Všetci majú svoj domov radi. Predsa len, všade dobre, doma najlepšie. Teda, aspoň tak sa to hovorí. Existujú však aj výnimky. Niektorí ľudia svoj domov neznášajú. Buď je to kvôli príbuzným, spolubývajúcim alebo jednoducho kvôli tomu samotnému miestu.

Ja patrím k tým výnimkám. Ja domov ísť nechcem. Bojím sa, trasiem sa iba toho pomyslenia na to povedomé miesto, na tú ulicu, ľudí a tie dvere do bytu. Je to kvôli nemu. On za všetko môže.

Aj keď ho priamo nevidím, viem, že tam je. Cítim ten jeho pohľad, ktorým mi prebodáva chrbát. Keď sa otočím, aby som mu čelila, je vidno iba jeho tieň, ktorý sa krčí v rohu mojej izby. Nemôžem sa ho zbaviť, je stále so mnou...

Išla som ku kamarátke prespať, bol tam. Presťahovala som sa dvakrát, bol tam. Kam sa pohnem, je tam. Z nejakého dôvodu ma však nevie sledovať aj na verejných priestranstvách. To je to jediné, čo ma drží nad vodou. Vždy chodím z práce posledná. Snažím sa oddialiť to, čo nevyhnutne má prísť.

Pýtate sa, čo ak to je iba v mojej hlave? Čo ak si to všetko nahováram? Možno áno, možno nie. Bola som a aj chodím psychologičke, ktorá mi moc nepomáha. Áno, dáva mi lieky a áno vypočuje ma. Ale on je stále so mnou. Nič nezaberá, žiadne lieky ani iný stav mysle. Skúsila som snáď všetko. Som v koncoch, meliem z posledného.

„A dosť," povedala som si.

Môj hlas sa ozýval prázdnou kanceláriou, až som sa mierne prikrčila. Aj keď som tu bola sama, povedala som to dosť nahlas.

Dnes nie, proste nie! Ja domov nepôjdem. Nemôžem. Porozhliadla som sa okolo. Cez presklenú stenu som si všimla, že jedine na mojom oddelení sa svieti. Čierne monitory mojich kolegov mi opätovali nemé pohľady a iba tie mi robili spoločnosť. Bolo tu ticho, len slabo sem doliehal zvuk z ulice, kde to stále žilo.

Ja som na to nemala energiu. Chodiť sa zabávať a byť do rána na nohách. Nezvládala som to. A to všetko kvôli nemu. Bral mi chuť do života, oberal ma o cenný čas, ktorého bolo postupne menej a menej.

Nikomu snáď nebude vadiť, keď si moju prácu zmením na domov. Skoro až túžobne som sa zahľadela na válendu, len pár metrov odo mňa. Bola som unavená a točila sa mi hlava. Nebolo až tak veľa hodín a k tomu, nespravila som všetko čo som za tento deň mala spraviť. Skyslo som sa pozrela na biely monitor, až mi to skoro vypálilo sietnice. Zamrkala som a jediným nacvičeným pohybom som počítač vypla.

Keď som si iba pomyslela, koľko práce ma ráno bude čakať, prešla mnou vlna nervozity a menšej paniky. Šéf mi dával dosť zabrať a stále som mala čo robiť. Horšie bolo, že pred pár dňami vyhodili dve moje bývalé kolegyne. Čiže práce pribudlo, nezvýšili mi však mzdu ani nič podobné. Len sa na mojom stole kopili štósy papierov a starosti sa zväčšili snáď stonásobne.

Bežne som sa vracala z práce s bolesťami hlavy a s takou únavou, ktorá sa nedala ani popísať. A k tomu všetkému tam bol on. Aj keď som veľmi, naozaj veľmi chcela spať, nemohla som. Spať v cudzej prítomnosti a s uvedomením toho, že ma neustále niekto sleduje, robilo z môjho spánku neexistujúceho jednorožca. Bola som ako časovaná bomba, čakala som iba na ten moment, kedy úplne vybuchne. Buď ma to bude stáť miesto v práci alebo ma odvezú do nemocnice, či blázinca.

Postavila som sa a ako opitá som sa dotackala k mojej novej posteli. Okamžite som sa na ňu zvalila a dovolila som si zatvoriť oči. Zaspala som, bez jediného problému.

...

