Jeho dotyk bol opojný a môj driek presne sedel jeho veľkým rukám. Toto bol asi najbližší fyzický kontakt, ktorý sme medzi sebou za posledné dni mali. S jeho rukami na mojich bokoch som sa na loptu vôbec nevedela sústrediť, ale na moje prekvapenie som sa konečne trafila do vnútorného priestoru bránky.

"No vidíš, zvládla si to!" utieral si tričkom spotenú tvár a moje oči zliezli pohľadom na jeho vypracované telo. Mal krásne opálené brucho s tehličkami, ktoré by mohol predvádzať ako výstavný kúsok v nejakej galérii, a po ktorom mu stekali kropaje potu. Zahanbene som odvrátila zrak a dúfala, že si moje zízanie nevšimol.

"A stačilo mi na to len nejakých dvadsať pokusov. Je zo mňa hotová futbalistka. Dávaj si na mňa pozor, aby som ti ešte nebola konkurenciou," snažila som sa vtipkovať a zamaskovať situáciu s prezeraním si jeho tela. Bola som už poriadne unavená, teraz mi naozaj bodne masážna vaňa v našej izbe.

"Tvoj optimizmus je nákazlivý. Zajtra všetkým vytrieš zrak," vzal loptu do rúk a krokom sa pohol k môjmu odstavenému autu. Zrejme je už tiež vyčerpaný.

"Zas to netreba preháňať! Aj tak pochybujem o tom, že mi Barbara dovolí hrať. Určite ma zase strčia do brány," sadla som si na sedadlo a naštartovala auto.

"Tak jej to nedovoľ. Máš rovnaké právo ako ona na zúčastnenie sa hry."

"A ty si si dnešný zápas užil? Simonovi si to dal pekne vyžrať. Za tie roky, čo organizujeme tento futbalový zápas, nikdy neprehral."

"Bolo odľahčujúce byť aspoň na chvíľu vo svojej koži," pocítila som vinu. Namočila som ho do tohto všetkého a ani na chvíľu nepremýšľala o tom, aká náročná pre neho táto situácia musí byť. Seb je vážne asi najmilšia a najochotnejšia osoba, akú som kedy stretla. Poslušne hrá môjho snúbenca a pristupuje na všetky moje kraviny.

"Vážne ti ďakujem za všetko, čo pre ma robíš. Asi ťa navrhnem na ocenenie Krištáľové krídlo," nahlas sa zasmial. Vždy trepem somariny a dúfam, že prídu ostatným ľuďom také vtipné, ako mi znejú v hlave. Väčšinou sú to prvoplánové veci, nikdy sa príliš nezamýšľam nad tým, čo poviem.

"Nerád klamem, ale niekedy je lož príjemnejšia. Navyše to, čo medzi sebou máme ty a ja, je vzájomné pomáhanie si. Profitujeme z toho obaja. Ale keď sa tento mesiac skončí, sľúbme si, že našim rodinám povieme, že sme sa rozišli a že sme zrušili zasnúbenie," pozerala som sa na cestu, ale kútikom oka som zazrela Sebov prosebný pohľad. Sťažka som preglgla. Dlžím mu to. Budem musieť skoncovať s týmto klamaním. Moja rodina bude sklamaná a Barbara nadšená, že sa moje zásnuby rušia, ale bolo by kontraproduktívne pokračovať v tomto vymýšľaní si aj naďalej. Je nepravdepodobné, že Seb bude takýto ochotný a zahrá sa na môjho snúbenca pri každom rodinnom stretnutí. Keď sa vrátim do Londýna, musím si dať svoj život dokopy. Musím sa konečne začať správať zodpovedne.

"Platí. Povieme im, že sme sa rozhodli ukončiť náš vzťah a zostať priateľmi," ledva som pribrzdila, keď sa na semafore ukázala červená.

"Spomaľ, Schumacher! Takže dohodnuté. Ostaneme priateľmi."

"Naozaj chceš, aby sme po tejto šaráde boli priateľmi?" nebola som si istá, či to myslí len ako lož pre upokojenie našich rodičov, alebo chce so mnou zostať v kontakte aj po skončení nášho paktu.

