Noc. Ticho sa znášalo ako jemné pierka a dosadalo na chodby hradu. Sťa prikrývka obaľovalo steny, sochy, brnenia, tlmiac zvuky, až sa zdalo, akoby celý svet ohluchol. Tiene sa striedali s pásmi svetla. Striebristý prísvit mesiaca presvitajúci cez úzke okná celému okoliu prepožičiaval nadpozemský zjav.
V tento zvláštny čas by sa sotva našiel niekto, kto by nespal. No jeden človek tu predsa bol.

Ginny Weasley sa nehlučne zakrádala po chodbe, obdivujúc krásu neskorej nočnej hodiny. No nebola vonku pokochať sa, ale na jednom zo svojich výletov, za posledné týždne častých. Rada sa prechádzala chodbami Rokfortu, objavovala jeho skryté tajomstvá v snahe naraziť na dobrodružstvo.

Hrad bol oveľa zaujímavejší ako jej rodný Brloh preplnený staršími bratmi. Bol ich plný celý dom, večne hulákali, doberali si ju. Ani by jej to nevadilo, keby ju stále nebrali ako krehké dievčatko. Vari nechápu, že ona je rovnako silná a šikovná ako oni?

Tu ľudí tiež nebolo málo, ale veľkosť priestorov v sebe niesla akúsi tajomnosť, kúzlo neprebádaného. Za mesiace od jej prvého príchodu sa Ginny podarilo dostať na rôzne miesta, no ani zďaleka neodhalila všetky tajomstvá. Práve to ju tak fascinovalo, chuť nebezpečenstva, ktorú mohla takmer cítiť na špičke jazyka, elektrizujúci pocit, že každú chvíľu ju môžu chytiť.

Doma síce mala vzruchu až-až, pod taktovkou svojej mamy neraz behala po dome či po záhrade a pomáhala s upratovaním a vyhadzovaním trpaslíkov. No to nebolo ono. Ginny chcela viac, ako len večne zametať podlahu. Snívala o tom, že bude hrdinka ako pravá Chrabromilčanka.

No dnes nešla von kvôli túžbe po dobrodružstve, ale aby zabudla na to, čo sa skrývalo v jej izbe. Dúfala, že tajomstvá hradu ju od toho nachvíľu odpútajú.
V ruke žmolila kohútie pierko.

Nevybrala sa po hlavných chodbách, ale cestičkami skrytými za gobelínmi a sochami. Nechala sa viesť svojimi nohami a inštinktom, nestarala sa o to, kam presne ide. Zo skúsenosti vedela, že na dobrodružstvo sa dá najľahšie naraziť, keď ho človek nevyhľadáva.

Keď vyšla z priechodu, mala pred sebou chodbu s viacerými dverami po oboch stranách. Všetky boli zavreté.
Alebo nie?
Jemný prievan vejúci od dverí po jej pravici, tak tesne privretých, až sa sprvu zdalo, že nie sú otvorené, ju nevysvetliteľne lákal.

Rýchlo sa rozhliadla, či je ozaj sama, lebo Filch, ako zistila, sa môže nachádzať kdekoľvek a pohla dverami, len tak, aby sa prešmykla medzerou medzi nimi a stenou.

Jej prvý dojem z miestnosti bolo sklamanie.
Keď sa obzerala po jednoduchých uzatvorených kabínkach a ošarpaných umývadlách, všetko nadšenie z nej opadlo.
Mierne sa zamračila. Záchody? To má byť dobrodružstvo? Čakala niečo oveľa lepšie.
No keď sa pozornejšie rozhliadla, pochopila, že to nie je obyčajná miestnosť.

Bola celkom veľká a priestranná, hoci, ako sa zdalo, nepoužívaná. Zem bola pokrytá vrstvou prachu, ktorú len kde-tu narušovali stopy topánok. Keď sa pohla, zdvíhali sa kúdoly pripomínajúce živé bytosti. Akoby boli nahnevané, že ruší ich pokoj.

Mesačný svit z maličkého okienka vysoko na stene dopadal na umývadlá vytesané priamo zo stĺpa v strede miestnosti. Podišla bližšie. Kohútiky boli zanesené špinou, no pod ňou rozoznala kov.
Pretrela jeden. Zalesklo sa striebro a jemne vygravírované špirály zasvietili ako ohnivé stuhy.