Bolo mi zima. Strašná zima, cítila som, ako sa mi celé telo zmieta v triaške. A potom tu bolo ešte niečo. Pociťovala som na predlaktí ostrú bolesť, ktorá prechádzala celým mojim vnútrom. Ako keby ma niekto silno držal za ruku, možno až tak, aby mi zámerne ublížil. Otvorila som oči, najprv pomaly, rozospato... potom som ich však vytreštila od prekvapenia. Bola som doma. Spoznávala som svoju izbu ponorenú do tmy. V pozadí bolo počuť stále sa opakujúce tikanie hodín a môj prerývaný dych.

V sekunde ma opantal pocit cudzej prítomnosti. Bol tu, určite tu bol! Sledoval ma, pozoroval. Chcel zaútočiť, tentokrát som doslova cítila jeho nebezpečnú a zlomyseľnú auru. Teraz bol tento pocit asi najsilnejší zo všetkých. S hrôzou som začala hľadať zdroj toho všetkého.

Padla mi sánka. Moje telo sa naplo a inštinktívne sa odtiahlo. Strach sa mi vnoril až pod kožu a zimomriavky ma obalili ako nejaká veľká deka. Videla som ho, jasne a zreteľne. Prvýkrát som mu čelila v takejto podobe.

Od lampičky zasvietenej na nočnom stolíku sa mu leskla lebka bez jediného vlasu. Namiesto očí mal len prázdne jamky, ktoré zívali prázdnotou. Nos mal dlhý a kostrbatý. Vyzeralo to, ako keby mu ho niekoľkokrát niekto zlomil. Ústa mal roztvorené dokorán, ako keby sa každú chvíľu z nich mal vydrať rev. Namiesto revu však bolo počuť divné mumlanie a chrapčanie. Polovicu tváre mal popraskanú, miestami zhnitú. Tam, kde nebola, navierali na nej pľuzgiere plné hnisu. Z trupu mu vytŕčalo niekoľko končatín. Bola som tak vystrašená, že som ich ani nevedela spočítať. Všetky boli zakončené niekoľkými kostnatými prstami. Okolo neho sa tvoril čierny opar, ktorý ho obklopoval po celú dobu. Niečo ako tieň, ktorý som videla úplne na začiatku.

Dovolila som si uhnúť pohľadom a spočinúť zrakom na svojom predlaktí, ktoré ma začalo svrbieť. Vynímal sa na ňom otlačok prstov, z ktorého sa začali tvoriť pľuzgiere. Presne také, aké mal on na tvári. Doplo mi to, označil si ma.

V momente ma naplo a bezmyšlienkovito som sa nahla pred seba. Skríkla som. Bol iba pár metrov od mojej postele, pričom sa ku mne plazil. Ťarbavými tromi rukami hmatkal pred sebou, v snahe chytiť ma. Z papule sa mu ozývali mne neidentifikovateľné zvuky, ktoré mi ešte väčšmi naháňali hrôzu. Znelo to ako nahnevané a neústupné šepkanie, ktoré mi úplne naplnilo myseľ. Pár sekúnd som nemo civela pred seba opantaná zvukmi, ktoré vydával. Nemohla som sa pohnúť, ani keby som chcela. Niečo alebo niečo mi v tom bránilo.

Možno to bol jeho mŕtvolný pohľad, možno spôsob akým sa ku mne snažil dostať alebo tá jeho ruka, ktorá už bola tesne pri mojej tvári. Snažila som sa kričať, pohnúť sa, skrátka dostať sa z toho omámenia, no nešlo to. Stisla som viečka, nedokázala som sa pozerať na to čierno-čierne prázdno, ktoré mal namiesto očí. A hlavne, nechcela som sa prizerať na to, čo sa mi chystal spraviť.

Zaplavil ma studený pot, ktorý mi začal stekať po tvári. Nič sa však nedialo. Necítila som jeho dotyk alebo náhlu bolesť. Nič. Otvorila som jedno oko, aby som mohla o sekundu nato vyvaliť oči od hrôzy.

Bol tak blízko mňa, že sme sa dotýkali nosmi. Zacítila som smrad rozkladu a závan jeho prekvapivo studeného dychu. Z môjho hrdla sa vydral panický rev, ktorý nešiel zastaviť. Už mi dochádzali hlasivky a on bol stále blízko mňa. Ani sa nepohol, nič nepovedal... len na mňa nemo hľadel. Chcela som uhnúť pohľadom a pozrieť sa inam, ale nebolo mi to dovolené. S pohľadom upretým na neho sa v mojej mysli niečo pohlo.

