Chcel som sa za ňou rozbehnúť, chytiť ju za ruku a nepustiť, ale neurobil som to. Z nejakého dôvodu som ostal stáť na mieste ako prikovaný a pozeral sa na to, ako mi odchádza v diaľke. Možno mala pravdu. Zatiahli sme sa do toho tak veľmi, že sme si neuvedomovali, čo je skutočné a čo predstieranie. Poznáme sa len mesiac. Čo ak by to medzi nami v reálnom živote neklapalo? Čo ak by sme si obaja uvedomili, že to bolo medzi nami také rozprávkové len kvôli tomu, že sme to celé predstierali? Mám v hlave zmätok. Jedna moja časť súhlasí s jej slovami a druhá je ubolená, pretože ju chce mať pri sebe.

Všetku vinu stiahla na seba. Aj keď sme v tom obaja lietali spolu, vinila z toho len samu seba. Nemala to urobiť. Nebolo to správne. Som v tom namočený rovnako ako ona. Možno je to celé len moja vina. Keby som jej nenatlačil do hlavy to s tou falošnou priateľkou, určite by ju to nenapadlo. Určite by ma nepožiadala, aby som sa stal jej snúbencom. Cítim sa hrozne. Akoby ma práve prešiel nákladiak. A nie raz, ale rovno dvakrát. Neviem, čo mám robiť. Stojím tu nehybne už asi desať minút. Mal by som sa vrátiť dovnútra a všetko vysvetliť svojej mame. Určite musí byť prekvapená a zúfalá z toho, že nevie čo sa deje.

"Leo, kde je moja sestra?" mykol mnou Simon.

"Odišla..." otočil som sa mu tvárou a dal sa do kroku.

"Čo to všetko malo znamenať? Bola to pravda?" zastavil ma a dožadoval sa odpovedí.

"Áno, je. Nie sme v skutočnosti snúbenci. Dokonca, pred týmto celým sme len boli dvaja cudzí ľudia, ktorí o sebe nič nevedia. Jediné, čo z jej slov nebolo pravdivé, je to s tým vydieraním. Pristúpil som na to bez donútenia."

"Ale prečo? Prečo by to potrebovala robiť?" na tvári sa mu zjavil nechápavý výraz.

"To mne neprislúcha ti hovoriť. To sa budeš musieť opýtať jej."

"Leo... teda Seb, vyzeralo to medzi vami skutočne. Naozaj medzi vami nič nie je? Nela vyzerala naozaj šťastne, neprišlo mi to tak, že to predstierala."

"V tejto chvíli si ničím nie som istý. Ale práve sme to, čokoľvek to už medzi nami bolo, ukončili," potľapkal som ho po pleci a hrnul sa za svojou mamou.

"Že sa nehanbíš, urobiť nám takúto hanbu. Chvalabohu, že tá ryšavka nie je tvoja skutočná snúbenica," privítal ma svojimi bezočivými slovami otec.

"Jediný, kto nám robí hanbu, si ty s tými svojimi milenkami. Už ťa mám plné zuby," s celou silou som mu trafil päsťou do nosa.

Všetko vo mne vybuchlo. Ovládla ma frustrácia zo všetkých predchádzajúcich udalostí, potreboval som si svoju zlosť na niekom vybiť. On mi prišiel presne do rany. Akým právom mi hovorí, že som nám urobil hanbu? Akým právom sa naváža do Nely?

"Toto ti nedarujem!" utieral si krvavý nos a odišiel od nášho stola. Nechal ma tam stáť samého s mamou a Laurou. Všetky oči sa upriamili na nás. Práve teraz nepotrebujem byť v centre pozornosti. Asi som nemal vyvolať takú scénu, ale reagoval som impulzívne. Neľutujem, že som ho udrel. Už dlho si to zaslúžil.

"Maminka, presunieme sa na nejaké tichšie miesto, tam ti všetko vysvetlím," chytil som ju za ruku a ona si ju bleskovo odtiahla. Hnevá sa na mňa. Má ten karhavý pohľad, ktorého som sa v detstve vždy bál.

Mlčky ma nasledovala ku autu. Celú cestu nepovedala ani slovo. V sále sa všetci porozchádzali, videl som pri stole sedieť len Neliných rodičov a Simona, ktorý im pravdepodobne vysvetľoval, čo som mu vonku povedal ja. Asi som mal ísť za nimi a vysvetliť im to. Ale to neprináleží mne. Musí si to s nimi vybaviť Nela. Ja budem mať dosť starostí s udobrením si svojej mamy. Nehladiac na to, že za dva dni musím odísť, keďže mi čochvíľa začína sezóna. Neviem si však predstaviť, že by som bol schopný odísť, ak by som si to so svojou mamou nevysvetlil.

