Dni ubiehali ako voda, pričom každý jeden deň bol rovnaký. Ráno vstať, umyť sa, ísť do práce, z práce domov a spať. Všetky dni sa mi zlievali do jedného a z týždňov boli mesiace, napokon aj roky. Je pre mňa ťažké si priznať, že vo svojej súčasnej práci pracujem už tri roky. Tri roky plné úplne obyčajnej a rutinnej roboty, ktorej som mala plné zuby.

Pracujem ako čašníčka v jednej kaviarni, avšak mimo môjho bydliska. Pravdupovediac, mesto alebo skôr dedina, v ktorej bývam je strašný zapadákov. Dokonca, kvôli takej práci ako je čašník a čašníčka musím ísť do iného mesta.

Snívam o tom, že sa jedného krásneho dňa odtiaľto vyparím a budem môcť žiť v meste, v ktorom budem mať perspektívne podmienky na prácu. Na moju smolu nemám dosť peňazí a nezarábam toľko, aby mi banka dala hypotéku. Dennodenne sa pozerám na nové pracovné ponuky, ale žiadna mi nesadla. Alebo som prišla na pohovor a nezobrali ma. Moja túžba byť niekde inde a stať sa iným človekom naďalej zostávala iba mojou fantáziou.

Takpovediac som si na svoj stav zvykla, a dokonca sa z kolegýň stali kamarátky v mojej terajšej práci. Jedna z nich cestovala so mnou domov a bola v podobnej situácii ako ja. A vlastne možno horšej, keďže mala aj deti, na rozdiel odo mňa.

Zrovna sme sa vracali po dlhom pracovnom dni domov vlakom. Bola som veľmi unavená a skoro vôbec som ničomu nevenovala pozornosť. A dokonca som nedbala na to, že vlak opätovne pristavili nado raz. Aj napriek tomu, že sa ku dverám rozbehlo milión ľudí, nastúpila som medzi prvými. Sadala som si do jednej voľnej štvorky, nasledovaná mojou kolegyňou Sandrou. Posadila som sa a ako vždy som sa vyzliekala z kabáta, nakoľko už v posledných dňoch začali vo vlakoch kúriť.

Kútikom oka som zahliadla, ako sa začala tvoriť rada. Celá chodbička bola ucpatá nervózne frfľajúcimi ľuďmi, ktorí namosúrene gestikulovali. Pohľadom som našla zdroj toho, vďaka čomu bolo cez chodbičku nemožné prejsť.

Za všetok tento nepokoj mohol muž, ktorý stál kúsok od nás. Nepohnuto na nás tupo civel. Najprv som si myslela, že pozerá na niekoho iného, niekam za mňa. Čo bola prirodzene blbosť, nakoľko za mnou bola pripojená ďalšia štvorka a jediné čo mohol vidieť bola niečia hlava, maximálne chrbát.

Celkom pomaly mi docvaklo, že sa pozerá priamo na mňa. Vôbec ho netrápili ľudia, ktorým evidentne zavadzal. Jedinú svoju pozornosť venoval mne. Bolo mi to viac, než len nepríjemné. Niekde som čítala, že keď na vás človek dlho uprene hľadí, tak vás chce buď zabiť alebo sexuálne zneužiť. A práve to som si vtedy uvedomila.

Uhľa som na okamih pohľadom, na čo som zistila, že na mňa stále zíza. Bola som nejako donútená sa znova na neho pozrieť. Zdalo sa mi, ako sa pod jeho pohľadom scvrkávam a prišlo mi, ako keby pozeral rovno do mojej duše. Snažil sa odhaliť niečo, čo nie je navonok badateľné.

Našťastie ho ľudia za ním donútili pohnúť sa, a tak sa náš očný kontakt prerušil. Vydýchla som si a celú cestu som bola opäť myšlienkami úplne inde. Keď prišiel čas príchodu na moju zastávku, tak som zobrala svoje veci a vystúpila som. Sandra bola už dávno fuč, keďže vystupovala na zastávke predo mnou.

Všade panovala tma, ktorú miestami narúšalo miestne osvetlenie, ktorého bolo strašne málo. Mohlo za to toto mesto, nakoľko bolo neskutočne malé a väčšina ľudí radšej odišla. A ja som si želala to isté...