Niečo tam ako keby prasklo, zničilo moju zdravú myseľ ako domček z karát. Dostala som sa do akéhosi šoku, pri ktorom som sa neustále triasla. Bolo to až tak silné, že som kútikom oka videla, ako sa mi trasú ruky a samotné prsty.

Možno sa mi to iba zdalo alebo snívalo, ako sa mu zdvíhajú kútiky úst. Pochopila som to, vyžíval sa v mojom strachu. Bažil po ňom ako vyhladovaný vlk. Dodávalo mu to akúsi energiu a silu. Bola som jeho potrava, bez ktorej nevedel žiť. Vedela som aj ďalšiu vec, neplánoval ma tak skoro opustiť a možno vôbec.

Zrazu sa obraz predo mnou začal meniť. Všetko kompletne utíchlo a videla som úplne rozmazane. Onedlho sa mi úplne zatmelo pred očami a nič som nevidela. Spanikárila som. Premieňam sa snáď na neho?

„Nemala si ma nikdy opustiť," ozval sa chrapľavý mužský hlas.

Tá veta sa mi ozvala v hlave a kompletne prehlušila moje vedomie. Myseľ sa otriasala v základoch, cítila vstup cudzej prítomnosti. Hádala, kam má zaradiť onen hlas. A to, že nepatril mne samotnej svedčilo o jedinom možnom vysvetlení – dostal sa do mojej hlavy.

Moju myseľ naplnili čudesné a zvrátené obrazy, plné pokrútených ľudí. Väčšina z nich mala deformované tváre, či končatiny a všetci sa pozerali na mňa. Potom sa výjav zmenil na vyškľabených mužov a žien s vyvalenými očami plnými nenávisti. Naťahovali ku mne svoje ruky a niečo kričali. Vôbec som im nerozumela. Keď sa ma jeden z nich dotkol už som to nezvládla.

„Nie!" zvrieskla som, čo mi sily stačili.

Prudko som otvorila oči. Obrátili sa na mňa spýtavé pohľady mojich kolegov. Všetci mi venovali nechápavý, zmätený pohľad, miestami až pobavený. Celá spotená som zízala pred seba, snažiac sa upokojiť svoj zrýchlený dych a búšiace srdce.

Z poza rohu vyšiel môj šéf a rukou mi naznačil, aby som k nemu prišla do kancelárie. Bez slova a s miernym ostychom som sa postavila a poslušne ho nasledovala. Nedokázala som si predstaviť, čo po mne chcel, keďže ešte stále mnou zmietal ten môj... zážitok?

Ani som nezatvorila dvere, muž v obleku predo mnou spustil.

„Máte padáka."

Zarazila som sa s rukou na kľučke. Zbledla som ešte viac a s nahromadenými slzami som sa mu pozerala do tváre. Bez štipku záujmu hľadel do svojho monitora a vôbec mi nevenoval pozornosť. Ukázal len tak mimochodom na dvere, že môžem ísť von.

„Ale... ale to predsa..." môj hlas najprv znel hrubo a chrapľavo, a tak som bola nútená zakašľať. „Ja tú prácu potrebujem, to nemôžte."

„Nepočuli ste ma?" Na dôraz svojich slov sa konečne na mňa pozrel. „Máte padáka a hotovo. Pozrite, nepotrebujem tu zamestnanca, ktorý mi tu vyspáva a vôbec nestíha."

„Ja vám to vysvetlím," nenechala som sa odbiť.

„Mám zavolať ochranku?"

V tom mi srdce vynechalo úder. Nebolo to kvôli tomu, čo povedal, ale kvôli scéne predo mnou. On... on tu bol. On bol za jeho chrbtom! Opieral sa o šéfove ramená, pričom bolo jasne vidno, že šéf o tom nemá ani potuchy. Stalo sa to, čo sa stať nemalo.  Z nejakého dôvodu sa objavil v mojej práci, čo nikdy predtým nespravil. 

„Pani, nerobte si to ťažšie. Prosím, poďte s nami," prehovoril akýsi hlas za mnou.

Nevnímala som ten hlas a ani šéfa. Jediné, na čo som sa sústredila bol on. Cítila som, ako sa mi podlamujú nohy a všetko sa predo mnou mihá rýchlosťou svetla. Impulz náhlej bolesti ma zasiahol nepripravenú. Posledné, čo som videla boli jeho čierno-čierne jamky. A jeho víťazoslávny úškľabok.

Čo sa to so mnou deje? Sníva sa mi? Alebo je to skutočnosť? A hlavne, kto to je?