Pokiaľ ste nečítali prvú a druhú časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam. 

„Sestra? Neverím, že by si mala s tým zvieraťom niečo spoločné. Ba čo i len krv," rozhodne krútila hlavou na nesúhlas Sandra.

„Ja neviem, čo ak mal pravdu?"

Vzdychla som si a zubami ľahko prešla po obhryzených nechtoch. Stále som si pohrávala s myšlienkou, že bol mojím súrodencom. V mojej mysli sa ihneď vytvorili dve strany, jedna proti a jedna za. Všetko nasvedčovalo tomu, že ním byť nemohol. Jednak, vôbec sa na mňa nepodobal a jednak, nikto z rodičov nemal čas splodiť mi nejakým spôsobom súrodenca.

Potom mi to však doplo. Skoro som zabudla, že otec jedného dňa odišiel na mesiac do zahraničia zo svojej práce. Nepamätám si to úplne presne, ale viem, že rodičia boli vtedy obaja rozhádaní. Či si však niekoho iného jeden z nich našiel, zostáva záhadou. Ani jeden mi to už teraz nemôžu potvrdiť ani vyvrátiť, keďže obaja zomreli už dávnejšie.

„Mirka, si v poriadku? Vyzeráš, ako keby si videla ducha," prehovorila so strachom v hlase.

„Je dosť pravdepodobné, že buď mama alebo otec mohli jeden druhému zahýbať. Čiže to, že som s ním nejako spojená, nemôžeme vylúčiť," povedala som úprimne.

Už iba pri uvedomení si toho, že by som bola naozaj jeho sestra, mi prišlo nevoľno. Hnusil sa mi, jeho správanie či mimika tváre mi naháňala hrôzu. Striaslo ma, len čo sa mi hlave vynorila spomienka na naše posledné stretnutie. Keby som sa bola inak zachovala a nesúhlasila s jeho požiadavkami, bol by ma isto zabil.

„To mi pripomenulo, dlho som ho nevidela," prehovorila som po ťaživom tichu a uchlipla si z horúceho čaju.

Prešli necelé štyri dni a po ňom nebolo ani pamiatky. Dokonca, mi ani neposielal žiadnu správu. To moje naivné ja si začalo myslieť, že ma proste nechal na pokoji a našiel si niekoho iného. Za čo som bola z jednej strany rada, no z tej druhej... neželala som nikomu, aby ho spoznal, tak ako ja. Okrem toho, keby bol reálne môj brat, isto by ma nenechal iba tak.

„To je dobré, nie?"

Predtým, než sa stačil v Sandre ukotviť aspoň kúsok nádeje, ihneď som ju priviedla do sveta reality. „Zlé, jedine zlé. To znamená, že niečo plánuje."

„Prosím ťa, isto preháňaš. Už sa ti dlho neozval. To môže znamenať jediné, máš od neho pokoj," poznamenala s istou dávkou nadšenia v hlase.

Preháňam, nepreháňam? Ťažko povedať. Teraz, keď nad tým premýšľam po ceste domov z práce, tak mám taký zvláštny pocit. Možno to bude tým, že som ho opäť nikde nevidela. Žeby mi predsa len zmizol zo života? Aj tak časť zo mňa by rada vedela pravdu... ozaj je možné, aby bol môj brat?

Tok mojich myšlienok prerušila správa, pričom sa temným večerom rozľahol starý známy zvuk. Bez váhania som mobil vybrala a zahľadela sa na správu v mobile. 

Nadvihla som prekvapene obočie a pozerala sa s otvorenými ústami na obrazovku. Žmúrila som do vysvieteného displeja až som mala pocit, že mi to svetlo vypáli sietnice.

Slovenská polícia pred pár dňami zatkla muža, ktorého podozrieva z niekoľkých sériových vrážd. V posledných pár mesiacoch mal muž zabiť a pohlavne zneužiť ženy vo veku od 26 do 31 rokov.

Ženy mali niečo spoločné, všetky mali hnedé vlasy a modré oči, stredne vysoké so štíhlou postavou. Avšak ich povolanie bolo odlišné. Polícia...