"Iste. Strávim s tebou a tvojou rodinou celý mesiac, bolo by čudné, keby sme sa nestýkali a tvárili sa ako cudzí ľudia, nie?" myšlienka na kamarátstvo s ním mi vyčarovala úsmev na tvári. Okrem Tracy nikoho nemám.

Hneď ako sme prišli domov, som si dopriala uvoľňujúcu vaňu, ktorá zregenerovala celé moje telo. Už teraz si viem živo predstaviť, aká doráňaná budem po zajtrajšom zápase. Dúfam, že mi aspoň trošilinku pomôžu Sebove dnešné rady. Ale ako sa poznám, skôr ako dopracujem loptu čo i len k bránkovej čiare, potknem sa o ňu a strápnim sa. Nebudem nad tým premýšľať, bude ako bude. Očami sa pozriem na Seba, ktorý spí ako zarezaný. Stavím sa, že trénovanie so mnou mu dalo zabrať viac, ako celý futbalový zápas. Je mi ho ľúto, keď ho vidím takého skrčeného na pohovke. Dala by som mu priniesť väčšiu posteľ z druhej izby, ale to by vyvolalo milión otázok. Zaľúbení snúbenci majú spať v jednej posteli. Ešte šťastie, že na noc zamkýnam dvere, inak by nás každé ráno kontrolovala mama a rýchlo by zistila, že môj milý Leo je odkázaný na spanie na pohovke. A celý naplánovaný pakt by sa zrútil ako domček z karát.

"Sofia, Zara!" počula som ráno z chodby ozývajúci sa Barbarin krik. Že by jej dvojčatá predsa len neboli dokonalé? Vyšla som z dverí, ktoré som za sebou privrela, pretože Seb ešte stále spal na pohovke.

"Nepočúvajú ťa?" podišla som k Barbariným dvojičkám, ktoré sa držali za ruky a poslušne na ňu čakali pri dverách. Len čo som sa k ním nahla a pohladkala ich po líci, zamračili sa a s veľkým revom utekali k Barbariným nohám. To nahuckala proti mne aj svoje dcéry?

"Nebojte sa. Veľká zlá teta vám nič neurobí," hladkala ich po vlasoch a škodoradostne sa na mňa smiala.

"Barbara, ty si ich nahuckala proti mne?"

"Nenahuckala, nepoznajú ťa. Je jasné, že sa ťa boja. Už sa k ním nepribližuj," zliezla dole po schodoch. Mám takú chuť jej vylepiť. Prečo vo mne vždy musí vyvolávať pocit menejcennosti? Ešte mi aj zakazuje rozprávať sa so svojimi dcérami.

"Čo sa deje?" zastal si ku dverám s nechápajúcim výrazom a prehrabával si strapaté vlasy Seb.

"Moja sestra je potvora, to sa deje!" otočila som sa a vyšla von nadýchať sa čerstvého vzduchu. Práve v takýchto chvíľach mi chýba nikotín najviac. Cigaretu som nemala v ústach už šesť dní. To jediné by mi teraz pomohlo upokojiť sa. Stále ale môžem skúsiť kávu. Hoci na mňa nemá taký účinok ako cigaretový dym, aj to mi bude v tejto chvíli stačiť. Mám šťastie, práve vo chvíli, keď vstúpim do kuchyne, Elena odstavuje kanvicu s kávou plnou až po okraj. Nalejem si plný hrnčík a pijem ju spôsobom, ako ľudia na púšti, ktorí nevideli vodu celý deň a zázračne objavia vyvierajúci prameň zo studne.

"Nelka, zlatko. Opatrne s tou kávou!" ustarostene sa na mňa pozerala so svojimi vľúdnymi očami Elena, ktorá pripravovala raňajky. Musela som vyzerať ako nejaký lunatik.

"Káva je jediná, ktorá mi pomôže prekonať túto zlosť."

"Opäť Barbara?" Elena vedela o mojej nepriateľskej situácii s Barbarou, a zatiaľ čo moja mama sa vždy postavila na stranu mojej sestry bosorky, Elena stála po mojom boku. Keď som vyrastala, so všetkými tajomstvami, starosťami a nevydarenými románikmi som sa zverovala jej.

