Hovorí sa, že chlapi v oblekoch sú sexi. No toto slovo ani len z malej časti nezodpovedá pohľadu na Seba v obleku. Vyzerá sakramentsky sexi. Sakramentsky úžasne sexi. Cítim, ako mi z ústnych kútikoch začínajú stekať sliny. Pripadám si ako taký slintavý bernardín. A on predo mnou stojí tak nenútene, s rukami vo vreckách a tým svojim zvodným pohľadom. Ten oblek mu pasuje ako uliaty. Ako keby si pri jeho zhotovovaní vzali do rúk jeho fotku a šili ho presne pre neho. Slim nohavice mu obopínajú jeho perfektné vyšportované nohy, hlavne jeho lýtka vyzerajú extra dobre a biela košeľa na ňom nevisí, nie je mu voľná, sedí mu presne na hrudi ako prilepená.

Včera ma s tým menením tapety prekvapil, moja tvár nie je určená na obrazovku mobilu, ale bolo to sladké. Chcela som mu vrátiť láskavosť naspäť, preto som si vytiahla mobil a zaskočila ho rovnako, ako on mňa včera. A vlastne to bola aj úžasná zámienka pre to, aby som si ho mohla odfotiť. Bola by priveľká škoda, ak by som ho nezaznamenala. Chýbala mu už len mašľa a bol by perfektným darčekom pre celý rod žien na zemi.

"Myslíš, že by som si mal vziať tento?" vyrušil ma zo záludných myšlienok.

"Rozhodne!" zahlásila som s väčším entuziazmom ako by sa patrilo.

"Tak berieme tento. Akú máš farbu šiat?"

"Bledomodrú," nechápavo som odpovedala. Prečo je v tejto chvíli relevantná farba mojich šiat?

"A ešte bledomodrého motýlika," zahlásil návrhárovi a mrkol na mňa.

"Ty myslíš na všetko," zastala som si k nemu a rukou mu uhladila látku na ramenách.

"Patrí sa, aby sme k sebe ladili," zasmial sa pobozkal ma na nos.

Po príchode domov sa nás mama nedočkavo vypytovala, či si bol Seb schopný niečo vybrať, čo sa nezaobišlo bez zákerných Barbariných poznámok, podľa ktorej si Seb vybral dobre len v tom prípade, ak som mu s výberom nepomáhala ja.

"V záhrade nás už čaká cukrár so vzorkami tort. Pustime sa do ochutnávky!" nadšene vykríkla mama, keď dokončila výsluch o vyberaní obleku.

"Aká ochutnávka tort? Veď to predsa nie je naša svadba, len zásnubný večierok."

"Nela, budete tam mať tortu s vašou fotkou a menami, patrí sa, aby ste si vybrali plnku podľa vlastného uváženia," nenechala sa preškriepiť a ťahala ma za ruku do záhrady.

Mala pravdu, v záhrade na nás už čakal cukrár oblečený v bielom kuchárskom rondone a takou tou veľkou čapicou, akú mal Lou v rozprávke Ratatouille. Neodpustila som si smiech, načo toľká teatrálnosť? Je to obyčajný zásnubný večierok. Ako keby ľudí zaujímalo, akú príchuť torta bude mať. Aj tak každý vždy uprednostní čokoládovú.

"Je ti niečo vtipné, Nela?" prísne sa na mňa zapozerala mama, keď som sa pučila od smiechu. Sebovi táto situácia pravdepodobne pripadala vtipná tiež, pretože si zakryl ústa rukou a sklonil hlavu, aby mu mama nemohla vidieť do tváre.

"Nie, maminka. Všetko je v poriadku."

"Dobre. Takže pán cukrár vlastní najlepšiu cukrárňu na Slovensku, svoje zákusky na zákazku pečie aj na celebritné oslavy a večierky, máme veľké šťastie, že si na nás vo svojom vyťaženom kalendári našiel čas," hladila mu ego.

"Je mi cťou, pani Bernhardová."