Nedočítala som to, pretože som pomaly nevidela cez slzy. Netušila som, či to sú slzy šťastia alebo smútku za tými úbohými ženami. Popis žien úplne sedel na mňa. Ako keby hľadal niekoho podobného mne alebo rovno mňa. Skontrolovala som ešte narýchlo priloženú fotku. Bol to naozaj on! Všetko sedelo. Horela som zvedavosťou, čo ho čaká, prípadne tam mohli uviesť jeho príbuzných, a tak som sa chtiac-nechtiac ponorila znova do čítania.

Polícia sa snaží nájsť dôkazy, ktoré by ho usvedčili a tým dostať z neho priznanie. Medzitým sa však páchateľovi podarilo ujsť a momentálne je na slobode.

Čože? Čo prosím? Na slobode?

„Sestrička, sestrička moja najkrajšia," ozval sa za mnou známy hlas.

Zatajila som dych a moje vnútro zvierala neviditeľná chladná ruka. Držala som v skrehnutých rukách mobilný telefón, zatiaľ čo som za sebou počula nenáhlivé kroky. Ani som sa nenazdala a stál tesne za mnou. Neodvážila som sa ani pohnúť. V tom som kútikom oka zahliadla prudký pohyb. Než som stihla zareagovať, jedna jeho ruka ma silno chytila za plece a s tou druhou mi pridržal niečo pred nosom.

Celý svet okolo mňa sa začal nekontrolovateľne krútiť a cítila som, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Jediné, čo som dokázala vnímať bol sladkastý zápach, ktorý napĺňal celé moje vedomie. Dokonca prekryl aj jeho parfum, ktorý som cítila iba minimálne. Ani som sa nenazdala a moje nohy vypovedali službu. Podlomili sa mi kolená a moje viečka sa s prichádzajúcou temnotou zatvárali. Až som sa napokon celá ocitla v čierno-čiernej tme.

...

„Sestrička, už si hore?"

Prebudil ma otravne sladký hlas. Rozospato som otvorila oči a čakala som, než si môj zrak privykne na slabo osvetlenú miestnosť. V hlave som cítila neznesiteľnú bolesť, ktorá mi pulzovala v mysli ako hlučný budík, pričom tento sa nedal vypnúť. Dosť skoro som zistila v akej zlej situácii sa nachádzam. Sedela som pripútaná ku stoličke uprostred zapáchajúcej izby v nejakom polorozpadnutom dome. Všade navôkol sa vznášal podobný zápach, kvôli ktorému som vtedy stratila vedomie. Avšak, teraz sa do mojich a aj jeho pľúc nedostávala taká dávka, ako predtým mne samotnej.

„Vidím, že už áno. To som rád, pretože si spolu užijeme veľa zábavy," zasmial sa, pričom sa vďaka ozvene jeho smiech zdal trochu zlovestnejší.

Nespokojne som sa zahniezdila na stoličke a v duchu si rátala svoje šance na útek. V mojom súčasnom stave som nedokázala prísť na žiadne rozumné východisko, keďže mojím vnútrom stále prechádzali vlny strachu a ničili celé moje zdravé uvažovanie. Všimla som si, ako sa pohol mojim smerom. Ja som odpovedala prestrašeným pípnutím, ktoré som proti svojej vôli vypustila z úst. Totižto stále som mala v hlave tie slová, ...ktorého podozrieva z niekoľkých sériových vrážd. V posledných pár mesiacoch mal muž zabiť a pohlavne zneužiť ženy...

„Ale no tak, mňa sa predsa nemusíš báť. Veď som tvoj braček, no nie?"

„A-ako to?"

Prestrašene som vytreštila oči, keď som si uvedomila, že som to vyslovila nahlas. Hold, aj napriek tomu, že som sa strácala v nekonečnom vesmíre hrôzy a strachu, tak som súčasne bola aj zvedavá. Bol to skutočne môj naozajstný brat? Vrah a násilník?

„Ako sa pýtaš? Nebuď smiešna. Veď nosíš náhrdelník, ktorý som ti kedysi daroval."

Náhrdelník? Potichu som zahrešila a neveriacky som vypleštila oči, keď som si tie súvislosti pospájala. Stalo sa to veľmi veľmi dávno...

