Pokiaľ ste nečítali prvú časť, odporúčam vám tak spraviť. Bude vám to dávať väčší význam. 

„Ako vám môžem pomôcť?"

Policajný strážnik si ma unudene premeriaval a popritom sa lenivo opieral o opierku stoličky. Vyzeralo to tak, že práve rozmýšľal čo si dá na obed, keďže mu pohľad sem-tam zabehol na obedové menu na papieri pred ním.

„Vec sa má tak, že jeden muž ma neustále prenasleduje, vypisuje mi a..."

„Pani," začal, pričom mi vbehol neslušne do reči.

„Slečna," opravila som ho namosúrene.

„Slečna," prevrátil očami a pokračoval, „pri všetkej úcte, myslím si, že to beriete až moc vážne. Okrem toho, nemáme dôkazy, že by robil niečo protizákonné."

Pri každom slove z jeho úst odlietavali hromady slín, sprevádzané nemotorným gestikulovaním. Pri poslednej vete si jemne prešiel po vydutom bruchu a spokojne sa na stoličke pomrvil.

Donútila som sa potlačiť úškrn znechutenia a zachovať si pomerne kamennú tvár. Aj keď by som mu po jeho poslednom prehlásení radšej jednu vrazila. Možno mi išlo o život, a vlastne som dosť riskovala, keď som sa konečne rozhodla ísť na políciu.

„Vy to nechápete, on mi vypisuje rôzne správy... a bojím sa. Neviem čoho je schopný," priznala som úprimne a podala mu mobil s tou nechutnou správou.

Prešedivený policajt si vzdychol a zabodol svoje hnedé oči do tých mojich modrých. Poškrabal sa na hlave, pričom sa mi v hlave samovoľne vynoril obraz dobre živenej opice.

„Vidím to tak, že máte ctiteľa. Mali by ste byť rada, žena vo vašich rokoch..."

„Prosím?!" zvýšila som hlas a zvraštila obočie. „Ako si to môžete dovoliť? Okrem toho, nie som až tak stará." zdvihla som sa zo stoličky a nebyť príchodu jeho kolegu, asi by som sa na neho vrhla.

Normálne som nebola taká výbušná, ale posledné dni mi dávali zabrať. Prebdené noci som už prestala rátať a moje myšlienky vždy zablúdili jeho smerom. A keď nie, tak vždy bol niekde okolo mňa. Tajne ma sledoval a ja som to už pomaly nezvládala. Ani fyzicky a ani psychicky.

„Pani, to bude akési nedorozumenie," prehovoril jeho mladší kolega.

Neuniklo mi, že pri oslovení sa starému policajtovi vytvoril na tvári potmehúdsky úsmev. To ma vytočilo ešte viac. Prekrížila som si ruky na hrudi a zamerala som sa na muža, ktorý k nám pribudol. Ešte som im obom venovala pohľad, z ktorého priam sršali blesky.

„Ak ma nájdu mŕtvu, tak vy ma budete mať na svedomí."

Otočila som sa na podpätku a vybrala sa von z policajnej stanice. Bála som sa, to áno, ale nepotrebovala som, aby ma tam niekto urážal a vysmieval sa mi. Až keď som bola vonku a úspešne odignorovala hlasy policajtov, aby som sa vrátila, mi to došlo. Dokopy som nevyriešila nič. Absolútne nič. Ten muž môže slobodne pokračovať v sledovaní, a dokonca sa ku mne môže aj naďalej priblížiť. Znova ma opantali pocity bezmocnosti a náhleho pocitu beznádeje.

Sandra sa obetovala a zobrala za mňa dennú zmenu a ja som to pokašľala. Alebo oni? Jej obeta vyšla na zmar a mne to začalo byť ľúto. Kráčala som porazenecky smerom k vlakovej stanici, priamo domov. Potom som sa však zarazila a bola som pripravená vrátiť sa na policajnú stanicu. Bola som ochotná prekusnuť tie reči a donútiť ich, aby ma konečne brali vážne.

„Miriam?"

Začula som tichý hlas, vychádzajúci z jednej uličky po mojom pravici. Pohľadom som hľadala niekoho, kto ma oslovil menom, ale nikoho som nevidela. Prišlo mi to zvláštne, a tak som sa odvážila o dva kroky vpred. Len čo som tak spravila, niekto sa na mňa vrhol a zatiahol ma za roh. Bola som tak prekvapená, že som stihla vydať zo seba nesúrodé zachrapčanie.

Už iba z jeho profilu som ho spoznala. Bol to ten muž, ktorý ma sledoval. Teraz som mu bola najbližšie, tvárou v tvár. Pohltil ma jeho sladkastý parfum, ktorý mi už bol prekvapivo známy. Bolo to, ako keby to bol parfum mojej nebohej mamy alebo otca, ktoré som dôverne poznala. Čím to asi tak bolo?

