Za posledné dva dni som klamal viac, ako za celý svoj život. Ležím na malej pohovke, nohy mi trčia cez opierku, zatiaľ čo Nela sa rozprestiera na posteli, na ktorú by sa zmestili aspoň traja ľudia. Stále nemôžem uveriť, ako som sa do tohto namočil. Nikdy som nebol typ chlapa, ktorý robí impulzívne rozhodnutia, ale pri Nele ich robím takmer neustále.

A ako keby nestačilo, že klameme jej rodine, čo sú pre mňa v podstatne cudzí ľudia, takže si kvôli tomu nemusím až tak spytovať svedomie, je to morálne stále neetické. Dokonca som sa zahral na romantického hrdinu a požiadal ju o ruku pred celou jej rodinou. Nela to nečakala, bola z toho prekvapená ako všetci ostatní, ale videl som na jej tvári známky úľavy a satisfakcie. Ale bude náročné predstierať to celý mesiac. Keď som do toho išiel, myslel som si, že to bude krátka víkendová návšteva. Keby som len v tom bistre neklamal a nepredstavil ju ako svoju priateľku, nič z tohto by sa nemuselo stať. Možno by sme popri sebe s Nelou prešli ako každé ráno, pozdravili sa, ja by som si dal raňajky a nič o nej nevedel. Namiesto toho tu teraz ležím v dome jej rodičov a tvárim sa, že ju milujem. Je ale jedno, ako dlho budem o tejto celej veci polemizovať, nič to na pravde nezmení. Som tu a nemôžem ju v tom nechať samu. Mohol by som, ale nie som chrapúň. Sľúbil som si, že sa k ženám budem vždy správať s rešpektom. Otec mamu nikdy netoleroval a nebral ju za seberovnú. Preto chcem byť iný a keď už som sa do tohto namočil, vydržím až do konca.

Môj pohľad sa upriami na Nelu, pokojne si odfúkla a prehodila sa na druhý bok. Tuším, že si aj niečo zašomrala. A mne sa nie a nie nedarí zaspať. Zoberiem si do ruky telefón, možno ma to unaví. Po chvíli si spomeniem na to, že som údajný doktor. Čo ak sa ma Nelina rodina niečo opýta a ja nebudem pripravený? Je jasné, že sa zo mňa z jedného dňa na druhý nestane zázračne lekár, ale mohol by som si niečo naštudovať. Možno sa ma spýtajú na nejaký prípad, poprípade radu. Barbara si ma bude rozhodne preverovať, má dvojročné dvojičky. Čo by sa ma len tak mohla opýtať? Nie som dobrý v improvizovaní, určite by som začal koktať a náš naplánovaný pakt by sa rozpadol od základov.

Napíšem si do vyhľadávača RADY PEDIATRA. Objaví sa mi milión článkov. Na ktorý mám teraz od radosti kliknúť? Navyše, je asi milión tém, ktoré by sa ma Barbara mohla spýtať, aká šanca je, že sa naučím naspamäť presne odpoveď na otázku, ktorú mi ona zadá? Niečo si naštudujem, možno sa mi z toho v hlave niečo usadí. Prečo si len Nela musela vymyslieť, že som lekár? Ešte chvíľu som niečo čítal a ani neviem ako, konečne som zaspal.

"Dobré ráno!" rozťahovala sa ráno Nela. To sa jej hovorí dobré ráno, keď mala celú posteľ pre seba. Ja som celý dolámaný, ale myšlienka na dnešný futbalový zápas ma postaví na nohy. Konečne akcia, na ktorú sa úprimne teším a aspoň na tú chvíľu môžem byť sám sebou.

"Dobré ráno," postavil som sa ku kufru a začal som hľadať niečo, čo by som si na seba natiahol. Ešte stále nemá ani jeden z nás vybalené kufre. Neviem, prečo si ich nevybalila Nela, ale ja som rátal s tým, že sa zdržíme len na víkend.