"Ak by ste mali čas, chceli by sme si vás rezervovať aj ako hlavného cukrára na Nelkinu a Leovu svadbu, že?"

"To určite," obaja sme rýchlo prikývli hlavou.

"Tak začneme. Pripravil som si pre vás vzorky piatich druhov plniek. Prvá je tvarohová s ovocím, druhá schwarzwaldská s višňami, tretia lesné ovocie s jogurtom, štvrtá red velvet a posledná je klasikou, dobošová."

Pustili sme sa do ochutnávania, so Sebom sme sa kŕmili z jednej lyžičky, ale žiadna chuť ma neoslovila. Neboli zlé, práve naopak, naozaj sa rozplývali na jazyku, ale nebolo to to pravé orechové. Pri žiadnej som si nepovedala, "Vau, túto chcem zjesť celú a s nikým sa o ňu nepodeliť."

"A vedeli by ste nám urobiť aj mätovú príchuť?" položila som cukrárovi otázku po ochutnávke.

"Nelka, čo to hovoríš za nezmysly? Aká mätová príchuť? Myslíš si, že niekomu taká torta bude chutiť? Podľa mňa by sme mali ísť do tej dobošovej, ako už povedal pán cukrár, je to najväčšia klasika, všetci sa z nej potešia."

"Takže nakoniec dobošovú?"

"Áno, trojradovú a navrchu si želáme túto fotografiu s menami Nela a Leonard," ukázala mu našu spoločnú falošnú fotku zo zásnub na Londýnskom oku.

Typická mama. Nechápem, na čo nás zavolala na ochutnávku, keď sa aj tak rozhodla po svojom. Vždy to tak bolo. Nikdy mi nedovolila vybrať si, čo by som si naozaj želala. Keď mi otec zatrhol žurnalistiku, nestála na mojej strane. Súhlasila s ním. Vedela, že ma marketing nebaví, niekoľkokrát som jej to opakovala, ale vždy ma odbila slovami, že je správne podvoliť sa môjmu otcovi, pretože v písaní nie som taká dobrá, ako si myslím. Že je na svete milión dobrých spisovateľov a žurnalistov, ako by mohlo obyčajné dievča vyniknúť medzi toľkými profesionálmi? Počúvla som ju. Predsa bolo skúsenejšia, vedela, o čom hovorí. A tiež som vedela, že by nikdy môjho otca nespochybnila. Keď raz niečo pán domu povedal, všetci sa mu museli podvoliť a poslúchnuť. Nechcem svojho otca vykresľovať ako zlého mača, pretože k nám bol naozaj dobrý, vždy si na nás aj napriek svojim povinnostiam v práci našiel čas. Ale veľmi často uprednostňoval svoju zmienku o tom, čo je pre nás dobré a čo nie, pred našou vlastnou.

"Laura sa pýta, či spolu zájdete zajtra na rande?" odtrhol ucho od telefónu a naklonil sa bližšie ku mne.

"Aké rande?" nechápala som, o čom hovorí.

"O tom fotení, čo si jej vtedy sľúbila."

"Aha, jasné. Platí," pohotovo som reagovala, aj keď som si nemyslela, že to myslela vážne. Ani s tým nie som príliš stotožnená, ale nechcem, aby si myslela, že si nestojím za vlastným slovom a naťahujem ju.

"Dúfam, že ma nebudete príliš ohovárať, keď budete spolu samy dve," oprel sa mi o rameno.

"Ešte popremýšľam. Rada si vypočujem nejaké pikošky o pánovi Dokonalom," doberala som si ho.

"Pánovi Dokonalom? Tak ty takto! Fajn," otočil sa ku mne a začal ma štekliť. Bola som strašne šteklivý človek, ľudia zo mňa pri šteklení dokázali vždy vymámiť najtajnejšie tajomstvá.

"Dobre, dobre! Stačí," kričala som z plného hrdla a nevládala s dychom od smiechu.

"To máš za to, že si zo mňa uťahuješ," presunul sa nado mňa celou svojou váhou, bola som uväznená pod jeho telom.

