Nelina nevinnosť ma zakaždým dostáva do kolien. Počas tej krátkej chôdze do kopca sa ma stále vypytovala, či mi nie je priťažká, či si nechcem oddýchnuť, či nie som príliš vyčerpaný. Ale nič to pre mňa nebolo, vôbec som necítil, že ju mám na svojom chrbte. Vlastne, klamem. Cítil som ju až príliš. Jej teplý dych mi ohrieval zátylok a protivietor mi predhadzoval vôňu jej šampónu priamo k čuchovým bunkám. A nepomáhala ani skutočnosť, že mala hlavu položenú na mojom pleci.

Snažil som sa byť jemný, nestískať jej prisilno stehná, dával som si pozor, aby mi ruka nezašla ďalej, bol som z toho trochu vyvedený z miery, takto blízko som ju pri sebe nemal ani len počas spoločného tanca na maminej oslave. Nič som však na sebe nedal znať. Dúfal som, že si nevšimla, aký efekt na mňa má. Bolo by zvláštne vysvetľovať jej, že sa mi takéto vzájomné dotyky pozdávajú. Potom by si myslela, že som len využil situáciu a vzal ju na chrbát schválne.

"A ste vo svojom kráľovstve, pani moja!" opatrne som ju zložil dole pri dverách chatky, ktorú nám pridelil pán Bernhard a poklonil sa jej.

"Ďakujem, to ste nemuseli," pokračovala v hre a rukami si galantne nadvihla svoju zelenú parku, ako to zvyknú robievať dámy v starých filmoch.

"Zaberám si posteľ!" rýchlo som sa rozbehol po otvorení dvier ku veľkej posteli s baldachýnom nad hlavou. Nela chvíľu postávala vo dverách a nechápala, o čo mi ide.

"No to nie," zalomcovala rukami a došlo jej, čo tu stváram. V skutočnosti jej len vraciam láskavosť z prvého dňa, keď ma poslala na úzku pohovku, na ktorej som musel spať takmer týždeň. Vtedy som si povedal, že jej to musím vrátim späť.

"Teraz je rad na tebe, aby si spala na pohovke," roztiahol som po obvode ruky a nohy, aby na posteli neostal ani kúsok voľného miesta.

"Mám spať v tej fotelke?" naozaj bola táto izba na ich pomery útulná, len jedna posteľ, fotelka, stolík a starožitné hojdacie kreslo.

"Určite sa dá roztiahnuť," doberal som si ju.

"Fajn, tak sa vyspím tam," sadla si na fotelku a začala sa hrabať vo svojej taške s cieľom nájsť druhý pár tenisiek. Nehádala sa so mnou.

To bola ďalšia vec, ktorú som sa o Nele dozvedel. Vždy, keď sa medzi nami schyľovalo k akémusi argumentu, vzdala sa ako prvá bez zbytočného hašterenia. Aj teraz sa pokojne uspokojila s porážkou. Zaujímalo by ma prečo. Prečo so mnou nevyjednáva? Už dlhšiu chvíľu sa jej chcem na túto vec spýtať, ale nenabral som na to odvahu.

"To sa so mnou o tú posteľ nebudeš hádať? Už dlhšie sa ťa chcem spýtať, prečo neargumentuješ, nepúšťaš sa do sporov..." nepovedal som to ako otázku, bolo to skôr ako keby som si to hovoril sám pre seba, ale nahlas.

Bolo to odo mňa asi až príliš trúfalé, nemám právo sa jej pýtať také súkromné otázky, ale niečo na nej je. Zaujíma ma viac, ako som si to doteraz dokázal pripustiť.

"S hádaním som prestala na strednej škole. Aj tak ma nikto nikdy nepočúval, stále som bola na vine ja. Keď som sa niekoho zastala, poškriepila som sa s ostanými a skončila v riaditeľni, pričom som týždeň čo týždeň končila po škole. Keď nechceli počuť moju pravdu, načo by som ju mala presadzovať? Vtedy som pochopila, že nezmyselné argumentovanie a hádanie je len plytvaním energie. Odvtedy nemám chuť niekoho presviedčať o svojej pravde, je to zbytočné. Stupňovanie napätia nikam nevedie. Kto chce hada biť, palicu si nájde," jej slová ma zasiahli. Tak preto sa vzdáva bez boja?