"Mami, prosím, ťa nepozeraj sa na mňa takto."

"Ako sa na teba pozerám? Povedz, Seb? Bavilo ťa robiť si z nás takéto žarty? Si dospelý chlap, ako si sa mohol dať zapliesť do takejto primitívnej hry?"

"Prepáč, maminka, prosím, odpusť mi. Je mi to ľúto. Zo začiatku si sa s Nelou vôbec nemala stretnúť, mali sme to hrať len pred Nelinými rodičmi, ale keď som za stolom uvidel Hanu, spanikáril som. Vieš, že som s ňou nikdy nechcel nič mať. Otec by mi ju po celý mesiac dohadzoval a ona mi nedala pokoj. Viem, že to znie detinsky, ale jednoducho som sa do toho nechal vtiahnuť."

"Naozaj ťa Nela vydierala?"

"Nie, nie! Pristúpil som na to dobrovoľne. Do ničoho ma nenútila."

"Ale prečo? Čo si z toho mal?"

"Videl som, že je zúfalá. Zlomená. Potrebovala moju pomoc."

"Mami, Seb ti naozaj nechcel ublížiť," zapojila sa do diskusie Laura.

"Ty si o tom vedela?" zhrozila sa.

"Áno..."

"Takže som bola jediná, z ktorej ste robili blázna. Vedel si, že vaše zasnúbenie mi pomáha nemyslieť na alkohol a aj tak si si zo mňa takto uťahoval. Takto som ťa nevychovala," vstala zo sedačky a po schodoch odišla do svojej izby.

"Neboj sa, prejde ju to. Nikdy sa na teba nedokázala dlho hnevať," tľapkala ma Laura po pleci.

"Tentoraz je to iné. Veľmi som to pohnojil," zakryl som si tvár dlaňami.

"A čo Nela? Kde je?"

"Neviem, odišla..."

"To mi chceš povedať, že to medzi vami skončilo?"

"Možno sa to medzi nami ani nikdy nezačalo. Žili sme vo fantázii, Lauri. Asi sme sa len nechali uniesť okamihom."

"Tak toto si môžeš nahovárať ako dlho len budeš chcieť, ale veľmi dobre vieš, že to nie je pravda. Videla som, ako sa na ňu pozeráš, milý braček," naklonila sa mi k uchu a odišla z izby aj ona.

Neviem, vôbec nič už neviem. Neviem, čo cítim. Neviem, čo si myslím. Som zo všetkého zmätený. Ak aj pôjdem za ňou, nebude ma chcieť vidieť. Rozlúčila sa so mnou. Dala mi aj tie dva prstene. Už sa so mnou nechce viac stýkať. Ona si uvedomila, že to bola len nereálna fantázia. Teraz si to musím uvedomiť aj ja. Pravdepodobne ju skutočne nemilujem, veď sme si to ani raz nepovedali. Ani raz z našich úst nevyšlo slovo milujem ťa. Pretože ani jeden z nás to slovo nedokázal povedať. To musí niečo znamenať. Keď sme si neboli schopní vyznať to do očí, tak sme sa skutočne nemilovali. Len nás pohltila vášeň a túžba. Áno, tak to bolo.

Začína mi predsa sezóna, aj tak by som sa nemohol zapliesť so ženou. Nemal by som na ňu čas. Nemohol by som sa jej venovať. Alebo naopak, venoval by som sa len jej a na kariéru by som opäť kašľal. To už nemôžem dovoliť. Asi je to takto najlepšie. Od začiatku sa to malo skončiť takto. Zrušenie zásnub, povedanie pravdy rodičom a ďalej sa nestýkať. Celú noc som ani oka nezažmúril. Zvádzal som so sebou vnútorný boj a premýšľal nad tým, čo asi tak Nela robí. Mal som ju skontrolovať, spýtať sa, či je v poriadku. Ale moje ústa nefungovali.