Kráčala som po chodníku, smerom k môjmu domu. Fúkal nepríjemný chladný vietor, vďaka ktorému som trochu zrýchlila. V mysli sa mi už vynárali obrazy mojej teplej postele, na ktorú som sa plánovala ihneď zvaliť.

Bola som natoľko pohrúžená do svojich úvah, že som si nevšimla postavy, ktorá išla predo mnou. Prešiel mi mráz po chrbte a všetky moje zmysly ma varovali. Bol to ten muž z vlaku. Spoznala som ho vďaka tomu, že sa neprestajne za mnou otáčal.

Nahovárala som si, že proste zabočí a ja budem môcť bezpečne pokračovať ku mne domov. Vnútornosti sa mi bolestivo zvíjali pri každej odbočke, ktorú minul. Stále sa obzeral za mnou a snažil sa silou pohľadu vynútiť môj očný kontakt.

Mohla som, samozrejme odbočiť sama, ale nechcelo sa mi v tejto zime predierať ulicami s možnosťou, že ma ešte bude asi sledovať. A tak som porazenecky začala pri chôdzi šmátrať v kabelke po mobile. Naschvál som spomalila, aby som zistila jeho reakciu. Zarazilo ma, že spomalil aj on. To už som mala v ruke mobil a vytáčala som Sandriné číslo.

Naznačila som jej, že niečo nie je v poriadku a že s ňou potrebujem hovoriť. Umelo sme udržiavali náš rozhovor a na moje šťastie, muž konečne odbočil. Aj keď prechádzal cez prechod, stále sa pozeral na mňa. A aj keď bol na druhej strane, jeho oči ma neustále prepaľovali pohľadom. Keď som minula jeden z panelákov, až potom mi zmizol z dohľadu.

Stále som sa pozerala pred seba, za seba a vedľa seba, či ho náhodu neuvidím. Bola som tak vystresovaná a unavená, že sa mi zdalo, ako keby sa každý tieň formoval do nejakej ľudskej siluety. Rozrušene som jej niečo habkala do telefónu, pričom som ani raz nespustila pohľad z chodníka a budov.

Pretelefonovali sme celú cestu a zložila som to až potom, čo som prišla domov. Ešte stále mi bilo splašene srdce a prerývane som dýchala. Nebudem klamať, v tú noc som veľa nenaspala, aj keď som bola príšerne unavená. V podvedomí som stále počula praskanie parkiet, ako keby sa zámerne niekto okolo mňa prechádzal. Studená sprcha bola to, že zakaždým čo som tápala v tme po nejakom narušiteľovi, izba bola úplne prázdna. Bola som si istá, že tam niekto je. Jednu chvíľu som si myslela, že bláznim. Skončilo to tak, že som možno spala približne dve hodiny.

Na druhý deň ráno som sa utvrdila v tom, že to bol proste náhodný muž, ktorý bol len divný. Veď, všade okolo nás sú zvláštni ľudia a ich správanie si nevieme vysvetliť. A s veľkou pravdepodobnosťou som ho videla naposledy. Učičíkaná touto myšlienkou som sa vybrala do práce.

Všetko prebiehalo ako zvyčajne. Pešo som sa vybrala na vlakovú stanicu a odtiaľ autobusom do kaviarne. Prezliekla som sa a čakala nových zákazníkov. Skoro ráno ich býva celkom veľa, nakoľko káva po ráne je pre niektorých ako samozrejmosť. Obslúžila som pár ľudí a sem-tam som pozametala podlahu. O pár minút neskôr prišla aj Sandra a už sa ma stihla povypytovať na moju včerajšiu skúsenosť. Všetky jej otázky som zodpovedala s humorom a miernym úsmevom. Potom mi však zmizol z tváre, keď som ho zočila sedieť pri jednom stole.

Mierne brčkavé hnedé vlasy, zostrihané po bokoch. Ostro rezaná tvár s ostrou bradou a s trochu väčším nosom. Jemne privreté hnedé oči s ústami stiahnutými do úzkej čiary. Mal dosť kostnatú postavu a zo včerajška som si uvedomila, že je možno o hlavu vyšší ako ja. A rovnako ako včera večer, aj dnes mal ten istý pohľad. Pohľad predátora, ktorý si vyhliadol svoju novú korisť.