"Nel, nie je to zbytočné. Ja by som si tvoju pravdu vždy vypočul," vstal som z postele a kľakol si k nej.

"Seb, to je v poriadku. Jednoducho sa nerada hádam, pokojne sa vyspím aj na tejto fotelke, veď to nič nie je," usmievala sa na mňa a ja som sa chcel za svoju detinskosť udrieť hlavou silno o múr. Kľudne nech sa vyspí na posteli, ja budem pre mňa za mňa spať aj na holej podlahe, len nech už nemusím vidieť na jej tvári tento zlomený výraz.

Znovu som ho uvidel. Aj keď sa ho všemožne snažila zakryť úsmevom, ja viem, že toto nie je jej pravý skutočný úsmev, pri ktorom vraští čelo a v lícach sa jej objavia roztomilé jamky. Viem, že nechce, aby som ju ľutoval, preto sa tvári hrdinsky a zakrýva svoj smútok úsmevom, ale za tie necelé tri týždne ma už nemôže prekabátiť. Síce o nej stále neviem všetko, postupne ju začínam vidieť z inej stránky. Príde mi ako zlomené dievča, ktoré stále verí v romantické a naivné veci, ale v hlave má aj napriek tomu zatrpknutosť z minulých udalostí.

Vždy, keď ju ráno vidím prebúdzať sa, nejde mi do hlavy, ako by ju mohol niekto udrieť a ubližovať jej. Stále mi hlavou kolujú Simonove slová o jej bývalom priateľovi. Len tak-tak sa každý deň udržím a nespýtam sa jej na to. Ale len ťažko sa jej môžem spýtať na jej bývalého, keď ja som jej ešte stále neprezradil dôvod svojho klamania. Nevie o Agáte, ani o tom, že ma podviedla s najlepším kamarátom. Doteraz som si myslel, že nie som pripravený jej o tom povedať, ale aktuálne to cítim tak, že keby sa ma to spýtala, neváhal by som ani minútu a všetko jej prezradil. Dôverujem jej. Možno k nej aj začínam pomaly niečo cítiť. To je vec, ktorú som si sľúbil, že neurobím. Ale ako ju nemôžem mať rád, keď mi už len pohľad na ňu vedľa mňa dokáže spríjemniť celý deň?

"Len som žartoval, nedovolil by som ti spať na niečom takom malom. Pokojne si vezmi posteľ, ja sa vyspím aj na zemi," snažil som sa jej zlepšiť náladu.

"Môžeme na nej spať obaja," prekvapila ma odpoveďou.

"Tu nie je toľko vankúšov, aby si mohla postaviť rovnakú barikádu ako u vás vo vile."

"Tak to asi budeme musieť risknúť a spať bez vankúšov," mrkla na mňa a konečne sa jej naspodku tašky podarilo vyloviť druhý pár tenisiek.

"Si si istá?" stále som bol skeptický, naposledy spoločné spanie bez vankúšov nedopadlo dobre.

"Na stopercent," usmiala sa a vyzliekala si parku cez ruky.

"Sú tu nejaké sprchy?"

"Každý máme na svojich chatkách kúpeľňu a aj rodičia majú vo svojej veľkej hneď dve, ak by si chcel, mohol by si použiť aj tú. Nie som si istá, či v tej našej je už ohriata teplá voda. Tomu bojleru chvíľu trvá, kým ohreje vodu."

"Studená voda mi nerobí problém," vyťahoval som si z tašky uterák a zavrel sa v druhých dverách. Aspoň sa trochu schladím. Stále mám husiu kožu z jej rúk okolo svojho krku.

"Moje pravidlo o balení v zhone oficiálne zlyhalo, nezbalila som si pyžamu," zúfalo zahlásila, keď som vyšiel zo sprchy.

"Možno ho máš len niekde naspodu, tak ako tenisky," utešoval som ju a vlasy som si vysúšal uterákom.

"Vysypala som celú tašku a nič," ukázala na kopu položenú na posteli.

"Tak si vezmi moje tričko. Bude ti dlhé, môžeš ho použiť ako nočnú košeľu," pristúpil som ku svojej taške položenej na stolíku a vytiahol z neho svoje obľúbené vyťahané sivé tričko, ktoré bolo po rokoch nosenia v zúboženom stave, ale stále sa ho dalo nosiť.