Ten náhrdelník nebol zo začiatku môj. Stal sa z neho darček priateľstva. Venovala mi ho kedysi veľmi vzácna osoba, ktorá ho dostala od svojho brata. Tou osobou bola moja najlepšia kamarátka Veronika. Od malička sme sa spolu hrávali a trávili neskutočne veľa času spolu. Mala som ju rada a jej smrť ma doteraz veľmi bolí. Doteraz, mám v srdci hlbokú ranu, pretože to miesto, ktoré patrilo iba jej, je už veľmi dlho prázdne. Stále z neho vytekajú potôčiky krvi v podobe nenahraditeľných smutných, no o to krásnejších spomienok.

„To ty si ju zabil," prehovorila som, no už teraz bol môj hlas bez známok strachu. Skôr hnevu a plného výčitiek.

Z tieňa sa vynorila postava, ktorá sa dvomi dlhými krokmi objavila priamo predo mnou. Zohol sa ku mne až tak blízko, že sme sa skoro dotýkali nosmi. Nevedela som, prečo mi je jeho parfum tak veľmi povedomý, no teraz som to vedela s istotou. Bola to totižto Veronikin parfum. Jemné korenisté odtiene zahalené do ľahkých zákutí sladkých ruží. To bolo presne to, čo som si doteraz jasne pamätala.

Hľadela som do očí tak rovnakých, no súčasne tak odlišných, než aké mala kedysi moja kamarátka. Mali ich skoro úplne rovnaké, až na to, že jeho boli skazené a plné nenávisti.

„Čo si to povedala?" spýtal sa mrazivo tichým hlasom.

„Keby si ju nebol stále sledoval a strážil, nemuselo sa to nikdy stať! Bol si ňou úplne posadnutý, ona sa ťa bála! To ty si na vine, Boris. Spamätaj sa, konečne!"

„O čom to hovoríš? Veď ty si moja sestra, pretože... pretože máš ten náhrdelník a si jej podobná. Žiadna žena, ktorú som našiel náhrdelník nemala. Došlo mi, že sa za ňu iba vydáva. Ale ty... ty musíš byť ona!"

Pravda bola, že sme boli s Veronikou podobné, no tým sa podobnosť končila. Obe sme mali inú povahu a každá chcela v živote dosiahnuť niečo iné. Ja som chcela vypadnúť z tohto mesta a vybudovať si skvelú kariéru a ona sa chcela čo najskôr usadiť. Ako sa hovorí, každý sme jedinečný.

„A keď nie, tak..." V očiach sa mu nebezpečne zablyslo, ako sa odmlčal uprostred vety. Potom sa však opäť rozrečnil, „tak to už nemá význam. Moja sestrička... Čo som to urobil!?"

Doslova som videla ako sa v jeho tvári miešajú rôzne emócie. Niektoré boli plné bolesti a smútku, druhé boli nevraživé až neznesiteľne znepokojivé. Pri nich som mala pocit, ako keby ma vedel iba tým pohľadom zaživa upáliť a stiahnuť z kože. Až teraz sa moje varovné kontrolky opäť rozblikali. Vedela som, že je zle a prekročila som hranicu, ktorá bola dlhé roky zabarikádovaná.

„Nie, to nemôže byť pravda, to proste nie," mumlal si popod nos, ako sa mi otočil chrbtom.

Odbehol si niekam za mojim chrbtom, pričom stále niečo nezmyselne trepal. Začula som otvorenie fľaše a jej obsah sa niesol vzduchom. Ten istý sladkastý nádych bolo teraz opäť neznesiteľne blízko mňa.

Vrátil sa znova predo mňa, držiac v rukách handru, z ktorej ešte stále kvapkala bezfarebná tekutina. Od strachu sa mi rozšírili zreničky, rovnako ako som sa kŕčovito snažila dostať sa z tých povrazov.

„Nie! Prosím... Boris, prosím ťa..."

Moje námietky a ani prosby neboli vyslyšané. S úplne prázdnym pohľadom a nečitateľnou tvárou mi priložil handru k môjmu nosu. Neviem ako dlho trvalo, než ju dal preč. No isto viem, že som sa ponárala do sveta, na ktorý som už dávno chcela zabudnúť.

...

„Mirka, Mirka? Si si istá, že nás tu nenájde?"