"Ozaj, mali by sme si vymedziť pravidlá ohľadom dotýkania sa na verejnosti. Čo to včera malo znamenať?" kričala na mňa z kúpeľne a umývala si zuby. Asi si neželá, aby som ju držal okolo pásu a dvíhal ju do náručia, ale predsa sme pár a zaľúbení ľudia majú vo zvyku prejavovať náklonnosť voči tomu druhému.

"Prepáč, ak som ťa tým priviedol do rozpakov. Bol to inštinktívny pohyb, nepremýšľal som nad tým, len som ti proste dal ruku okolo pásu a..." začal som sa vykrúcať ako žiak, ktorý práve doniesol domov zlú známku a chcel si to pred svojou mamou vyžehliť. Nela vyšla z kúpeľne a zasmiala sa na mňa. Dostala ma. Ja sa jej tu ospravedlňujem a všemožne hľadám výhovorky, zatiaľ čo ona si zo mňa uťahuje.

"Upokoj sa. Len žartujem. Ale je pravda, že sme to nepreberali. Očividne sa musíme pred našimi tváriť zamilovane, takže je v poriadku keď ma chytíš okolo pásu. Tiež máš povolené držať ma za ruku, dať si ruku do môjho zadného vrecka na nohaviciach, objať ma, zobrať ma do náručia a pobozkať ma na líce. Všetko ostatné je tabu," teraz som sa na nej musel smiať ja. Kým ona vymenúvala všetky veci, ktoré mám dovolené na verejnosti robiť, ja som sa vnútorne pučil od smiechu nad jej vytretou tvárou od pasty. Neviem, akým spôsobom sa jej dostala zubná pasta do vlasov, to sa vážne môže podariť len jej.

"To si si pri umývaní zubov umyla naraz aj vlasy? Krásny príklad šetrenia vodou! Ako tvoj humanitárny snúbenec ti to schvaľujem!" Nela na mňa nahodila nechápavý pohľad a odbehla naspäť do kúpeľne.

"Haha, veľmi vtipné!" umývala si pod kohútikom tvár a začala sa rehotať aj ona. To som si na nej za ten krátky čas obľúbil, nikdy si z ničoho nerobí veľkú hlavu.

"Čo sa týka tvojich podmienok dotýkania sa na verejnosti, súhlasím. Nebudeme sa dotýkať viac, ako to bude nutné."

"Tešíš sa už na futbal? Prosím, nešetri môjho brata."

"Ani to nemám v pláne," usmial som sa na ňu a spoločne sme zišli po schodoch do jedálne, kde už bola posadená celá jej rodina. Dúfam, že sa ma nebudú vypytovať príliš veľa otázok, na výsluch je ešte priskoro.

"Dobre ráno!" pozdravili sme sa jednohlasne a sadli sme si za stôl. Vedľa mňa sedela Barbara, no paráda.

"Tešíš sa na dnešný futbal, Leo? Sme šťastní, že sa k nám tohto roku pripojíš aj ty. Určite si to užiješ," opýtal sa ma jej brat a Nela sa na mňa veľavravne pozrela.

"Ďakujem za pozvanie. Futbal som nehral už dlhú dobu, ale bude to zábava," uškrnul som sa a Nela sa len tak-tak udržala a nevybuchla od smiechu.

"Leo, ako je možné, že si si mohol dovoliť mesačnú dovolenku? Nebudú tvoji pacienti naštvaní?" ozvala sa aj Barbara, včera som to tušil.

"Zastupuje ma moja dobrá kolegyňa. Toto je moja prvá dovolenka za posledných päť rokov, okrem toho, moji pacienti ma môžu kontaktovať so svojimi problémami. Ak je to len niečo maličké, viem im s tým pomôcť aj takto na diaľku. Ak niečo závažnejšie, presmerujem ich na svoju kolegyňu," nebol som si istý tým, či boli tieto slová uveriteľné, ale bolo to prvé, čo ma napadlo.

