V tej chvíli by ste sa krvi nedorezali krvi v mojej tvári. Čo to stvára? Toto nebolo v pláne. Aj keď musím uznať, za ten Barbarin výraz to stálo. Celkom ma tou poznámkou o prsteni zaskočila, na prsteň som pri plánovaní nášho paktu zabudla. Ale odkiaľ ho vzal on? Že by to mal premyslené od začiatku? Nie, improvizoval. Nepoznám ho dlho, ale keď klame, trochu sa mu trasie spodná pera. Stál tu predo mnou na kolene s dokonalým prsteňom zo žltého zlata, posiatym malými diamantami s modrým veľkým topásom zasadeným v centre korunky. Bola to ako scénka vystrihnutá z nejakého presladeného romantického filmu.

"Áno, áno! Jasné, že si ťa vezmem!" zadramatizovala som a pomáhala mu postaviť sa. Seb mi nasadil prsteň a zdvihol ma do náručia. Tuším, že sa ku mne nakláňa a chce ma pobozkať. Rýchlo som si odvrátila hlavu a pobozkala ho len na líce. Vidím, že sa mu uľavilo. Na bozk na pery nie sme ani náhodou pripravení. Všetci nám tlieskajú a moji rodičia nám gratulujú.

"Synak, som rád, že si to urobil aj takto oficiálne. Si správny chlap. Ale ak mojej Nelke skrivíš čo i len vlások na hlave, neželaj si ma," podával mu ruku ocko a týmto svojským spôsobom privítal môjho vymysleného snúbenca do rodiny.

"Prečo jej dávaš prsteň len teraz? To si si ho zo svojho doktorského platu nemohol dovoliť?" nedala si pokoj Barbara a stále dobiedzala. Z očí jej sršala závisť, aký to len krásny pocit zadosťučinenia. S týmto požiadaním pred všetkými nepočítala.

"Pretože je to rodinné dedičstvo. Dedí sa v našej rodine z pokolenia na pokolenie," odpovedal jej Seb a pobozkal mi ruku, na ktorej prste som mala navlečený prsteň.

"Tvoja rodina býva blízko?" Seb prezradil príliš veľa informácii, som zvedavá, ako sa z toho teraz vyvlečie.

"Ani nie. Moja rodina ho uložila do trezoru. Práve kvôli tomu sme meškali, boli sme si ho vybrať. Nechcel som dať Nele nejaký hocijaký prsteň bez duše, zaslúži si niesť na svojom prstenníku naše rodinné dedičstvo," niečo sa odo mňa za tie štyri dni naučil, som na neho hrdá. Klamanie mu začína ísť skoro tak dobre, ako mne.

"Takýto prsteň patrí na prst honosnej ženy, nie niekomu ako je Nela. Stavím sa, že do týždňa ho niekde stratí a bude po rodinnom dedičstve. Nelka nikdy nebola spoľahlivá. Snáď svoje rozhodnutie nebudeš ľutovať. Pre istotu si ten prsteň poisti," už som si pripravovala ruku, že jej vystrelím, ale ovládala som sa. Keby som jej vylepila, potvrdila by som jej slová. Barbara sa škodoradostne smiala a odišla od nás s úškrnom na tvári ku svojim dvojčatám a manželovi. Daniel je sympaťák a vždy sa ku mne správa úctivo, preto nechápem, ako môže žiť s niekým, ako je moja sestra. Všetkým chlapom záleží len na zovňajšku, osobnosť je im ukradnutá. A Barbara vyzerá naozaj úžasne, ja som si oproti nej vždy pripadala ako Anna zo Zeleného domu. Ešte aj Barbarine dvojičky sú dokonalé a síce majú len dva roky, poslušne sedia na stoličkách a čarbú si.

Môj brat priniesol svoju manželku, ktorá je aktuálne v štvrtom mesiaci tehotenstva a vôbec to na nej nie je vidieť. Stále ma postavu ako modelka, ale tiež má naprd osobnosť. S mojou sestrou by mohli založiť klub bosoriek, veď aj preto si tak dobre rozumejú. Pri pohľade na nich si ešte väčšmi pripadám ako skrachovaný prípad.