"Neuťahovala som si z teba. Ty naozaj si pán Dokonalý."

"To by z teba robilo pani Dokonalú," začal ma bozkávať na krku a prechádzať rukou po vlasoch. Nič sa medzi nami v tú noc nestalo, len sme sa k sebe túlili a bozkávali, ale aj tak to bolo tak nenásilne krásne. Keď som s ním, mám sa radšej.

Na druhý deň s nami mama znovu riešila večierok, ukazovala nám výzdobu, poháre, zasadací poriadok. Vlastne všetko organizovala sama, nič sme jej neodsúhlasili, rovnaké to bolo aj pri Simonovej svadbe. Chúďa Olívia nemala pri ničom voľnú ruku. Moja mama sa niekedy až príliš angažuje, hlavne takéto akcie miluje najviac. Niekedy si myslím, že nás troch mala len kvôli tomu, aby pre nás mohla organizovať takéto večierky a oslavy. A moje narodeninové párty vyzerali vždy rovnako. Kopa deciek, ktoré som ani nepoznala a prišli len kvôli tomu, že boli deťmi partnerov môjho otca. Aby sa nepovedalo, zo slušnosti sa ku mne pristavili, zagratulovali a potom sa po celú oslavu rozprávali medzi sebou. Necítila som sa ako oslávenec, ale ako cudzinec, ktorý tam nemá čo hľadať.

"Poslúchaj," uškŕňal sa v aute Seb, keď ma vysádzal pred Lauriným ateliérom.

"Neboj sa. Nestrápnim ťa pred tvojou sestrou."

"To mi je úplne jedno. Len chcem, aby si sa zabavila. Viem, že sa nerada fotíš, ale skús si to trochu užiť. Nebuď napätá. Uvidíme sa o dve hodiny," pobozkal ma na čelo a ja som si s ťažkým srdcom odopla pás a vystúpila.

Nemám rada fotenie, pretože sa na seba nerada pozerám. Nepripadám si fotogenická. Na fotke vždy vyzerám ako uvarený zemiak. Neviem, ako sa mám správne tváriť. Na fotkách sa snažíme vždy vyzerať lepšie, ako v skutočnosti. Môžeme sa smiať, byť vážny, zahľadený, ale odráža to skutočne naše pocity? Pózujeme pre fotku. Je jasné, že sa musíme tváriť čo najlepšie, ako je to len možné. Ale čo ak nedokážem vyzerať najlepšie? A keď sa ocitneme na fotke len sami, nemáme sa pred kým skryť. Celá pozornosť sa presunie na nás. Sme v centre diania. Nie je tu nikto, na koho by sa presunula pozornosť a vy by ste sa za neho ukryli. Je to presne ako pohľad do zrkadla, lenže keď od neho odstúpite, už sa na seba ďalej nemôžete pozerať. Fotografia je navždy. Nezmeníte ju. Signalizuje trvalosť. Možno toho sa bojím. Tej trvalosti. Že nehladiac na to, ako veľmi sa budem snažiť vyzerať pekne, aj tak z nej budem na konci sklamaná. Pretože vždy to tak bolo. Vždy som bola pri pohľade na seba sklamaná.

"Ahoj, Nela. Presunieme sa von, dobre? Za chvíľu zapadá slnko, myslím, že to bude vyzerať báječne ako pozadie v súlade s tvojimi ohnivými vlasmi," vítala ma Laura a do rúk si brala potrebné náčinie.

"Môžem ti s niečím pomôcť?" ponúkla som sa, chcela som byť trochu osožná.

"Mohla by si,prosím, vziať ten stojan? Ďakujem," ukázala prstom na stojan v rohu a premiestnila sa von z dverí. Lúka bola hneď na druhej strane, takže sme to zvládli prejsť aj pešo.

Zastali sme na trávnatej ploche, okolo nás boli len stromy a pár lavičiek, bolo tu nezvyčajne ticho. Len sem tam nejaký ruch prichádzajúci z druhej strany mesta. Laura si rozložila náčinie, štelovala objektívom a snažila sa nájsť správne svetlo.

