Stalo sa to asi pred deviatimi mesiacmi. Jeden víkend sme sa s kamarátmi dohodli, že pôjdeme stanovať. Nerobili sme to často, takže sme nepoznali ani miesto kam pôjdeme. Jeden z kamarátov Kevin, dostal tip od známeho na jednu oblasť. Nikomu z nás sa moc nechcelo. Koniec koncov, pomaly išla jeseň a noci boli už chladné. No prehovoril nás a šli sme. Ja, Kevin, Milan a Libor.

Cesta netrvala dlho. Keď sme dorazili na miesto, začali sme postupne vybaľovať veci z batohov. O pár minút neskôr, bol počuť zvuk motora. Nemyslel som si, že mal niekto ísť s nami alebo že by sa mal niekto k nám pridať.

Podľa postoja kamarátov som usúdil, že ani oni nikoho nového nečakali. Pred nami sa objavil muž so ženou. Predstavili sa ako mladomanželia Helena a Matúš. Dozvedeli sme sa, že túto lokalitu poznajú moc dobre. Vraj nám môžu odporučiť ešte lepšie miesto ako to, kde sme sa práve nachádzali. Nemali sme čo stratiť. Zdali sa ako príjemný mladý pár, a tak nejako sme im verili.

Cieľ našej novej cesty bol oveľa hlbšie v lese. Išli sme tak dlho, že slnko medzitým zapadlo a nebyť našich bateriek, nič by sme nevideli. Nezdalo sa mi to, ale ostatní vyzerali, že sa bavia, tak som to neriešil. Nechcel som predsa kaziť zábavu. O asi tak hodinu sme sa konečne usadili a postavili stany.

Všetko išlo podľa plánu. Užívali sme si čas spolu a kecali sme o všeličom možnom. Spravili sme si provizórny oheň a dačo zjedli. Pri teplom ohni som sa uvoľnil a bol som nakoniec rád, že som sa nechal prehovoriť Kevinom. Nerád som si to priznával, ale takto vypnúť som veľmi potreboval.

Poznáte to, čo by to bolo za stanovačku, keby sme nepočuli ani jeden strašidelný príbeh? Ani nás to samozrejme neminulo. Pred spaním nám Matúš vyrozprával jeden o tomto mieste. Vraj sa tu strácajú ľudia a nikto ich už nikdy nevidel. Vtedy nám to s trochou alkoholu prišlo veľmi vtipné. Potom sa každý z nás vybral do svojho stanu. Ja a Kevin sme boli v jednom a Libor s Milanom v druhom. Tak ako vždy.

Prebudil ma zvuk, ktorý bol o niečo ďalej od nášho stanu. Boli to tiché a zakrádajúce sa kroky. S istotou som vedel povedať, že boli ľudské. Asi to bol Kevin, keďže vnútri v stane nebol. Namiesto toho, aby vliezol dovnútra, stále chodil okolo stanu. Možno len nevedel zaspať. Kútikom oka som zazrel, že mi prišla správa na mobile. 

Pobavene som prekrútil očami. Jasne, veľmi vtipné. Asi vypil toho viac ako ja. 

Premkol ma zlý pocit. Ale stále som si to nechcel priznať. Určite sa mu to muselo iba zdať, pomyslel som si. Veď v tej tme to aj tak nemohol dobre vidieť.

Pokrútil som hlavou a odložil mobil, pripravený sa znova pokúsiť o spánok. Keď sa kroky zrazu zastavili pri mojom stane, lenivo som otvoril oči. Okrem zvukov lesa, bol počuť aj ženský hlas. Helena by tu už podľa Matúša byť nemala. Vzdychol som a začal šmátrať po mobile. 

„Kto ste? A čo tu robíte?" ozval sa Kevin z diaľky.

Keď som začul ako sa druhý stan rozzipsoval, spravil som to isté. Nahmatal som baterku a namieril som to rovno na dve postavy. Obe mali oblečené čierne dlhé habity s kapucňami, takže im neboli vidno tváre. Bolo ťažké odhadnúť, či to boli ženy alebo muži. Súdiac podľa výšky som sa priklonil k druhej možnosti. Chcel som sa tiež opýtať nejaké otázky a v najhoršom prípade ich silou vyhnať, ale to čo sa stalo, nás všetkých zaskočilo. Namiesto odpovede sme začuli prasknutie konára a šuchot kríkov. Za postavami sa objavil niekto ďalší.

Na nič sme nečakali. Mohlo ich byť kľudne viac ako nás. Ako sme najrýchlejšie vedeli, všetci štyria sme sa rozbehli do tmy. Nikto z nás nevedel, kam sme utekali. Jediný cieľ bol, vzdialiť sa od nich čo najviac. Nech som sa akokoľvek snažil, mal som pocit, že sú stále za nami. Minimálne, že sa stále približujú. Ba čo horšie, čo ak im bežíme rovno do náručia? S hrôzou som si pomyslel. Uvedomil som si našu hlúposť. Nikto iný nevedel, kde sme sa nachádzali. Boli sme ďaleko od našich áut a to okolie nám bolo úplne neznáme.

„Koľko ich je?" spýtal som sa.

„Neviem, ale minimálne päť... čo som videl," odtušil Kevin v rýchlosti.

„Čože?!" zalapal som po dychu.