"Nič iné mi asi neostáva, pochybujem, že Barbara alebo Olívia by mi požičali niečo svoje. Ďakujem," vzala mi z rúk tričko.

"Niet za čo. Inak, voda je už teplá, ak sa chceš ísť osprchovať," Nela prikývla a zavrela sa do dverí. Ja som si medzi tým stihol ľahnúť do postele, pričom som ležal čo najďalej od jej strany.

Nela po chvíli vyšla von, prial som si, aby som jej to tričko nikdy nedával. Ledva jej zakrývalo stehná, ale popritom zahaľovalo jej intímne partie. Na nej naozaj vyzeralo ako šaty. Chata nebola veľká a vôňa kokosu sa rozplynula po celej miestnosti. Nela si nesmelo sťahovala konce trička, aby som nič nemohol vidieť a zaliezla pod perinu. Vážne si želám, aby stále fungovala studená voda, pretože moje predchádzajúce schladenie mi je asi tak prd platné. Mám s ňou spať v jednej posteli, keď má na sebe oblečené len jedno tenké tričko a vonia tak prenikavo?

"Ďakujem ešte raz za tričko," ďakovala mi s tvárou otočenou k tej mojej.

"Na tebe aj tak vyzerá lepšie," vyhŕklo zo mňa a pretočil som sa na druhý bok.

Nela zaspalo rýchlo a ja som celú noc nezažmúril oka. Moje podvedomé ja by ju určite schmatlo do náručia a zaborilo si hlavu do jej vlasov, a ráno by sme sa znovu budili výkrikom. Nie, radšej to nebudem riskovať. Musím sa ovládať. Obvykle nie som chlap, ktorého by vyviedla z miery žena oblečená v jeho tričku. Agáta si stále požičiavala moje veci a nemala na mňa takýto efekt. Takže to nebude kvôli tomu, že som nejaký nadržaný pubertiak, ktorý sa musí takto premáhať. Nela vo mne jednoducho vyvoláva emócie, na ktoré nie som zvyknutý.

Ráno rýchlo bežím pod sprchu, na moje šťastie tečie znovu studená voda. Nela ešte stále spí, takže sa snažím byť potichu. Som unavený, vážne sa mi nedarilo zaspať. Neviem, ako to vydržím ďalšiu noc.

"Dobré ráno! Ty už si hore?" prekvapivo sa posadila a rozťahovala si ruky ako mača.

"Vstal som len pred chvíľou," zaklamal som.

"Oblečiem sa a pôjdeme sa naraňajkovať, počkáš ma?"

"Nie, už som veľmi hladný. Uvidíme sa pri stole," rýchlo som vybehol z izby. Radšej sa pohľadu na Nelu vo svojom krátkom tričku vyhnem a strávim viac minút s jej rodinou.

"Dobré ránko," pozdravím sa všetkým pri stole. Spoločná chata vyzerá viac ako priestranný dom, pokojne by sme sa v nej dokázali vyspať všetci.

"Kde ostala Nelka?" všimol si jej neprítomnosť pán Bernhard.

"Ešte sa sprchuje."

"Tak som rozmýšľal, dnes by sme mohli zájsť do múzea TANAP, Belianskej jaskyne a keby nám zvýšil čas, Zara a Sofia by si určite užili návštevu aquaparku," pán Bernhard mal premyslený itinerár cesty.

"Určite musíme zájsť do Belianskej jaskyne, keď sme boli ako malí tu v Tatrách, nenechali sme si ujsť príležitosť pozrieť sa tam," entuziasticky zahlásila Barbara a prvýkrát som ju videl usmievať sa.

Po raňajkách sme sa teda presunuli dole kopcom ku pristavenému minibusu a dostavili sa do jaskyne. Pán Bernhard nám vybavil mimoriadny vstup, takže sme tam boli len my a sprievodca. Hoci som bol unavený, bol to pekný zážitok. Mali sme na hlavách prilby so svetlami a Nele neustále prilba padala. Stále som jej ju musel pridržiavať, keď sme prechádzali po hŕbe kľukatých schodov a po celý čas sme sa držali za ruky. Prešli sme všetkými chodbami prírodných pamiatok, upútali nás sintrové vodopády, pagodovité stalagmity a iné formy sintrovej výplne. Na stenách sme mohli vidieť aj vytesané mená, či nápisy, ktoré podľa sprievodcu zanechali zlatokopi.