Ťahal ma pár metrov od cesty, aj napriek tomu, že som sa značne vzpierala. Na to, aký bol vychudnutý mal stále viac síl ako ja. Koniec koncov, bol aj o hlavu vyšší ako ja. Keď usúdil, že sme dosť ďaleko, celou silou ma šmaril o stenu. Na moment som videla zahmlene, ponorená do bolesti, ktorá ma v momente zaplavila ako studená sprcha. Než som sa stihla spamätať, prikročil ku mne a zlomyseľne sa usmial.

„Sama si to robíš ťažšie. Čo som také spravil, hm?"

Prestrašene som sa na neho pozrela, neschopná pohybu. Párkrát zopakoval tú otázku, pričom postupne sa jeho hlas menil na krik. Vyzeral ako šialenec, opakoval stále to isté a stále na mňa upieral pohľad s vytreštenými očami. Slzy som mala na krajíčku a v duchu si nadávala na svoju hrdosť na polícií.

Všetky myšlienky sa mi zrazu vyparili z hlavy, ako ma jeho ruka poslala k zemi. Tak rýchlo zasvišťala vzduchom a dopadla na moje líce, že som si to skoro ani neuvedomila. Avšak sila a spolu s tým aj bolesť, ma zrazili na kolená. Potoky slanej tekutiny sa mi v momente vytlačili z očí a rinuli sa prúdom po mojej tvári.

„Chcel som to po dobrom, ale ty na to ideš po zlom. Fajn! Ako chceš!" zvrieskol na plné hrdlo a donútil ma pozrieť sa na neho. „Tvoja návšteva u polície, nezostane nepotrestaná."

„Čože?" Ale, ja som..."

„Čo? Čo si tam bola? Ukradol ti snáď niekto niečo?"

Otvorila som ústa, pripravená obhájiť sa, ale nič z nich nevychádzalo. Môj zdravé zmýšľanie a pokoj odišli hlboko do úzadia. Zrovna vtedy, keď som ich najviac potrebovala.

„Nie, počkaj..." odmlčal sa a zamyslel sa na sekundu. „Nie, myslím, že som ti nič neukradol. Ale späť k tomu..." Jeho pohľad sa v momente zmenil, teraz z neho sršal čistý hnev. „Myslíš, že som sprostý?!" zakričal, pričom mu v očiach nebezpečne iskrilo. Ako plamienky spaľujúceho ohňa horiaceho v pekle.

„Zistil som si dačo o tvojej kamarátke Sandre. Vieš, že má zlaté dcéry? Ako obrázok," usmial sa na mňa ako šialenec, čakajúc na moju reakciu.

„To nemôžeš," poznamenala som. Pomaličky moja tvár naberala bledší a bledší odtieň, ako som si to postupne uvedomovala. „To nemôžeš!" skríkla som v momente ako som si predstavila zlomenú Sandru plačúcu na hrobe jej detí.

„A dosť!" Napriahol sa a znova mi jednu vrazil. Teraz som však cítila ako mi jeho ostrá päsť rozbila spodnú peru. Zatackala som sa, len-len som sa že som sa znova nezosypala. „Nikto mi nebude hovoriť, čo môžem a čo nie. Rozumela si?!" precedil cez zuby, blízko mojej tváre. Pomaličky som skrčene prikývla, nemala som inú možnosť. Bol v takom amoku, určite by ma bol schopný zabiť.

„Tak a teraz. Ešte raz pôjdeš na políciu, tak za seba neručím. Buď ty alebo Sandra si to pekne zliznete."

Podišiel ku mne bližšie a ja som ako preľaknutá laň uhla. Svojim telom mi však k úteku zabránil a moje telo zostalo prilepené ku chladnej stene. Triasla som sa a on si to všimol, bol z toho nadšený. Pohľadom plným nepríčetnosti nasával moju vôňu a mimovoľne sa vyškieral.

Ja som sa potichu modlila, aby to už všetko skončilo. Bola som v takom šoku, že som sa nezvládala ani pohnúť, či niečo povedať. V ústach som zacítila horkastú krv a zmučene som privrela oči.

„Rozumela si mi? Že sa to už nebude opakovať?" spýtal sa o niečo pokojnejším hlasom.

Prestrašene som prikývla. Nechcela som, aby mi znova ublížil a teraz by som asi spravila hocičo. Až tak som bola k smrti vystrašená.

„Výborne. To by sme mali," spokojne sa usmial a potľapkal ma po hlave ako dobrého psa. Prekvapene som na neho pozrela. Vôbec netušil, čo spravil. Vôbec mu to nedochádzalo. Odstúpil odo mňa a zobral sa na odchod.

Už keď som si myslela, že zabočí za roh, otočil sa. „Skoro som zabudol. Uvidíme sa čoskoro, sestrička."

Zasekla som sa v pohybe a moje srdce vynechalo úder. V mojej hlave nastal totálny výbuch. Bola som v takom veľkom šoku, že som skoro zabudla dýchať. Podlomili sa mi kolená a vložila som si hlavu do dlaní.

Toto sa mi musí iba zdať! Ten odporný človek, ktorý ma sleduje a vyhráža sa mi...On proste nemôže byť môj brat! 

A čo bolo horšie... nemala som sa ako brániť.