Pocit, že niekto za vami beží a chce vám pravdepodobne ublížiť, nenechá chladným asi nikoho. Úzkosť a strach sa vo mne zlievali v jedno. Desil som sa pomyslenia na to, čo by sa stalo, keby že nás chytia.

Cítim som, že mi ide srdce vyskočiť z hrude. Začalo ma pichať v pľúcach a dochádzal mi dych. Z ničoho nič som zakopol. Spadol som a zakričal od bolesti. Kamaráti na chvíľu zastali, otočili sa a pozreli na seba. Ja som sa medzitým snažil vydriapať sa na nohy. Pravú nohu som mal ako v ohni a bez pomoci mi to vôbec nešlo. Medzi dupotom nôh, ktoré sa stále približovali a mojim zbesilo bijúcim srdcom nebolo skoro nič počuť.

„Pozrite... musíte ísť. Ja ďalej nemôžem."

Sám som bol prekvapený, čo som to zo seba dostal. Ani v najmenšom som nechcel, aby ma tu nechali. Ale do smrti by som si vyčítal, keby sa im niečo stalo kvôli mne. Myšlienky, ktoré sa mi vnášali do mysle s tým, čo mi asi spravia ma prinášali do zúfalstva. Libor sa ako prvý pohol preč od nás. Bežal do tmy, ani raz sa neobzrel.

Namiesto toho, aby sa tí dvaja rozbehli za ním, podopreli ma každý z jednej strany.

„Čo... čo to robíte?! Zbláznili ste sa?"

„Libor išiel hľadať niečo, kde by sme sa skryli a my pôjdeme za ním," zafunel od vysilenia Milan, ako sa ma snažili zodvihnúť.

„Všetci," dodal Kevin.

Nebudem klamať. Zahrialo ma pri srdci, že ma tu nechcú nechať. Avšak hlasy a dupot nôh, boli oveľa bližšie, než sme si mysleli. Pohli sme sa vpred. Práve v tej chvíli sme začuli výkrik. Vychádzal zo smeru, kam odišiel Libor. Prebehol mi mráz po chrbte. Chcel som zastaviť a vzdať sa, ale chalani ma ťahali ďalej.

Pred nami sa objavila menšia chatka. Aj v tej tme s pomocou našich bateriek som rozoznal Liborovu siluetu. Pri jeho nohách niečo bolo. Nikto z nás sa nepýtal, kto alebo čo to je. Mali sme dosť problémov dostať sa vôbec dovnútra. Hneď, ako sme vošli, Libor za nami zabuchol dvere.

V momente, keď ma preniesli cez prah dverí ma ovanul silný smrad. Naplo ma, ale premohol som sa. Miestnosť, v ktorej sme sa nachádzali nebola celá vidno, keďže sa baterkami svietilo na dvere. V rýchlosti ma usadili na zem a Libor sa medzitým snažil zabarikádovať východ z domu. Chcel som im pomôcť. Ale nech som sa akokoľvek snažil zdvihnúť, bolesť v nohe ma zastavila.

Keď boli s prácou hotoví, odstúpili od dverí. Chvíľu bolo ticho, ten čas sme využili na vydýchanie sa. Rozhliadol som sa naokolo. Baterkou som osvetľoval časti miestnosti. Všetko sa postupne odhaľovalo za pomoci mojej chvejúcej ruky. To, čo som vtedy videl, si zapamätám do konca života. S úľakom som zistil, čo bolo príčinou toho smradu.

Skríkol som, ako mi z toho obrazu stuhla krv v žilách. Kamaráti sa pozreli mojim smerom. Na kuchynskej linke boli nádoby s ľudskými časťami tiel. Prešiel som baterkou o pár centimetrov ďalej a odkryli sa ďalšie predmety s ľudskými pozostatkami. Počul som, ako Milan práve vyvracal svoju večeru na podlahu.

Práve v tej chvíli niekto silno zabúchal na dvere. Kútikom oka som zahliadol, ako sa pod oknami mihol tieň. Osoba sa zastavila a začala do neho trieskať celou silou. Keď sme si mysleli, že to horšie byť nemôže, pod nami sa ozvali hlasy a kroky. Ako obarení sme sa na seba pozreli. Došlo nám to. Skončili sme. Nielen, že sa snažili dostať sa dovnútra, ale ešte s nami v tom dome niekto bol. V žiadnom prípade sme nemohli ujsť. Jednak, ja som nevládal sám chodiť, a jednak sme boli obkľúčení.

Buchot, hlasy a povoľovanie dverí preťal štekot psov. Keby som nebol vystrašený na smrť, rozosmial by som sa. Nehovorte mi, že majú aj psov. Sklonil som hlavu do trasúcich sa dlaní a čakal na najhoršie.

„Polícia! Položte zbrane!"

Osoby, ktoré sa pred chvíľou snažili dostať dovnútra sa rozutekali späť do lesa. Nech sa polícia snažila akokoľvek, všetkých nechytili. Pomohli sme im zadržať tých, čo boli s nami v tom dome. Ten strašidelný príbeh, ktorý nám rozprával Matúš bol pravdivý. Skutočne unášali a zabíjali ľudí v tom lese. Ale teraz tomu bolo dúfam koniec.

Mohli by ste si povedať, aká náhoda, že sa tam policajti objavili. Tak tá náhoda nás vyšla pekne draho. Dostali sme pokutu za urobenie táboráku mimo povolenú zónu. Vážne mi to bolo jedno. Radšej som zaplatil peniazmi, než svojim životom.