Len som tam stál na tých schodov ako pajác so zalepenými ústami. Pretože aj keď by som ju naozaj nemiloval, zaslúžila si, aby som za ňou šiel a stál pri nej. Nestojím si za slovom. Nechal som ju v štichu. Dokelu, veď som povedal, že sa v tomto dome už viac neobjavím a predsa v ňom teraz ležím. Našťastie, otec nie je doma. Jeden deň a už viac nemusím počúvať poznámky o nehodnom synovi. Vôbec ma jeho názor na celú túto situáciu nezaujíma, keby bolo na mne, ani by sa na mojom zásnubnom večierku nikdy neobjavil. I keď bol falošný, aj tak tam nemal čo hľadať. Ale mrzí ma to s mamou. Sklamal som ju. Sklamal som najdôležitejšiu ženu vo svojom živote. Budem si ju musieť nejako udobriť. Nemôžem odletieť naspäť so svedomím, že sa na mňa hnevá.

"Dobré ráno," pozdravím sa ráno pri stole mame a Laure.

"Dobré ránko," mama ma pozdraví naspäť a usmieva sa. Že by sa na mňa už nehnevala?

"Vidím dobre tvoj krásny úsmev?" naschvál som si k nej pritisol stoličku čo najbližšie a obzeral si ju.

"Nemôžem sa na teba hnevať."

"Ja som ti to vravela," laxne konštatovala Laura tlačiac do seba ovocné lievance.

"Myslím, že Nelku miluješ. Zo začiatku to bola pre teba len hra, ale zmenilo sa to, ako si ju postupom času spoznával. Okrem toho, bolo by odo mňa pokrytecké, keby sa na teba hnevám za to, že si mi klamal, keď ja klamem sama sebe celý život. Nahovárala som si, že sa tvoj otec zmení a prestane ma podvádzať, ale pozri sa, ubehlo pätnásť rokov a on robí stále to isté. Bola som hlúpa, slepo som mu verila. Bála som sa, že ostanem po toľkých rokoch sama, ale už viac nie. Dnes mám stretnutie s advokátom, oficiálne podávam žiadosť o rozvod."

"Maminka, konečne! Som šťastný, že si sa k tomu odhodlala. A nebudeš sama, vždycky mi môžeš zavolať..."

"A máš tu aj mňa, ak by si ma náhodou prehliadla," dokončila Laura moju vetu.

"To jediné dobré, čo z toho manželstva vzišlo, ste vy dvaja," chytila nás oboch do náručia a objala.

Mama urobila tak, ako povedala. Po raňajkách sa stretla s advokátom a keďže je dom napísaný na ňu, otec nemá právo v ňom ďalej bývať. Bude to dlhý proces, pretože mama sa chce opäť vrátiť do firmy na svoje staré miesto, ktorého sa otec s určitosťou len tak nevzdá, ale som na ňu hrdý. Konečne sa odhodlala opustiť ho. A skoncovala s alkoholom. Stáva sa z nej nová žena, už viac nebude v tieni môjho nenažratého otca. Dúfam, že mu to dá v súdnej sieni poriadne vyžrať.

Na druhý deň mi letelo lietadlo. Čakal som, že sa na letisku alebo v lietadle stretnem s Nelou a prediskutujeme si to medzi sebou. Žiaľ, nemal som také šťastie. Opretý o lietadlové okienko som si zaspomínal na jej klamanie, aby si mohla ku mne prisadnúť. Panické záchvaty. Vždy sa dokázala vynájsť. V to ráno som bol zúfalý a na vážkach. Nevedel som, či do toho pôjdem. Či som ochotný takto klamať kvôli neznámemu človeku. A potom som si pred očami prehral jej tvár a výraz a všetky pochybnosti ma prešli. Utekal som čo mi nohy stačili, aby som stihol nasadnúť do taxíka a došiel na letisko, kde som ju zazrel pri vstupnej bráne. Kráčala pomaly, bála sa vojsť dnu, ako by so sebou tiež zvádzala vnútorný boj. Čakal som, že sa otočí a odíde, keď ma pri sebe nevidela. Ale pokračovala krokom ďalej. Síce pomaly, ale nezastavovala. Keby som prišiel čo i len o minútu neskôr, nasadla by do lietadla, ja by som si zobral druhý let a už nikdy by sme sa nekontaktovali. Nemala moje číslo, ani ja to jej, a nakoniec, nepoznala ani moje priezvisko. Už by sme sa ďalej nevideli. Londýn je veľký, z bistra ju vyhodili, takže by som ju už tam ďalej nemal šancu zazrieť. Jedna minúta zmenila celé moje leto. Oddychové leto.

Musím sa znovu začleniť do života. Do života pred Nelou a všetkými tými bláznovstvami, do ktorých sme sa tento mesiac pustili. Aj keď na to už nikdy nezabudnem, musím tieto krásne spomienky potlačiť vo svojej hlave. Možno nám to nakoniec nebolo súdené, ako som si myslel.