"Dobre, môžeme sa dať do toho. Zastaň si a rob proste, čo chceš," zalomcovala rukou a zapozerala sa do objektívu.

"Akože čo chcem? Nemám pózovať?"

"Nie, Nela. Je to spontánne fotenie. Zastihnutie mimovoľných okamžikov. Pôjde to do môjho portfólia kvôli jednej súťaži, ktorej cieľom je sústrediť sa na nehrané pózovanie. Respektíve žiadne pózovanie."

"Prečo si si teda vybrala mňa?"

"Pretože vyzeráš neobyčajne a podľa mňa máš na tento shooting tú správnu tvár."

"Správnu tvár, to neznie veľmi ako ja..."

"Pozri, Nela. Neviem, prečo so sebou nie si spokojná. Ale podľa mňa máš v sebe niečo neobyčajné. Mala som tu tucet nádherných žien, ktoré v sebe nemali to, čo som hľadala. Nemali tú potrebnú ľahkovážnosť a na takéto fotenie sa vôbec nehodili. Potrebovala som prirodzenú krásu, ktorá by splynula s prírodu, ale zároveň by tým fotkám dominovala. Mala som tu ženy s tonou mejkapu, ktoré boli vymaľované ako nejaké omaľovánky, a predsa ma nezaujali. Povedz, koľko mejkapu máš dnes na tvári ty?"

"Nemám žiadny, len lesk na pery..."

"Vidíš, o tomto hovorím. Tak sa proste uvoľni a užívaj si tento moment. Zaručujem ti, že tie fotografie budú vyzerať senzačne. Zober si do rúk túto šatku, môžeš ju použiť..." podala mi oranžovú šatku a znovu sa presunula k fotoaparátu.

Poslúchla som jej radu. Znovu som bola ľahkovážna a nevnímala som, že ma niekto fotí. Ako keby som bola na tej lúke sama, opadli zo mňa všetky obavy. Nerozmýšľala som nad tým, ako budem vyzerať, nechala som sa uniesť okamihom. Behala som holými nohami po tráve, smiala sa, zo šatky som si akoby vyrobila šarkana a s rukami hore ho ťahala za sebou. Cítila som sa ako malé dieťa. Slobodná. Neposudzovaná. Spontánna. Cítila som sa šťastná. Tentoraz skutočne, nie preto, že mi to niekto káže. Nie preto, aby som skryla svoju nevrlosť z fotenia, ale pretože sa v mojom tele naozaj rozlievalo šťastie, ako teplé kakao po príchode z chladivého zimného počasia. Dokázala som sa uvoľniť a byť sama sebou.

"No vidíš, to bolo perfektné. Ďakujem za tvoje služby. Tieto fotografie si dám do portfólia, ale ak by si chcela, môžem ti do Londýna poslať kópie."

"Koľko ti za ne budem dlžná?"

"Blázniš? Keď už, ja by som ti mala zaplatiť, že si sa dnes stala mojou modelkou."

"Urobila som to vďačne. Ďakujem za tvoje povzbudzujúce slová, bez nich by som sa asi nedokázala uvoľniť," hovorila som jej cestou do ateliéru.

"Nemusíš mi ďakovať, veď si predsa moja švagriná."

"Nie skutočná," povedala som smutným hlasom.

"Nela, asi by si mala niečo vedieť. Poznám svojho brata najlepšie zo všetkých. Na začiatku som hneď zistila, že ťa nemiluje, pretože som sa mu pozrela do očí. Keď niekoho miluje, má doslova srdiečka v očiach a myslím, že k tebe začína niečo cítiť. Už to ďalej nie je len predstieranie. Ach, my o vlku a vlk za dverami," mykla hlavou k parkovisku, kde ma už čakal Seb.

"Ahoj, Lauri. Dámy, aký ste mali deň?" pobozkal Lauru na líce a mňa znovu chytil okolo pásu.