"Keď sa už zdržíte celý mesiac, musíme vám zorganizovať zásnubný večierok! Je to veľká udalosť, aj naša najmladšia dcéra sa bude čochvíľa vydávať!" s nadšením sa prihlásila o slovo mama a dokázala som si predstaviť, že hlava jej funguje na plné obrátky. Určite už vymýšľala koho pozve na hostinu, na výzdobu, čo si na seba oblečie. Pozrela som sa na Seba, ktorý mal strach v očiach. Slová mojej mamy ho zaskočili.

"Ospravedlňte nás, prosím, na chvíľu," položil pohár so šampanským na stôl a ťahal ma ďalej, aby sme mali súkromie.

"Čo sa deje?" nechápavo som sa pozrela a vytrhla som si ruku z jeho zovretia.

"Mesiac? Mám tvojho snúbenca predstierať celý jeden mesiac?"

"Ja som ti to nepovedala?" previnilo som sa na neho pozrela a dúfala, že ma nezaškrtí.

"Nie, nepovedala. Mesiac je dlhá doba, Nela. Už teraz mi všetko to klamanie začína prechádzať cez hlavu," sadol si na lavičku a rukou si prehrabával vlasy.

"Ja viem. Som ti vďačná za to, čo pre mňa robíš. Si dobrý chlap."

"Tvoja sestra je naozaj veľká potvora."

"Hovor mi o tom. A čo ten prsteň?" s úsmevom som sa zahľadela na svoju ruku a prezerala si veľký modrý kameň uprostred. Je absolútne skvostný.

"Dala mi ho mama, keď sme sa rozprávali v izbe. Že vraj si ho zaslúži nosiť žena, ktorú milujem," sťažka som preglgla, hoci je tento prsteň nádherný, nepatrí mi a nikdy nebude.

"Hneď ako skončíme s touto šarádou, odovzdám ti ho naspäť. Neboj sa, nestratím ho. Budem ho strážiť ako oko v hlave," naviazala som na Barbarine posmešné slová o mojej nedôveryhodnosti, Seb sa teraz určite bojí, že sa nepostarám o ich rodinný klenot. Rozčuľovalo ma, že ma Barbara pred ním takto vykresľovala, hoci mala možno z časti pravdu. Nedávala som si príliš veľký pozor na svoje veci, možno preto, že mi stratenú vec kúpil ocko hneď naspäť. Ale tento prsteň nestratím, už teraz je pre mňa z nejakého dôvodu vzácny.

"Nemám strach z toho, že ho stratíš," usmial sa a obidve ruky si položil pod bradu. Jeho modré oči sa na slnku ligotali ako môj kameň na prsteni.

"Nedokončili sme našu hru s otázkami," pripomenula som mu.

"Čo by si o mne chcela vedieť?"

"Prečo futbal? Nebolo by ľahšie, keby si nahradil svojho otca vo firme?"

"Bolo, ale nechcem žiť z jeho peňazí. A prečo futbal? Pretože mi to pomáha nemyslieť na zbytočnosti, môj jediný cieľ je dostať loptu z jedného konca na druhý do súperovej brány. Keď som na ihrisku, svet okolo mňa akoby sa zastavil a vnímam len loptu. Nič iné. Keď som na konci zápasu úplne vyčerpaný a spotený, vtedy viem, že som do toho dal celých svojich sto percent. Je to pre mňa niečo ako droga. Až na to, že na mňa má len pozitívne účinky. Môj cieľ je hrať za najvyššiu ligu a nevzdám sa, dokým sa mi to nepodarí."

"Je skvelé mať v živote nejaký cieľ. Ja si pripadám, ako keby som sa zastavila v slepej uličke. Nie som cieľavedomá, mám dvadsaťšesť a stále neviem, čo chcem."

"Ale vieš, len sa musíš hlbšie ponoriť do svojho vnútra. Čo ťa baví, kde sa vidíš o desať rokov?"

"Úprimne, v nejakej garsónke s ôsmimi mačkami. Vyštudovala som marketing, ale vobec ma to nezaujíma."