"Presne tak. Zaslúžiš si konečne dovolenku. Nela odmietala každý rok návštevy, pretože si mal veľkú kopu práce. Je načase, aby si sa trochu uvoľnil a vyhodil si z kopýtka. Bez teba by sa Nelka domov nevrátila, takže sme ti veľmi vďační," podporil ma svojimi slovami pán Bernhard a Barbara hneď stíchla.

"Pán Bernhard, je mi potešením. Už dlhšie som sa s vami všetkými chcel stretnúť, je pre mňa dôležité poznať rodinu mojej milovanej Nel. Našťastie to teraz konečne vyšlo," sypal som z rukáva jedno klamstvo za druhým a Nela si ma s obdivom prezerala. Ako keby bola na mňa hrdá, my dvaja sme naozaj zvrátení.

Po raňajkách sme sa na autách dostali ku ihrisku, ktoré bolo asi dvakrát menšie ako to, na ktorom zvyčajne hrávam. Utvorili sme dva tímy, jedného kapitánom bol Simon a druhého som bol na znak svojej prvej hry ja. V tíme som bol spolu s Neliným otcom a ďalšími deviatimi chlapmi, ktorí boli buď z rodiny alebo kolegovia z firmy, ktorú jej otec vlastnil. Táto rodina má dokonca aj svoje vlastné dresy. My sme mali červeno biele a opozitný Simonov tím modro žlté.

"Natri im to!" povzbudzovala ma Nela a venovala mi rýchle objatie pred začiatkom zápasu.

"Hargaš, budem ťa kvôli svojej sestre šetriť!" potľapkal ma po pleci pred výkopom Simon a škodoradostne sa smial. No veď uvidíme, kto sa bude smiať ako posledný.

Rozhodca zapískal a odštartoval hru, rýchlo som si prehodil loptu cez nohy a čo najrýchlejším spôsobom dribloval ku súperovej bránke. Nenechal som sa o ňu obrať, prešiel som cez všetkých brániacich hráčov a nožničkami strelil do brány. Gól. Toto bolo až príliš ľahké. Nela ma povzbudzovala z obďaleč a slávnostne vykrikovala moje meno. Ako keby som práve strelil gól Barcelone. Musím ale priznať, že to bolo príjemné.

"To čo bolo?" udivene na mňa vyvaľoval oči a skúmal loptu pohľadom, ako keby na nej bolo niečo nezvyčajné a zvláštne.

"Nováčikovské šťastie," zalomcoval som rukami a ponáhľal sa do stredu poľa. Druhý výkop som už vypustil, nechcel som, aby to bolo príliš očividné, musím dať priestor aj ostatným, aby sa ukázali. Problém bol ale v tom, že keď sa mi dostala lopta ku kopačkám, mal som problém vzdať sa jej a prihrať ju spoluhráčovi. Bolo to ako keby tá lopta patrila na moje kopačky, vždy som sa počas hrania dostával do tranzu. Po prvom polčase bol stav 4:1. Simon začínal byť zúfalý, zobral si oddychový čas, čo vo futbale nie je dovolené, a burcoval svojich spoluhráčov, ktorým na víťazstve ani zďaleka nezáležalo tak, ako jemu. Je očividné, že nedokáže prehrávať.

Pán Bernhard mi posunul kolmou prihrávkou loptu, ja som bol akurát pri stredovej čiare a snažil sa o únik ku bráne pred obrancami, ktorých som obkľučkoval ako panáčikov v šachu a chystal sa vystreliť do brány. Pred mojou tvárou sa ale zjavil Simon a už keď som dvíhal nohu na vystrelenie, Simon ma potkol a ja som s buchotom spadol na zem. Faul bol pre neho jedinou možnosťou, ako mi zabrániť v góle. Vo futbale ste niekedy odkázaný aj na takéto špinavé praktiky. Nie som na to hrdý, ale ak niektorý futbalista bude tvrdiť, že nikdy nikoho nefauloval alebo nikdy žiadny faul nenafingoval, klame. Preto sa na Simona nehnevám.