"Produktívny. Tvoja snúbenica je úžasná fotomodelka. Dúfam, že si to už konečne uvedomila," zaliezla do ateliéru zložiť náčinie.

"Ukáž, pomôžem ti s tým," vzal mi z rúk stojan a nasledoval Lauru do dverí.

"O dva dni sa koná váš večierok?"

"Uhm," obaja sme zo seba dostali len jednoslovné citoslovce.

"Škoda, že tam nebudem," smutne sa zložila na stoličku.

"Prečo by si tam nebola?"

"Nedostala som pozvánku, génius."

"Si moja sestra. Ak budeš ochotná predstierať, že tvoj braček sa volá Leonard Hargaš, si s radosťou vítaná," objal ju zozadu okolo pliec.

"A čo tá pozvánka?"

"Si moja malá sestrička, jasné, že nemusíš mať pozvánku. Len sa veľmi nebudeš motať okolo Neliných rodičov, pretože by ťa zasypali kopou otázok a to svojej jedinej sestre neurobím," stále bol na nej zakvačený.

"Mám stáť celý čas pri vás dvoch alebo sa skrývať pod stolom?" žartovala.

"To nemusíš. Bude tam aj naša teta, Evelyn."

"Otcova sestra?" vypleštila oči.

"Och, áno. Stretli sme sa s ňou nechtiac v nemocnici a už aj ona vie o našom klamaní."

"Vy ste do toho vážne zapojili všetkých," divila sa a smiala. Pravdou je, že to vôbec nie je vtipné.

Neľutujem, že som sa do toho zatiahla, pretože inak by som Seba nikdy nespoznala, ale cítim sa previnilo kvôli toľkému klamaniu. Moja mama sa pre nás snaží zorganizovať rozprávkové zásnuby a ja správam ako nevďačné decko.

"Vidím dobre, že si smutná?" pýtal sa ma večer v posteli.

"Len som tak trochu premýšľala, všetko je v poriadku," nasadila som falošný úsmev.

"Mám tu niečo, čo ti zdvihne náladu," utekal von z izby.

"Kde si sa tak rozbehol?" začudovane som sa na neho pozerala, keď sa vrátil späť.

"Mätová torta, ako pre teba," ruku mal za chrbátom a po týchto slovách ju naklonil dopredu, aby som naozaj mohla vidieť bielu krabicu s okrúhlou tortičkou.

"Si najlepší falošný snúbenec na svete."

"Lepší ako tvoj vysnívaný?" sadol si ku mne a podal mi lyžičku.

"Omnoho, omnoho lepší, ako môj vysnívaný. Pretože si skutočný," venovala som mu letmý bozk na pery a pustila sa do torty s našou obľúbenou príchuťou. Najlepšia príchuť zo všetkých.

Na druhý deň panoval vo vile zhon. Mama obvolávala kateringovú spoločnosť, ubezpečovala sa, či sú všetky chody pripravené, či je vyzdobená sála, v poriadku zasadací poriadok, či budú môcť prísť všetci pozvaní hostia, fotograf, kameraman. No proste šalela.

"Mami, upokoj sa. Všetko dopadne v poriadku," ukľudňovala som ju po zistení, že naša teta Brigita sa so svojím manželom nebude môcť dostaviť.

"Ako sa môžem upokojiť. Média už o vašom večierku vedia, pred vstupom bude sliediť milión zvedavých novinárov."

"Budeme tam predsa mať ochranku. Nikto sa dovnútra nedostane," utešovala som ju.

"A čo tvoje šaty? Už si si ich skúšala?"

"Áno, upravili ich dobre. Už mi nepadajú."

"Dobre, tak ja ešte idem niečo zariadiť. Ak by si si na niečo spomenula, zavolaj mi," rozbehla sa ku svojmu autu.

"Tvoja mama z toho poriadne stresuje," až teraz som zbadala Seba frajersky sa opierajúceho o verandu s jednou nohou položenou hore a založenými rukami.

"Nechcem si predstaviť, čo by robila, keby som sa vydávala."