O dva týždne neskôr

Uplynulé dva týždne som sa venoval trénovaniu. Každý deň šesť hodín na ihrisku, potom v posilke, večerný päťkilometrový beh. Do svojho bytu som sa vracal len kvôli spánku. Z každého dňa som bol taký vyčerpaný, že som sa len hodil do sprchy a potom odkväcol v posteli. Snažil som sa zamestnať myseľ ako sa len dalo, pretože keď som práve nič nerobil, po hlave mi behala len Nela. Bola to jediné, na čo som dokázal myslieť. Zavesil som si obraz od nej do obývačky, vždy keď som vstúpil dovnútra, vítal ma ako prvý. Ako keby som si robil sám sebe napriek. Podvedome si naschvál ubližoval.

Od toho dňa na večierku som ju nevidel. Aj do bistra som radšej prestal chodiť, aby mi ju to nepripomínalo. Ale každý deň som sa pri ňom pristavil, neviem prečo. Vedel som, že ju vyhodili, že ju tam už viac nebudem môcť vidieť, ale v kútiku duše som dúfal, že ju uvidím. Bol som ako rozpoltený. Želal som si ju vidieť a zároveň nevidieť. Vôbec to nedáva logiku. V tomto momente mi nedáva logiku už asi nič. Keď si spomeniem na našu prvú noc. Na jej hebkú a jemnú pokožku, prsty prechádzajúce sa v mojich vlasoch. Kokosovú vôňu jej šampónu. Až ma strasie. Behá mi po chrbte mráz a ježia sa mi chlpy na rukách.

Kvôli tomuto nie je správne naviazať sa na druhého človeka. Pretože si nedokážete spomenúť, aký bol vás život pred ním. Stále vám blúdia myšlienky na to, aké to bolo, keď ste boli spolu. Ako veľmi by ste si priali tieto chvíle vrátiť späť. Ako veľmi by ste sa chceli vrátiť v čase a väčšmi oceniť tieto spomienky. Vždy to tak je. Neuvedomujeme si, ako rýchlo môžu tieto nádherné chvíle pominúť, ako veľmi sa môžu stať rýchlosťou svetla len obyčajnými spomienkami na to, čo bolo kedysi.

"Seb, kamarát, mám pre teba úžasnú správu! Sedíš?" zahlásil mi do telefónu môj manažér.

"Čože, akú? Práve sa chystám vkročiť do metra."

"Tak si sadni na nejakú lavičku, pretože keď ti oznámim túto informáciu, spadneš na zadok!" entuziasticky sa rozplýval.

"Dobre, už ma nenaťahuj. Sedím," otočil som sa od dverí metra a posadil sa na kamennú lavičku.

"Tréner Arsenalu Londýn chce s tebou podpísať dvojročnú zmluvu s opciou!"

"Neverím! Si robíš srandu!"

"Prisahám ti na svoje zlaté pero. Pred chvíľou ma kontaktovali, chcú sa s tebou čo najrýchlejšie spojiť, za chvíľu sa začína sezóna, musíš začať trénovať s tímom, ak chceš nastúpiť do úvodného zápasu."

"Mám prísť za tebou do kancelárie?"

"Áno, už ťa čakám," zložil som telefón a začal som skákať ako nejaký lunatik. Ľudia naokolo sa na mňa pozerali, nechápali, prečo sa tak veľmi teším, ale to bolo druhoradé.

Konečne nastal zlomový moment v mojej kariére. Dočkal som sa. Vedel som, že to raz príde. Budem hrať za svoj najobľúbenejší futbalový klub. To je ako splnenie sna. Ako malý som vždy sedel pri televízore a fandil vo svojom červeno bielom drese. Keď si ma vtedy vybrali do svojej akadémie, myslel som si, že sa mi to podarilo. Ale na konci kempu mi s poľutovaním oznámili, že som sa do kvádra nezmestil a že pre mňa nemajú voľné miesto.

Po manažérovom oznámení už všetko prebiehalo rýchlo. Na druhý deň som podpísal zmluvu, rozlúčil sa so svojimi spoluhráčmi z Mansfieldu a na druhý týždeň bola naplánovaná verejná tlačová konferencia, kde ma tréner slávnostne privítal do tímu s dresom s mojím číslom. Vždy som o tom sníval, prečo som sa teda z toho úprimne nedokázal tešiť? Pretože som po celý ten čas myslel len na to, ako rád by som zašiel za Nelou a oznámil jej tento môj úspech.