"Sorry, brácho," podal mi ruku a pomohol postaviť sa. Rozhodca nariadil penaltu, ktorú som s ľahkosťou premenil. Jeho faul bol predsa len na niečo dobrý. Nadstavovali sa dve minúty a zápas sa skončil stavom 7:2 pre nás, z toho ja som dal päť gólov.

"Ale si nás dobre prekabátil. Že vraj si nehral dlhú dobu. Hral si ako profík. Gratulujem!" podal si so mnou ruky Simon.

"Bolo správne, že sme ťa urobili kapitánom," podišiel k nám aj pán Bernhard a štuchol do Simona.

"Som zvedavý, ako to pôjde zajtra ženám. Mal by si niečo z tvojich trikov naučiť aj Nelu, vždy bola v hraní najhoršia. Ženy dokonca vymysleli pokrik ,,Keď je Nela v bráne, vždycky nevyhráme!" Skúšali sme ju dať aj do poľa, ale keď zakopla o loptu a rozbila si peru, usúdili sme, že bude najlepším riešením, keď ju dáme do brány."

"Láska, gratulujem!" vyskočila na mňa a mal som čo robiť, aby som ju neupustil z rúk. Zaskočila ma.

"Neluška, tu tvojmu drahému snúbencovi hovorím, aká obratná si vždy pri hraní futbalu bola. Už sa nemôžem dočkať tvojich obranných kúskov v bráne," uškrnul sa a znovu jej rukou rozstrapatil vlasy.

"Simonko, porážka sa ťažko nesie. Nevybíjaj si svoje komplexy na mne," zotrela ho a spoločne sme odstúpili ďalej, na nejaké tichšie miesto.

"Tá ponuka zo včera ešte stále platí, môžem ťa niečo naučiť."

"Si si istý, že na mňa budeš mať trpezlivosť? Naozaj som poleno."

"Futbalistku z teba za jeden deň neurobím, ale môžem ťa naučiť aspoň nejaké kúsky."

"Fajn. Ale len aby si vedel, varovala som ťa. Potom sa nesťažuj," vlasy si stiahla do copu a tričko si zakasala do nohavíc.

"Nela, Leo, vy tu ostávate?" kričala cez celé ihrisko pani Bernhardová. Obaja sme len prikývli hlavou. Naraz sa zaplnený priestor stal prázdnym. V jeho centre sme stáli len my dvaja.

"Máš krvavé koleno!" zhrozila sa Nela a ja som sa inštinktívne pozrel na svoju nohu. Naozaj mi z neho tiekla krv, v tej záplave emócii som ani nepociťoval bolesť. Na takéto zranenia som už pomerne zvyknutý, aspoň raz do týždňa si spôsobím nejakú odreninu. Nela mala ale vystrašený pohľad, ako keby som práve zomieral.

"Nel, to je v pohode. Nič to nie je. Takéto zranenia sa mi stávajú často," upokojoval som ju a zo zakrvaveného kolena si nič nerobil.

"Idem do auta po lekárničku. Nechcem, aby si tu vykrvácal," utekala ku svojmu autu a prehrabávala sa v kufri.

"Nemal by som si tú nohu ošetriť sám? Veď vieš, keďže som lekár," uškrnul som sa na ňu a posadil sa na trávnik. Nela sa usmiala tiež a kľakla si ku mne. Z lekárničky vybrala dezinfekciu a obväz.

"Trochu to bude štípať," oznamovala mi, keď mi vyčistila ranu a začala aplikovať dezinfekciu. Zamračil som sa a zasipel ako had.

"Dnes ti to naozaj išlo," chytila obväz a začala ho obkrúcať okolo môjho kolena, sem tam sa aj letmo dotkla môjho stehna. Mala teplé a jemné ruky, jej dotyk mi spôsoboval husiu kožu. Mala na mňa naozaj zvláštny efekt.