"Máte tu saunu, však?"

"Máme..." nechápavo som pritakala.

"Tak si vezmi uterák, pôjdeme sa trochu uvoľniť," otočil sa a smeroval hore do izby.

Vo vile sme mali saunu, ale nikdy sme ju nevyužívali, vždy slúžila len pre Barbaru a spolok jej kamarátok. Skvelá príležitosť na využitie. Práve teraz trochu relaxu bodne. Zabalila som sa do uteráku a vyšla som dole ku saune. Seb tam na mňa čakal, zahalený rovnako ako ja len v jednom tenučkom uteráku.

"Nech sa páči," galantne mi podržal dvere a potom si sadol vedľa mňa na drevenú opierku.

"Prečo práve sauna?"

"Pretože potrebujeme relax od toho celého klamania. A pretože som ťa chcel mať posledný deň v tomto dome celú pre seba," svojvoľne sa roztiahol a položil si mi hlavu na nohy.

"Tento mesiac bol rozprávkový. Ďakujem. Ale povieš mi skutočný dôvod, prečo si s mojím paktom súhlasil?"

"Zo začiatku som si myslel, že to bolo kvôli tvojim falošným slzám, bolo mi ťa ľúto. Ale nakoniec som pochopil, že som v tvojich očiach videl rovnaký zlomený výraz, ktorý som veľmi dobre poznal aj ja. Cítil som, že to máme spoločné."

"A ja som si myslela, že si ma mal len za zúfalú chuderu," žartovala som.

"Nie si žiadna chudera. Verím na osud a v to, že je tu dôvod, prečo sme sa my dvaja stretli. A nemôžem byť šťastnejší, že ťa mám vo svojom živote," prisunul si ma bližšie ku hlave a pobozkal ma.

Je zvláštne, že toto je naša posledná spoločná noc v tejto izbe. Prešlo to tak rýchlo. Na začiatku by som si ani nepomyslela, ako veľmi sa zblížime. Už pre mňa ďalej nie je len chlapec, ktorého som každý deň stretávala pri raňajkách a ja pre neho nie som čašníčka, ktorá mu takmer každé ráno priniesla na stôl jeho objednané jedlo.

Ráno ma mama súrila z postele, pretože ma musela dať do reprezentatívneho stavu. U kaderníka a kozmetičky som strávila takmer pol dňa. Povedali, že k šatám, ako som si vybrala, sa bude hodiť len uhladený drdol a dymové romantické líčenie. Ledva som v tých šatách s veľkou sukňou chodila, dávala som si pozor, aby som ich neprišliapla a nepotkla sa o ne.

"No teda. Páni, fúha... Vyzeráš ako princezná!" chválil ma pri dramatickom zostúpení zo schodov. Mama trvala na tom, aby ma Seb videl až večer.

"A ty vyzeráš úplne ako James Bond. Až na to, že si oveľa viac atraktívnejší."

"Volám sa Beck. Sebastián Beck," z rúk si akože vytvoril pištoľ, ktorú si zložil do nohavíc. Povedal mi to potichu, aby nás nikto nepočul, ale aj tak som vybuchla do hlasného smiechu.

"Aspoň dnes sa správaj ako dáma. Respektíve, snaž sa to aspoň predstierať," prešla popri mne Barbara vo svojich obtiahnutých červených šatoch s rozparkom.

Sála bola naozaj krásne vyzdobená. Mama sa rozhodla pre zlato-bielu kombináciu s honosnými lustrami a s okrúhlymi stolmi, pri každom bolo šesť stoličiek. V strede bol tanečný parket a v ďalšej miestnosti recepcia s vysokými koktejlovými stolmi, natiahnutými v elastických poťahoch previazané zlatou mašľou. Stropy boli také vysoké, že z vrchu ste sa na ľudí dolu pozerali ako na škriatkov.

