa konečne objavil v práci. Jeho absencia nebola jeho chyba. Totižto, má chorého otca, ktorému sa akurát teraz v noci pohoršilo. Keď sa darí, tak sa darí.

„Na stupnici od nula do desať?" prehovoril som unudene, načo som sa znova zahľadel na obrazovku. Nečakal som na jeho reakciu a sám som pokračoval, „tak povedzme, že nula je najhoršie a desať predstavuje najlepšiu možnú variantu."

Počkal som, kým sa usadí na stoličku oproti mne a venoval som mu rozospatý kyslý úsmev. „Tak pre info, nachádzame sa na úrovni mínus sto."

„Ale povedal si..."

„To je jedno, sme v sračkách a to veľkých. Nevieme nič nové. Vlastne od začiatku sme vôbec nepokročili. Ale prečo? Čo nám všetkým uniká?" zarazil som sa a znova sa začal venovať skúmaním kamerových záznamov, na ktorých boli zachytené posledné minúty zmiznutých ľudí. „Čo mne uniká?"

Počul som, ako si Frederick vzdychol a sám si zapol počítač . Zámerne odignoroval moju poslednú zašomranú otázku, pretože vedel, ako veľmi si tie zmiznutia beriem k srdcu. „Zhrňme si to. Čo vieme?"

Natiahol som sa po asi tretiu kávu v túto noc a odpil som si z nej. Nechal som už studenú horkastú tekutinu prechádzať mojím hrdlom, medzitým, čo som dal kolegovi priestor na horúčkovité premýšľanie na odpoveď k jeho otázke. Chcel som mu ešte predtým odseknúť, že to nemá význam, pretože skutočne o tomto prípade nevieme ani to veľké páchnuce hovno. Ale nechal som ho, veď pre neho bolo iba ráno.

„Takže, máme niekoľko zmiznutých ľudí, ktorých súvislosti sú neznáme. Dokopy ich je devätnásť..."

„Dvadsať," dovolil som si skočiť mu do reči a opraviť ho.

„Super," podotkol iba tak mimochodom a znova sa rozrečnil. „Rovnako, časy a miesta ich zmiznutia sú rôzne. Nikto o tom nič nevie. Či sa to týka svedkov, rodiny alebo známych. Okrem toho, kamery nič nezachytili. Žiadne podozrivé chovanie alebo nejakých neprajných nepriateľov nemali," odmlčal sa, ako keby ešte rozmýšľal čo povie. A veru, tých skutočností, ktoré vynechal nebolo veľa.

„Ja by som len dodal, že ani jeden z nezvestných ľudí sa zatiaľ nenašiel. Tým chcem povedať, že sa nenašlo telo alebo časti jeho tela. Vyzerá to proste tak, že sa jedného krásneho dňa všetci zobrali a odkráčali si bohvie kam. Nedali o sebe nič vedieť napríklad, prečo tak spravili alebo kto ich k tomu viedol."

„Možno tu máme nejaké masové sťahovanie národov," pokrčil plecami, pričom sa snažil aspoň trochu uvoľniť situáciu.

„Hej, veľmi vtipné," zazrel som na neho a upriamil pozornosť na už asi stú nahrávku.

„Kolega, čo robí za rohom práve preskúmal správy, hovory a celkovú históriu ich prehliadačov. A hádaj, čo zistil. Nebudem ťa napínať. Nezistil nič."

Uškrnul som sa. Nebolo to vôbec prekvapivé. Všetky nádeje, ktoré sme mali na dolapenie páchateľov postupne jedna po druhej išli nenávratne na dovolenku bez spiatočného lístka. Taká dovolenka by sa hodila aj mne. Hoci, túto prácu som rád robil už niekoľko rokov. A to len vďaka jednej osobe...

„Tento chlapík sa musel mať asi dobre, keďže išiel do zlatníctva Aurum. Tam je to pekne drahé."

„To vieš, musel nejako uspokojiť svoju polovičku. Ženy sú náročné," zasmial sa a naklonil sa, aby videl na môj monitor.

„Ani mi nevrav," zašomral som a pretrel si rozospato oči.

Znudene som pozeral záznam pred sebou a nechápavo krútil nad ním hlavou. V tom zlatníctve bol dobrých dvadsať minút a stále si z niečoho vyberal. Keby som bol tým predavačom, asi by som ho na mieste zabil od nervov. A možno to bol ten prípad, prečo zmizol. Možno to bol prípad každého jedného. Niekoho proste naštvali, a tak sa ich chceli zbaviť.

Keď konečne vyliezol, skoro som mu zatlieskal. Práve som sa pozeral na posledný záznam, ktorý sme mali ohľadom tohto muža. Už zostávalo iba pár minút dokonca a pomaly som teda mohol túto nahrávku označiť za nepotrebnú a nedôležitú. Chystal som sa zavrieť program, keď som si zrazu všimol, že do niekoho vrazil. Samozrejme, to nemuselo znamenať nič, ale človek nikdy nevie.