Až tak som sa zľakla, že som upustila džbán vody na zem. Všetci sa na mňa prekvapivo pozreli, zatiaľ čo ja som sa už načahovala po handru. Sandru som očami prosila, aby objednávku vybavila za mňa. Videla, aká som z neho vykoľajená, a tak sa podvolila.

Onedlho za mnou s obavami v očiach pristúpila so slovami: „vyžiadal si teba."

Zbledla som a chytila sa linky, ktorá bola za mnou. Stále som na sebe pociťovala jeho pohľad. Za ten celý čas zo mňa nespustil zrak, čo mi odsúhlasila aj Sandra. Jediné, čo som mohla spraviť bolo to, že za ním pôjdem. Nerozumela som, prečo mám z neho taký strach a prečo mi neustále vyskakuje husia koža. Bola to moja intuícia, ktorá mi zakaždým opakovala, nech sa držím čo najďalej od neho.

Hovorila mi, nech ho proste necháme odísť a pravdepodobne by si aj tak nič drahé neobjednal. Aj napriek Sandriným rečiam, som za ním išla. Z časti to bolo aj preto, aby som sa strachu z neho zbavila. Veď to bol iba obyčajný chlap. Divný, strašne divný chlap.

Nasadila som ľahký úsmev, ktorý skôr vyzeral ako zúbožený úškrn žiaka, ktorý má ísť pred tabuľu. Možno sa mi to iba zdalo, no všimla som si, ako sa kútiky jeho úst nadvihli. Ustráchane som sa pred neho postavila a spýtala sa čo si praje. Nervózne som si žmolila ruky, ktoré som mala zrazu mokré ako keby som si ich práve umývala.

Muž mi naznačil, aby som sa k nemu naklonila. Najprv som na neho nechápavo civela a zopakovala klasickú otázku. Došlo mi, že trvá na tom, aby som sa k nemu zohla. Zbežne som prešla pohľadom po ostatných zákazníkoch, a keď som si bola istá, že nás nikto nepozoruje, so srdcom v hrdle som sa nahla.

„Poviem ti, ako to bude ďalej prebiehať," prskol mi do tváre a v sekunde ma zdrapil za lakeť.

Prekvapená jeho reakciou som skríkla a vzpriamila sa. Za chrbtom som začula kroky, na čo sa muž, ktorý ma držal postavil. Stáli sme iba pár centimetrov od seba, a tak aby som to počula iba ja, mi do ucha pošepkal.

„Spravím ti to, čo som spravil aj tým druhým ženám."

Vytreštila som oči od hrôzy, pričom on sa so slizkým úsmevom odtiahol. V tom vedľa mňa už stála Sandra a v momente ma oslobodila z jeho zovretia. So spokojným úškrnom sa od nás vzďaľoval a aj teraz sa na mňa neustále obzeral.

Všetci na nás hľadeli a mne sa nahrnuli slzy do očí. Stála som tam ako skala v úplnom šoku, neschopná pohybu. Moja myseľ neustále opakovala jeho posledné slová. Podvedome som ich potichu zopakovala, na čom sa zviezla na zem.

Nič viac si nepamätám, len to, ako ma Sandra dotiahla do skladu. Jemne ma usadila na zem letmo skontrolovala môj stav. Opakovala mi, že sa nič nestalo a že bude všetko v poriadku. Mám na to proste zabudnúť a tváriť sa, že to bol iba chorý muž.

V tom mi zavibroval mobil. Neochotne som ho vybrala z vrecka a zahľadela sa na displej.

Mobil mi vypadol z rúk a skotúľal sa až na zem. Slzy mi už tiekli potokom, nevedela som ich zastaviť. Z úst sa mi vydral tichý vzlyk. Cítila som sa, ako keby mi vrazil niekto päsťou do brucha. Môj život už nebol taký istý.

Všetko sa zmenilo, ale prečo? Kto bol ten muž? Čo odo mňa chcel?