"Si osoba, ktorá sa dokáže vynájsť v každej situácii. Zamysli sa, naozaj nevieš?" pravdou je, že som vedela. Od strednej školy som si želala byť žurnalistkou, ale rodičia rozhodli, aby som študovala marketing. Neodporovala som im, keď niečo povedali, vždy sme ich s Barbarou a Simonom museli počúvať. Ale kým oni dvaja sa mohli slobodne rozhodnúť, ja som nemala na výber. Povedali, že žurnalistika je podradná práca a nikto z Bernhardovcov sa nikdy nestane novinárom. Preto som odišla do Londýna. Behala som z jedného pohovoru na druhý, ale kto by zamestnal do svojich novín niekoho bez skúseností? Nakoniec som sa vzdala a prestala snívať o kariére žurnalistky. Pomaly som na to aj zabudla, ale Sebove slová mi môj neúspech opäť šplechli do tváre.

"Prepáč, ak som ťa niečím urazil," Seb si všimol môj smutný zadumaný výraz a zahľadel sa mi do očí. Ako keby sa mi snažil čítať myšlienky, ako keby chcel zistiť, čo mi práve teraz behá hlavou.

"Nie, to je v poriadku. Asi by sme sa mali vrátiť späť, moja mama už určite naplánovala termín nášho zásnubného večierku."

"Problémy v raji," ironicky zase poznamenala Barbara, keď sme sa vrátili k stolu.

"Nela a Leo, čo poviete na to, keby sme váš zásnubný večierok naplánovali na koniec vašej návštevy? Takýmto spôsobom by sme mali takmer mesiac na zorganizovanie a zaslanie poznámok," ako som predpovedala, moja mama mala už všetko premyslené. Neviem, na čo sa nás pýta, aj tak bude po jej.

"To je dobrý nápad, pani Bernhardová," odpovedal aj za mňa Seb a ja som jemne prikývla hlavou na znak súhlasu.

"Tak je to vybavené. Zavolám nášmu návrhárovi, musí pre teba vytvoriť pre tento špeciálny deň nejakú kúzelnú róbu," to si moja mama myslela, že som Popoluška? Róbu? Čo som Kate Middletonová? Zasmiala som sa popod nos a Sebovi pravdepodobne prišla voľba slov mojej mamy tiež vtipná, keďže sa na mňa otočil a nenápadne sa smial.

"Ako sa máš sestrička? Ako si presvedčila toho úbohého chlapa, aby ťa požiadal o ruku?" prihovoril sa mi Simon, keď som sama sedela na bielej koženej sedačke pod slnečníkom.

"Naozaj, Simon? Na toto nemám náladu," postavila som sa a vyštartovala som na odchod.

"Len si z teba uťahujem. Želám ti to," stiahol ma za ruku a prinútil ma opäť si sadnúť.

"Jasné, hovor vieš komu," je samozrejmé, že som bola voči jeho prajným slovám skeptická, nikdy nebol na mojej strane. Keď si zo mňa v škole deti uťahovali, nikdy sa nesprával ako ochranársky starší brat a len popri mne prešiel. Ani raz sa nezastavil, aby sa spýtal ako sa mám a či som v poriadku.

"No naozaj. Ten Leo vyzerá byť ako dobrý chlap. Viem, že som sa k tebe nesprával ako ukážkový brat, ale čoskoro budem otcom, to človeka prinúti zamyslieť sa. Rád by som začal odznova a zapracoval na našom vzťahu," no teda. Zázraky sa predsa len dejú.

"Ak to myslíš úprimne, tak rada zapracujem na našom vzťahu," stále som bola nedôverčivá, ale za pokus to stojí.

"Zajtra hráme náš tradičný rodinný futbal. Budem rád, ak sa k nám s Leom pripojíte," rodinný futbal je tradícia, ktorú založil môj otec, keď sme boli malí a vždy pozostával z dvoch hier. Jeden deň hrali proti sebe chlapi, na druhý deň hrali ženy. Nikdy som to nemala rada, pretože som nemehlo, ktoré je schopné zakopnúť aj o svoje vlastné nohy a vždy som bola v bránke. Zatiaľ čo Barbara sa s tými svojimi dlhými nohami vždy pohybovala po trávniku ako profík a naschvál mi uštedrila tie najboľavejšie góly. Už teraz sa na to neteším. Pre Seba to ale nebude problém, stavím sa, že bude vynikajúci a Simon sa len ťažko zmieri s porážkou.

"Zajtra sa koná rodinný futbal. Si pozvaný," oznámila som Sebovi, keď sme sa podvečer vracali do svojej izby.