„Mhm," prikývla som na súhlas a otočila sa, čeliac už teraz trochu viac upokojenejších čokoládových očí.

Nachádzali sme sa v lese, ani jedna sme nevedeli kde presne. Bolo nám to jedno, hlavne, že sme boli ďaleko od neho. Niečo, niečo mi na ňom vadilo. Niečo mi hovorilo, že je zlý...

Mlčky sme sedeli na rímse jedného opusteného domu, pričom nám v jemnom letnom vánku viali vlasy. Všade sa navôkol sa niesol pokoj a upokojujúci spev vtákov. Cez koruny stromov presvitali občasné záblesky svetla a na krátky moment ma dočasne oslepili.

Všetok pokoj a kľud sa rozplynul, akonáhle chlapčenský hlas prerušil oázu nášho naivného bezpečia. Bolo to tak nečakané a zastihlo nás to nepripravené. Zlyhala som, našiel nás. Nebola to iba jeho chyba, ale aj moja. Obaja sme niesli vinu za to, čo sa stalo. Nebyť tej skrývačky...

„Tak tu ste. Našiel som vás!"

Preľaknuto sme nadskočili a vytiahli nohy na zem. V ústrety sme boli tvárou v tvár nahnevanému Borisovi, ktorý na nás škaredo zazeral.

„Mazaj domov, ihneď!" skríkol na Veroniku.

Pozrela som sa na ňu, uvedomujúc si, ako sa o pár krokov od neho vzdialila. Bála sa ho, to bolo jasné. Ako jej kamarátka som sa jej chcela zastať, predsa len kamarátky držia spolu. V tej detskej hlúposti som si neuvedomovala, čo sa mohlo stať.

Chcela som sa dostať medzi nich, no Veronika ma zastavila. Posledný krát sa na mňa smutno pozrela a vydala sa smerom k nemu. Už vtedy bola múdrejšia ako ja. Vždy bola...

Nechápala som tomu, a tak som ju prudko zastavila. Boris ju chytil za druhú ruku a pár sekúnd sme sa o ňu naťahovali. Než sme si stihli uvedomiť, že sme až nebezpečne blízko schodov, bolo už veľmi neskoro. Veronika sa nám vyšmykla z rúk a padala rovno dole schodmi.

Ja som len stihla do prázdna hmatkať rukou a kričať jej meno v čistej panike. O nič lepšie na tom nebol Boris, ktorý len skamenelo stál s rukou vystretou pred seba, ako keby ju mal obarenú. Slza mi stiekla po tvári pri pohľade na jej bezmocne ležiace telo plné modrín a posiate čerstvou krvou.

No, v tom sa stalo niečo, čo som videla prvýkrát. Veronika sa na mňa zdola pozrela a zamávala mi. V tvári sa jej zračilo porozumenie a hlavne, odpustenie.

...

„Miriam? Mirka?"

Ani som nestihla otvoriť oči, keď ma niekto silno objal. Cítila som na hrudi mokrú mláčku a domyslela som si, že to budú niečie slzy. Keď som ich otvorila, potvrdilo sa mi to. To Sandra ma tuho objímala a plakala mi v náručí.

„Čo-čo sa stalo?" nesúrodo som začala koktať.

„Chytili ho, tesne predtým ako sa chcel zabiť. Ty si bola skoro mŕtva. Podarilo sa im ťa oživiť, v poslednej chvíli. Vďakabohu, že si v poriadku. Som tak rada! Ani nevieš ako!" stískala ma naďalej, pričom mňa hrialo pri srdci, že som mala niekoho, kto sa o mňa takto bál.

„Ako?" bolo všetko, čo zo mňa vyšlo.

„Nebudeš tomu veriť, ale vraj nejaké dievčatko prišlo na políciu a povedalo im, kde toho hľadaného muža nájdu. Zhodou okolností, tam našli aj teba. Nie je to zvláštne? Mali by sme to dievča nájsť a poďakovať mu."

„To netreba, ja som s ňou už bola."

So slzami v očiach som sa pozrela na čisto modré nebo z okna nemocnice. Slané kvapôčky sa mi znova rozkotúľali po líci a skoro nepočuteľným hlasom som vyslovila tiché „ďakujem".