Priblížil som si to a všimol som si akési tetovanie, ktoré mal druhý muž na ruke. Pripomínalo veľké písmeno M, ktoré sa mu vynímalo na predlaktí. Muži prehodili viacero slov a dali sa do pohybu. Každý iným smerom. Mávol by som nad tým rukou, keď tu som si náhodou spomenul, že to tetovanie som už niekde videl.

Zbežne som prešiel pár nahrávok a moje očakávanie sa potvrdilo. Viacero ľudí malo podobné tetovanie ako muž, ktorého nezvestný boháč stretol. Našiel som teda spojitosť. Všetci chýbajúci ľudia prišli do styku s nejakými potetovanými ľuďmi v tom istom tvare M.

Prudko som sa postavil, až sa stolička za mnou skoro prevrhla. Frederick nechápavo zdvihol hlavu a prekvapivo na mňa pozeral. Naznačil som mu, nech ma nasleduje. Nečakal som na nič, rovno som si to zamieril do šéfovej kancelárie.

„Zistil som spojitosť," oznámilo som obom v rýchlosti. Neuniklo mi, že si navzájom vymenili pochybovačné pohľady. Nemal som im to za zlé. Ja by som reagoval rovnako.

V rukách som držal fotky, ktoré som si vytlačil zo záznamov. Snažil som sa, aby tetovania boli čo najlepšie vidieť. S miernou pýchou som jednu fotku podal Frederickovi a druhú som položil na stôl pred šéfa. Obaja si ich prezreli, na čo nasledovali ich nemé pohľady.

„Väčšina nezvestných, prišla do kontaktu s ľuďmi s týmto tetovaním. Podľa mňa to niečo môže znamenať. Navrhujem, aby sme minimálne dve či tri osoby vypočuli."

„Pán Kinsley, veľmi si vážim vašej roboty, ale nemyslíte si, že je to iba veľká náhoda? Pozrite, nemôžme ľudí vypočúvať len kvôli tomu, že majú podobné tetovanie. To je predsa k smiechu."

Prekvapene som zaklipkal očami. Ako môže hneď takéto niečo zavrhnúť? Zvlášť teraz, keď sa chytáme každej slamky? Okrem toho, to tetovanie mali úplne rovnaké. Tým som si bol istý!

„Pozrite sa znova..."

„Dosť. Toto nemá význam. Chápem, že ste pod tlakom a unavený, ale nemôžme bazírovať nad takýmito nezmyslami. Radím vám, choďte sa poriadne vyspať."

Zrovna teraz by som svojho šéfa preplieskal. Prišiel si pekne navoňaný a vyspaný, ako keby sa nič zvláštne nedialo. Bolo mu úplne jedno, že sa z nášho mesta stáva panikou ovládnuté obyvateľstvo, ktoré sa trasie od strachu. Bolo mu taktiež jedno, že sa každému strácajú príbuzní, kamaráti, a tak podobne.

Pozrel som sa na Fredericka, ktorý mi opätoval kamenný pohľad. V očiach som mu však videl pochopenie a mierny náznak smútku. Počul som, ako niekto volá moje meno, mimo šéfovej kancelárie. Skoro som nevnímal to, ako sa môj kolega snaží presvedčiť toho natvrdlého smrada, ktorý je náš nadradený, aby sme môj nápad predsa len preverili.

Viac som sa nedozvedel, pretože som mieril von. U svojho stola som uvidel stáť ďalšieho kolegu, ktorý je priradený k hliadkam. Tváril sa veľmi vážne, a keď sa nám stretli pohľady, jeho vrásky sa ešte viac prehĺbili. Moje vnútornosti sa bolestivo stiahli, pretože ten pohľad som dôverne poznal. Neveštil nič dobré...

„Čo sa stalo? Hovor."

„Ste si istý, že..."

„No tak už hovor, sakra! Nemám na to celý deň." Bolo mi úplne jedno, že na nás práve hľadelo celé oddelenie. Musel som vedieť čo sa stalo. Neznášal som, keď niekto chodil okolo horúcej kaše.

„Váš brat. On je nezvestný. Nahlásila to jeho priateľka Layla dnes..."

Nepočúval som ho. Moje vedomie jeho hlas označilo za nepodstatný a príliš bolestivý, a tak ho zatlačilo do úzadia. V hlave sa mi objavila rozosmiata tvár môjho staršieho brata, súčasne ako ma zaplavilo milión emócii. Zostal som obarene stáť a hľadieť pred seba. Nikoho a nič som nevnímal. Len tieto slová naplnili celú moju bytosť.

„Nemusíš sa báť, veď som policajt. Odteraz sa nikomu nič nestane, to ti prisahám."

To boli posledné vety, ktorú mu kedysi moje naivné a príliš natvrdlé ja, povedalo.