"Rodinný futbal?" hodil sa na pohovku a obrátil sa tvárou ku mne.

"Je to naša tradícia. Vždy, keď sme takto pohromade, hrajú chlapi proti sebe v jeden deň a na druhý deň hrajú ženy."

"Ty vieš hrať futbal?" zdvihol obočie a zatváril sa prekvapene. Aj jemu je jasné, že som nemehlo. Koniec koncov, videl ma s vyliatou omáčkou na hlave.

"Neviem a nemusíš sa tváriť tak pobavene," hodila som na neho urazený pohľad.

"Môžem ťa to naučiť, ak chceš," ochotne sa ponúkol, to som od neho nečakala.

"Aj keby ma to učíš rok, nebola by som schopná naučiť sa to."

"Nel, futbal sa nedá naučiť, len sa potrebuješ dostať do rytmu s loptou, potom to už ide ľahko."

"Som pripravená na to, že sa strápnim. To je pre mňa už normálny jav. Ale veľmi sa teším, ako nakopeš všetkým zadky. Keby vedeli, že si profesionálny futbalista, tak by ťa Simon tak ochotne nepozval."

"Neviem, o čom hovoríš. Som predsa lekár," vtipkoval a obaja sme vybuchli do smiechu.

Ešte chvíľu sme sa rozprávali a potom zašiel Seb do sprchy. Perfektný čas na zavolanie Tracy.

"Nela, práve som ti chcela zavolať! Bolo mi čudné, že si sa mi celý deň neozvala," na obrazovke sa zjavila nadšená tvár Tracy, ktorá ležala na mojej posteli.

"Nebolo kedy. Naozaj ťa vidím ležať na mojej posteli? To som ti nedovolila!"

"Nebuď sebecká, Nely! Nie si tu. Mám právo si ju požičať."

"Daj jej odo mňa veľkú pusu," dramaticky som jej nakázala, ako keby bola moja posteľ nejaký životný predmet.

"Práve teraz ležíš na posteli, ktorá je väčšia ako obidve naše dokopy! Tak nedramatizuj!"

"Fajn! A ako ide život bezo mňa? Stavím sa, že si celú noc preplakala," uťahovala som si z nej.

"Mala som plakať za bordelárkou ako si ty? No to určite. Konečne je tu čisto a po zemi sa neváľajú špinavé ponožky," vrátila mi to a nahlas sa smiala. Tracy mala úžasný anglický prízvuk, ktorý si prajete mať a znie vždy tak distingvovane.

"Hej! To som si nezaslúžila! Vypínam ťa!" natiahla som prst k červenej ikonke a až vtedy som si uvedomila, že je to prst, na ktorom mám svoj falošný snubný prsteň.

"Ty mrcha! Čo za prsteň to máš na ruke?" úplne sa prilepila na obrazovku a vyvalila na mňa už aj tak veľké oči.

"Seb mi ho dnes daroval, pretože Barbara sa správala ako typická uštipačná mrcha."

"Tvoj snúbenec mi je ale džentleman. Dať ti prsteň po štyroch dňoch, dobre si si vybrala."

"Všetko je to len akože. Ale priznám sa ti, bol skvelý pocit takto Barbaru zotrieť."

"Škoda, že nie som tam s tebou, vyškriabala by som tvojej sestre oči. A kde je tvoj pán Perfektný?" očami scrolovala po priestore.

"V sprche."

"Spíte na jednej posteli?"

"Nie, zbláznila si sa. Ja spím na tejto obrovskej posteli a Seb na tom gauči," kameru na tablete som otočila smerom na pristavený gauč.

"Chudák. Veď mu to musí byť úzke a tesné. Ten ťa fakt miluje," vtipkovala a obe sme sa začali rehotať. Tracy mi chýbala. Škoda, že nemohla byť tu so mnou. Ešte chvíľu sme sa rozprávali, ona mi zreferovala svoj priebeh šichty a ako ju náš, teda vlastne už len jej, zvráskavený šéf neustále preháňa. Asi si na ňu kvôli mne zasadol. Že vraj už aj začal výberové konanie na obsadenie môjho miesta. Som tak ľahko nahraditeľná, o týždeň si nikto nebude pamätať, že som tam niekedy pracovala. Ale to je jedno. Som zvedavá, ako dopadne zajtrajší futbal.