"Vždy ma privádza do šialenstva. Nikto ma nedokáže vytočiť tak veľmi, ako ona."

"Nelka, nevšímaj si ju. Si inteligentnejšia ako ona, závidí ti, že si mohla odísť do Londýna, zatiaľ čo ona musela trčať tu a plniť rozkazy vášho otca. Ten mesiac to s ňou vydržíš, potom budeš opäť slobodná a nebudeš musieť počúvať jej poznámky. Vždy si bola väčší človek," Elenine slová ma dokázali vždy ukľudniť, ešteže ju mám. Má pravdu, nebudem sa rozčuľovať. Škodí to môjmu zdraviu, Barbara mi za to nestojí. Keď chce byť zatrpknutá a odporná, nech sa páči.

Keď som vychádzala z kuchyne, narazila som do Seba, ktorý sa zdal byť stratený. Chudák, nechala som ho stáť napospas na chodbe. Naozaj musím krotiť svoju impulzívnosť.

"Už si pokojná? Je bezpečné sa k tebe priblížiť?" uškŕňal a stál asi o päť krokov ďalej odo mňa, akože sa bál pristúpiť do priestoru pri mne.

"Správam sa ako šialenec, prepáč. Potrebovala som na vzduch."

"Ďalšia nová vec, ktorú o tebe viem. Keď si nervózna, mám sa ti vyhýbať oblúkom."

"Prepáč. V živote ma dokážu naštvať len dve veci. Prázdna kanvica bez kávy a Barbara."

"Tak zmeňme tému. Tešíš sa už na dnešný zápas?"

"Áno, veľmi. Ako človek krátko pred popravou," znovu sa z chuti zasmial. Mal na sebe kárované tričko a čierne kraťase a obidve ruky mal zastrčené do vrecka. Pôsobil tak nenútene milo.

Raňajky prebiehali v trápnej tichej atmosfére, Barbara na mňa celý čas zazerala a Zara so Sofiou sedeli čo najďalej odo mňa, ako keby som mala lepru. Rovnako ako chlapi včera, aj my sme mali špeciálne dresy.

Kapitánkou prvého tímu bola ako inak Barbara a jej družina bola navlečená v ružových dresoch. Druhému tímu velila Simonova manželka Olívia aj napriek tomu, že je vo štvrtom mesiaci tehotenstva. Že vraj musí zostať fit a nemôže si dovoliť pribrať viac, ako je potrebné. Do jej tímu som patrila aj ja, ale zatiaľ čo oni mali na sebe krásne oranžové dresy, mňa navliekli do hnusného polyesterenového krikľavého dresu, ktorý svietil tak, že ho museli vidieť až z vesmíru. Pripadala som si ako vysvietený semafor.

"Nela, snaž sa nám neurobiť hanbu. Tvoje lemravé ruky nám minule priniesli debakel," povýšenecky mi oznamovala Olívia a zhnusene sa na mňa pozerala. Štyri roky som s nimi nehrala a ona sa ku mne stále chová odporne. Pripadá mi to tak, že sa len silou mocou chce zapáčiť Barbare a preto ma stále ponižuje. Keď som o tom povedala Simonovi, ten ma len odradil slovami, že zo všetkého robím veľkú vedu a namýšľam si.

Prvých pätnásť minút som sa nudila, len sa rozohrávali a ani jeden tím sa nepriblížil do dostatočnej vzdialenosti ku bráne. Sem tam som sa pozrela na smer, kde sedel Seb a on zakaždým povzbudzujúco zodvihoval päste alebo som mu z pier dokázala odčítať to zvládneš.