Miestnosťou preletel závan vzduchu sťa ľadový dych a zastudil Ginny na zátylku. Otočila sa, no nik tam nebol.
Určite to bol iba prievan, pomyslela si.

Nepamätala si, že by niekedy bola v tejto miestnosti. No v poslednom čase si nepamätala veľa vecí.
Zovrela pierko silnejšie.

Rozhodla sa preskúmať kabínky. Podišla k jednej a do kroku sa jej nechtiac vkradla opatrnosť, no keď si to uvedomila, prinútila sa kráčať normálne. Nemá sa predsa čoho báť. Ona sa nikdy nebojí.
Hoci to posledných pár mesiacov nebola pravda.

Otvorila jednu z kabíniek. Dvere zavŕzgali, hlasno v hrobovom tichu, aké bolo všade okolo.
Úzky priestor sa nezdal byť ničím zvláštny, Ginny už sa otáčala naspäť, keď kútikom oka niečo postrehla.

Na zemi ležala kniha.

Celkom obyčajná, ošúchaná, s jedným ohnutým rohom. Niečo na nej sa jej videlo známe, ale ani za svet netušila, čo to je. Podišla bližšie, sťa priťahovaná zvláštnou silou. Vytiahla prútik a zažla ho, aby lepšie videla, pierko si schovala do vrecka v habite.
Sklonila sa k nej.

Vtedy to uvidela – maličkú značku hada pri dolnom okraji obalu – a premklo ju mrazivé poznanie.
Bola to jej kniha. Navonok nezaujímavá, vo vnútri s prázdnymi stránkami. Keď ju prvýkrát objavila zastrčenú v učebnici Transfigurácie pre začiatočníkov, ani len netušila, že vôbec nie je obyčajná.

Pamätala si veľmi dobre, ako ju odhodila bokom. O dva dni neskôr na ňu natrafila pod posteľou. To vtedy jej prvýkrát napadlo do nej niečo napísať.
Vedela, že to, čo sa stalo potom, určite nebola typická vec ani pre čarodejnícku knihu.

Ginny sa na chvíľu zamyslela, ako sa sem dostala.

Dala ju tam niektorá spolužiačka? To určite nie, mala ju dobre schovanú. Keby ju niekto našiel, už by o nej vedel celý ročník, ak nie škola.

No musela sa sem nejako dostať.

Zrazu zapochybovala, či je to jej kniha. Možno len niekto iný vlastní rovnakú a iba si ju zabudol.
Ale nepozdávalo sa jej to, mala zlý pocit.
Pochytilo ju nutkanie presvedčiť sa.

Pomaly ju otvorila.

Na prvej strane sa vynímali rovnaké slová, ako keď sa tam zjavili prvýkrát.

Tom. Teší ma.

Premkla ju hrôza. Toto bol dôvod, prečo šla dnes večer na potulky. Potrebovala na chvíľu vytesniť z hlavy tie písmenká, ktoré jej tancovali v mysli.

Pretože to neboli vety, ktoré by napísala ona.

Nie, nie, to ani náhodou. Všetky slová, ktoré dala knihe, totiž zmizli.

Pôvodne zamýšľala písať si do nej denník. Napadlo jej to vtedy, keď ju našla pod posteľou.
Nikdy predtým nemala potrebu niečo si zapisovať, no teraz na ňu doľahli všetky emócie a cítila, že o nich chce niekomu porozprávať. No komu? Vo svojom ročníku si našla plno kamarátok, ale ani s jednou sa nechcela baviť o svojich problémoch.

O tom, že bratia sa k nej správajú ako k malej a neustále si z nej uťahujú. Nedovolili jej dokonca ani hrať s ňou metlobal, musela sa vkrádať do kôlne na metly a lietať tajne.
O tom, že sa hanbí, pretože boli nakupovať v obchodoch, kde predávajú knihy z druhej ruky a takmer všetky habity má po bratoch.

Všetci spolužiaci by ju vysmiali, alebo by im to bolo jedno.

A koho by to vlastne zaujímalo?

Kto by chcel počúvať tirády o Harrym Potterovi, ktorého jednoducho zbožňovala, lebo to bol hrdina a veľký čarodejník a ešte k tomu aj milý chlapec?
Obdivovala ho a chcela sa s ním kamarátiť, lenže vždy, keď bol na blízku a ona sa snažila si s ním pohovoriť, totálne sa strápnila. Zabudla všetko, čo chcela povedať a iba nemo pozerala na Chlapca, ktorý prežil, k tomu sa aj červenala. Radšej vždy utiekla preč, ako zostať v jeho prítomnosti a urobiť zo seba ešte väčšiu hlupaňu.