Pri vstupe nás čakali fotografi, ktorí sa snažili zachytiť náš príchod a potom nás poprosili o pózovanie, ktoré im nariadila mama. Požiadali nás o milión póz, ja a Seb držiaci sa za ruky, Seb držiaci ma za pás, ja držiaca Seba za plece zozadu, Seb držiaci ma zboku za brucho a tak ďalej. Keď sme sa konečne dostali do sály, bolo to tam preplnené. Očami sme hľadali Sebovu tetu a Lauru, ktorá z nejakého dôvodu meškala.

"Teta, zdravím ťa. Ďakujem, že si prišla. Nevidela si Lauru?"

"Prišla som len pred pár minútami, je to tu veľké, možno ju len nevidíš. Mimochodom, vyzeráte obaja skvelo."

"Asi máš pravdu. A ďakujeme. Tiež je z teba dneska poriadna fešanda," pochválil ju a potom sme sa pobrali zvítať s ďalšími osobami, ktoré som v živote nevidela.

"Aha, tam je Andy!" zakričala som, keď som pohľadom zamerala Andyho stojaceho pri Patrikovi.

"Princezná, dnes vyzeráš skutočne ako taká rozprávková princezná. Až mi je ľúto, že mi po tomto dni znovu odídeš," objímal ma.

"Andy, tentoraz ti sľubujem, že na teba nezanevriem. Budeme sa kontaktovať aj naďalej."

"Možno sa aj čoskoro uvidíme, presťahovanie do Londýna sa už finalizuje."

"Naozaj? To je skvelé!"

"Nel, dobre vidím, že tam v rohu stoja moji rodičia?" s hrôzou v očiach sa zapozeral do pravého rohu ku vstupným dverám. Najprv som ich nevidela, pretože tam zacláňala kopa ľudí, ale hovoril pravdu. Po sekunde som ich zbadala aj ja.

"To nie je možné. Ako sa to dozvedeli?"

"Netuším, ale toto nie je dobré..." nervózne klepal nohou a nepohol sa ani o centimeter.

"Ide k nám Laura, vysvetlí nám to," ukľudňovala som ho pri pohľade na Lauru rútiacu sa k nášmu smeru. Našťastie si nás jeho rodičia ešte nevšimli.

"Laura, prečo si mi nedala vedieť, že sa sem chystajú?" hneď na ňu vybafol otázku.

"Pretože je ťažké dať niekomu niečo vedieť, keď mi nezdvíha telefón."

"Bože, úplne som zabudol, že som si ho dal na tichý režim," chytal sa zúfalo za hlavu a vo vačku lovil svoj mobil.

"Nevieš, ako sa o tomto večierku dozvedeli?"

"Pozvala ich nejaká... Barbara?"

"Ako sa to mohla dozvedieť?" nechápavo krútil hlavou.

"Neviem, ale idem si to s ňou vybaviť," horela som od nervov. Samozrejme, že to bola ona. Samozrejme, že ma chce pred všetkými znovu znemožniť.

"Sestrička, zdravím ťa. Užívaš si svoj zásnubný večierok?" držala pohár na stopke a krúžila s ním.

"Ako si sa o tom dozvedela?"

"Ale no tak. Vieš, že som tvoje klamanie vždy odhalila. Od začiatku sa mi na vašom vzťahu niečo nesedelo, keď som vás videla spať na oddelených posteliach, to tvoje nazvanie ho Seb, rodičia na Bahamách, stretnutie sa s jeho tetou doktorkou, ktorá sa na teba pozerala tak, ako keby ťa nikdy v živote nevidela. Dala som si dve a tri dohromady. Vlastne, to s tou doktorkou mi pomohlo. Našla som si, že je sestrou úspešného podnikateľa Henricha Becka, ktorý má len tak náhodou dve deti a čuduj sa svetu, jedno to dieťa sa volá Sebastián Beck a vyzerá presne ako tvoj podarený snúbenec," zlomyseľne sa zasmiala a odpila z pohára.

"Čo som ti kedy urobila, že ma tak veľmi nenávidíš?"