Prvá strela prišla a úplne ma zarazila. Barbara mierila presne do mojej ruky, od ktorej sa lopta odrazila ku tyčke a spadla do vnútorného priestoru brány. Au. To zabolelo. Barbara a Olívia si podali ruky a hlasno sa rehotali nad mojou spôsobenou bolesťou. Druhou rukou som si šúchala rameno, určite sa mi zjaví hnusná modrina. Keby som jej to len mohla vrátiť a kopnúť tú loptu do jej perfektného ksichtu. Ale hneď by ma poslali z ihriska preč a dostala by som červenú kartu. Po sedemdesiatich minútach bol stav 3:0. Včerajšie rady mi boli prd platné. Vedela som, že je zbytočné, keď ma bude Seb učiť hrať futbal. Vždy ma postavia len do bránky. A ani v tej nie som dobrá. Barbara strelila všetky góly. V tých ultra krátkych šortkách vynikli jej dlhé nohy a po trávniku sa pohybovala ladne a svižne. Nebola nemehlo ako ja. Vždy bola vo všetkom lepšia, preto nechápem, čo jej na mne tak vadí. Ak by tu mal byť niekto naštvaný, mala by som to byť ja. Našťastie, ja som sa už dávno zmierila s tým, že som priemerná a nie je na mne nič výnimočné.

"Keď je Nela v bráne, nikdy nevyhráme!" skandovali moje spoluhráčky a smiali sa mi do očí. Olívia a Barbara si medzi sebou niečo šepkali, určite kujú nejaké pikle.

"Nela, mohla by si prísť na chvíľu sem?" volala ma rukou k sebe Barbara, prekrútila som oči a s nevôľou som kráčala k ich miestu. Mala som z toho zlý pocit, bolo čudné, že ma k sebe tak milo volajú. Ale pravdepodobne som len paranoidná.

Ako som sa k ním približovala, obidve mali na svojich tvárach škodoradostné výrazy, až neskôr som pochopila kvôli čomu. Dve moje spoluhráčky stáli pred nimi, ale boli od seba akosi ďaleko, obzrela som sa okolo seba a len čo som urobila ďalší krok, letela som na zem. Tie dve potvory mali natiahnutý nejaký motúz a ja som sa o neho potkla. Celé ihrisko sa začalo rehotať. Ja som ležala vyvalená na zemi tvárou zaborenou v tráve. Barbara si zastala obďaleč a vysmievala sa mi.

"Ty si ale nešika. Nelka, kedy konečne prestaneš zakopávať o svoje vlastné nohy? Ešte aj moje dvojročné dcéry chodia ladnejšie ako ty!" chcela som sa prepadnúť pod zem. Nikto ku mne nepristúpil, všetky sa len smiali a robili si zo mňa srandu. Keď som zdvihla hlavu, pri mojich nohách stál Seb. Kľakol si ku mne a vzal ma do náručia ako nejakú vzácnu a krehkú bábiku. Nadvihol ma s ľahkosťou, držal ma jednou rukou okolo pásu a tou druhou tesne pod zadkom. Ja som si obkrútila obe ruky okolo jeho krku. Mal hebkú pokožku a voňal po mede, škorici a cédrovom dreve. Pohľadom sa ubezpečoval, či som v poriadku a či má povolené takto ma držať. Musím mu uznať jednu vec, tento chlap vie zapôsobiť na ženy a dožičiť im pocit, že na nich záleží a niečo znamenajú. Musí byť úžasné byť jeho skutočnou priateľkou.

Celé ihrisko si išlo oči vyočiť nad jeho romantickým gestom a ostatné ženy jasali nad tým, aký beznádejný romantik môj snúbenec je. Barbaru a Olíviu rýchlo prešiel smiech a sánka im padla do výšky zeleného trávnika na ihrisku. Máš to Barbara! A presne do tváre.

"Si v poriadku?" posadil ma do auta a ustarostene si ma obzeral.

"Som, len som naštvaná. Vždy sa nechám takto prekabátiť. Už mám po krk tejto návštevy, jediná dobrá vec na nej si ty," vykĺzlo zo mňa a zhrozila som sa. To som nemala v úmysle povedať nahlas.

"Barbara je naozaj potvora. Keby bola chlap, už dávno by som si to s ňou vyriešil."

"Zahral by si sa na ochranárskeho princa na bielom koni?"

"Niečo také. Je nespravodlivé, ako sa k tebe správa."

Ďalej sme sa už príliš nerozprávali, ale vo vnútri ma hrialo, ako sa o mňa stará. Hoci sa poznáme len šesť dní, záleží mu na mne. A to je zvláštne, pretože žiadny chlap sa ku mne nikdy takto pekne nesprával. Ak teda nerátam svojho ocka.