Bude sa s ňou niekedy priateliť? Mať ju rád? Veď sa s ňou ani nebaví.

Preto sa jej páčila myšlienka jej vlastného denníčka, kam môže napísať čokoľvek a nik ju nebude odsudzovať ani jej vravieť, aby sa bavili o niečom inom.
Bude to len jej zošitok, nikoho iného.

Dokonca ho ani nemala po bratoch, čo bolo skvelé.
Konečne vlastnila niečo svoje. Opájala sa tou myšlienkou.

Prvýkrát sa rozhodla začať svojím menom.
Iba Ginny, nič iné.
Keď ho do knihy napísala, chvíľu hľadela na písmenká.
Spomínala si, ako sa moment nič nedialo.
No zrazu začali miznúť. Nie akoby sa vyparili, skôr vsakovali do stránky a pritom sa rozpíjali, až po nich nezostalo nič.

To ju zaujalo. Veľmi dobre si pamätala, čo vtedy cítila. Napäto čakala, čo bude ďalej a neubránila sa vzrušeniu. Objavila čarovný zošit! Toto zaváňalo riadnym dobrodružstvom. Čo všetko ešte dokáže? Levitovať? Písať sám poznámky?
Nikdy by nebola povedala, že taký poklad sa môže nájsť v obchode s knihami z druhej ruky.

Stále naň pozerala, keď na papieri začali tmavnúť škvrny, rýchlo sa premieňajúce na písmená.

Tom. Teší ma.

Rovnaké, aké tam stáli teraz.

Nie, vtedy ju to nevydesilo, hoci by malo. Miesto toho sa potešila. Denník jej odpovedá! A ešte ako. Čím viac doň písala, tým dlhšie odpovede sa zjavovali.
Vyrozprávala mu všetko, povedala mu o svojich problémoch a trápeniach. Vyliala si doň srdce.

Denník bol skvelý poslucháč, to áno.
Na oplátku jej prezradil niečo o sebe. Volá sa Tom Riddle. Nevedela, kto to bol, ale prezradil jej, že chodil do školy pred päťdesiatimi rokmi.

Bol veľmi milý a priateľský. Čoskoro si získal jej dôveru a Ginny si ho brala všade. No postupne sa začala odhaľovať jeho pravá tvár.

Ginny začala mať prvotné podozrenie na prelome októbra a novembra. Raz ráno sa zobudila a bola oblečená. Na habite sa jej zachytilo niekoľko pierok, ktoré vyzerali ako od kohúta. Netušila, čo robila v noci.
Vtedy ju prvýkrát zalial strach.

Nepamätala si ani, kde bola počas Halloweenu. Keď sa prebrala na druhý deň, na rukách mala krv a mačacie chlpy.
Až o pár hodín neskôr sa dozvedela, že Pani Norrisovú niekto napadol. Našla sa stuhnutá na kameň, zavesená na držiaku od fakle a nad ňu krvou napísaný odkaz: TAJOMNÁ KOMNATA BOLA OTVORENÁ. NEPRIATELIA POTOMKA, MAJTE SA NA POZORE.

Stalo sa jej to viac ráz. Čím ďalej to zachádzalo, čím viac si prestávala pamätať, kde bola a čo robila, tým väčšmi sa začínala obávať, že to ona je za tým útokom.

Kto iný by mohol byť? Ako jediná nevedela, kde počas neho bola. Našla si na rukách dôkazy.

Keď niečo napadlo aj Colina Creeveyho, začala si myslieť, že šalie. Znova netušila, kde bola a nech sa akokoľvek snažila spomenút si, videla len čiernu tmu.

Začala sa báť. Na koho zaútočí ako na ďalšieho?

Pokúšala sa nespať, aby si zabránila upadnúť do tranzu. Myslela si, že ak vydrží byť hore a pri vedomí, zabráni tak tomu, aby sa vybrala po ďalšiu obeť.

No nepomohlo to. Znovu sa našiel študent, znovu si nepamätala, čo vtedy robila. Tentoraz to bol Justin Finch-Fletchley. Tuhého ako skala ho premiestnili na ošetrovňu.