Po návšteve jaskyne sme navštívili aj múzeum, ktoré ohromilo najmä Nelu. Každú presklenú vitrínu si prezerala s obdivom a žiariacimi očami. Bolo vidieť, že je vo svojom živle.

"Nechcela by si sa prejsť?" pýtal som sa jej po skončení prehliadky.

"Rada," odvetila s úsmevom.

"Vy s nami nejdete?" zapozeral sa na nás jej otec, keď som ju viedol iným smerom.

"Trochu sa prejdeme. Nečakajte na nás," mávla rukou a viedla ma kamennými cestičkami spomedzi stromy a kríky.

Kráčali sme v tichosti, ale nebol to ten trápny druh ticha. Jednoducho sme si obaja užívali pokoj a mĺkvosť prírody, ktorý len sem tam prerušil hvizd vtákov. Došli sme až ku hlbokému priezračnému jazeru. Rýchlo ma napadla premárnená situácia pri tanci, keď som ju zabudol požiadať o tanec so slovami z jej obľúbeného filmu.

"Čo to robíš?" zarazene sa na mňa pozerala, keď som si vyzúval topánky a pripravoval sa skočiť do vody.

"Zaplávame si," uškrnul som sa a skočil som hlavičkou do vody.

"Veď nemáme plavky," namietala.

"Záleží na tom? Máme vodu, to je všetko potrebné na to, aby sme si vyskúšali zdvíhačku z Hriešneho tanca."

"Čože? Ledva udržím rovnováhu na zemi, nieto ešte vo vode," stále ma od toho odhovárala.

"Ponúkam ti nezabudnuteľnú príležitosť vyskúšať si slávnu zdvíhačku z tvojho obľúbeného filmu a ty to odmietaš?" utieral som si mokrú tvár a zdvihol obočie.

"Vravel si, že je na to potreba balancia a veľká sila v rukách."

"A to všetko máme. Vieš plávať, nie?"

"Áno, viem," vyzula si topánky a nasledovala ma do vody.

"Dobre, pozorne som to vtedy sledoval, chytil ju spredu za boky a na tri ju zdvihol hore, urobíme to tak, dobre?" prikývla nad mojimi slovami.

Priplával som k nej a vo vode ju chytil za boky, ona mala položené obe ruky na mojich pleciach a s počítaním na tri som ju rýchlo vyložil nad svoju hlavu. Nevydržali sme ani sekundu a Nela skončila vo vode. Nasledoval druhý, tretí, štvrtý pokus.

"Ako sa im to mohlo podariť? Ja to nechápem."

"Veď ani vo filme sa im to nepodarilo na prvýkrát. Skús ruky roztiahnuť do vodorovnej pozície a panvu trochu zdvihni hore. Tak na tri," nevzdával som sa, hoci moje ruky si už želali oddych. Bol som celý roztrasený, ale dal som si za cieľ, že to dnes zvládneme.

Nela bola z toho skúšania tiež poriadne vyčerpaná, ale videl som na jej tvári, že je šťastná. Ako keby som jej plnil sen, to jediné mi stačilo, aby som neprestával a dvíhal ju aj naďalej. Ďalších šesť pokusov bolo nepodarených, ale potom to konečne prišlo. Nela predklonila hlavu úplne dozadu, spevnila horné a dolné svaly a ja som ju držal, nepustil som ju, ale skutočne som ju držal nad vlastnou hlavou.

"Juchú! Podarilo sa to!" jasala a stále sa držala hore.

"Ešte stále si myslíš, že si nemehlo?" spustil som ju dole a rukou jej pretieral mokré vlasy.

"Nikdy som si nepomyslela, že sa mi niekedy podarí nájsť niekoho, kto by bol ochotný si to so mnou vyskúšať. Ďakujem ti za krásny zážitok," nahla sa ku mne a pobozkala ma na líce.

"Rado sa stalo."

Boli sme úplne premočení, takže sme sa rýchlo pobrali z jazera von a rýchlym krokom sa vracali k našej chatke. Dúfam, že obaja neprechladneme, začínalo sa stmievať a vzduch sa ochladzoval.

"Seb, ešte raz ďakujem," Nela mi ďakovala celou cestou a neprestala ani keď sme sa pristavili pri našich dverách.

"Seb? Prečo voláš svojho snúbenca Seb?" za nami stála Barbara s nechápavým výrazom.