"Hotovo! Ako nový!" uškŕňala sa, vložila do lekárničky povyberané veci a postavila sa.

"Pustíme sa do toho?" vyskočil som a vzal si do ruky loptu.

"Zvládneš to s takým kolenom?"

"Zažil a hral som už aj s horšími zraneniami. Toto bude pre mňa malina!" odkotúľal som jej loptu k nohám a ona sa na mňa spýtavo pozrela. Z futbalu nezdieľala rovnaké nadšenie ako ja. Rozbehla sa a snažila sa kontrolovať loptu pod svojimi nohami. Skúsila to asi aj desaťkrát, ale lopta jej buď vždy utiekla alebo si ju odkopla príliš ďaleko a potom na ňu špičkou nohy nedotiahla. Už sa zdalo, že sa jej to na jedenástykrát podarilo a úspešne skóruje do prázdnej brány, ale potkla sa a pristála tvárou na zemi.

"Si v poriadku?" rýchlo som k nej bežal, postavil ju zo zeme a oprašoval ju. Jej biele tričko bolo celé zelené od trávy.

"Som. Len moja dôstojnosť utŕžila ranu. Nepochopím, ako dokážete bežať a zároveň si na kopačkách udržať loptu!"

"Je to jednoduché, pozri!" vzal som si loptu a krok po kroku jej vysvetľoval, ako je možné robiť tieto dve veci naraz.

"Podstata je v tom, že si loptu nemôžeš nechať ujsť. Vždy si ju nechaj v takej vzdialenosti, aby si na ňu pri ďalšom kroku dotiahla. Vnímaj to tak, ako keby táto lopta bola prilepená na tvojich kopačkách a akékoľvek odlúčenie sa od nej by spôsobilo rozpad symbiózy. Vo futbale je potrebné vžiť sa do lopty a byť s ňou zajedno," vysvetľoval som jej a Nela sa tvárila, ako keby rozprávam úplne inou rečou ako ona.

"Daj to sem!" zobrala si loptu a pomalým krokom si ju prehadzovala z jednej nohy na druhú. Síce to nebol beh, ale chôdza, na začiatok to stačí.

"Jupí! Podarilo sa mi to!" výskala a skákala od radosti, keď sa jej podarilo prejsť od stredu ihriska ku bráne. Bol som za ňu šťastný, jej úprimne nadšenie a radosť vo mne vyvolali úsmev na tvári. Je pekné, ako sa dokáže tešiť aj z takýchto maličkostí.

"Teraz ešte musíme natrénovať streľbu na bránu," pristúpil som k nej a Nela po mojich slovách prekrútila očami.

"To si mi nemohol dožičiť aspoň kúsok radosti?!" položila si loptu k nohám, odstúpila trochu ďalej, upriamila svoj pohľad na miesto, kde bola položená lopta a s výbehom vystrelila na bránu. Trafila len ľavú tyčku, ale nevzdávala sa. S úsilím triafala a triafala na bránu.

"Už sa na to nemôžem pozerať," pristúpil som zozadu k nej a očami čakal na jej súhlas, ktorý by mi dovolil dotknúť sa jej. Nela otočila hlavu hore na mňa a rýchlo prikývla. Svoje ruky som jej položil na boky a natočil ju smerom k lopte.

"Pomaly sa otáčaj a keď budeš stáť presne tvárou k lopte, rýchlo do nej kopni, ale nie špičkou nohy, musíš kopnúť bokom," najprv sme to skúsili nanečisto, len s mojimi rukami na jej bokoch, potom som ju pustil a skúsila si to naostro. Bolo príjemné stáť pri nej takto blízko, jej vlasy voňali krásne po kokose, môj dotyk jej asi ale nebol až tak príjemný, pretože bola po celý čas napätá.