Ginny to prestávala zvládať. To, že je nezvyčajne rozrušená, si začali všímať aj ostatní. Predtým to zviedli na chrípku, náklonnosť k mačkám a priateľstvo ku Colinovi.
No teraz vedela, že vyzerá ako živá mŕtvola.

Už nedokázala poriadne zaspať ani keby chcela. Hodiny preležala na posteli, kým upadla do nepokojných driemot plných výkrikov, aké určite museli vydávať jej obete.
Všade videla ich tváre. Nevedela sa ich zbaviť a stále musela myslieť na to, čo spôsobila. Najhoršie bolo, že ani nechápala, ako a prečo to robí. Keby vedela, možno by aj prišla na spôsob, ktorým by samú seba mohla zastaviť. No takto?

Rozmýšľala aj nad tým, že sa prizná. Pôjde za riaditeľom alebo za profesorkou McGonagallovou a všetko jej vyrozpráva. Ale neurobila to. Nedokázala sa prinútiť, akoby jej čosi bránilo.

Všetko toto si zapisovala aj do denníka. Zverila sa mu, že si myslí, že je šialená, vyšinutá vrahyňa. V tých mesiacoch jej bol jedinou oporou, ktorá ju ako-tak držala nad vodou.

Až donedávna.

Spomínala si, ako postupne získavala podozrenie. Denník si nosila všade so sebou. To samo o sebe by nemuselo znamenať nič. Ale vždy, keď sa prebrala z tranzu, bol pri nej, otvorený.
Každý, každučký raz.
To do nej zasialo pochybnosti.
Až pred pár týždňami sa z väčšej časti potvrdili. Tom sa už nesprával milo. Akoby ho prestalo baviť pretvarovať sa, zhodil svoju masku a úplne sa zmenil.

Snažila sa nejako si to vysvetliť. Preto párkrát šla na nočné výlety. Dúfala, že keď od neho bude ďalej a odpúta sa od neho, podarí sa jej myslieť jasnejšie.
Vlastne ani nevedela, prečo sa tak rozhodla. Akoby to bola inštinktívna reakcia, strániť sa niečoho, čo na ňu nevplýva dobre.

Nepitvala sa v tom. Každopádne, zistila, že bez denníka sa jej uvažuje lepšie.
No potom sa zľakla, že znovu na niekoho zaútočí, ak sa bude pohybovať po chodbách a nachvíľu prestala.

Neskôr si uvedomila, že je to vlastne jedno, keďže ju nič nedokáže udržať na izbe. K obeti by sa dostala tak či tak.

A tak dnes znovu vyšla do noci.
Ako veľmi by chcela na všetko zabudnúť!
Ale zjavenie denníka na záchode jej to znova pripomenulo.

Ako sa sem vlastne dostal?
Musí v tom byť nejaká čierna mágia...

„Čo tu robíš?"

Zvonivý hlas sa odrazil od stien kabínky.
Ginny bleskurýchlo zaklapla knihu a otočila sa.
Pred ňou stála Luna, spod nočnej košele po kolená jej vytŕčali voľné nohavice na spanie.
Bola bosá, ako vždy a blonďavé vlasy svietiace v tme mala rozpustené.

Kužeľ svetla vychádzajúci z Ginninho prútika osvetlil ruky druhého dievčaťa, prázdne, akoby sa ničoho nebála.
Veď ona sa ani nemusí, pomyslela si.

Namierila prútikom vyššie.
„Čo tu robíš ty?" Bez rozmyslu vypálila to, čo jej napadlo ako prvé.

„Prechádzam sa," vyhlásila blondínka akoby to bolo jasné. „Dnešná noc je čarovná, nemyslíš?"

Ginny roztržito prikývla. Nemala náladu na rozprávanie sa.

„Čo sa deje?" Luna si to všimla.
„Som unavená," snažila sa Ginny zahovoriť skutočný problém.
„Nemáš priateľov, však?" predniesla Bystrohlavčanka s podivnou ľahkosťou a istotou v hlase.
„Neboj sa, ani ja ich nemám."

„Samozrejme, že mám priateľov," ohradila sa Ginny. „Sú ich celé kopy."