"Čo si mi urobila? Už sa prestaň konečne hrať na neviniatko! Chudinka Nelka, nikto ju v živote nemá rád, chudinka Nelka, udrel ju priateľ. V skutočnosti si dostala vždy to, čo si chcela! My so Simonom sme sa museli podvoliť otcovým príkazom, hneď po dokončení školy nás zamestnal vo svojej firme, ale pravdaže to pre teba neplatilo. Ty si mohla slobodne odísť a robiť si čo chceš. Myslíš, že ma bavilo byť stále tou dokonalou staršou sestrou? Že ma bavilo byť stále najlepšia, len aby som sa mu zapáčila? Kvôli tomu, aby ma obdivoval? Tebe dovolil maľovať, písať, mne dopredu určil, že budem chodiť na právo."

"A ty si myslíš, že ja som chcela študovať marketing? Životy nás troch boli vykalkulované rovnako, nemáš právo hádzať všetku vinu na mňa. Tiež som si nemohla ísť za svojím snom, ale vieš čo. Mám po krk tohto klamania. Nech sa všetci dozvedia, kto v skutočnosti som," otočila som sa na opätku a rýchlym krokom sa presunula k mikrofónu. Vrelo to vo mne. Chcela som kričať, udierať do steny, až kým nebudem mať celé ruky krvavé, ale na rozdiel od toho som urobila toto.

"Zdravím vás. Dúfam, že sa úprimne a dobre bavíte, a dúfam, že po týchto slovách vás dobrá nálada neprejde. Asi si myslíte, že ste na zásnubnom večierku Nely Bernhardovej a Leonarda Hargaša. No, asi vás to teraz prekvapí, ale mýlite sa. V skutočnosti sa tento muž nevolá Leonard Hargaš. Vymyslela som si ho, pretože som sa bála a hanbila svojim rodičom povedať pravdu. Hanbila som sa za to, že nie som úspešná, a že som celé tie štyri roky v Londýne pracovala ako čašníčka. Nie som žiadna úspešná karieristka. A tamten chlap, tak toho som spoznala presne pred mesiacom. Jeho skutočné meno je Sebastián Beck a namočila som ho do tohto všetkého. Naozaj sa poznáme len jeden mesiac, ale vydierala som ho. Preto musel pristúpiť na túto dohodu o falošnom snúbencovi. Nechcel, aby som o jeho rodine vyzradila nejaké veci, ktoré som sa dozvedela a chcela som ich proti nemu použiť, a keďže jemu na svojej rodine záleží, pristúpil na túto lož. Takže, takáto je skutočná pravda o Nele Bernhardovej. Obyčajnej klamárke. Chodiacej katastrofe. A hlavne, o hanbe pre svoju rodinu. Prepáčte, že som dnes plytvala vaším časom. Prajem vám pekný zvyšok večera," položila som mikrofón a utekala von čo mi nohy stačili.

"Nela! Nela! Nela, stoj!" utekal za mnou po schodoch Seb.

"Prepáč, ale pravda je vonku. Už ďalej nemusíme zatĺkať."

"Čo to malo byť? Aké vydieranie? Prečo si to povedala?"

"Pretože nechcem, aby si tvoja mama o tebe myslela, že si klamár. Radšej nech si o mne myslí, že som hnusná potvora, ktorá ťa do tohto zatiahla."

"Ale to nie je vôbec pravda. A čo bude s nami?"

"Uvedomila som si jednu vec. Celý ten mesiac sme žili v bubline. V krásnej fantázii, ale nebola to realita. Možno v reálnom svete by sme sa nikdy nedali dokopy. Bublina praskla."

"Máš pravdu. Možno sme skutočne žili v jednej fantazijnej bubline."

"Nech sa páči, tvoje prstene. Zbohom, Beck," stiahla som si z prsta oba prstene, ktoré mi dal a podala mu ich do ruky.

"Zbohom, Bernhardová," po týchto slovách som sa chôdzou premiestnila k taxíku a nastúpila do neho. Seb sa na mňa pozeral dovtedy, kým som nezmizla v diaľke.