„Ale nemáš nikoho, komu by si mohla povedať, čo ťa trápi," zahľadela sa na ňu Luna a pripomenula jej riaditeľa. Aj on s takou vnútornou silou prepaľoval pohľadom. Akoby videl do duše. No predsalen bol ten spolužiačkin iný. Nesnažila sa o odhalenie jej tajomstiev. Iba vedela, že má pravdu.

Ginny ho nedokázala zniesť. Radšej sa pozrela inam, lebo to, čo zazrela v Luniných očiach ju bolelo viac, než jej slová.

Zrazu sa blondínka zohla. Zdvihla niečo zo zeme a podržala si to pri tvári.

„Bola si pri tom?" spýtala sa a ukázala Ginny dlaň.
Tam ležalo kohútie pierko, dokrčené od toho, ako ho predtým zvierala. Akiste jej vypadlo z vrecka, keď sa otáčala.

Ginny vedela, že teraz stojí na rázcestí. Zveriť sa jej alebo klamať?

Vybrala si kompromis.

„Neviem," riekla. „Našla som ho už dávno a nechala som si ho."

Luna sa jej znova pozrela do očí, a potom prikývla.
Rusovláska nevedela, čo si pomyslela, no bolo jej jasné, že Bystrohlavčanka nie je hlúpa. Hneď si domyslela spojenie medzi pierkom a zahrdúsenými kohútmi na začiatku roku.

„Ako dlho už... nevieš?" Zdalo sa, že výnimočne sa Luna rozhodla postupovať opatrne. Inokedy vravela všetko na rovinu, no teraz to vyzeralo, akoby ju nechcela vyplašiť.

Ginny pocítila príliv emócií. Bystrohlavčanke na nej záleží.
Doteraz sa spolu veľmi nebavili. Každá bola na opačnej strane spoločenského rebríčka, Ginny obklopená ľuďmi, Luna úplne sama.
No predsa sa podobali viac, než sa zdalo na prvý pohľad. Obe boli osamelé. Vari ich to nespája?

„Dlho," priznala. „Netuším, čo si počať. Nedokážem spávať." Nevedela, koľko jej toho môže prezradiť, aby odtiaľto v panike nevybehla, ale snažila sa byť čo najúprimnejšia.

„Je za tým niekto? Nejaký tvoj priateľ?" Luna zas triafala do čierneho.

„Áno. Asi. No neviem, ako by som to mohla vyriešiť."

„Jednoducho," pokrčila blondínka plecami. „Zbav sa ho. Ak má na teba zlý vplyv, nekamaráť sa s ním. Tvoje zdravie je dôležitejšie."

„Bojím sa, že bez neho sa všetko pokazí ešte viac," zašepkala Ginny. „Je to môj jediný priateľ. Nechcem byť sama."

„Nebudeš sama," vyhlásila pevne Luna. Zahľadela sa červenovláske do očí a tá videla, že je o tom úplne presvedčená. Akoby vedela niečo, o čom Ginny nemala ani potuchy.

Potom sa blondínka usmiala a Chrabromilčanka pochopila. Bola to nádej, čo sa zračila v jej pohľade.
A viera v ňu, že všetko zvládne, ak sa odhodlá.
Možno to bol len sen tejto noci, prchavá predstava pochabého blázna. Ale predsa...

Uvedomila si, že Luna má pravdu. Musí sa denníka zbaviť. Riddle nie je jej priateľ a nikdy nebol. Teraz konečne po dlhých mesiacoch myslela jasne a videla, že je to tak.

Možno sa mýli a nezáleží na tom, či sa ho zbaví alebo nie. Bude aj tak útočiť. No ak to neskúsi, nikdy nebude vedieť.

Preto pozbierala odvahu, otočila sa a šmarila knihu do záchoda. Ozval sa bublavý zvuk, ako klesala ku dnu. Ginny sa zavesila na šnúrku, aby spláchla a keď sa začala liať voda, mala pocit, akoby počula slabý výkrik plný nenávisti a hnevu.
Denník sa pod prívalom vody poprevracal a zázrakom zmizol. Pravdepodobne zapchal potrubie, ale Ginny to bolo jedno, ak tam už zostane.

Obrátila sa a usmiala sa na Lunu, ktorá, aj keď trošku zmätená, jej úsmev opätovala.
Pobrali sa spolu preč a keď si Ginny vo svojej izbe ľahla na posteľ, po dlhej dobe zaspávala s vedomím, že jednu skutočnú priateľku už má.